Filmy>>Slovensko pre začiatočníkov

Slovensko pre začiatočníkov

Recenzia televízneho filmu T. Diosi

jar 2009 Tomáš Hučko

Známy slovenský filozof, ktorého poznávame najmä po hlase, lebo je snímaný prevažne z vtáčej perspektívy, si vychutnáva svoje účinkovanie. Pauzujúci výtvarník, v súčasnosti skôr úspešný majiteľ reklamnej agentúry, robustne prítomný vo svojej menežérskej, zrejme trendovej - ohnivočervenej kancelárii škatuľkuje súčasnú slovenskú populáciu, prisudzujúc skupinám spotrebiteľov neraz kuriózne názvy ako „babka“, „správny chlap“, „praktická žena“, „mladý a šťastný“ „mamina“, „generation next“... a podobne. Ležérny, neholený a nečesaný mladý muž s predčasne splnenými ambíciami sa na záberoch pohodlne rozvaľuje, je nad vecou, až mu vďaka uvoľnenej artikulácii väčšinou nie je rozumieť. A ešte zopár ďalších viac či menej zaujímavých spoluobčanov a figúrok zachytených v aktuálnej životnej situácii. A k tomu „moderný“ filmový výraz, väčšinou neosobný, v chladne komponovaných záberoch, skôr v celkoch ako v detailoch, výraz podporený aj hudbou možno trendový, ale studený ako psí čumák. To sú prvotné dojmy z filmu Slovensko pre začiatočníkov, ale boli by sme nespravodliví, keby sme zostali len pri nich. Pretože v tom filme je ukrytá aj chvályhodná ambícia – zachytiť a pochopiť, čo sa udialo a deje s obyvateľmi krajiny v priebehu posledných desaťročí, zaznamenať, ako sa náš život mení. Začnime teda najprv trochu zoširoka.

Dokumentaristická reflexia dvoch desaťročí

Slovensko, šťastná krajina? (ilustračné foto)
Slovensko, šťastná krajina? (ilustračné foto)

Za chvíľu to bude už 20 rokov, čo v tejto krajine padol totalitný režim. Za dve desaťročia sa toho zmenilo v živote tunajších ľudí naozaj veľmi veľa. Spoločenské, sociálne, kultúrne a iné premeny sa dotkli v rôznej miere všetkých generácií, medzičasom vyrástli a rodia sa generácie ďalšie.

Jednou z významných vlastností dokumentárneho filmu je aj schopnosť zaznamenávať stav a vývoj spoločnosti, reflektovať ich cez rozmanité segmenty jej života. V tvorivo spracovaných, zdokumentovaných príbehoch, v osudoch jednotlivých ľudí, či skupín sa v  pestrej dokumentárnej tvorbe, bohatej na zaujímavé tituly zračí aj čosi ako portrét spoločnosti a jej doby. Je dobré, ak sa tak v dokumentaristike deje priebežne. Táto tvorba je nielen cenným zrkadlom pre súčasníka, ale po rokoch slúži aj ako hodnotný zdroj poznania o dobách minulých, ponúka inšpirácie pri úvahách o smerovaní spoločnosti, pri zrode vízií pre budúcnosť. V tomto poslaní slovenská dokumentaristika za uplynulé dvadsaťročie žiaľ zlyhala. Na rozdiel napríklad od českého dokumentu, kde popri množstve solitérnych dokumentov reflexiu dvadsaťročia priebežne prinášali aj viaceré televízne cykly, napríklad čiastočne aj z dielne FEBIA (cyklus Jak se žije...), alebo významnejšie z dielne nadácie FILM & SOCIOLOGIE.

Na Slovensku sa o jedinečných počiatočných rokoch spoločenskej transformácie dozvieme iba z niekoľkých vydaní predčasne ukončeného televízneho cyklu SUBJEKTÍV, neskôr možno z niektorých vydaní cyklu AKO TO VIDÍM. Samostatných filmových dokumentov, reflektujúcich zložité spoločenské pohyby a vrenie v jednotlivých porevolučných dekádách by sme napočítali možno na prstoch jednej, najviac dvoch rúk... Pomerne ojedinelým titulom, zaujímavým zo spomínaného hľadiska je Kirchhoffov dokument Hej Slováci z roku 2002. Čosi o nás sa dozvieme aj zo Škopovho projektu Iné svety, nepriamo možno aj z Vojtekovho My zdes, o tvorivý zápis našej spoločenskej súčasnosti som sa v roku 2004 pokúsil aj sám vo filme Čo nám chýba ku šťastiu... Veľa titulov z tohto hľadiska teda nemáme.

