Videl som...>>Televízne dokumentárne cykly

Televízne dokumentárne cykly

Konzervy, živly, fotografie a filmy v televíznych dokumentoch

január 2013 Tomáš Hučko
Čo ponúka televízna obrazovka?
Čo ponúka televízna obrazovka?

Keď sa niekedy v priebehu šesťdesiatych rokov minulého storočia zosobášila mladá televízia s už zrelým dokumentárnym filmom - čím mu vlastne vdýchla nový život - nezaobišlo sa to bez významnejšej úpravy životosprávy ženícha. Ten sa ochotne prispôsobil, čo iné mu zostávalo? A tak je dokument od začiatku až dodnes pod papučou viacerých špecifických nástrojov organizácie televízneho vysielania. Medzi inými napríklad aj pod diktátom vysielacej štruktúry.

Je samozrejmé, že celodenný televízny obsah musí byť štruktúrovaný. Na jednoznačnej identite televíznych formátov sa okrem dramaturgických princípov podieľa tiež stanovená minutáž, periodicita a programy väčšinou vytvárajú cykly, série či seriály. Aj dokumenty. Občas sa síce nájdu aj prípady od cyklu nezávislých dokumentárnych titulov, ale tendencia k cyklom je v televíznej produkcii evidentná a vlastne i celkom pochopiteľná.

Zdá sa, že sa z dlhého spánku jednak prebudila aj Šípková Ruženka – Slovenská televízia (vlastne RTVS, lenže na skratku telerozhlasu si zvykám len pomaly...). Verejnoprávna televízia priniesla v minulom roku na obrazovku hneď niekoľko cyklov dokumentárnych filmov. Fotografi, Konzervy času, Jeden deň, Celluloid Country.

Je naozaj škoda, že si predmetné dokumentárne cykly nevyslúžili patričnú odbornú, kritickú reflexiu. Okrem informačných textov niektorých médií sa ich uvedenie vo verejnoprávnej televízii nestretlo takmer so žiadnym ohlasom, ani negatívnym, ani pozitívnym. Určite by si ho zaslúžili, taký či onaký. Niektoré dokumentárne filmy predmetných cyklov boli totiž nepochybne prinajmenšom pozoruhodné. Opäť sa potvrdila zásada, že z veľkého počtu vyprodukovaných jednotiek napokon musí vzniknúť aj čosi naozaj dobré.

Fotografi

Tak nejako to bolo aj v prípade cyklu Fotografi, dokumentárnej série, ktorá vznikla pod supervíziou (autori námetov, koproducenti) Ivana Ostrochovského a Mareka Urbana. Cyklus priniesol vo svojich desiatich vydaniach takmer polhodinové portréty vybraných slovenských fotografov, prináležiacich k rozličným generáciám, pričom dva až tri filmy obstoja aj z hľadiska náročnejších kritérií dokumentárnych filmov, ostatné sú aspoň viac – či menej vydarenou kultúrnou publicistikou. Podrobnejšie o cykle píšem v samostatnej recenzii.

Konzervy času

Garant cyklu Marek Šulík (vpravo)
Garant cyklu Marek Šulík (vpravo)

Cyklus Konzervy času, život očami filmových amatérov, ktorý sa pod supervíziou Mareka Šulíka pripravoval niekoľko rokov, bol niekedy tak trochu sklamaním, niekedy potešil, a niekedy dokonca aj nadchol. Niektoré vydania mohli byť sklamaním, najmä keď ich porovnáme s výsledkami niektorých filmových „found footage“ projektov Pétera Forgácsa, či s českým televíznym cyklom Soukromé století Jana Šikla. Isteže, agrárne Slovensko minulosti nemalo silnú strednú vrstvu, ktorá je zrejme predpokladom väčšieho výskytu amatérskych filmových nadšencov, ako sme toho svedkami v industriálne rozvinutých Čechách. Slovenské amatérske audiovizuálne dedičstvo je chudobnejšie zrejme aj z rokov povojnových, možno preto bol vo väčšine vydaní rozsah súčasných dokrútok značný.

A čo z cyklu jednak potešilo? I pri vysokých nárokoch, vyplývajúcich aj z porovnaní s podobnou zahraničnou produkciou, by som si trúfol pomenovať niekoľko zaujímavých vydaní cyklu Konzervy času. Výborný bol Diel štvrtý, Víťazstvo Šimona Ondruša, pútavá, filozofujúca rodinná sága, vybudovaná na pôdoryse archívnych filmových záznamov autorovho starého otca - sochára Alexandra Trizuljaka. Typické rodinné zábery z niekoľkých desaťročí a amatérske cestopisné sekvencie (z cesty do Talianska a do Paríža, zrejme z päťdesiatych rokov, nanajvýš zo začiatku šesťdesiatych) skĺbil Ondruš s citáciami z umelcových denníkov, ako aj so súčasnými úvahami jeho manželky, akademickej maliarky Evy Trizuljakovej do neobyčajne pôsobivého tvaru, do silnej výpovede o zázraku ľudského života, o rodine, o tvorbe. Otázna je možno miera pátosu pri verbálnej interpretácii denníka (číta sám autor) a hádam by niekedy prospelo aj presnejšie časové vymedzenie jednotlivých období, v priebehu ktorých sa vo filme pohybujeme (i keď je vo filme dôraz na filozofickú rovinu a nie poznávaciu) – obzvlášť vhodné by to bolo pri denníkových zápiskoch (aspoň niektorých). V každom prípade však oceňujem subtílnu tvorivú prácu s materiálom, na každej úrovni: v dramaturgickej výstavbe, v skladbe, v hudobnej dramaturgii.

