XX. storočie>>Čas, ktorý žijeme

Čas, ktorý žijeme

Pojanuárové Československo roku 1968 vo výstižnom filmovom dokumente

júl 2012 Tomáš Hučko
Kus našej histórie na DVD disku
Kus našej histórie na DVD disku

Ten film má naozaj výstižný názov, hoci sa mohol volať aj celkom inak. Po rokoch si na to v knihe Traja veteráni za kamerou... spomína dramaturg filmu Rudolf Urc: „Padali rôzne návrhy, ktoré zodpovedali atmosfére tých čias – boli aj dostatočne patetické – napr. ´Kto za pravdu horí´, alebo ´Pravda víťazí´ a pod. Zvíťazil Urcov návrh, ktorý – aj podľa Kudelkovho názoru – vecne charakterizoval autorský zámer a jednoznačne sa prihlásil k dokumentaristickej metóde ako k tvorivému princípu.“1

Nedávno, pri príležitosti dvadsiateho výročia augustovej vojenskej invázie do Československa, sa film Čas, ktorý žijeme objavil na DVD výbere August 1968 očami slovenských dokumentaristov. V textových bonusoch disku Rudolf Urc v súvislosti s titulom okrem iného píše: „Tento film mapuje prvé mesiace roku 1968. Nič ešte nebolo jasné, no všetci vedeli: žiť ako doposiaľ nemožno […] Slovenskí dokumentaristi vytvorili autentický a komplexný obraz o túžbach, očakávaniach, nádejach ľudí na prahu toho, čomu sa v zápätí začalo hovoriť „Pražská jar“, hoci išlo o pohyb dotýkajúci sa všetkých vrstiev spoločnosti a v celej krajine od Ašu až po Čiernu nad Tisou. Česi a Slováci si vtedy do svojich snov vpísali jasnú a zrozumiteľnú predstavu o „socializme s ľudskou tvárou“ a svet začal s obdivom tomuto experimentu fandiť...“2

S mnohým z napísaného možno súhlasiť a vydanie filmu z počiatku obrodného procesu spolu s ďalšími dvoma titulmi na DVD, nakrútenými v súlade s následnými udalosťami (dokument Čierne dni zaznamenáva okamihy augustovej vojenskej okupácie, Tryzna je filmovou reakciou na upálenie sa Jána Palacha v roku 1969), je výbornou príležitosťou priblížiť súčasníkom (a v prípade pamätníkov rekapitulovať) atmosféru, ideály, túžby, étos, ale aj ilúzie predmetnej doby. Pravda, určitú polemiku možno evokuje bonusové tvrdenie o údajnom svetovom obdive k československému experimentu, okrem toho určite ani predstavy o „socializme s ľudskou tvárou“ jasné a zrozumiteľné nikdy neboli, ani v čase svojho zrodu, ani dnes. Ale to je už polemika tak trochu pomimo rámec konkrétneho filmu. Pomerne lakonickú, ale myslím, že celkom výstižnú charakteristiku filmu ponúka vo svojich dejinách slovenského dokumentu Václav Macek: „Dielo je obsiahlou a sugestívnou informáciou o spoločnosti, ktorá uverila, že socializmus s ľudskou tvárou je reálny a uskutočniteľný. Defilé politikov, jednoduchých ľudí, udalostí dáva vo svojom celku obraz o dynamike prvých mesiacov roku 1968.“3

