Videl som...>>Mein halbes Leben

Mein halbes Leben

Nepresvedčivý autobiografický obraz o životnom zlyhaní v tridsiatke

september 2010 Tomáš Hučko

Vo svojom programovom okne Dokumentární klub uviedla Česká televízia (ČT2) v polovici septembra 2010 rakúsky celovečerný dokument Polovica môjho života. Na internetovej stránke redakcia charakterizovala titul okrem iného týmito slovami: „Markovi se svérázný film plný ironie povedl natolik, že získal cenu za nejlepší rakouský dokument za rok 2008.“

Že televízna stanica promuje svoje programové tituly je napokon celkom pochopiteľné, ale kvalifikácia filmu - najlepší rakúsky dokument roku – je jednak prekvapujúce. Ten film totiž vôbec nie je dobrý, nie je ani svojrázny, je predovšetkým banálny a nudný. Aj irónie je v ňom asi tak „za mak“, pričom sa minie hneď v úvode filmu. Hádam jediným dobrým „fórom“ sa totiž dokument začína: „Predstavujem si, že som slávny umelec...“, počujeme vo zvuku slová autora dokumentu, filmára Marka Doringera a v obraze k tomu sledujeme dianie na filmovom festivale Berlinale. Rozkývaná ručná kamerka chaoticky zaznamenáva atmosféru: po červenom koberci, ktorý je bariérami oddelený od fanúšikov, v svetlách reflektorov a v zábleskoch fotoaparátov prichádzajú do festivalového kina zbožňované hviezdy. Kameramanské hemženie Marka na koberci si všimne festivalový zriadenec, podíde k nemu, až telom celkom zacloní objektív handycamu, počujeme jeho strohé: „Tu nesmiete filmovať!“ Marko namieta: „Ale môžem...“ „Nie, nesmiete“, trvá si na svojom zriadenec, „smú len profesionáli!“

Keď je vám tridsať...

Rodná zem (Rakúsko)...
Rodná zem (Rakúsko)...

Marko Doringer pochádza z hornatého kúta Rakúska, ale už desať rokov žije v Berlíne. Nedokončil štúdiá a pohybuje sa vo filmovej branži. Podľa vlastných slov je filmárom, ale nedozvieme sa, čo to v skutočnosti znamená, čo, či pre koho nakrúca. Podľa vlastných slov sa mu dosiaľ viedlo skvele, život si užíval. Lenže dosiahol tridsiatku, stratil prvý zub – stoličku, a na prahu „kristových rokov“ sa odrazu dostavila depresia. Začne pátrať po jej koreňoch. S kamerou v ruke (ale občas aj s kamerou upevnenou na hlave, ako vyplýva z promo fotiek filmu – takto zrejme vznikali subjektívne pohľady v úvode filmu) sa vracia do rodného Rakúska, vyhľadáva svojich rovesníkov, priateľov, s ktorými sa stýkal pred desaťročím, chce zistiť, ako sú na tom oni.

Tak napríklad Martin je píšucim športovým redaktorom, je slušne finančne zabezpečený (15 platov ročne, diéty...), má priateľku. Ale písanie o športových výsledkoch ho neuspokojuje celkom, túži svoj literárny talent naplniť autonómnejšie. Zrejme preto odchádza z redakcie a Marko ho s kamerou odprevadí až do južnej Afriky. Nedozvieme sa, či je tu so svojou priateľkou len na krátkom výlete, či sa tu plánuje usadiť, v každom prípade je to však Martinov pokus o vystúpenie zo stereotypu dovtedajšieho života.

Katha je ambicióznou a úspešnou módnou návrhárkou, pravda ešte len na počiatku kariéry. Ale má originálne nápady, nechýba jej vôľa sa presadiť, úspechy zaznamenáva nielen vo Viedni, ale aj v Paríži a v Londýne. Pred kamerou rieši tiež dilemu, ktorá sa medzičasom stala generačným klišé: dieťa alebo kariéra. Reči sa hovoria, chlieb sa je, Katha dobýva úspechy – a medzitým so životným partnerom otehotnie. Zdá sa, že jednak pôjde zladiť oboje – prácu i rodinu.

Thomas je úspešným manažérom, zástupcom akejsi firmy v jej bulharskej filiálke. Sledujeme, ako si z praktických dôvodov holí predčasne preriedenú vlasovú pokrývku hlavy. Pri stretnutí s Markom si tiež pochvaľuje z Rakúska privezené fľaškové pivo, chváli sa, akú zeleninu dopestoval v záhradke. Raz týždenne cestuje Thomas k Alpám, kde ho čaká priateľka s dieťaťom. Odlúčenie od rodiny berie ako nutnú daň kariérneho úspechu v biznise. Napokon, nemusí to tak byť navždy, pomery sa môžu hocikedy zmeniť, aj k lepšiemu.

