Videl som...>>Zamatoví teroristi

Zamatoví teroristi

Filmová hra s ohňom

október 2013 Tomáš Hučko
Plagát filmu
Plagát filmu

O „zamatových teroristoch“ bolo po prvý krát počuť už pred viac než desiatimi rokmi. Hovorilo sa o nich na prezentácii v Trenčianskych Tepliciach v roku 2002, na prvom ročníku Ceny Tibora Vichtu (scenáristická súťaž autorov do 35 rokov). Pred pobaveným publikom v sále vtedy režiséri Ivan Ostrochovský a Marko Škop v rámci prezentácie dokumentárneho projektu Pavla Pekarčíka názorne predvádzali zostrojenie nástražného výbušného systému – jednoducho povedané pripravovali bombu (kúsok záznamu z prezentácie Slovenskí teroristi je súčasťou videa Cena Tibora Vichtu - Sumarizácia.

Trvalo potom ešte celú dekádu, kým bola filmová „bomba“ nakoniec „odpálená“. Kým sa podľa víťazného scenára v kategórii dokumentárnych filmov celovečerný film podarilo nakrútiť. Po desiatich rokoch, v čase jeho premiéry (v roku 2013) je pravdaže všeličo už inak – zúčastnení režiséri napríklad prekročili tridsaťpäťku, v pôvodnom personálnom obsadení nastala zmena: v tíme sa ocitol Peter Kerekes a vtisol filmu svoju nezameniteľnú pečať – ale o tom viac neskôr.

Celovečerný film Zamatoví teroristi mal slávnostnú slovenskú premiéru začiatkom októbra, pričom premiéru svetovú mal titul už v júni: na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch, odkiaľ si odniesol Cenu filmovej kritiky.

Na slovenskej premiére v októbri 2013 (trojica autorov)
Na slovenskej premiére v októbri 2013 (trojica autorov)

Koprodukčný slovensko – česko – chorvátsky film, ktorého mediálny ohlas – skôr PR články ako seriózne recenzie - sľuboval dobrú zábavu a hodnotný zážitok, vyvolával na bratislavskej premiére iba občas slabučký smiech v sále, a po skončení premietania bolo počuť vlažný potlesk, takmer zdvorilostný.

Celé tie roky preparovaná „bomba“ teda vlastne nakoniec ani nevybuchla... Efektom poldruhahodinového filmu žiaľ nebola riadna filmová detonácia, ako sa na dobré dielo sluší a patrí (rozumej: hlboký zážitok), výbušná látka pravda celý čas sľubne syčala, no zdá sa, že napokon vyprskla iba zvlhnutá rozbuška... Čoho sme boli svedkami, čo sme to teda vlastne videli?

Tri príbehy

Film prináša portréty troch autentických hrdinov, ktorí boli v osemdesiatych rokoch minulého storočia odsúdení podľa paragrafu č. 93 – za terorizmus. Starý mládenec Stano (Stanislav Kratochvíl), dnes stavebný robotník v nejakej demoličnej firme, sa svojho času rozhodol prekaziť prvomájovú manifestáciu v Seredi, a tak v noci pred oslavami chcel uložiť bombu na prázdnu tribúnu. Mala vybuchnúť ešte počas noci, zamatový terorista nemal v pláne kohokoľvek zraniť či nebodaj zabiť. Lenže Stano bol opitý, pri tribúne zaspal - a zobudili ho policajti... Vo väzení si odsedel päť rokov.

Stano v jednej zo scén svojho príbehu, s filmovou partnerkou (foto: velvetterrorists.com)
Stano v jednej zo scén svojho príbehu, s filmovou partnerkou (foto: velvetterrorists.com)

Teroristická epizóda významne poznačila ďalší Stanov život - zostal napríklad sám. To zrejme zaujalo autorov a tak si Stano vo filmovom príbehu zo súčasnosti hľadá životnú partnerku. Schôdzky na inzerát s rôznymi ženami sú aranžované metódami hraného filmu a striedajú sa s ďalšími filmovými leitmotívmi.