Filmový „odtlačok“

Čas, ktorý žijeme, 1968
Čas, ktorý žijeme, 1968

Ten film nie je samozrejme absolútnym, vyčerpávajúcim svedectvom, ale jednak je pomerne výstižným filmovým „odtlačkom“ toho, čo sa zhruba v prvej tretine roku 1968 dialo vo vtedajšom Československu. Lenže odtlačkom, ktorý dnes treba vedieť čítať, doslova dešifrovať, niekedy objavovať jeho ukryté významy. A pritom neraz aj rekonštruovať jeho chýbajúce segmenty, podobne ako keď z pečiatky na papieri chýba niekde fragment obrázku, inde kúsok textu, lebo nie všade sa ušlo dosť farby. Nejde v prípade dokumentu samozrejme o nejaké fyzické odlupovanie emulzie, čo z filmového „odtlačku“ chýba, je dôsledkom toho, že o mnohom zo skutočnosti sa vtedy napriek politickému odmäku jednak nehovorilo, niektoré súvislosti sa možno dokonca ešte ani netušili, no a mnohé sa určite stále nesmelo... To je dobré mať na pamäti pri dnešnom zhliadnutí dokumentu.

Nielen že sa v tom filme nehovorí súčasným jazykom (ale niekedy v akýchsi prazvláštnych inotajoch či „schôdzovčinou“, o ktorej bude ešte reč), jeho obsah samozrejme nemá veľa spoločného ani s dnešnou úrovňou poznania (či s dnešnou úrovňou polemiky o roku 1968) a samozrejme ani so súčasnou úrovňou slobodného vyjadrovania. Lenže hľadať to všetko vo filme z počiatkov tzv. československého obrodného procesu by bolo nenáležité. Všetko v tom filme je dobovo determinované, je dobou poznačené, no práve to je na tom filme aj po toľkých rokoch zaujímavé a cenné! Príťažlivé pre všetkých tých, ktorí sú ochotní a schopní ten film takto vnímať.

Dnešné zhliadnutie dobového dokumentu vyžaduje aktívnu percepciu, nie je v žiadnom prípade zábavným či relaxujúcim retrom. Sledovanie filmu je teda možno trochu náročné, lebo predpokladá aj čosi ako čítanie medzi riadkami, a k tomu, aby sa informácie spomedzi riadkov vôbec vynorili, je nevyhnutné poznať či spoznať (dodatočne naštudovať) pomerne bohatý kontext: dejinné súvislosti, politicko – spoločenské procesy v dejinnom vývoji a niekedy dokonca i osobné kariéry niektorých protagonistov. A to neraz nielen v úzkom časovom vymedzení konca šesťdesiatych rokov - veď tzv. obrodný proces bol okrem iného reakciou na celé povojnové dvadsaťročie spoločenského vývoja v krajine. Napríklad pre pochopenie filmových výpovedí „hovoriacich hláv“ Novomeského, Holdoša, Okáliho, čiastočne Husáka i ďalších je treba vedieť čosi o obvinení a procese s tzv. buržoáznymi nacionalistami z prvej polovice päťdesiatych rokov. No a v záujme adekvátneho docenenia sú prospešné samozrejme aj vedomosti o ich podiele na zavádzaní totalitného režimu v Československu na sklonku rokov štyridsiatych, režimu, ktorého obeťami sa menovaní v zápätí stali. Ale niekedy súvislosti siahajú do histórie ešte hlbšie: aby sme napríklad pochopili a správne vyhodnotili oportunizmus postojov Zdeňka Fierlingera (to je ten „empatický“ deduško v úvode dokumentu, ďakujúci slovenským soudruhům za podrazenie Novotného na ÚV strany v januári 1968), je prospešné čo – to vedieť aj o turbulenciách jeho bohatej politickej kariéry, započatej už v československých légiách v Rusku počas prvej svetovej vojny.4

Zdeněk Fierlinger vo filme Čas, ktorý žijeme
Zdeněk Fierlinger vo filme Čas, ktorý žijeme