Marko sa v priebehu filmu stretáva aj so svojou ex-priateľkou, s bratom, s rodičmi.

Svojich rovesníkov sleduje a kamerou zaznamenáva pomerne popisne, nesústredí sa na nejaké význačnejšie okamihy ich osudov, ktoré by boli príznačné, ktoré by mohli byť nositeľom hlbších významov. Zaznamenáva fragmenty z ich každodennosti skôr náhodne. Nemožno povedať, že by bezprostredné konanie a prejavy Markových priateľov boli celkom nezaujímavé. Majú určitú sociologickú hodnotu a logicky aj istú divácku príťažlivosť. Pravda, ide aj o mieru, kolobeh banálnych situácií v živote spriaznených tridsiatnikov, opakovaných v montáži sekvencií po čase jednak unavuje a nudí.

Zrejme v záujme dramaturgického kontrastu strieda autor záznamy so stretnutí s rovesníkmi s autobiografickou linkou. Fragmenty z vlastného života majú byť epizódkami, ktoré dokresľujú autorov životný neúspech, zvierohodňujúc jeho depresiu. A tak sme napríklad pri vyšetrení autora u očného lekára, ktorý konštatuje zhoršenie zraku (mimochodom vôbec nie dramatické a fyziologicky celkom prirodzené). Podobne absolvujeme aj návštevu zubného lekára, dočkáme sa obdobného skeptického svedectva o stave autorovho chrupu.

Indície o „životnom zlyhaní“ majú napokon podporiť aj aranžované dialógy režiséra so svojim psychoterapeutom. Toho vo filme nevidíme, len počujeme, na sedení zakaždým sledujeme len demonštratívne frontálne nakrúteného autora so „smiešne“ (to je vec divákovho vkusu...) skormúteným výrazom lúzera... Prázdne dialógy, „smiešne“ psychoterapeutické bláboly, pripravené pre účel filmu sú však skôr indíciami k tomu, že celý film je vlastne do značnej miery len hrou, kde sa kľúčové východisko dokumentu, pocit životného zlyhania - len predstiera.

Skutoční, a plne zakomponovaní do dramaturgickej konštrukcie filmu sú však Markovi rodičia, ktorých pri pátraní po zdrojoch svojej depky režisér v rodnej obci navštívi. Otec, etablovaný architekt, šesťdesiatnik, ktorý sa nedávno stal dôchodcom, sa spočiatku bráni tomu, aby ho syn nakrúcal. Odôvodnenie je výstižné, keď hovorí: “Ktovie, k čomu to použiješ...“ Ale napokon sa otec i matka ochotne nechajú nakrútiť, vedú so synom pred kamerou rozhovory, z ktorých možno vyplývajú nejaké, avšak nie celkom zrejmé generačné rozdiely v hierarchii životných hodnôt, ako aj rozdiely v názoroch na cesty za životnými cieľmi či rozdiely v nazeraní na samotné ciele.. Dohováranie rodičov však prebieha harmonicky, dobroprajne, nevedie to nejakým významným sporom. Trochu otravná starostlivosť otca o synovu životnú poistku (ktorá má byť možno smiešna...), je asi vrcholom generačného „konfliktu“. Je len búrkou v pohári vody. Mimochodom, poistku synovi hradí otec...

Aký problém?

Autor filmu so špeciálnou snímacou výbavou
Autor filmu so špeciálnou snímacou výbavou

Je myslím taký bonmot, že najväčší problém majú ľudia vtedy, keď nevedia, že majú problém. Sledujúc film Marka Doringera mi prichádza na um parafráza tejto múdrosti: problém dokumentu s autobiografickými črtami, a teda aj jeho autora spočíva v tom, že nijaký ozajstný problém nemajú. Celú poldruha hodinu projekcie sa divákom síce autor snaží vsugerovať, že ten film je o životnej kríze filmára - tridsiatnika, ktorý má depresiu z toho, že dosiaľ nič nedokázal, lenže v prezentácii životného zlyhania Marko vôbec nie je presvedčivý. Nič sa napríklad nedozvieme o profesných pomeroch autora, netušíme napríklad, čo ako filmár kedykoľvek nakrútil. Žeby merítkom úspechu/neúspechu vo filmovej branži mala byť účasť na červenom koberci Berlinale, z ktorého Marka ochrankár vyháňa? Ako fór je to dobré, ale hádam to ako kritérium úspechu nemyslí autor vážne.