Jakub Julény, autor filmu Dom
Jakub Julény, autor filmu Dom

Pôsobivý je nepochybne aj Diel šiesty, Ostávam s láskou Mareka Šulíka, ktorý prináša podmanivú filmovú montáž fragmentov okamihov z partnerských životov rôznych neznámych ľudí, doplnených vo zvuku autentickými výpoveďami k téme. Problém je len v tom, že obraz a zvuk nemajú z hľadiska pôvodu zdrojov spolu vôbec nič spoločné, vo zvuku hovoria celkom iní protagonisti ako tí, ktorých vidíme vo filmových fragmentoch. Potvrdia to napokon aj záverečné titulky, rozprávači nosia iné mená ako ľudia zo záberov (medzi hlasmi sa objaví napríklad aj Daniel Pastirčák, človek súčasnosti). Degraduje to do určitej miery dokumentárny potenciál jednotlivých zložiek (obraz aj zvuk). Dva „texty“ fungujú vedľa seba, paralelne, nevzniká synergia, navyše takýto princíp konštrukcie zmyslu speje viac – menej k téze.

Výborným vydaním cyklu bol aj Diel siedmy, Dom. K pôsobivej a vtipnej životnej bilancii Martina Porubjaka, ktorá vznikla s pomocou starých filmových záberov z jeho detstva a mladosti a ktorej sekundoval aj Marián Labuda (a sprostredkovane – v citovanom starom amatérskom filmovom príbehu – vlastne aj Stano Dančiak), nemám žiadne výhrady. Zážitok z dokumentu bol nielen príjemný, ale aj obohacujúci, režisér Jakub Julény pochopil potenciál témy, citlivou réžiou a filmovou skladbou významne prispel k výsledku.

A tak si teraz dovolím aspoň v jednom prípade aj zásadnejšie výhrady k filmu cyklu, ide o Diel tretí, Štefánik sa vracia. Režisérka Alexandra Gojdičová do podoby svojho filmu vpúšťa aj prieniky z tvorivého sveta video artu či z oblasti multimédií, ale zdá sa, že je to v tomto prípade kontraproduktívne, samoúčelné. Zvolené formálne postupy (napríklad rozrušenie kompozície dokumentu úryvkami z opery Mareka Piačeka) v konečnom dôsledku degradovali význam jedinečných archívnych filmových materiálov Viliama Malíka z výstavby pamätníka Milana Rastislava Štefánika na dunajskom nábreží.

Návraty do minulosti prostredníctvom amatérskych filmových záznamov mali v televíznom cykle Konzervy času sedem častí. Predpokladám, že sa tým jednak nevyčerpali všetky zdroje archívnych amatérskych filmov na Slovensku a že sa v budúcnosti možno dočkáme ešte ďalších vydaní nepochybne hodnotného cyklu.

Jeden deň

Cyklus dokumentov Jeden deň prekvapil. Neprehliadnuteľný realizačný počin (a to nielen pre ideálne nasadenie – v pondelok okolo deviatej večer) priniesol na jesennú obrazovku dvojky (september až november 2012) sériu skoro polhodinových dokumentov, vysielaných týždeň čo týždeň, dvanásť krát za sebou. Projekt dokumentov televízia (RTVS) koprodukovala so spoločnosťou Art4, s.r.o. (cyklus podporil aj Audiovizuálny fond), autormi námetu sú dvaja mladí absolventi Filmovej a televíznej fakulty VŠMU: Šimon Ondruš a Palo Jelenek. Cyklus preukázal na naše pomery nezvykle vyspelú producentskú stratégiu a jej sústredená realizácia nepochybne priniesla ovocie. Avšak z niektorých neujasnených otázok dramaturgickej koncepcie pochádzajú určité problémy cyklu. Viac o tom v samostatnom článku.

Celluloid Country

Cyklus v koprodukcii vyrobila RTVS, Punkchart Films a Slovenský filmový ústav. Televízia zatiaľ odvysielala prvých päť častí, avizované sú predbežne ešte diely štyri. „Seriál má ambíciu predostrieť určitý koncept audiovizuálnej pamäti nášho priestoru“, píše sa v propagačných textoch cyklu.