Vo filme je tiež rozvinutých niekoľko motívov, ktorých súvislosti boli koncom šesťdesiatych rokov frekventované a boli preto pre vtedajších divákov viac – menej zrejmé: politické procesy päťdesiatych rokov, poprava Clementisa, či odsúdenie tzv. buržoáznych nacionalistov. O týchto témach sa písalo sa v novinách, časopisoch, hovorilo sa o nich v televízii, v rozhlase. Zrejme preto sa nepociťovalo za potrebné explikovať ich aj v predmetnom dokumente. V záujme plného porozumenia je však dnes k synchrónom Marie Švermovej, Lídy Clementisovej, Ladislava Novomeského, Eugena Löbla a ďalších prospešné naštudovať aj konkrétny kontext tej – ktorej kauzy. Aj keď vykreslenie absurdných prejavov totalitnej moci päťdesiatych rokov v prerozprávaných príbehoch jednotlivých respondentov je do istej miery pôsobivé aj bez podrobnej znalosti mnohých vecných, exaktných súvislostí.

Kolektívny dokument

Na tvorbe dokumentu Čas, ktorý žijeme sa zišli kmeňoví režiséri bratislavského štúdia dokumentu Vlado Kubenko, Ladislav Kudelka, Jaroslav Pogran, Otakar Krivánek a Ivan Húšťava, a ako píše dramaturg filmu Rudolf Urc, film bol „produktom spontánneho kolektívneho priznania sa k dubčekovskej línii ´socializmu s ľudskou tvárou...“5

V súlade s možnosťami techniky (snímanie synchrónnych výpovedí) a v súlade s aktuálnymi trendami, dramaturgickými modelmi a rozšíreným diapazónom dokumentárneho výrazu sa zrodil pestrý filmový projekt, hojne využívajúci film – anketu, striedajúc „hovoriace hlavy“ prominentných respondentov, reportážne záznamy udalostí a vystúpení, no aj archívne zábery. A do voľnej štruktúry filmu sú zasadené aj sfilmované – ilustrované pesničky (dnes by sme povedali hudobné klipy) „beatovej skupiny bratislavských vysokoškolákov Prúdy“...

Film nevyužíva komentár, iba úvodné slová vo zvuku predstavia všetkých zúčastnených účinkujúcich (vo filme nie sú predstavovacie titulky, čo dnes trochu sťažuje identifikáciu): Zdeněk Fierlinger, Pavel Kohout, Anton Hykysch, Roman Kaliský, prof. František Goldstücker6, Dr. Gustáv Husák, prof. Viktor Pavlenda, Dr. Eugen Löbl, Ladislav Novomeský, Maria Švermová, Dr. Daňo Okáli, Ladislav Holdoš, Lída Clementisová, roľníci z Oravy, poslucháči vysokých škôl, baníci z Ostravy, a pracujúci Závodov VSŽ Košice, ČKD Praha, Švermove železiarne Podbrezová.

Pred kamerou sa tak v akomsi filmovom leporele k slovu dostala celkom pestrá vzorka dobovej československej spoločnosti, prominenti i obyčajní ľudia. Vzorka to samozrejme nemohla byť úplne reprezentatívna, jednak sa to v možnostiach média celkom nedá (napokon to ani nie je jeho zmyslom), a potom treba brať do úvahy aj limity a možnosti aktuálnych politických pomerov, ktoré boli síce „odmäkovo“ uvoľnené, zrejme bez predbežnej cenzúry (od februára sa postupne oslabovala, znením zákona oficiálne zrušená bola až koncom júna 1968), no neboli to jednak podmienky suverénneho, slobodného vyjadrovania.

Filmová bútľavá vŕba

Kto vraj za všetko môže...
Kto vraj za všetko môže...

