Videl som...>>Očami fotografky

Očami fotografky

Silné príbehy, problematické rozprávanie

september 2015 Tomáš Hučko
Zuzana Mináčová a Woody Harrelson, foto www.itafilm.sk
Zuzana Mináčová a Woody Harrelson, foto www.itafilm.sk

Celovečerný dokument Očami fotografky nepochybne zaujme životným príbehom známej slovenskej fotografky Zuzany Mináčovej, no rozladí spôsobom, akým je rozprávaný. Hoci film prináša väčšinu overených „ingrediencií“, zaručujúcich úspešné kino – je v ňom nosný dramatický príbeh, zaujímaví protagonisti, hodná dávka emócií, vtipu a bonmotov a ešte všeličoho iného – no jednak v spôsobe interpretácie životných peripetií fotografky čosi neladí, ba dokonca občas i prekáža.

Dielo totiž obsahuje priveľa filmového klišé. Predovšetkým je v tom filme málo spontánnosti. Len veľmi málo sa v tom dokumente prejaví nepreparovaný, autentický život, naopak, priveľa je vopred pripraveného, skonštruovaného. A napokon to všetko ešte korunuje použitá neúmerná miera inscenácie – v rozsiahlych hraných pasážach sa rekonštruujú mnohé scény z minulosti.

Je vysoký podiel inscenácie nevyhnutný? Nie je možné rovnaký obsah divákom tlmočiť aj inak, ako tak, že sa mu všetko podá na tácke v podobe fabulovaných rekonštrukcií? Aj tento dokument je dôkazom toho, že trend robenia filmov pre pohodlných divákov, čo chcú všetko vidieť a nič si nedokážu či nechcú predstaviť a domyslieť, sa celkom etabloval. O tom všetkom ešte bude reč.

Prehistória

Foto Zuzana Mináčová, zdroj: www.itafilm.sk
Foto Zuzana Mináčová, zdroj: www.itafilm.sk

Z motívov, súvisiacich so silným príbehom záchrany stoviek židovských detí z Prahy v predvečer druhej svetovej vojny - ktorú zorganizoval Nicholas Winton, vyťažil režisér Matej Mináč za posledných pätnásť rokov trojicu známych a úspešných, oceňovaných filmových diel: najprv to bol celovečerný hraný debut Všichni moji blízcí (1999), potom hodinový dokument Nicholas Winton, sila ľudskosti (2002, International Emmy Award v kategórii najlepší dokumentárny film) a napokon dokument s inscenovanými prvkami Nickyho rodina (2011).

V hranom príbehu je Wintonova záchrana detí motívom, ktorý sa prelína s kolektívnym portrétom židovskej lekárskej rodiny Silbersteinovcov. Pôvodne idylický rodinný život, zaplnený veselými historkami s účasťou rozvetveného príbuzenstva, sa v predvečer svetovej vojny, v čoraz temnejšej spoločensko-politickej atmosfére mení na rodinnú drámu. A tento vývoj je vo filme videný predovšetkým očami detských protagonistov. Scenár Jiřího Hubača vychádzal totiž z námetu autobiografických spomienok matky režiséra, známej slovenskej fotografky Zuzany Mináčovej. Predmetnú epochu prežila ako dieťa v rodine bratislavského lekára, pričom do Wintonovho transportu sa nedostala.

Nuž a spomienky Zuzany Mináčovej na detstvo, mladosť, zrelý vek, s vyústením napokon až do súčasnosti, sú náplňou aj najnovšieho Mináčovho dokumentu Očami fotografky. Prinášajú rekapituláciu života protagonistky na pozadí rôznych epoch – v medzivojnovom - prvorepublikovom období, po vypuknutí vojny - za Slovenského štátu a počas väznenia v osvienčimskom koncentračnom tábore. Nasledujú spomienky a sekvencie z povojnového obdobia - roky stalinizmu, neskôr z uvoľnených šesťdesiatych rokov a z rokov následnej normalizácie, až po pád totalitného režimu a film napokon zaznamenáva aj vývoj od roku 1989 dodnes. Historický oblúk je impozantný, protagonistka filmu bola očitým svedkom všetkých spomínaných epoch, v rozprávaní životného príbehu sa vo filme sprítomňujú.

Rozprávanie...

Foto Zuzana Mináčová, zdroj: www.itafilm.sk
Foto Zuzana Mináčová, zdroj: www.itafilm.sk

Mináčov filmársky rukopis v celej jeho doterajšej filmografii je jednoznačne konzervatívny, rozpráva tradične, neexperimentuje s formou ani s výrazom, ide takpovediac na istotu. Napokon, v súvislosti s ústrednou tematikou jeho filmov to veľmi ani neprekvapuje a dokonca by sme mohli a mali pripustiť, že tradičné vzorce stvárnenia môžu byť vzhľadom na tematiku opodstatnené, adekvátne.

