XX. storočie>>Powrót statku

Powrót statku

Návrat lode v dobovom filmovom štýle, s nadčasovým vyznením

november 2010 Tomáš Hučko
Loď Bathory v prístave v Gdyni
Loď Bathory v prístave v Gdyni

Vraj je to jediný poľský ozajstný cinéma – vérité. Nepísané pravidlá progresívnej dokumentaristickej metódy raných šesťdesiatych rokov napĺňa ten titul v každom prípade „vzorne“: reportážna kamera operatívne zaznamenávajúca bezprostredný život, nerežírované dianie, anketa - v sychrónnych výpovediach spontánne odpovedajú respondenti... Navonok prostá reportáž zo zaujímavej udalosti: z Ameriky na palube zaoceánskej lode Bathory prichádzajú na svoju prvú návštevu Poľska príslušníci predvojnovej generácie emigrantov (prípadne aj so svojimi potomkami). Píše sa rok 1963. Reportér (mimo obraz) sa prevažne starších ľudí pýta na ich očakávania. Mnohí opustili vlasť ešte v detskom veku, niektorí sa už narodili v Amerike. Ale všetci si zachovali materinský jazyk (s viac či menej americkým akcentom) a sú plní optimizmu. Sú vzrušení, dojatí, nervózni, ale aj odovzdaní osudu. Niekto to v staronovej vlasti chce len vyskúšať, vraví, že zostane päť rokov. Potom sa uvidí. Verí, že ho poľskí príbuzní spoznajú a že s nimi dokáže dobre vychádzať. Iní prišli už skalopevne rozhodnutí svoj život dožiť v Poľsku. „Vraciam sa domov ako starý slon, ktorý cíti svoj koniec a líha si do svojho hniezda“ vraví s dojatím starček.

Diaspora v pohybe

Čakanie na brehu...
Čakanie na brehu...

Poliaci majú jednu z najväčších diaspor. Za hranicami vlasti vraj žije až okolo 20 miliónov Poliakov, v USA viac než deväť miliónov. Ako a prečo opustili rodnú krajinu? Na to je veľa odpovedí, významný vplyv na vysťahovalectvo však mali nepochybne aj búrlivé a viac než nepriaznivé politické dejiny Poľska. Vďaka územnému apetítu veľmocí bolo Poľsko postupne okliešťované delením, až v priebehu devätnásteho storočia na mapách zaniklo celkom. Zrod tzv. veľkej emigrácie je spojený s neúspešným protiruským novembrovým povstaním roku 1830, za zárobkom sa z krajiny masívne sťahovali generácie obyvateľov koncom devätnásteho storočia. A prevažne z radov týchto emigračných vĺn sa do relatívne uvoľnenej atmosféry gomulkovského „ľudového“ Poľska začiatku šesťdesiatych rokov vracajú americkí starčekovia a babičky na palube lode Bathory, ktorých zachytáva Marzyńského reportáž. O ďalších obrovských vlnách, o hromadnom vysťahovalectve poľských občanov židovského pôvodu v dôsledku štátnej antisemitskej kampane roku 1968, či o emigračnej vlne zrodenej v zápasoch Solidarity o slobodu v priebehu rokov osemdesiatych, v tých časoch pochopiteľne ešte nikto netuší...

Pán Chumnicki čaká na pána Starucha

Kde sú naši?
Kde sú naši?

Kamera i mikrofón sa sústredí predovšetkým na príchodzích Američanov. Tí sú zaujímaví, ba priam exotickí. Tí sú v očiach domorodcov stelesnením úspechu, napĺňania amerického sna. Vo filme však sledujeme aj príbuzných, čakajúcich na móle v gdyňskom prístave. Už na prvý pohľad je zrejmý rozdiel oboch skupín Poliakov - predovšetkým v oblečení, ale možno aj vo výrazoch tvárí. „Amerikáni“ sú poobliekaní podľa dobovej módy – muži majú sako a viazanku, na hlave klobúk, väčšinou slamáčik. Ženy sa predvádzajú v módnych klobúčikoch, ovešané sú náušnicami a šperkami. Ženy na pevnine si hlavu pokrývajú zväčša obyčajnou šatkou.