Televízne vysielanie môže sprostredkovať i audiovizuálnu pamäť
Televízne vysielanie môže sprostredkovať i audiovizuálnu pamäť

Keď je niečo neurčité, povie sa: ani ryba – ani rak. V skutočnosti je ten cyklus tak trochu rybou aj rakom. Predovšetkým informuje o dejinách kinematografie územia dnešného Slovenska. No zároveň je aj o dejinách všeobecných, najmä politických, so zvláštnym zreteľom na vývoj národno – štátneho usporiadania. Isteže, oboje sa prelína – dejiny krajiny musia mať predsa nejakú súvislosť s obrazmi sveta, ktorý produkujú jednotlivé filmy. Lenže zdá sa, že ambícia vtesnať všetko do cyklu menej než polhodinových relácií je priveľké sústo. Na danej ploche, keď jeden diel cyklu mapuje zhruba jedno desaťročie (v prípade prvého dielu Nadšení amatéri to boli viac než dve desaťročia, od zrodu kinematografu bratov Lumiérovcov až po rok 1918), sa to nezaobišlo bez určitej povrchnosti. A tak i keď sú diely cyklu neraz doslova prepchaté informáciami, údajmi a fragmentami filmov, v konečnom dôsledku to k efektívnemu poznaniu nevedie. Totiž udržať si v tom všetkom prehľad, porozumieť súvislosti a čosi si z prívalu informácií ešte aj zapamätať, to je ťažká úloha aj pre zorientovaného diváka (v dejinách i v dejinách kinematografie), nieto ešte pre laika. O cykle píšem aj v samostatnom texte.

Koprodukčné dokumentárne cykly

Tendencia k cyklom je pod strechou televízie logická a opodstatnená aj v prípade dokumentárnych filmov. No žiada sa pritom zdôrazniť ešte jeden aspekt, ktorý súvisí s realizáciou dokumentov formou koprodukcie. Verejnoprávna televízia pri tvorbe a výroby vstúpi do spolupráce s mimotelevíznymi tvorivými a produkčnými spoločnosťami.

Vyskytujú sa aj názory, že televízia by sa bez takýchto koprodukcií zaobišla, že si má vyrobiť všetko pod vlastnou strechou, pretože spolupráca s externým prostredím je zbytočne nákladná. Chcel by som polemizovať s takýmito názormi, veď v réžii verejnoprávnej inštitúcie je nepochybne oprávnené vyrábať každodenné spravodajstvo, pravidelné magazíny, ako aj mnoho iných relácií, ale prispôsobiť sa flexibilným požiadavkám nakrúcania v tých najrozmanitejších lokáciách a časoch dokumentu (dobrým príkladom sú napríklad filmy cyklu Jeden deň), to veľkej inštitúcii jednoducho nesvedčí. Mediálny moloch má problémy s účelnou organizáciou nakrúcania rozmanitých dokumentárnych tém, nedokáže efektívne využívať ľudské kapacity či operatívne prispôsobovať technické vybavenie podľa aktuálnych požiadaviek. Trúfam si to tvrdiť, pretože s tým mám z rokov v STV bohaté skúsenosti, napokon nie som sám. Povedzme to na rovinu: cyklus realizačne tak náročný, ako bol Jeden deň, by v produkcii televízie nevznikol.

Lenže v súvislosti s koprodukčným charakterom dokumentov a dokumentárnych cyklov sledujeme ešte jednu anomáliu. Prenechaním spomínaných realizačných úloh na koprodukčného partnera dochádza veľmi často zároveň aj k neúmernému presunu dramaturgických kompetencií. Verejnoprávna televízia sa do značnej miery zbavuje svojich elementárnych kompetencií (veď nie je iba vysielacím pracoviskom) a zodpovednosti. Spomínaný cyklus Jeden deň je opäť dobrým príkladom. Dramaturgické problémy cyklu, o ktorých je reč v samostatnej recenzii, sú okrem iného výstižnou ukážkou zlyhania funkcií profesionálnej filmovej dramaturgie, ktorej suverénnym garantom by mala byť práve verejnoprávna inštitúcia. Televízia, ktorá by mala mať jasnú programovú koncepciu a kvalitnú dlhodobejšiu víziu.

Oslabenie dramaturgie, jej podcenenie a prakticky len jej formálny výkon (v záverečných titulkoch je vždy nejaký dramaturg uvedený...) je jedným z dôsledkov dlhodobého rozkladu média, pretrváva vlastne už druhú dekádu. Ale to je už samostatná téma, presahujúca rámec tohto textu.

Fotografi
Cyklus televíznych portrétov
Jeden deň
Dvanásť živlov televízneho dokumentárneho cyklu
Celluloid Country
Televízne vzdelávanie v prime-time