24

Ambiciózne české videoleporelo, ktoré spolu nedrží

január 2012 Tomáš Hučko

O dokumente 24 som zapochyboval ešte pred jeho zhliadnutím, už po prečítaní noticky. Priznávam sa teda k svojim predsudkom, možno to nie je pekné, lenže sa žiaľ ukázali ako opodstatnené.

V televíznej premiére sa film na Českej televízii vysielal v stredu 4. januára 2012, v prime time o ôsmej večer. Svetovú premiéru titul absolvoval už v októbrovej Jihlave, na slávnostnom otvorení jubilejného ročníka prestížneho medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov. Zdá sa, že od filmu si jeho tvorcovia a producenti dosť sľubovali...

Riskantný dokumentárny koncept

Prečo to nevyšlo? Nuž zrejme najmä preto, že viac než riskantný je základný dramaturgický koncept takmer hodinového dokumentu: vytváralo ho dvadsaťštyri českých režisérov (aj režisériek), každý si vybral jednu dennú či nočnú hodinu a na jej „pôdoryse“ nakrúcal, čo uznal za vhodné, podmienkou bolo, aby výsledný autorský príspevok do mozaiky mal dĺžku rovné dve minúty. Už tu je však ukryté jadro problému - nie v stopáži ako takej, hoci je v dokumente pomerne neobvyklá (s podobne malými plochami sme sa mohli stretnúť v zašlých časoch filmových žurnálov...), ale v tom, že oných 120 sekúnd bolo asi jediným kritériom, ktoré bolo pre všetkých spoločné a záväzné. V noticke sa o tom otvorene píše: „Vznikla dokumentární mozaika žánrů a témat, která portrétuje atmosféru současné České republiky“.

Ak by sme s trochou zlomyseľnosti namiesto „mozaiky žánrov a tém“ dosadili nedávny lexikálny vynález slovenskej politickej konverzácie, totiž pojem „zlepenec“, bolo by to viac než výstižné. Okrem toho ambícia „portrétovať atmosféru súčasnej Českej republiky“ je neuveriteľne vágnym zámerom, do ktorého sa zmestí všetko aj nič. Čo je to atmosféra súčasnej Českej republiky? Dá sa vtesnať do dvoch minút, aj keď dvadsaťštyrikrát? Domnievam sa, že predmetná „atmosféra“ je vágne (či alibistické?) pomenovanie pre bližšie dramaturgicky nešpecifikovaný terén, ktorý jednotliví autori využili svojvoľne, a v podstate bez ohľadu na film ako celok. A tak namiesto synergie, ktorá by za istých okolností bola dokonca aj možná, je výsledkom zmäť rozmanitých, nekompatibilných príspevkov, ktorých takmer hodinové pásmo je únavným audiovizuálnym sledom jednotlivostí, z ktorých našťastie aspoň niektoré osviežia divácku pozornosť zábleskom nápadu, vtipom, dômyselnosťou (predovšetkým Jablonská, Krejčík) či keď už inak nie, tak aspoň zaujímavou technickou realizáciou (Klusák).

Za hranicami dokumentu?

„...jsme nechtěli, aby 24 režisérů dělalo 24 filmů, ale aby 24 režisérů dělalo film 24“ vyznáva sa v rozhovore na webe Českej televízie spoluautorka projektu Kamila Zlatušková1, lenže to čo vraví, je viac než zbožným prianím, skutočnosť je celkom iná. Film deklarovaný jednoznačne ako dokumentárny charakterizuje rozbiehavosť v naozaj vysokom stupni. Divergencia je to však nielen tematická (tá by bola napokon ešte akceptovateľná), ale aj žánrová, ba čo viac aj druhová. Aj pri značnej tolerancii v chápaní dokumentárneho filmu s jeho súčasnými neurčitými druhovými hranicami majú niektoré príspevky s dokumentom naozaj málo čo spoločné. Skôr bude opodstatnené podozrenie, že v prípade viacerých príspevkov sa autori necítia byť s tradíciou či konvenciami kinematografického druhu nijako spätí a slobodne sa pohybujú v oblastiach s ním zviazanými len veľmi voľne alebo vôbec nie.