Predovšetkým je zaznamenaná Stanova pravidelná cesta do práce. Počas jazdy v aute s kolegami žoviálne, no miestami až vulgárne, komentujú prednosti a nedostatky jednotlivých adeptiek, ale niekedy rovnako šťavnato – a pritom dosť primitívne – komentujú aj niektoré javy domáceho spoločenského a politického života. Dosť jadrných adjektív sa ujde napríklad bývalému prezidentovi Schusterovi, ale aj tomu súčasnému – Gašparovičovi. Nejdem polemizovať o tom, či si ich obaja menovaní zaslúžia či nie, mám len dojem, že v kontexte filmového príbehu Stana sú dosť nenáležité, samoúčelné a teda zbytočné.

Druhým hrdinom filmu je Fero (František Bednár), terorista z Popradu. V osemdesiatych rokoch kúril na miestnom výbore komunistickej strany, no straníkov neznášal. Nebol sám, ocitol sa v skupinke spolu s ďalšími troma trochu romantickými hrdinami, spoločne plánovali rôzne diverzné akcie. Pretože ich štvalo, že Rádio Slobodná Európa v tom čase fandilo poľskej Solidarite a nečinné obyvateľstvo Československa si vraj vyslúžilo nálepku oportunizmu.

František Bednár s manželkou (foto: velvetterrorists.com)
František Bednár s manželkou (foto: velvetterrorists.com)

Mladí popradskí teroristi najprv vykradli miestny zväzarmovský sklad zbraní. Potom Fero zostrojil bombu, ale zámerne tak, aby nevybuchla, mala len vyplašiť vedúceho tajomníka, ktorý sídlil na vyššom poschodí budovy, ktorú Fero vykuroval. Lenže tento zamatový zámer celkom nevyšiel, niekoľko dní si na sekretariáte partaje údajne mysleli, že prišiel nejaký termostat...

A tak sa v hlavách teroristov zrodil plán oveľa ambicióznejší – a nepochybne kontroverznejší: bombový atentát na prezidenta republiky Gustáva Husáka. Mal sa uskutočniť pri návšteve hlavy štátu a šéfa komunistickej strany Československa v kraji.

Skupina teroristov si však na akciu takého rozsahu netrúfala sama, so svojou naivnou logikou sa teda pokúsila o kontakt so západnými špionážnymi službami. Za tým účelom dokonca Fero s priateľkou vycestujú do bývalej Juhoslávie, z Rovinju vysiela potenciálny atentátnik telegram do mníchovskej redakcie Rádia Slobodná Európa, s vážne mienenou výzvou na nadviazanie kontaktu: v stanovenom čase sedí Fero každý večer v miestnej kaviarni. Neprihlási sa nikto.

Rezignovaný terorista sa vráti do komunistického Československa a o nejaký čas ho zatknú – z filmu sa však nedozvieme, kto, prečo a za akých okolností úmysly prezradil. Namiesto toho nám režisér s hravým protagonistom predvádzajú inscenovaný útek, Fero vyskakuje z okna domu, rovno do náruče polície...

Súčasný teroristický výcvik Vladimíra Hučína (foto: velvetterrorists.com)
Súčasný teroristický výcvik Vladimíra Hučína (foto: velvetterrorists.com)

Fero je nepokojná duša a kritický až vyhranený postoj má aj k súčasnosti (z mimofilmových zdrojov – z rozhovorov s tvorcami - sa dozvedáme, že do župných volieb kandiduje za extrémistickú Slovenskú ľudovú stranu), ale v zásade dnes žije usporiadane, s manželkou vychovávajú dvoch dospievajúcich synov. A im vlastne Fero celú históriu svojej teroristickej mladosti vo filme približuje, rozpráva. Niekedy aj na tvári miesta – napríklad čakanie na špionážny kontakt je zinscenované – rekonštruované v súčasnom chorvátskom letovisku.

Tretí príbeh predstaví českého teroristu Vladimíra (Vladimír Hučín). Sedel štyrikrát, za rôzne konflikty s komunistickým mocenským establishmentom (napríklad narušil priebeh straníckej schôdze a pod.), no najzaujímavejšou teroristickou činnosťou Vladimíra bola likvidácia vývesiek s komunistickou propagáciou. Vladimír ich malými výbušnými systémami zlikvidoval dovedna 41.