Áno, hneď v úvode filmu sledujeme aj subjektívne snímané zábery staromládeneckého neporiadku v autorovom berlínskom byte, počúvame priznanie, že nemá priateľku, pred objektívom subjektívnej kamery sa mihne výpis z bankového účtu so skromným zostatkom: deväť euro a nejaké centy. Tieto aranžované scény však samé o sebe ešte nesvedčia o nejakom dramatickom životnom zlyhaní. V tridsiatke...

Výstižný dokumentárny portrét generácie?

Životný status, ktorý vo filme predstavuje Marko, je pomerne bežný a rozšírený už dávnejšie. Skutočnosť, že na rozdiel od niekoľkých povojnových generácií novšia mládež nechce a nemusí zavčasu – dajme tomu ešte pred tridsiatkou - „dospieť“, priniesli kultúrne a spoločenské zmeny predsa už koncom minulého storočia. Prekonanie tradičných životných vzorcov spočívajúcich na včasnom založení rodiny a cieľavedomom budovaní kariéry (čosi ako postav dom, zasaď strom, sploď syna...) dnes nikoho neprekvapuje, fenomén študovali a vysvetlili sociológovia, prevetrali médiá, vďačne o ňom z času na čas, najradšej v spojitosti s „celebritami“ (a v uhorkovej sezóne) referuje bulvár. Tak prečo by mal byť dnes opodstatneným námetom pre dokumentárny film?

Šanca by na to pravda bola. Predmetom hodnotných dokumentov sú plnokrvní ľudia a ich autentické osudy, životné situácie, problémy, dilemy, konflikty. Keby sa teda v originálnych, jedinečných životných príbehoch a situáciách hrdinov generačného dokumentu podarilo vniknúť hlbšie pod povrch, keby sa podarilo obísť stereotypy a klišé v nazeraní na tému a keby sa na plátno preniesli plnokrvné skice individualít, ktorých portréty by mali zároveň všeobecnejšiu výpovednú hodnotu o živote konkrétnej generácie, a nielen náhodné a banálne výseky z ich každodenného života, vtedy by ten film mohol mať zmysel. To by však musel byť autor oveľa vnímavejší k skutočným problémom svojej doby a musel by preukázať väčší dokumentaristický talent aj v nájdení adekvátneho spôsobu ich filmového vyjadrenia. A nesmela by ho motivovať predovšetkým snaha nakrúcať film zábavný, ktorý z predstieraného životného zlyhania vytlčie v konečnom dôsledku filmový úspech (o.i. cenu za najlepší rakúsky dokument za rok 2008).

Veď aspoň zárodky zaujímavých konfliktov súčasníka (a nie nutne len tridsiatnika) vo filme jednak sú: z pravidiel kultúrnej unifikácie sa snaží utiecť ambiciózny žurnalista Martin, príbeh manažéra Thomasa by tiež mohol svedčiť o pomeroch vo svete biznisu, škrtiaceho tvorivosť a obmedzujúceho osobný život. Lenže na obrovskej ploche filmu a v pomalom, nezáživnom spôsobe snímania a v spôsobe interpretácie bez väčšej tvorivej invencie sa rozplývajú aj spomínané zaujímavé zárodky zaujímavých a aktuálnych tém.

Autor sa jednoducho vydal ľahšou cestou. Jeho téza o zlyhaní v tridsiatke je programovo (a umelo) postavená na konfrontácii s konvenciami (ako aj na ich neškodnej ironizácii), ktoré si „požičal“ od generácie svojich predkov. Že generácia rodičov má trochu inú predstavu o živote okolo tridsiatky ako ich deti dnes predsa nie je zdrojom žiadneho veľkého prekvapenia, nijakých dramatických konfliktov. Napokon aj Markovi rodičia, hoci preferujú iný status, jednak osudy svojho dieťaťa rešpektujú a akceptujú.

K tomu, aby sme ako diváci dokázali akceptovať poldruhahodinové tematické peripetie dokumentu, musíme Markovi a jeho téze o tom, že neuspel, jednoducho už na začiatku filmu uveriť. No a s tým môžu mať niektorí diváci problém. Určite nielen autor týchto riadkov.

Mein Halbes Leben
Polovica môjho života
Rakúsko, 2008, 94 min
Scenár Marko Doringer
Kamera Marko Doringer
Strih Marko Doringer, Martin Hoffmann
Réžia Marko Doringer