Najlepším príkladom z trojice filmov je hádam úspešný dokument Nicholas Winton, sila ľudskosti. Racionálny, logický spôsob prerozprávania pôsobivej story, s významným priestorom pre tradičný, explikujúci komentár, s dôkladnou prácou s filmovým archívom a v neposlednom rade s umným využitím jedného z protagonistov, dlhoročného britského televízneho vojnového korešpondenta Joe Schlesingera v úlohe sprievodcu dokumentom (pričom je sám zároveň i protagonistom, je jedným zo zachránených detí), priniesol svoje ovocie: logickú a zároveň dramatickú filmovú štruktúru, sprostredkujúcu divácke dobrodružstvo spoznávania pôsobivého príbehu, s patričným priestorom pre silné emócie.1

Pravda, už v tomto dokumente by sme sa možno mohli pozastaviť nad polopatizmom niektorých inscenácií – napríklad rekonštrukcie toho, ako Wintonova manželka Greta po päťdesiatych rokoch (koncom rokov osemdesiatych) nájde na povale knihu výstrižkov, dokumentujúcu priebeh záchrany židovských detí z obsadenej Prahy. Načo je dobrá doslovná názornosť inscenácie? Je nevyhnutná, je prínosná?2

Lenže autori zrejme „spásnej“ metóde rekonštrukcie prišli jednak na chuť. Svedčí o tom jej nadužívanie v ďalšej tvorbe: neúmerné inscenovanie v dokumente Nickyho rodina, ako aj rozsiahle hrané rekonštrukcie v najnovšom Mináčovom filme Očami fotografky.

Inscenácia v dokumente Očami fotografky, foto www.italiflm.sk
Inscenácia v dokumente Očami fotografky, foto www.italiflm.sk

V tomto dokumente režisér v záujme evokácie minulosti najprv hojne takpovediac recykluje celé hrané sekvencie z fabulovaného príbehu svojho debutu Všichni moji blízcí (ako obrazovú ilustráciu k verbálnym spomienkam protagonistky). Ale keď sa vzhľadom na časový oblúk hraného príbehu vyčerpá zdroj názornej ilustrácie, neváha Mináč pre účely dokumenaristického polopatizmu inscenovať a nakrúca ďalšie sekvencie s mladou predstaviteľkou dnes osemdesiatštyri ročnej protagonistky.

Odrazu sa teda ocitneme doslova v hranom filme, sledujeme dramatizované epizódy: odvíjajú sa chvíle šťastia s mladíckou láskou Petrom, ako aj dráma perzekúcií a prenasledovania počas Slovenského štátu. Mladí sa ukrývajú, no deportácii i tak neuniknú.

Kľúčový okamih pri vstupnej táborovej selekcii, v ktorej Peter Zuzane odvážne zachráni život, názorne predvádzajú herci a výjav sa na plátne odohráva v napätí takmer ako z akčného filmu. A neskoršie náhodné stretnutie oboch mladých pri plote z ostnatého drôtu dostáva divák v romantizujúcom, dojímavom fiilmovom prevedení.

Lenže Mináč neinscenuje len dávnejšiu minulosť, ale aj tú nedávnu. Vrchol inscenačnej zvrátenosti je historka o tom, ako mama Mináčová vybavovala vycestovaciu doložku pre staršieho syna Jána, keď ten v normalizačných rokoch chcel za štúdiom matematiky vycestovať do Kanady. To, čo režisér v tejto rekonštrukcii na plátne predvádza, prekračuje už hranice dobrého vkusu a mení sa na filmovú frašku, pripomínajúcu konanie nejakých snaživých filmových amatérov, ktorí sa potešia aj z účinku použitia primitívnych rekvizít, insitného hereckého prejavu a saturácie farieb obrazu, akože evokujúcich retro.

Zuzana Mináčová a jej alter ego z inscenovaných častí dokumentu, foto www.itafilm.sk
Zuzana Mináčová a jej alter ego z inscenovaných častí dokumentu, foto www.itafilm.sk

Ale dielo problematizuje nielen otázka inscenácií a rekonštrukcií, ťažkopádnosť filmu vychádza aj z jeho elementárnej dramaturgickej stratégie. Obsah je totiž poznačený tematickou presýtenosťou, čo zákonito sprevádza istá povrchnosť stvárnenia jednotlivých tém.

Hoci aj na impozantnej ploche celovečeráku, jednak je tém filmu zrejme priveľa: šťastné prvorepublikové detstvo, dráma mladosti počas vojny, povojnové roky, prežívanie socializmu a jeho vývinových štádií, profesionálny rast až po súčasnú kariéru festivalového reportéra.

