Koza

Minimalizmus, ktorý aj v hrubej dokumentárnej vrstve osekal ozajstný život

september 2015 Tomáš Hučko
Plagát filmu
Plagát filmu

Ten film má celkom jednoduchý príbeh - skoro „nijaký“, hoci ho koncipovali zruční scenáristi, okrem režiséra filmu aj Marek Leščák, skúsený autor, participujúci na tvorbe celej generácie slovenských filmárov, režisérov hraných príbehov i dokumentov.

Obsah filmu má veľa styčných bodov so skutočnosťou. Autentický je hlavný protagonista – hrá sám seba: v príbehu, ktorý mu vymysleli scenáristi. No tí zas pri koncipovaní fabuly čerpali predovšetkým z hrdinovho autentického života.

Takže mnohé sa v hranom filme zhoduje so skutočným životom: bývalý olympionik Peter Baláž (osemnásobný majster Slovenska, reprezentant krajiny na olympijských hrách v Atlante v roku 1996) je dnes na mizine, býva v dosť biednom činžiaku1, od štátu dostáva iba polovičný invalidný dôchodok a privyrába si zberom železného šrotu.

Písať o tom filme na tomto mieste je vlastne tak trochu nepatričné – podľa autora, režiséra Ivana Ostrochovského je Koza film jednoznačne hraný. Keďže však dokumentárna vrstva je v tom diele natoľko dominantná a determinujúca, až sa v úzadí ocitli ostatné zložky - predovšetkým skromná fabulácia a letmé načrtnutie psychológie postáv - stojí úspešný Ostrochovského film za pozornosť a úvahu hádam aj na stránkach DOKO.

Hoci má Baláž už po štyridsiatke, ešte príležitostne boxuje, lebo zápasy sú dodatkovým zdrojom príjmu. V ringu od mladších súperov väčšinou dostane nakladačku, nevydrží mnoho kôl, hoci výnosné je zotrvať v boji čo najdlhšie.

Vo filmovom príbehu hlavnej postave scenáristi vymysleli intenzívne medzinárodné turné, v skutočnosti sa Baláž do ringu postaví len príležitostne, asi raz mesačne – na viac už fyzicky nemá.2

S veľkou pravdepodobnosťou sú obrazy z každodenného života pästiara vernou kópiou skutočného života bývalého olympionika: sledujeme scény z rodinného života v skromnom byte činžiaku, pri znášaní starého železa, ako aj priebeh príležitostných pästiarskych zápasov (samotné zápasy sú podľa slov režiséra autentické). Dilema umelého prerušenia tehotenstva Balážovej partnerky Miši je pravdepodobne dielom scenáristov.

Bývalý olympionik Peter Baláž trénuje
Bývalý olympionik Peter Baláž trénuje

Nech už zápletka s tehotenstvom pochádza z pera autorov, alebo je opísaná zo života, divákovi začne vŕtať v hlave, nakoľko je pravdepodobné, žeby sa mladá rómska žena - hoc aj v neutešených sociálnych pomeroch – tak ľahko vzdala počatého dieťaťa, a to len druhého. Mnohopočetné rodiny sú v rómskej kultúre stále obvyklé a nie sú vôbec výnimočné prípady rodín žijúcich aj v oveľa horších sociálnych podmienkach, ktoré vychovávajú celý kŕdeľ detí.

Samozrejme môže mať postava Balážovej družky v hranom príbehu pre svoje rozhodnutie tisíc a jeden dobrých dôvodov (a isteže by sme nemali byť v zajatí stereotypov ani mýtov). No aby Mišina voľba bola vierohodná, patrilo by sa z jej motivácie divákom čo - to poodhaliť. Nič také však v tom filme nie je. Predsudky, stereotypy aj mýty bokom, predkladané dôvody potratu sú prosto nevierohodné.