Osudy a postoje Vladimíra sú vo filme prezentované na pôdoryse súčasného, trochu čudného (pravdupovediac dosť umelého, násilného) príbehu o castingu na rolu teroristky. Vladimír si najprv z asi tuctu mladých dievčat vyberie jedinú, ktorá ako – tak zodpovedá fyzickým a výkonnostným predpokladom diverznej činnosti, a má k nej navyše aj akúsi motiváciu. No práve s tou motiváciou je trošku problém – vyvstávajú totiž otázky, proti čomu by dnes dievčina vlastne mohla diverznú činnosť vyvíjať, proti čomu organizovať záškodnícke akcie, či nebodaj i pumové atentáty? Proti čomu, proti komu? Bolo by to napríklad proti konzumu? (istou indíciou k tomu by mohla byť cvičná explózia reklamného billboardu, ktorú dievča s Vladimírom vo filme predvedú).

Prípadné súčasné ohrozenie zo strany extrémistických skupín je neporovnateľné s násilím, ktoré v minulosti vyplývalo z uplatňovania moci totalitného zriadenia. Proti nemu nebolo námietky, protestu či opravného prostriedku. Naopak, socialistická polícia aj súdy na takomto násilí priamo participovali. Nuž ale tak, ako bolo v osemdesiatych rokoch hlúpe bojovať proti totalite teroristickými metódami, rovnako nezmyselná je aj dnešná osobná obrana založená na výcviku teroristických zručností jednotlivca.

Vo vyjadreniach dievčiny zaznie i zmienka o tom, že jej motiváciou môže byť osobná ochrana pred určitými extrémistickými skupinami, pre ktoré spúšťačom agresie môže byť hoci len jej vzhľad (pričom ten ani nie je nejako zvláštny – obyčajný piercing a trochu špecifický účes s veľkou ofinou).

Frekventantke kurzu v názore napokon oponuje aj samotný Vladimír, keď tvrdí, že pred spomínaným ohrozením dnes spoločnosť chránia (a niekedy aj ochránia) štátne inštitúcie a prostriedky (legislatíva, polícia, súdy).

Akčný motív výcviku sa zrejme hodil do filmovej koncepcie, tak ho autori nakrútili. Na jeho pôdoryse sa dozvedáme i čo – to z Vladimírovej minulosti, poznávame jeho dobové postoje ale i súčasné názory na spoločnosť. Nuž a čosi ako vedľajší produkt tohto príbehu filmu má svet aj o jednu vyškolenú teroristku naviac, pripravenú kedykoľvek zasiahnuť. Lenže načo? Proti komu, proti čomu?

Hra s ohňom

Explózia reklamného billboardu (foto: velvetterrorists.com)
Explózia reklamného billboardu (foto: velvetterrorists.com)

Režiséri si v tom filme zahrali tak trochu s ohňom. Napríklad hneď v úvode filmu riadená explózia zlikviduje starý továrenský komín, ktorý ako nejaký výkričník stojí osamelo v krajine. Pekne sa skosí a rozpadá, v zápätí sa kamera v kultivovanej jazde terénom presúva zľava doprava, pričom do kompozície zaberie aj jedného z protagonistov, ktorý sa prizerá deštrukcii. Scéna ako z hraného filmu. Áno, je to pôsobivé, možno aj v istom zmysle estetické, pekné. Lenže zároveň to určite nesprostredkuje nič autentické a už vôbec nič spontánne. A doménou plnokrvného dokumentu sú pritom skôr tieto atribúty, nie formálna pôsobivosť a vytríbená estetika. Netrúfam si pravda tvorcom predpisovať poetiku, tá je plne v ich kompetencii, len si dovoľujem od všetkých tých pôsobivých tvorivých riešení očakávať aj nejaký hlbší zmysel. Lebo inak nadobúdam podozrenie, že zvolený výraz, efekty, všetky tie výbuchy môžu byť samoúčelné. Nuž a tento pocit sprevádza vlastne celý film.

Potom v tom filme totiž vybuchne ešte niekoľko stromov – predovšetkým v príbehu sereďského teroristu Stana – napríklad keď v lese zbiera huby, exploduje za ním briezka, až sa aj Stano trochu preľakne. Načo to bolo dobré? Ktovie, svojho času chcel Stano vyhodiť do vzduchu prázdnu tribúnu, nie klátiť les. Ale v jeho príbehu vybuchujú predovšetkým stromy. Je zmyslom tých výbuchov nejaká symbolika? (až z časopiseckých rozhovorov sa dozvedám, že v rámci príprav útoku si Stano explózie skúšal na stromoch. Vo filme o tom niet zmienky, divák nemá šancu porozumieť vybuchujúcim stromom, a tak sa možno zapodieva planými asociáciami a výkladmi...).