Namiesto pôsobivej, originálnej tvorivej refelexii predmetných tém tvorcovia ponúkajú skôr množstvo vtipov, bonmotov a „veselých historek z natáčení“...

Priveľa bonmotov a klišé...

Vitalita a nevyčerpateľná energia hlavnej protagonistky je podmanivá, obdivuhodný je jej optimizmus, nezlomnosť, odhodlanosť. A podmanivý je aj humor pani Mináčovej, s ktorým pristupuje aj k vážnym a tragickým udalostiam minulosti. Napokon, židovský humor je povestný... Lenže všetkého s mierou.

John Travolta na MFF Karlovy vary, foto Zuzana Mináčová, zdroj www.itafilm.sk
John Travolta na MFF Karlovy vary, foto Zuzana Mináčová, zdroj www.itafilm.sk

Neustále vtipkovanie je v tom filme niekedy až nepatričné, dôsledkom vtipu za každú cenu je povrchná reflexia doby, zľahčovanie, sploštenie, trivializácia dejín. Dosť často v tom filme chýba štipka hlbšej, autentickej a úprimnej reflexie.

Naozaj sa nedá všetko v dejinách vybaviť iba bonmotmi či vtipnými poznámkami, ani socializmus nebol len zábavným happeningom jeho odporcov (ku ktorým sa dnes protagonistka ráta), či iba znôškou smiešnych absurdít a neschopných protagonistov, blbcov, z ktorých sa stačí smiať. Nehovoriac už o období fašizmu.

S bonmotmi sa však roztrhne vrece od začiatku filmu. V epizóde z detstva sa spomína napríklad veselý mýtus o pra-pra dedkovi Mináčovej, Jakobovi Silbersteinovi z Betlanoviec pod Tatrami, ktorý sa mal stať členom jánošíkovskej družiny, pričom chytrou pointou má byť skutočnosť, že zbojníci nazbíjané dukáty nerozdali pospolitému ľudu, ale sa o ne podelili medzi sebou. Tak vraj zbohatol aj Mináčovej prapredok.

No niekedy bonmoty doslova iritujú. Ako je zlučiteľný deklarovaný antikomunizmus protagonistky, s úsmevným rozprávaním o dobre platenom písaní prorežimných scenárov manželom fotografky (Ján Mináč), ktorému pritom každodenne posvätil nanajvýš hodinku času? Štátna cena Klementa Gottwalda za film Drevená dedina, ale ani autorstvo iných vyslovene prokomunistických diel nie je v dokumente príležitosťou na kritické zhodnotenie, na hlbšiu reflexiu, ale na – bonmot, vtip...

Zuzana Mináčová a Richard Gere, foto www.itafilm.sk
Zuzana Mináčová a Richard Gere, foto www.itafilm.sk

Vo filme sa vtipkuje neúnavne ďalej. Aký význam však má napríklad úsmevná historka o hádke, v ktorej sa manželia nevedeli dohodnúť, či nakúpili marhule alebo broskyne?

Aký hlbší zmysel majú spomienky na niektorý z Moskovských filmových festivalov, preberané spolu s Jitkou Němcovou, ktorú tam vraj balil Antonio Gades?3 Je dostatočným zmyslom tej historky zmienka o prekazenom rande, keďže na izbe Němcovej spokojne spal jej snúbenec Otakar Vávra a na nočnom stolíku mal v pohári vody odloženú zubnú protézu?

Protagonistka napokon rovnaké či obdobné historky a bonmoty rozpráva aj v rámci značnej podpornej mediálnej kampane filmu pri príležitosti uvedenia do kín: v raňajkovom televíznom vysielaní, v magazíne o filme... Tam isteže majú svoje miesto, ale prečo sú náplňou filmu, dokumentu?

Okrem bonmotov zahustil režisér svoj film aj množstvom klišé – overenými postupmi rozprávania, hudobnou dramaturgiou (priehľadné emocionálne pôsobenie), spomínanými inscenáciami minulosti. Overené konvenčné filmové postupy napokon nemožno paušálne odsúdiť, sú aj vecou vkusu, okrem toho sú spoľahlivým prostriedkom v zrozumiteľnom tlmočení obsahov. Ale zrejme platí, že v overených konvenciách neklíči originálna, zmysluplná tvorba, nebodaj skutočné umenie.

Avšak jedno klišé v tom filme naozaj irituje. Je to niekoľkokrát sa opakujúci flashback, krátka sekvencia kumulujúca obrazové „esesácko-holocaustové“ motívy. Nielenže ide o polopatizmus najhrubšieho zrna, tá krátka sekvencia je prekvapivo (vzhľadom na skúsenosti režijno-strihového tandemu tvorcov) neestetická. Kompozične sporné zábery sú v spomalení nevhodne prelínané. Flashback atakuje diváka vo filme asi tri až päťkrát. Aj raz je priveľa...