Dobrá myšlienka v scenári

Chrbtovou kosťou fabuly je zaujímavý scenáristický nápad: vyslúžilý boxer sa vydáva na turné, aby mohol zaplatiť potrat družky, hoci najradšej by ju zarobeným balíkom presvedčil, aby si dieťa ponechali. Ibaže peniaze sa nehrnú podľa predstáv: Baláž alias Koza v zápasoch dlho na nohách nevydrží, a tak je honorár do rúk jeho manažéra minimálny. Vysoké sú nepochybne aj náklady turné (v mikrobuse precestuje dvojica časť Európy - súdiac podľa alpských scenérií jednej zo sekvencií), a ktovie čo zo skromnej odmeny za otĺkanie v ringu Kozovi nakoniec prepustí "vychytralý" kouč Zvonko.

Na papieri to teda vyzerá dobre: z príbehu vyplývajú zaujímavé paradoxy: hrdina zarába na potrat, no túži po dieťati, dostáva bitku, lebo chce zachrániť život. Navyše je však daný príbeh aj potenciálnym východiskom pre rozvinutie bohatého obrazu o špecifickom výseku súčasnosti, o živote relevantnej skupiny obyvateľov - ľudí, ktorí žijú z rôznych príčin v chudobe a viac menej na okraji spoločnosti.

V príbehu sa odkrýva príležitosť preniknúť do sociálneho zázemia danej skupiny ľudí, možnosť načrieť do bohatého pradiva vzťahov, priniesť na plátno plasticky vykreslenú atmosféru prostredí, načrtnúť presvedčivé psychologické profily hrdinov. Ale z toho všetkého sa do filmu dostalo len veľmi málo. Dielo prináša minimum sociologických kontextov, príznačných atmosfér, hrdinovia sú plochí, neprepracovaní: Zvonko a neskôr do príbehu privzatý tréner so sliepkou sú ešte celkom farbistí, plnokrvní. O Kozovi sa to však vôbec nedá povedať...

Z dobrého filmového nápadu tak zostala v diele v konečnom dôsledku žiaľ len strohá téza... Prečo to vo výsledku tak dopadlo, o tom sa môžeme domýšľať. Najpravdepodobnejšou sa javí hypotéza, že zložitejšiu postavu by Peter Baláž jednoducho nedokázal zahrať. Od takéhoto poznania potom bol možno už len krôčik k tomu, aby tvorcovia podľahli vábeniu špecifického filmového výrazu, ktorý nepredpokladá prepracovanie postáv, ani vykreslenie zložitejích kontextov. Pravda, aj tu platí: niečo za niečo...

Minimalizmus...

Poďme konečne priamo k veci: ten film generuje špecifický problém. Ide o to, že hoci sa režisér v stvárnení jednoduchého príbehu rozhodol pre jednoznačný dokumentárny výraz, a v diele ho aplikuje v značnej miere – v „hrubej dokumentárnej vrstve“ sa pohybuje autentický protagonista, súčasťou fabulácie je mnoho autentických motívov zo života hrdinu a pod. - v rámci zvoleného výrazu pracuje autor veľmi selektívne: značnú časť skutočnosti cieľavedomo a nekompromisne vylučuje. Mnohé príznačné prvky skutočnosti, ktoré mohli sprevádzať či dotvárať príbeh hlavného hrdinu, lebo sú prirodzenou súčasťou skutočnosti, sa vytratili. Režisér ich zámerne vylúčil a zastúpil minimalizmom výrazu.

Na cestách pästiarskeho turné: Ján Franek, Peter Baláž, Zvonko
Na cestách pästiarskeho turné: Ján Franek, Peter Baláž, Zvonko

Tvorba je napokon vždy výberom, zo zobrazenia vo filme sa vylučuje zväčša to banálne, nepodstatné, tvorcovia sa zamerajú na to, čo považujú za významné, príznačné, čo posilní ich zámer.3 Tu sa však veľa príznačného stalo „obeťou“ zvoleného filmového výrazu, minimalizmu.