Škoda 105 po explózii... (foto: velvetterrorists.com)
Škoda 105 po explózii... (foto: velvetterrorists.com)

No podobne samoúčelná je aj explózia starej škodovky v pieskovisku, na záver ukážky šoférskeho teroristického výcviku. Fero v stopäťke najprv predvádza svojmu synovi, ako kedysi ovládal prudkú zmenu jazdy. Pomocou riadeného šmyku dokázal v prípade potreby z miesta diverznej akcie efektívne unikať.

Nakoniec voz bez posádky, iba s plastikovými figurínami, vybuchne. Ale o žiadnej explózii auta vo Ferových historkách nebolo ani reči, takže výbuch je dosť prekvapivý a vlastne samoúčelný. Isteže, každá explózia na plátne je efektná, to treba uznať.

Určité opodstatnenie majú vo filme možno iba explózie niekoľkých propagačných vitrín, ktorými tvorcovia evokujú Vladimírovu diverznú činnosť z osemdesiatych rokov. Zmysel týchto výbuchov vo filme je jasný. Ale sú naozaj nevyhnutné? Musí divák všetko vidieť?

Vlastne vzniká niekedy dojem, že zmyslom filmu bolo predovšetkým stvorenie priestoru pre nespútanú tvorivú a inscenačnú kreativitu autorov. Napokon jeden zo spoluautorov, Peter Kerekes, film „hravý“ doslova hlása, v rozhovore na DOKO sa dokonca priznáva, že v nakrúcaných filmoch si plní svoje detské sny. Sila tvorivej a producentskej osobnosti Kerekesa bola v autorskom trojzáprahu zrejme natoľko dominantná, že svojou hravou poetikou ovplyvnil podobu celého filmu (zo záverečných titulkov nie je zrejmé rozdelenie autorských kompetencií, tri časti filmu nie sú striktne rozdelené medzi troch autorov, zrejme sa na všetkých epizódach podieľali spoločne). Príležitosť využiť priestor pre autorskú kreativitu je nepochybne príťažlivé, ale k naplneniu zmyslu celovečerného filmu to stačiť nemusí.

Terorizmus ako hra?

Explózia stromu... (foto: velvetterrorists.com)
Explózia stromu... (foto: velvetterrorists.com)

Nebezpečenstvo pyrotechnických efektov nebolo jediným rizikom filmu, s ohňom si tvorcovia zahrali aj obrazne. V spôsobe, ako k fenoménu terorizmu pristupujú. Terorizmus - aj keď "len" zamatový - totiž nie je najvhodnejším predmetom zábavy. Pri teroristických akciách sa ničí majetok, v lepšom prípade sa ľudia „len“ unášajú a väznia, v tých horších aj mrzačia a zabíjajú.

Terorizmus ako aj jeho potieranie je určite opodstatneným námetovým zdrojom aj pre rozmanité filmové spracovanie, no nie je to zdroj jednoduchý, nezáväzný. Lenže autori filmu Zamatoví teroristi akoby terorizmus svojich hrdinov brali na dosť ľahkú váhu. Prečo? Pretože to bolo už dávno? Pretože boli vo svojom protirežimnom odhodlaní často naivní a v konkrétnych činoch väčšinou nešikovní a teda smiešni? Lebo sa nikto nezranil a nikoho nikdy ani nezabili? Možno.

Isteže, motivácia všetkých troch hrdinov bola výsledkom nesúhlasu či dokonca odporu voči panujúcej totalite (s rôznou mierou "uvedomelosti"), ale napriek tomu sú konkrétne prostriedky, ktoré si jednotliví protagonisti zvolili, jednoznačne sporné. Ak už pre nič iné, tak pre ich vysoké riziko. Napríklad explózia propagačnej vitríny môže celkom ľahko nechtiac poraniť či dokonca zabiť aj nevinného, náhodného okoloidúceho a podobne. No a navyše: zabitie človeka bolo predsa podstatou teroristického plánu Františka Bednára.