Okamihy zo skutočného života

Foto Zuzana Mináčová, zdroj www.itafilm.sk
Foto Zuzana Mináčová, zdroj www.itafilm.sk

Ale samozrejme sa v tom dokumente nájdu aj lepšie chvíľky. Najpôsobivejšia je vo filmovom sumári života fotografky poloha, keď sa pred kamerou nehrá, keď ju dokonca doslova odmieta: v istých okamihoch Mináčová jednoducho nechce na svojom životopisnom filme participovať, lebo je to už zrejme únavné. Vtipné a výstižné fragmenty týchto reakcií sľubne otvárajú aj zatvárajú film, ich sled vidíme najmä v úvodnej montáži.

A pôsobivá je potom ešte sekvencia z fotografovania na karlovarskom festivale. Ale nie ani tak veľmi v scénach pri fotení hviezd a celebrít súčasného Hollywoodu4, ale najmä v momente, keď sa fotografke pokazí fotoaparát a nedokáže urobiť obrázok. Vtedy zabudne na snímaciu kameru, je vzácne sama sebou. Je chvályhodné, že sekvencia sa do filmu dostala.

Úspešný „hybridný“ film...

V úvode tohto textu sa spomína, že film prináša všetky „ingrediencie“, potrebné k úspešnému dielu. Tak čo sa vlastne stalo? Prečo zaručené recepty nefungujú? Práveže fungujú. Film pri festivalovom uvedení vraj zožal úspech, okrem toho si filmovú novinku vďaka masívnej mediálnej podpore nebolo možné nevšimnúť.

Ten film je teda vlastne úspešný, ibaže nie je celkom dobrý. Aj keď nemožno povedať, žeby bol vyslovene zlý. Okrem spomínaného „esesáceho“ flashbacku, ktorý v tvrdošíjnom opakovaní diváka dvíha zo stoličky, a okrem infantilnej rekonštrukcie získania výjazdnej doložky, nemožno dielu vytknúť nejaké hrubé tvorivé a realizačné nedokonalosti. Aj miera inscenácie je napokon vecou vkusu, osobných diváckych preferencií – autor textu ju nemá rád, ale akceptuje, že ju mnohí diváci bez problémov prijímajú.

V jednom z rozhovorov režisér tvrdí, že „tento typ filmu sa stáva v súčasnosti veľmi populárny a nazýva sa hybridným filmom“.5 Nuž čo už. Ak je to naozaj tak, ešte stále to nemusí byť dôvod na to, aby suverénny tvorca nakrúcal svoje filmy podľa najrozšírenejšieho diváckeho vkusu...

Slovensko, 2015, 81 min
Kamera Jan Drnek, Peter Zubal, Antoan Pepelanov
Strih Róbert Cuprík
Scenár a réžia Matej Mináč
  • Príležitosť emocionálne atakovať diváka tvorcov dokumentov často láka, niekedy preto takpovediac pritlačila na pílu... Do určitej miery sa tomu nevyhol ani Mináč. Príkladom by mohli byť dojemné scény fotografického pózovania protagonistov a ich rodinných príslušníkov pred kamerou, ale napríklad aj hudobná koncepcia diela – z pera poľského skladateľa Janusza Stokłosu - napĺňajúca klasické „hollywoodske“ kánony hudobného výrazu. Našťastie triezvosť ústredného protagonistu, samotného Wintona a jeho civilné vystupovanie vo filme tieto heroizujúce tendencie trochu tlmia, neraz ich celkom úspešne neutralizujú.
  • V kontexte účelnej štruktúry filmu spomínaná rekonštrukcia napokon až tak veľmi neprekáža, navyše ju možno chápať ako zvýraznenie významného momentu, akokoľvek je jeho podoba banálna, no v príbehu zohráva jednak kľúčové miesto, bez náhodného nájdenia písomnosti by sme sa zrejme o vojnových činoch záchrany dodnes nič nedozvedeli.
  • Mimochodom, väčšina „historek z natáčení“ je publikovaná v rozličných médiách už dávnejšie, mnohé z nich čitateľ nájde napríklad aj v rozhovore pre Hospodářské noviny z roku 2008.
  • Tu sa opäť pracuje s celkom milým mýtom – že hviezdy rozumejú slovenským pokynom fotografky, keď im káže pozrieť sa do objektívu, sňať okuliare a podobne. V skutočnosti hviezdy reagujú na hlasy a pokyny ako také, pri pózovaní im nemusia vôbec rozumieť, ale keby to náhodou bolo treba, tak z hlúčika fotografov nepochybne formulky typu „daj okuliare dolu“, či „ruku hore“ zakričí aj ktosi po anglicky...
  • Režisér Mináč v rozhovore presskitu distribučnej spoločnosti Itafilm