K vyjadrovaniu sa vo filme píše v dobovej recenzii filmu zaujímavý postreh Pavel Branko: „Počujeme tu robotníkov, roľníkov, inteligenciu, politikov – a porovnanie naháňa hrôzu. Dvadsať rokov ´deformácií´ v ideológií a politike stačilo zdeformovať – a zdemolovať – reč kdesi v jej základoch. Ľudskú češtinu a slovenčinu vytlačila akási schôdzovčina, pod vplyvom ktorej aj najobyčajnejší človek z bane či fabriky zabúda ísť k jadru veci a musí každú druhú vetu rozriediť nejakým tým treba povedať že... a podobnými jazykolomstvami.“7

S dobovou výhradou sa možno do veľkej miery stotožniť, no veľmi sa tomu nemožno čudovať. Sloboda slova, myslenia a konania sa nezrodí z večera do rána. Životná skúsenosť ľudí sa pretavila aj do ostražitosti a autocenzúry – aj v jazyku.

Čas, ktorý žijeme možno pochopiť tiež ako pomerne opatrné formulovanie a verbalizáciu pálčivých tém, otázok a tráum uplynulého dvadsaťročného totalitného vývoja v krajine. Nakopilo sa toho hodne a nie je v možnostiach jediného, hoc aj hodinového dokumentu prezentovať, nieto ešte rozuzliť a vysvetliť či nebodaj vyriešiť všetky témy, prípady, kauzy, traumy, bolesti a neprávosti, ktoré sa za uplynulý čas nahromadili. Preto film pri kumulácii výpovedí na rozmanité témy pripomína tak trochu čosi ako bútľavú vŕbu, do ktorej si každý uľaví. V tlačenici pred vŕbou je potom do značnej miery pochopiteľný aj efekt davovej psychózy, a možno preto odznieva aj toľko zmätených výpovedí a tiež nových, konjunkturálnych frází...

Okrem toho predpokladom prezentácie názorov, a všetkej tej adresnej i neadresnej kritiky a sťažností bola nepochybne nespochybnená platforma socializmu. Československý socializmus bolo síce na jar roku 1968 možné aktuálne kritizovať, nachádzať na ňom chyby a nedostatky, bolo možné spomenúť dokonca aj neprávosti a nespravodlivosť, ba dokonca pomenovať aj niektoré konkrétne osoby a obviniť ich z podielu na neblahých pomeroch (v podtexte výpovedí, ale neraz i priamo bol terčom obvinení predovšetkým Antonín Novotný - v januári 1968 z funkcie odvolaný prvý tajomník ÚV KSČ). Akokoľvek je teda pojem „socializmus s ľudskou tvárou“ hmlistý, jedno je isté, v mesiacoch vzniku dokumentu Čas, ktorý žijeme z tejto platformy nemožno spochybňovať socializmus ako taký, inými slovami – jeho totalitnú podstatu.

V postojoch, ale aj v spôsobe výpovedí – priamo i v podobe jazyka, ako si v spomínanej dobovej recenzii filmu všimol aj Pavel Branko – sa z určitého stereotypu vymykajú dvaja oravskí roľníci. Branko poznamenáva, ako sú lazníci v opise svojich životných podmienok autentickí, úprimní, hovoria k podstate veci. Hovoria nielen o minulosti, keď prostredníctvom likvidačných kontingentov moc viedla priamy zápas proti roľníckemu stavu. Trápi ich tiež budúcnosť, keďže nová generácia v priamom dôsledku minulých praktík stráca záujem o život na vidieku. Vlastne roľníci vo výpovediach hádam ako jediní nehľadajú vinu v Novotnom, neriešia „problémy“ na straníckych schôdzach, nepožadujú výmeny vedenia, neprepadajú však ani konjunkturálnym nádejám a ilúziám „pojanuárového vývoja“. Vnímajú a pomenúvajú zlo jasne, oprostené od politických hávov a konštelácií. Lebo príroda, pôda, krajina, všetko to, čo roľníci zdedili do svojej opatere, sa riadi inými zákonitosťami a logikou ako aktuálne politické kampane.