Straty a zisky zvoleného výrazu

Kritériom, podľa ktorého si vo filme Koza z obrazu skutočnosti režisér vyberá, je teda minimalizmus filmového výrazu. Ten určujú predovšetkým estetické kritéria obrazu a kontemplatívna montáž. V zobrazení skromného deja, konania postáv a ich vzťahov sú tvorcovia zdržanliví, emocionálne sa neangažujú, zachovávajú si značný odstup.

Minimalizmus filmového výrazu prináša citové pôsobenie na diváka špecifickým spôsobom, trochu zjednodušene by sa asi dalo povedať, že keď je filmové zobrazenie chladné a nezúčastnené, tak sa týmto spôsobom sprostredkuje chlad aj divákom.

Čo je to vlastne ten minimalistický výraz? Odpoveď nie je jednoznačná, nepokúšajme sa o definíciu. Skúsme radšej popísať výraz filmu Koza. Charakteristický je napríklad zdržanlivý spôsob snímania: kamera nakrúca väčšinou v širších záberoch – v celkoch, nanajvýš v polocelkoch, detaily takmer chýbajú. Kamera je tiež dôsledne statická, kompozícia obrazu je pritom významná, často je nadradená iným prvkom. Vo filme Koza je niekoľko ukážkových, kompozične dokonalých a svojim spôsobom krásnych – ale obzvlášť chladných záberov. Kameraman okrem toho pracuje iba zo statívu (aj v záujme precíznych kompozícií), ručná kamera nie je použitá, prípadné pohyby kamery sú „odmerané“, vrcholom kinetiky obrazu je rozvážny „akademický“ švenk... A samozrejme sa preferujú dlhé, až predlhé zábery... Súčasťou cieľavedomého pôsobenia na diváka totiž veľmi často býva aj tzv. kontemplácia4. Sústredenie na dokonalú kompozíciu obrazu a preferovanie kontemplatívnej montáže pravda neraz smeruje k manierizmu. Doslova v móde bol predmetný výraz vo filmovej tvorbe niekedy na prelome storočí, hlásili sa k nemu viacerí ambiciózni tvorcovia. Trochu je prekvapujúce, že u časti divákov a u mnohých festivalových grémií si napriek svojim limitom zachováva značnú popularitu dodnes.

Zvolenému konceptu však padajú za obeť mnohé hodnoty: cenný sociálny kontext, hlbšia psychológia postáv, autentická atmosféra. Cez sito kritérií minimalistickej estetiky sa nič z toho na plátno nedostane (alebo len veľmi málo), hoci v skutočnosti samozrejme tieto atribúty zastúpené bohato sú: život, aj ten na prvý pohľad stereotypný či monotónny, je v skutočnosti prešpikovaný množstvom príznakov, atribútov, vlastností či kontextov. Väčšinou je naozaj z čoho „vyberať“...

Že by mohol byť sociálny, kultúrny a v konečnom dôsledku aj psychologický rozmer protagonistov filmu plnokrvnejší, ako vidíme vo filme Koza, je viac ako pravdepodobné.

Tak napríklad svet tých „mizerných“ lokálnych pästiarskych turnajov, ktoré náš hrdina absolvuje (sled turnajov do filmu prináša fabulácia príbehu), je nepochybne bohatým zdrojom špecifickej atmosféry, príznačných sociálnych väzieb a vzťahov a psychologických aspektov.5

Okrem toho len sem-tam spoza artistnej pózy prebleskne náznak zaujímavého ľudského charakteru – sľubný je predovšetkým náčrt manažéra Zvonka. Hlavný hrdina je žiaľ nudný, bezrozmerný, pôsobí ako figúrka. Isteže, Peter Baláž nie je herec, nedokázal by interpretovať zložitejšiu postavu. A tak hrá seba, možno presnejšie: je sám sebou. Lenže v tvorcami "osekanej" skutočnosti, kde je dôležitejší umelecký výraz ako plnokrvný život, vychádza jeho postava prostá až fádna.

