XX. storočie>>Storočie pred kamerou

Storočie pred kamerou

Tucet pokračovaní netuctových dejín dokumentárneho filmu

január 2010 Tomáš Hučko
Paríž - Belle Époque
Paríž - Belle Époque

"Paríž, kedy sa končí devätnáste storočie a začína sa rodiť moderný vek. Paríž, pre jedných Babylon, pre iných mesto svetla. Mesto, ktoré udáva tón v móde, bontóne i v zábave. Jednoducho byť v Paríži znamená byť pri tom. Samozrejme nie pre každého, pretože i v Paríži treba na to mať. No búrlivý rozvoj všemocnej vedy a techniky sľubuje, že ľudstvo sa čoskoro zbaví biedy, hladu a všetkého utrpenia. A zatiaľ čo pestré farby plagátov lákajú parížanov do šantánov, kabaretov a divadiel, zo zeme sa dvíhajú odvážne a hrdé konštrukcie železa: vyrastá budúci symbol Paríža, veža skonštruovaná inžinierom Eiffelom. Hoci nebo zapĺňajú ešte vehikle ľahšie ako vzduch, už sa blíži deň, keď pán Blériot preletí La Manche a pristane na brehoch Anglie. A odvážni muži na lietajúcich strojoch a hlučných automobiloch ohlásia príchod nového technického veku. Koho si vyberie toto storočie za svojho portrétistu? Kto zachytí sebavedomý vstup ľudstva do jeho Belle Époque?"

Týmito slovami komentára sa začína úvodná časť z dvanásťdielneho seriálu Storočie pred kamerou, ktorá mapuje dejiny svetového dokumentárneho filmu od počiatkov kinematografie na prelome storočí až do šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. V pražskom Krátkom filme a v Československej televízii v Bratislave seriál začiatkom osemdesiatych rokov realizoval a v polovici rokov deväťdesiatych inovoval dramaturg Boris Hochel (v záverečných titulkoch seriálu je uvedený copyright s rokmi 1981 a 1995).

Výnimočný televízny seriál

Storočie pred kamerou (Človek s kinoaparátom)
Storočie pred kamerou (Človek s kinoaparátom)

Je to výnimočný cyklus. V jednotlivých viac - menej chronologicky, no najmä tematicky zostavených častiach prináša impozantný oblúk svetovej dokumentárnej tvorby, ako sa ona rozvíjala najprv od "oživených fotografií" bratov Lumièrovcov, cez prvé kinematografické týždenníky firmy Pathé až k zakladateľským filmovým počinom "otca dokumentárneho filmu" Roberta Flahertyho. Samostatnú časť cyklus venuje samozrejme "revolucionárovi dokumentárneho filmu" Dzigovi Vertovovi, rovnako aj francúzskej avantgarde. V tridsiatych rokoch naberá na význame britský spoločensky angažovaný dokumentárny film (Grierson, Cavalcanti, Watt, Wright,) v sovietskej dokumentaristike aj napriek štátnemu zovretiu tvoria ďalšie talenty (Šubová, Turin, Kalatozov, Kaufman, Bľoch), po sľubných začiatkoch sa v priebehu tridsiatych rokov nemecký dokument dostane celkom do služieb nacistickej propagandy (Riefenstahlová, Ruttmann). Adekvátny priestor je v cykle vyhradený "bludnému Holanďanovi", svetoobčanovi Jorisovi Ivensovi a značnej časti jeho diela, ktoré vznikalo počas dlhého tvorivého života. Cyklus tiež pripomína dokumenty zaoberajúce sa problémami Ameriky štyridsiatych rokov (Lorentz, Hurwitz, Strand) a pochopiteľne prináša podoby obrazu druhej svetovej vojny v dokumentárnom filme, predovšetkým v britskom (Jennings, Watt), sovietskom (Karmen, Varlamov, Dovženko, Romm) a americkom (Capra, Huston). Z povojnovej francúzskej tvorby zaznamenáva seriál najprv výnimočné tvorivé počiny jednotlivých osobností (Rouquier, Franju, Resnais), aby v zápätí zmapoval mohutné hnutie z prelomu päťdesiatych a šesťdesiatych rokov všeobecne známe ako cinéma - vérité (Rouch, Marker), ktoré okamžite ovplyvní vývoj dokumentu v celom svete, pričom paralene v Kanade a v USA v tom čase už dávno tvoria nadšenci direct cinema (Maysles, Draw, Leacock). Ešte predtým si však cyklus všíma plody sympatického britského hnutia Free Cinema z druhej polovice päťdesiatych rokov (Anderson, Reisz, Goretta, Tanner, Schlesinger).

Kinopravda č.6
Kinopravda č.6

Celý seriál je dôsledne budovaný na ukážkach jednotlivých dokumentárnych filmov, doplnených v rozumnej miere už len vysvetľujúcim, edukatívnym komentárom Borisa Hochela a Jiřího Golda (v prípade nemých filmov ešte ozvučených invenčnou hudbou Svetozára Štúra). Pred divákom sa tak v unikátnych sekvenciách takých filmov ako Nanuk, Moana, Apropos de Nice, Kinooko, Muž s kinoaparátom, Muž z Aranu, Uhoľná tvár či Nočná pošta, ale aj vo vojnových záberoch filmov Za čo sme bojovali či Obyčajný fašizmus, v povojnových dielach Krv zvierat, Mamička to nedovolí, Parížsky máj či Primárky a v mnohých ďalších odkrýva jedinečný, vzrušujúci zápis dvadsiateho storočia, obraz sveta v tvorivej interpretácii stoviek talentovaných dokumentaristov.