Autokarikatúra

Čas, ktorý žijeme (bratislavské PKO na jar 1968)
Čas, ktorý žijeme (bratislavské PKO na jar 1968)

V spomínanej recenzii Autokarikatúra a jazyk Pavel Branko viacmenej obchádza obsah filmu, všíma si však problematické použitie archívnych sekvencií z filmových diel z päťdesiatych rokov. Vo vybraných archívnych pasážách vtedajší predseda vlády Viliam Široký svojim nezameniteľným štýlom (nejde len o výrazné ráčkovanie) – predchnutý pátosom - prednáša frázy o budovaní šťastného socialistického života na Slovensku. A potom nasleduje ešte záber zo straníckeho rokovania (IX. zjazd KSS), kde malý pionier prednáša zdravicu zjazdujúcim súdruhom. Branko si všíma, že použité archívy majú v kontexte pojanuárovým nadšením predchnutých vyjadrení vo filme pochopiteľne komický účinok, Širokého pátos vyznieva ako karikatúra. Branko to však klasifikuje ako autokarikatúru: „Dnes počúvame Širokého prejav aj zdravicu nadresírovanej pionierky s pocitom neprekonateľného šteklenia bránice. Ale každý, kto má dosť rokov na to, že počúval ten prejav v čase, keď ho Široký prednášal, potvrdí, že ani prejav, ani jeho bežné spojenie s konvenčným budovateľským materiálom na plátne pocit komizmu masove nevyvolávali. Cítilo sa to ako normálka a nadšenie, s akým sme Širokého prijímali napr. na Trati mládeže (vo filme sa stretávame práve so záberom z nej), bolo to najspontánnejšie.

A tak nám to celé môže pripadať skoro ako unfair – keď povážime, že citované sekvencie, ktoré teraz kontext posunul do polohy frašky, možno nakrútil (a spojil práve do tej huráoslavnej polohy) niekto, kto toto spojenie teraz vystavil na posmech (a ak nie on, teda určite niekto z jeho rovesníkov a kolegov v štúdiu). […] ...štyridsiatnik sa proste cíti trápne, lebo šípi, že zhodne so smutným hrdinom Gogoľovho Revízora by sa v duchu sám mal okríknuť - ´Čo sa smejete? Sami sebe sa smejete!´ Lebo fakt je, že vtedy sme to celé nepociťovali ako frašku. Boli sme za.“8

Nuž dalo by sa hádam namietnuť, že nie všetci v päťdesiatych rokoch vnímali epochu s jej protagonistami Širokým a spol. ako normálka. Nie všetci z tých, čo sa zúčastnili Trate mládeže boli bezpodmienečne nadšenými budovateľmi krajších zajtrajškov, či spontánnymi fanúšikmi Viliama Širokého. Nepochybne bolo dosť ľudí v Československu, ktorí aktuálnu spoločensko-politickú situáciu Československa prvej polovice päťdesiatych rokov vnímali ako tragédiu i frašku zároveň, a mali by teda právo aspoň o pätnásť rokov neskôr sa i zasmiať (v čase frašky to bolo životu nebezpečné!) Naozaj nie všetci boli za... Ale odhliadnuc od tohto rozporu je Brankov postreh zaujímavý a výstižný. Skutočne, spolutvorcom karikatúry Širokého a jeho epochy mohol byť s veľkou pravdepodobnosťou niekto, kto sa aj na pôvodnom obraze pred časom podieľal...

Dozvuky, dohry a odkazy filmu

Čas, ktorý žijeme - svetlo na konci tunela?
Čas, ktorý žijeme - svetlo na konci tunela?