Buďme však spravodliví, v zlyhaní reflexie života nie sú slovenskí filmári, dokumentaristi výluční. Zdá sa, že nezáujem o to, čo žijeme, o hlbšie hodnotenie spoločensky významných činov, postojov jednotlivcov i skupín je na Slovensku jav všeobecný: „...neschopnosť reflexie a kreativity však ide ďaleko za hranice politiky. Médiá podávajú namiesto informácií klišé. Literárna scéna je aj na malú krajinu šokujúco chudobná“, píše vo svojom novinovom komentári napríklad Juraj Draxler1.

Televízny – publicistický pokus o reflexiu

Film Tiny Diosi Slovensko pre začiatočníkov má sympatické ambície – podať svedectvo o súčasnosti, reflektovať to, čo práve žijeme prostredníctvom konkrétnych životných situácií a postojov príslušníkov rôznych generácií, sociálnych skupín a postavení. Film prináša pomerne letmé náčrty zo života viacerých mladých dvojíc, nachádzajúcich v podstate uspokojivé miesto v živote, ale aj príslušníkov strednej a staršej generácie, s rôzne aktívnym postojom k súčasnosti – úspešného podnikateľa so spolupodnikajúcimi rodinnými príslušníkmi, vitálneho poberateľa sociálnych dávok, ale tiež nostalgického predstaviteľa „starej štruktúry“. Film prináša tiež úvahy filozofa (Miroslav Marcelli) a sociológa, v podobe ich dialógu ale aj v jednotlivých monológoch, o kvalitatívnych zmenách života slovenskej spoločnosti (akosi v prizme vývoja od revolúcie v roku 1989). Tieto úvahy sú realizované v pomerne kurióznej umelej scénografii (v priestoroch letného kina ako aj v aule univerzity, s inštaláciou objektov predstavujúcich čosi ako hodnotové ikony nedávnej minulosti i súčasnosti). Je to realizačná forma nezvyklá, ba priam cudzia pre dokumentárny film. A relácia obsahuje ešte kancelárske výpovede Martina Knuta, ktorý prispieva svojimi komentármi k výsledkom konkrétneho spotrebiteľského prieskumu, realizovaného jeho agentúrou. Týmto prieskumom bol vlastne film inšpirovaný, do istej miery ho ilustruje, no aj rozvíja.

Spomínané ambície tvorcov sú vhodné skôr pre film publicistický, akokoľvek je evidentná snaha o ozvláštnenie formy, snaha o špecificky filmový výraz. Rozsiahlejšie akademické výklady troch odborných protagonistov, bohaté na abstraktné pojmy sú síce zdobené kameramanskými a montážovými ornamentami, tie však nedokážu zmeniť podstatu kvality audiovizuálnej výpovede. Statické, fotograficky neraz zaujímavé kompozície exteriérov mesta neprekročia jednak v kontexte diela význam ilustrácie, či tzv. vaty, hodne využívanej najmä v prekrytí hovoriacej hlavy Martina Knuta. Už spomínaná realizácia v prostredí letného kina so scénickou kreáciou využívajúcou rozmanité objekty (symboly ako kosák a kladivo, soška svätca, chlieb a soľ, domček, bábika, budík, fľaša...) je v druhu dokumentárneho, ale aj publicistického filmu problematická. Tento dojem umocňuje ešte aj samoúčelne efektné snímanie scény z pohyblivého ramena, tzv. jimmi jibu. Počas celého filmu sú tak filozof i sociológ nakrúcaní väčšinou vo veľkom celku, do tváre im takmer nevidíme, čo vytvára nežiadúci, nevysvetliteľný odstup respondentov.

Zaujímaví protagonisti (niektorí)

Ak film niekde boduje, potom je to v jednotlivých portrétoch konkrétnych ľudí. Pravda, sú väčšinou len letmo načrtnuté, čo je niekedy škoda. Niektoré životné situácie súčasníkov sú skutočne zaujímavé, filmársky dosiaľ takmer neobjavené, nereflektované, možno by boli zaujímavou témou i na samostatný film. Zaujímavý by bol určite pohľad za kulisy fungovania rodinnej firmy: možno obraz prelínania osobného s profesionálnym a so spoločenským, ako sa o to napríklad celkom s úspechom pokúsil kedysi začiatkom 90. rokov Šteckov film Dom Malinovských. Ktorý ďalší slovenský dokument priniesol výstižný obraz života, postojov, zápasov, víťazstiev i prehier nových slovenských kapitalistov? V Slovensku pre začiatočníkov nachádzame pomerne strohé náčrty aj pri vykreslení iných predstaviteľov. A zástupcov niektorých dôležitých, relevantných spoločenských skupín vo filme nenachádzame vôbec. Ktovie prečo nie sú zastúpení napríklad príslušníci inteligencie, (netušíme čím sa profesne zaoberá čerstvý otecko – feminista). Z príslušníkov mladej generácie sú zastúpení prevažne jednoduchšie, „ľudovejšie“ vrstvy s prostejšími životnými vzorcami, s jednoduchými ambíciami a ideálmi (napríklad ideály mladého maséra viažúce sa takmer výhradne k tatuáži vlastného tela), ktorí sú zrejme početnou zložkou mladej generácie, ale nie výlučnou. Prečo napríklad vo filme celkom chýbajú reprezentanti tak významnej skupiny mladých ľudí, akou sú študenti – vysokoškoláci, keď štúdium sa stalo doslova trendom a neprehliadnuteľným fenoménom uplynulého dvadsaťročia, pričom vysokú školu má dnes na Slovensku už každé stredne veľké mesto. Niektoré aj dve...