Načo sú nám dejiny dokumentárneho filmu?

Každý deň okrem Vianoc
Každý deň okrem Vianoc

Zaujíma to však dnes ešte niekoho? Technologicky vyspelý, tvorivo emancipovaný, napriek proklamovanému a niekedy i faktickému nedostatku peňazí jednak kultúrno-spoločensky i komerčne etablovaný dokumentárny film posledných zhruba dvoch desaťročí akoby nemusel a ani nebral ohľady na svoj vlastný zložitý vývoj v minulosti, prebiehajúci v jednotlivých desaťročiach dvadsiateho storočia. Študenti jednej z masmediálnych fakúlt na projekciách dejín filmu vraj s neskrývanou nevôľou prijímajú čiernobiele obrázky (nebodaj aj nemé!). Oveľa s väčším nadšením sa však archívne filmy nestretávajú ani na podaktorých prednáškach niektorých odborov filmových fakúlt.

Isteže, mnohé historické tituly môžu mať z dnešného hľadiska nezvykle pomalý rytmus, neprirodzený pátos, môžu byť neúmerne popisné a dlhé. A predsa by sme ich mali poznať a poznávať. Prečo? Nielen preto, že ich znalosť patrí k všeobecnej kultúrnej výbave vzdelaného človeka (a tobôž filmára!), ale aj preto, že sú zdrojom poučenia, skúseností, aj inšpirácie. Ale aj príležitosťou k odhaľovaniu omylov a chýb, ktoré oboznámení tvorcovia dnes už nemusia opakovať. A názornou ukážkou niektorých tvorivých limitov, na ktoré dnešní filmári nemusia zbytočne narážať. Ale aj zbierkou konvencií, ktoré naopak možno prelamovať.

Apropos de Nice
Apropos de Nice

Najlepšie je samozrejme spoznávať jednotlivé tituly z dejín dokumentárneho filmu celé, v originálnej dĺžke a kvalite. Nie vždy je to však možné, nie všetky diela sú prístupné, aj keď sa v tom situácia v poslednom období výrazne zmenila k lepšiemu (vďaka niektorým edičným počinom sú dostupné súborné antológie niektorých dokumentaristov i jednotlivé tituly). Ale nielen vtedy je prospešný a osožný cyklus Storočie pred kamerou, keď sú niektoré archívne tituly nedostupné. Seriál je tiež vynikajúcou audiovizuálnou encyklopédiou, uvádzajúcou relevantné úryvky dôležitých filmov z dejín svetového dokumentárneho filmu zostavených v logickom systéme, doplnených zmysluplnými, cennými doplnkovými informáciami. Cyklus prináša ucelený systém, kontext, súvislosti. A v neposlednom rade môže seriál spĺňať aj úlohu ľahšieho prvého kontaktu s archívnymi filmami. Tam, kde by starý dokument v pôvodnej kvalite a stopáži mohol pre svoje dobovo dané atribúty, teda napríklad prípadnú zdĺhavosť, popisnosť, či neúmernú patetickosť súčasného nepripraveného diváka okamžite odradiť, môže byť cyklus Storočie pred kamerou so svojím premysleným výberom ukážok archívnych dokumentov akousi bránou do dejín dokumentu, "prívetivou náručou". Kto tou bránou prejde, má veľké predpoklady k tomu, že sa v ňom prebudí záujem aj o pôvodné archívne dokumenty v originálnej dĺžke a kvalite a vypestuje sa schopnosť pochopiť a osvojiť si jedinečné hodnoty mnohých starých dokumentárnych titulov. Aj keď sú zároveň niekedy možno trochu dlhé a patetické...

Storočie pred kamerou

Boris Hochel svoj cyklus využíval pri prednáškach z dejín dokumentárneho filmu na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave. Poslucháčov prvého ročníka seriál najprv prehľadne oboznámil s hlavnými vývojovými tendenciami dokumentu v priebehu dvadsiateho storočia. Zoznamujúc sa vo vyšších ročníkoch s jednotlivými samostatnými titulmi z dejín dokumentárneho filmu vyvstáva zároveň u študentov aj permanentná potreba pripomenúť si miesto, význam a kontext toho-ktorého konkrétneho titulu. K tomu obyčajne slúžia encyklopédie, ale keďže písomné prehľadne spracované dejiny tohto filmového druhu nemáme, vzniká tu aj dôvod, pozrieť si niektoré diely cyklu opätovne. V tom cykle máme k dispozícii vynikajúcu audiovizuálnu históriu dokumentu, ktorá je aj hodnotnou encyklopédiou.

Tvorca dvanásťdielneho seriálu Storočie pred kamerou Boris Hochel nedávno zomrel (v júni 2009). Jeho dielo je tu však pre nás naďalej.

Parížské noci
Parížské noci
Storočie pred kamerou I - XII.:
Od oživených fotografií k filmu
Filmové oko
V znamení avantgardy
Tvorivá interpretácia skutočnosti
Na strane propagandy
Pravda a lož obrazu
Uprostred reality
Nepokojný Holanďan
Svedkovia a analytici
Znovu film-pravda
Hnutie Free Cinema
Angažovanosť a objektivita
Československo, Slovensko 1981, 1995, 12 x cca 40 min
kamera dokrútok Alojz Nožička
komentár Boris Hochel, Jiří Gold
scenár a réžia Boris Hochel