Vo svojej knihe Traja veteráni za kamerou... Rudolf Urc sumarizuje význam filmu týmito slovami:

„Tak sa stalo, že Čas, ktorý žijeme je jediným filmom, ktorý dôsledne mapuje konkrétny časový úsek január – polovica apríla 1968. Keď sa potom v máji až júni film dostal do kín, bola spoločenská situácia už relatívne odlišná. Pri prudkom vývoji, akým spoločnosť prechádzala, strácal film na aktuálnosti a jeho výpovedná hodnota už nemala tú razanciu, s akou bol pripravovaný. Jednako história získala jedinečné svedectvo. Každý nakrútený meter filmu má nenahraditeľnú cenu. Celkovo možno Čas, ktorý žijeme hodnotiť ako významný tvorivý čin.“9

Nepochybne, ten film dodnes funguje predovšetkým ako mimoriadne cenné svedectvo. Zaujímavé sú napríklad už len samotné zábery z vtedajšej podoby Bratislavy – zábery z ulíc sa ako prestrihové „ilustráky“ vo filme hojne vyskytujú. No najcennejším dokumentom je film pravdaže vtedy, keď zaznamenal jedinečné svedectvo o konkrétnych udalostiach (škoda, že zaujímavá mládežnícka demonštrácia v uliciach Bratislavy nie je vo filme bližšie identifikovaná, zaradenie sekvencie spĺňa žiaľ len druhoradú funkciu ilustrácie v synchróne), ale najmä svedectvo o postojoch konkrétnych ľudí.

Skvelým materiálom je napríklad zaznamenané účinkovanie Dr. Gustáva Husáka, v priebehu jari práve prežíva opätovný vzostup svojej politickej kariéry - od apríla bol podpredsedom československej vlády Černíka – pravda, to bola len skromná predohra neskoršie dosiahnutých mét... K okolnostiam svojho perzekvovania v procese s buržoáznymi nacionalistami sa vo filme Husák vyjadruje pomerne stručne – pripomína svoju nezlomnosť (tému politickej perzekúcie výstižne dopĺňajú potom ešte výpovede Novomeského, Okáliho a ďalších).

Ale najzaujímavejšie sú autentické sekvencie z verejného vystúpenia Husáka pred mladým auditóriom v bratislavskom PKO. Zrejme je to jeden z mnohých vtedajších tak populárnych mítingov, pravdepodobne ešte pred menovaním Husáka do vládnej funkcie. V akejsi „demokratickej“ tribúne odpovedí na otázky z pléna (prichádzali na rečnícky pultík na lístočkoch) ambiciózny politik odpovedá. Napríklad o štátnom znaku. Odmietavý postoj k podobe znaku je odmenený potleskom, ktorý kulminuje, keď Husák slovenskú časť prirovná k „živánskej pod Kriváňom“. To, že v priebehu nasledujúcich dvoch normalizačných desaťročí Husákovi už štátny znak „so živánskou“ neprekážal, konfrontovať s ukážkovo populistickými mítingovými vyhláseniami možné nebolo: film bol celý ten čas bezpečne ukrytý v trezore.

Filmári zaznamenali tiež ďalšiu výstižnú repliku, ktorá dnes získava pochopiteľne aj iný zmysel, ako ju na jar roku 1968 prijímalo nadšené auditórium v PKO. Husák číta lístoček: „No, jednu takú otázku, dakto mi tu dal, nečitateľný podpis... ako sa hovorí, na telo: ´Pán doktor, neopijete nás? Mám na mysli komunistickú stranu, ktorá občas prichádza s novými takýmito tendenciami a vždy nás sklamali a podobne´“. A Husák v zápätí odpovedá: „Apriórne, neveríme nikomu. Budeme počúvať reči, budeme sa dívať na činy človeka, budeme si ich zrovnávať, budeme svojim rozumom i svojim svedomím kontrolovať každého človeka, kto sa chce v politickom živote zúčastniť. A ja vás prosím, tento istý kritický postoj aby ste mali aj ku mne a po čase posúďte, či som postupoval čestne, alebo ako sa tu hovorí, či som vás opil, nejaké sľuby, nejaké prísahy nemajú zmysel!“10

Posúďte, či som vás opil...
Posúďte, či som vás opil...