No Balážov životný príbeh je v skutočnosti zaujímavý, odvíja sa aj v kontexte osudov jeho súputníkov, tzv. zlatej generácie slovenských boxerov. O nej sa človek veľa dozvie napríklad z obyčajného novinového článku v bulvárnom denníku,6 no vo filme z toho takmer nič nie je.

Pravda, vo filmovom príbehu sa mihne ešte ďalší zaujímavý protagonista: kuriózna postava trénera so sliepkou – stvárnil ho moskovský olympionik - držiteľ bronzovej medaily Ján Franek. Ale to sa z filmu tak isto nedozvieme, v príbehu sa Franek zrazu objaví ako spásonosny kouč, a po čase sa z filmu trochu záhadne vytratí.

Ján Franek a Peter Baláž - Koza
Ján Franek a Peter Baláž - Koza

Suma sumarum: cez sito zvoleného výrazu sa z možného obrazu plnokrvného života slovenského boxu so zaujímavými protagonistami, zložitými vzťahmi, so špecifickou atmosférou a pod. dostalo do výsledku naozaj veľmi málo. Zostal prostý, trochu tézovitý a niekedy nepravdepodobný príbeh, s prepracovanou artistnou formou.

Nejde samozrejme o to, predpisovať suverénnemu tvorcovi rukopis, estetiku, filmový výraz. Ale uvažovať o tom, čo dielo autora na plátno prináša a či je to prínosné a podnetné, pravdaže možno. Nuž si dovoľujem vysloviť domnienku, že zvolená estetická stratégia minimalizmu je hodne limitujúca.

Koza
SR, ČR, 2015. 75 min
Kamera Martin Kollár
Strih Viera Čákanyová, Peter Morávek, Maroš Šlapeta, Matej Beneš
Scenár Marek Leščák, Ivan Ostrochovský
Réžia Ivan Ostrochovský
  • Vraj v gete, aspoň tak to tvrdí v rozhovoroch režisér, lenže z filmu to vôbec nevyplýva. Nevedno, či ide o rómske či sociálne geto, na niekoľkých záberoch z exteriéru domu okrem Baláža divák nikoho iného „nestretne“...
  • Informácie z rozhovorov režiséra v médiách
  • Pravda, čo je banálne, to je často diskutabilné, okrem toho sú aj také tvorivé koncepty, ktoré sa v akomsi obrátenom garde zameriavajú práve na podružné aspekty skutočnosti a významné potláčajú...
  • Podľa wikipédie je kontemplácia: „sústredené premýšľanie, rozjímanie, uvažovanie, ponorenie sa do seba. Pri kontemplácii ide o nenásilné združovanie mentálnych a vizuálnych podnetov a ich udržiavanie v ucelených zväzkoch. Pri kontemplácii subjekt pozoruje objekt a toto pozorovanie ho celkom pohlcuje. Subjekt sa ho snaží predĺžiť do nekonečna s akýmsi pocitom šťastia, pričom navonok vyzerá pokojne a nehybne.“
  • Práve pästiarske turnaje priniesli vynikajúcu príležitosť nahliadnuť do plnokrvného organizmu, zázemia týchto podujatí, odkryť, priblížiť tento trochu kuriózny svet. Lebo sa tam ukrýva nepochybne dosť signifikantného. Ojedinelý náznak záujmu autorov sa mihne vtedy, keď filmári na zápase v Rakúsku – alebo v Nemecku - na chvíľu (trochu prekvapujúco, lebo v záznamoch z iných boxerských destinácií nič podobného nenájdeme) otočia kameru do hľadiska a sledujú miestnu honoráciu – pestované dámy a blazeovaný pán počas zápasu v ringu konzumujú jedlo, večerajú.
  • Článok v denníku Čas: Boxer Peter Baláž padol na úplné dno: Olympionik zbiera železný šrot, aby mal na jedlo!