V záverečnom titulku autorka uvádza, že film prináša len zástupcov niektorých, vybraných skupín, ktoré vyplynuli z 11 tich spotrebiteľských skupín výskumu agentúry. Škoda, že dramaturgiu diktovala marketingová prax. Spoločenský obraz je okýptený, a pritom časového priestoru takmer v hodinovom filme by bolo dosť.

Hlavné mesto úspešnej krajiny (ilustračné foto)
Hlavné mesto úspešnej krajiny (ilustračné foto)

Aj „letmá“ reflexia lepšia ako žiadna

Na ploche filmu, prekračujúcej svojimi takmer 55 minútami i tradičný veľký televízny formát (52 minút) je veľa prázdnych miest, no občas zaúčinkuje aj čaro nechceného. Keď napríklad Martin Knut hovorí o zdravom štýle mladej generácie, užívajúcou ovocné šťavy a minerálky (stačilo už dodať len že nesýtené...), čo však vraj nevylučuje ani holdovanie alkoholu a užívanie drog. Následne ešte sledujeme trávenie voľného času zástupcami tejto generácie v podzemnom nočnom klube s obligátnymi cigaretami v rukách...

Tak či onak, trpezlivému a „odolnému“ divákovi film Slovensko pre začiatočníkov priniesol aspoň letmý obrázok sociálneho stavu a vývoja, sociologických a kultúrnych charakteristík určitých vybraných skupín obyvateľov. Tento obrázok však nie je dostatočne reprezentatívny, trochu je optimisticky skresľujúci, lebo registruje a spomína síce hlboké spoločenské premeny a viaceré skôr pozitívne dôsledky vývoja, ale takmer vôbec, alebo len v minimálnej miere pripomína hlavné problémy a výzvy, pred ktorými slovenská spoločnosť dnes stojí. Tvorcovia nijako nespochybňujú ani sebauspokojenie viacerých mladých protagonistov filmu, ktoré je založené do veľkej miery na dosiahnutí solídneho sociálneho statusu so zabezpečenými základnými potrebami a konzumnými možnosťami. Pre hlbšie reflexie a ambicióznejšie vízie o budúcnosti v životoch protagonistov však akosi niet miesta a tvorcovia filmu to akceptujú bez komentára, bez postoja.

„Krajina potrebuje širšiu a hlbšiu diskusiu o svojich problémoch, výzvach, o tom, ako vlastne funguje. Až potom bude schopná stavať aj vízie, programy budovania niečoho nového, zmysluplného,“2 píše Juraj Draxler. Film Tiny Diosy môže byť hádam v určitom zmysle príspevkom do tejto diskusie, ale škoda, že len pomerne povrchným. No to, že je mediálnym – audiovizuálnym príspevkom do takejto diskusie po dlhom čase znova ojedinelým, to už nie je vina autorov. Ale naša spoločná škoda.

Optimistické obrázky z krátkeho „šťastného“ obdobia Slovenska pred svetovou krízou

Keď som vyššie uvedený text o filme Slovensko pre začiatočníkov písal, ešte sme nechyrovali o celosvetovej kríze, čo v týchto dňoch zapĺňa stránky novín a atakuje nás z televíznej obrazovky. Že sme krízu, číhajúcu za rohom, nevedeli predvídať, ťažko niekomu vyčítať. Nevyčítam to ani protagonistom, ani tvorcom filmu. Nikto z nás predsa nie je veštcom. Ale k všeobecnej životnej eufórii väčšiny protagonistov filmu, založenej zrejme na vtedajších dobrých (krátkodobých...) hospodárskych výsledkoch Slovenska, ktorá dostáva na ploche filmu taký významný priestor, mohli a mali tvorcovia pristupovať aj v oných „šťastných“ časoch tejto krajiny obozretnejšie, so zdravou mierou skepsy, pochybností. Lebo tieto vlastnosti patria k základnej výbave filmových dokumentaristov, aj televíznych publicistov. V každej dobe.

Oslava v Bratislave (ilustračné foto)
Oslava v Bratislave (ilustračné foto)
Slovensko pre začiatočníkov
Slovensko, 2008, 55 min
Scenár Tina Diosi, Marek Leščák
Kamera Ján Meliš
Strih Zuzana Cséplő
Réžia Martina Diosi
  • Juraj Draxler: Po Novembri už nemáme vízie, in: Sme, 18. novembra 2008, str. 35
  • Cit. dielo