Na jar roku 1968 Gustáv Husák, ani nie tak dávno opatrne rehabilitovaný „buržoázny nacionalista“ vtedy ešte asi celkom netušil, aká sila, aká príležitosť ho už onedlho vynesie na posty v hierarchii moci najvyššie. Na mítingu v PKO odznie z jeho úst teda aj táto konkrétna ponuka: „V hocakej funkcii, malej alebo veľkej, poučený tými rokami, ktoré za nami boli, by som sa snažil: čestne, poctivo, s rozumom riešiť otázky, ktoré pred nami sú a predovšetkým radiť sa s ľuďmi... (búrlivý potlesk) ...radiť sa s ľuďmi a rešpektovať ich názor!“11

Je evidentné, že medzi poradcov nového straníckeho vedenia s Gustávom Husákom na čele tvorcovia dokumentu Čas, ktorý žijeme nepatrili, že sa s nimi nový generálny tajomník strany o ničom neradil. Naopak, participácia režisérov a dramaturga na tomto filme im v nastupujúcej normalizácii nepochybne priťažili. Aj keď napríklad v prípade Ladislav Kudelku boli zámienkou postihov iné, „reakčnejšie“ tituly (Rudolf Urc spomína štyri takto exponované filmy: Intolerancia, Čierne dni, Leopoldovská pevnosť, Obec plná vzdoru), nepochybne medzi položkami zúčtovania figuroval aj kolektívny dokument, ktorý tak plasticky zaznamenal dobu, v ktorej vznikal. Zorientovanému divákovi poskytuje výstižný a poučný obraz ten film dodnes.

Čas, ktorý žijeme
Československo, 1968, 60 min
Kamera Leopold Bródy, Pavol Čilek, Rudolf Ferko, Alexander Štrelinger
Strih Margita Černáková, Anna Forischová, Štefan Fuzia, Stanislava Jendraššáková
Scenár a réžia Vlado Kubenko, Ladislav Kudelka, Jaroslav Pogran, Otakar Krivánek, Ivan Húšťava
  • Rudolf Urc, Traja veteráni za kamerou, Viktor Kubal, Vladimír Kubenko, Ladislav Kudelka, s.76
  • Rudolf Urc, textový bonus DVD August 1968 očami slovenských dokumentaristov, Slovenský filmový ústav a SME 2008
  • Václav Macek, K dejinám slovenského dokumentárneho filmu, s.64
  • Bohatá kariéra sociálno-demokratického politika a spočiatku dôverného priateľa Edvarda Beneša zahŕňa nielen diplomatickú službu a pôsobenie na poste vo viacerých krajinách, no najmä v Rusku, predsedníctvo exilovej vlády, predsedníctvo a pôsobenie v povojnových vládach, v Národnom zhromaždení a v iných štátnych a politických funkciách, ale aj evidentné „zásluhy“ o komunistický vývoj v Československu, ku ktorému Fierlinger nemalou mierou prispel okrem iného aj zlúčením sociálnodemokratickej strany so stranou komunistickou v roku 1948...
  • Rudolf Urc, Traja veteráni, s.76
  • Tvorcom sa v komentári podarila chybička, profesor Goldstücker je Eduard
  • Pavel Branko: Autokarikatúra a jazyk (Čas, ktorý žijeme), Pravda 18.6. 1968, citované podľa Straty a nálezy 1948 – 1998 (I.) s. 98 - 100
  • Tamže
  • Rudolf Urc, Traja veteráni, s.78
  • Citované zo zvukovej stopy filmu. K tomu sa žiada dodať už len toľko, že kritické posúdenie pôsobenia Dr. Husáka v najvyšších straníckych a štátnych funkciách (za normalizácie) veľmi zmysel nemalo: „luxus“ kritiky si mohli dovoliť disidentské kruhy – pravda, aj so všetkými dôsledkami, „lojálny občan“ si každú kritiku najvyššieho súdruha mohol nechať nanajvýš tak pre seba.
  • Citované zo zvukovej stopy filmu.