K slovu sa vo filme starousadlíci nedostanú, reportér im otázky nekladie. Ale načo zbytočných slov, a vlastne, čo sa ich opýtať? Každému je v „ľudovom“ Poľsku jasné, že otvorene o živote v „šťastnej“ krajine neradno hovoriť (okrem iného sú spomienky na päťdesiate roky ešte stále veľmi živé)... Americkí Poliaci nemajú problémy s rozprávaním pred kamerou, sú otvorení, ochotne sa zdôverujú so svojimi nádejami, pocitmi. Divák po chvíli príde na to, že sa odlišujú nielen oblečením, pokrývkou hlavy, tvarom okuliarí. Sú predovšetkým slobodní.

V prístavnej hale sa vyvolávač s megafónom v ruke snaží spájať príbuzných. Vyvoláva mená návštevníkov a domorodcov, ktorí by sa mali stretnúť. A ktorí sa niekedy ani nepoznajú, lebo sa naposledy videli ešte v detstve, alebo vôbec nie. Muž s ampliónom kričí: „pán Chumnicky čaká na pána Starucha!“ Dvaja muži sa napokon po chvíli stretnú. Pán v konfekčnom obleku s klobúčikom sa objíma s domorodcom v baretke. Nie je to ani banálne, ani sentimentálne, je to silné. Takýchto chvíľ zachytáva film niekoľko.

Návraty a odchody

Vitaj drahá Magda...
Vitaj drahá Magda...

Ten film je nepochybne zaujímavým dobovým svedectvom. Pripomína nám časy, keď sme žili v rozdelenom svete, kde sme na jednej strane mali náš „biedny život“ a pestovali sme si obdiv a ilúzie (že boli občas prehnané vieme až dnes) o živote na Západe, v Amerike... Je tiež výstižným záznamom jedinečných chvíľ ľudských stretnutí, ktoré sa nemohli odohrať prirodzene a skôr, a to nielen pre geografické vzdialenosti, ale predovšetkým z nezmyselných politických príčin. Ten film je však zároveň nadčasový v tom, že zaznamenal a na filmovom plátne pôsobivo predviedol energiu, silu „obyčajnej“ ľudskej spolupatričnosti. Spolupatričnosti príbuzných a známych, ktorú nevyhubili ani roky odlúčenia. Spolupatričnosti, ktorej sú ukradnuté všetky ideologické rozdiely, ktorá preklenula prípadné predsudky a závisť chudobných príbuzných a v konečnom dôsledku trochu zatienila aj neodmysliteľný a pochopiteľný patriotický pátos. Pre to všetko je ten film živý dodnes.

Mimofilmovou pointou je skutočnosť, že o päť rokov po relatívne vľúdnom prijímaní emigrantov (zo strany štátu) sú z Poľska v dôsledku antisemitskej kampane komunistickej strany opäť vyháňaní vlastní obyvatelia krajiny. Ktovie, či z nútene odídených po roku 68 nebol aj niekto z nedávnych repatriantov z paluby lode Bathory... Asi nie, ale celkom vylúčiť sa to nedá. Bolo by to viac než absurdné.

Určite však vieme, že medzi emigrantami, unikajúcimi z krajiny pred novodobým honom na čarodejnice bol aj režisér Návratu lode s rodinou, ktorý si tak vo svojom ďalšom živote vyskúšal údel hrdinov svojho sviežeho filmového debutu. Ale to už je iná story, to sú už ďalšie tituly dokumentov Mariana Marzyńského...

Opäť v starej vlasti
Opäť v starej vlasti
Powrót statku
Návrat lode
Poľsko, 1963, 16 min
Kamera Antoni Staśkiewicz, Sławomir Sławkowski
Strih Ludmiła Godzjaszwili
Scenár a réžia Marian Marzyński