Keď uveríme tomu, čo nám hovorí filmový príbeh Františka Bednára, tak to tak celkom nevinné – zamatové – ani byť nemuselo: popradskí teroristi predsa celkom vážne plánovali atentát na človeka. Chceli zabiť Gustáva Husáka, pričom skutočnosť, že bol najvyšším predstaviteľom totalitného zriadenia v Československu tento čin automaticky neospravedlňuje. Alebo áno? Je to téma na úvahu či diskusiu? Na polemiku? Nech sa páči, ale nič z toho v tom filme nie je ani len v náznaku. Všetka tvorivá energia tvorcov sa využije na hravú a zábavnú rekapituláciu celej story. S výjazdom do Rovinju, s policajnou – prezidentskou kolónou a s podobnými režisérskymi fajnôstkami. Autori k nezmyselnému projektu nezaujímajú stanovisko. Hádam len také, že sa im celý príbeh po rokoch javí predovšetkým ako zábavný. Ale ten príbeh iba zábavný nie je...

Socializmus osemdesiatych rokov pritom už nepredstavoval taký absolútny mocenský útlak, ktorý by obyvateľov krajiny vháňal vyslovene do kúta, z ktorého jedinou formou odporu by boli násilné či teroristické činy. Možností prejavov nesúhlasu bolo v tom období pomerne dosť, veď si pripomeňme len pomerne rozvinuté disidentské hnutie a jeho značnú efektivitu a relatívnu úspešnosť (obzvlášť v priebehu osemdesiatych rokov).

S pevným presvedčením tvrdím, že terorizmus v osemdesiatych rokoch nemohol byť a ani nebol adekvátnou, opodstatnenou formou vyjadrenia nesúhlasu s panujúcim totalitným režimom. To bolo celkom evidentné už v predmetnej dobe, a presvedčený som o tom aj dnes. Preto mi prekáža, že sa v tom filme ten smiešny – ale jednak stále hrozivý a minimálne nebezpečný terorizmus troch pomýlených pánov - a i keď iba trochu zahmlene, a možno niekedy len náhodou (ako vedľajší produkt „hravého“ princípu) ale jednak – heroizuje. S tým sa nedokážem stotožniť.

Ak sa však mýlim, a nie toto bolo hlavnou motiváciou filmového spracovania troch epizód z minulosti, potom sa pýtam, čo bolo tým motívom? Realizačná hravosť troch nepochybne talentovaných režisérov? To u mňa tak isto neobstojí.

Z niektorých tlačových materiálov a rozhovorov napokon vyplýva ešte jedna možnosť: ten film by mohol byť o nepochybne univerzálnej téme, o láske. Veď Stano ju vo svojom príbehu úpenlivo hľadá. Vzťah so ženou bol dôležitou súčasťou príbehu Fera v minulosti, vzťah k manželke a k rodine je determinujúci v jeho živote dnes. A osamelý vlk Vladimír či single teroristka sú s potrebou spomínaného citu konfrontovaní vlastne tiež. Lenže ani "zamatové teroristické love story" mi nesedí.

Na októbrovej premiére filmu v Bratislave
Na októbrovej premiére filmu v Bratislave

Všetky spomínané alternatívy (heroizácia zamatových teroristov ako protikomunistických odbojárov, "kreatívne opodstatnenie filmu" či príbehy o potrebe lásky), ako aj ich mix mi ako opodstatnené autentické motívy filmu nepripadajú, tie motivácie sú nepresvedčivé, sú skôr zástupné. Zdá sa, že tematická nevyhranenosť filmu je dôsledkom závažnej dramaturgickej neujasnenosti, akoby bezradnosti. Trochu to pravda s ohľadom na desaťročný vývoj projektu prekvapuje, ale rozhodujúci je napokon vždy výsledok na plátne, nie strávený čas za kamerou či v strižni, ani výška investovaných prostriedkov.

O čom je v konečnom dôsledku ten film, o čom by mohol byť? Tie smiešne, zároveň smutné a popri tom občas i hrozivé, no v každom prípade aj poučné príbehy troch hrdinov, ktoré sa v nedávnej minulosti tejto krajiny a tejto spoločnosti odohrali, predsa o niečom "musia byť" a niečo by mohli povedať aj súčasníkom. Určite niečo také "v lufte" je, existuje. Len práve vo filme Zamatoví teroristi to žiaľ nie je.

Zamatoví teroristi
Slovensko, Česko, Chorvátsko 2013, 87 min
Kamera Martin Kollár
Strih Marek Šulík, Zuzana Cséplő
Scenár a réžia Pavol Pekarčík, Ivan Ostrochovský, Peter Kerekes