Bolo by hlúpe ortodoxne lpieť na včerajších dokumentárnych konvenciách či nebodaj kodifikáciách. I keď nás dnes možno ohromuje, do akej miery pohyby a kvas v audiovízii, v médiách, umení a v kultúre významne vplývajú aj na podoby dokumentárneho filmu, nedeje sa tak v jeho vývoji po prvý krát a z obdobných procesov filmový druh väčšinou profitoval. Veď pestrá žánrová i druhová "osmóza" počas celej evolúcie tradičného kinematografického druhu je najlepším dôkazom, že dokumentárny film bol vždy dostatočne flexibilný prijímať podnetné vplyvy z rôznych smerov, napríklad v už vo svojich počiatkoch - v kontaktoch s umeleckou avantgardou, neskôr pod tlakmi osvetových či propagandistických cieľov (tu samozrejme nejde nemyslieť aj na neblahé dôsledky...), ešte neskôr sa dokument vysporadúval a výrazne zmenil pod vplyvom pôsobenia elektronických médií a pod. Dokument dosiaľ vždy dokázal, bez popretia svojej podstaty, rozšíriť svoje druhové hranice či používať ich ako priepustné či neurčité. To len dnes sa zašlo v relativizácii jeho princípov tak ďaleko, že sa už popiera aj opodstatnenie a existencia filmového druhu, keď sa občas ozývajú hlasy o smrti dokumentu... Ak si čosi také nedáme nahovoriť, potom je to však skôr tak, že niektorí autori teritórium dokumentárneho filmu jednoducho opúšťajú, jeho nejasné hranice zanechali ďaleko za sebou a experimentujú v iných krajinách audiovízie, napríklad v oblastiach tzv. mediálneho umenia, kde sa používa iná abeceda, aj „skloňovanie“ je odlišné a tak aj čítať treba inak a iný je výsledok a účinok...

Samozrejme, že autori majú na spomínanú migráciu plné právo, len je mätúce, ak sa sami, či prostredníctvom iných subjektov (dramaturgovia, producenti, kritika) zasluhujú o to, že tieto tvorivé počiny získavajú visačku dokumentu. Pokúsme sa teraz o rekapituláciu viacerých príspevkov „zborníkového dokumentu“ 24 z tohto hľadiska. Čosi celkom iné ako dokument evokujú napríklad hneď prvé štyri príspevky pásma: diskotéková črta s aziatskými dievčatami Lukáša Kokeša (hodina 1), snívajúca rodinka Karla Žaluda (hodina 2), záchranárska aktivita v interpretácii Kláry Tasovskej (hodina 3) či endoskopická prechádzka po pažeráku Lucie Královej. Ale keď v zápätí v hodine 5 nasleduje tradicionalisticky poňatý pôrod dieťaťa slepých rodičov v stvárnení režisérky Olgy Špátovej, je to zrazu ako rana z čistého neba... Práve v momente, keď už sme začali zabúdať na pôvodné sľuby o dokumente, a ak sme odpustili spáchaný podvod, vytrvali pri obrazovke a preladili sa na špecifickú komunikáciu, dostávame odrazu studenú sprchu Špátovej príspevkom (filmík o pôrode je pritom síce konvenčný a tradicionalistický, ale pôsobivý). Tu je zlyhanie dramatugie filmu – pásma celkom evidentné.

Niekde „medzi“ mediálnym umením a dokumentom sú potom možno príspevky Radima Procházku (čosi ako miniportrét burzového makléra, hodina 8), anekdota o zabezpečení sa na starobu 93 ročného Jiřího Krejčíka, ktoré hľadá v novom zlatníctve v partere svojho bydliska, ale možno i príspevky Jana Gogolu ml. (technologické operácie jemnej mechanickej výroby, hodina 10), exkurzia v Ústave fotoniky a elektroniky s výkladom o atómových hodinách v podaní Martina Řezníčka (hodina 13), či neurochirurgická operácia a jej zhodnotenie v interpretácii Drahomíry Vihanovej (hodina 16). Rozmanitosť pásma ešte nie je vyčerpaná: kým jednoznačne konvenčný prístup ku skutočnosti priniesla v interpretácii sviatkov pražskej židovskej komunity Olga Sommerová (hodina 20), možnože akýmsi konceptuálnym umeleckým činom sú minúty Eriky Hníkovej v hodine 14 (v jedinom, „betónovo“ komponovanom zábere nájde majiteľka zatúlaného psíka Peginu, ktorý potom vycerí na svoju pani zúbky a nájde sa tiež kliešť v srsti štvornohého priateľa. V krátkom druhom, záverečnom zábere vidíme v detaile fototapetu Karla Gotta a Heleny Vondráčkovej, ktorú sme v pozadí, v miernej neostrosti registrovali už počas celého prvého záberu. To je všetko...) Theodora Remundová zrejme tiež netvorila dokument, keď snímala violončelistu v plenéri a deti pri rozmarnej hre (hodina 15). Nejakým konceptom (a nie dokumentom) budú zrejme aj dva zábery na batoľa s hracou skrinkou, opakujúcou jednoduchú melódiu v zázname Miroslava Janeka (hodina 22). Mimochodom, v ankete na webe Českej televízie ako jeden z opýtaných autorov svoj počin Janek slovne korunuje, keď na otázku „Jakou tvář české společnosti ukazuje Váš příspěvek do dokumentární mozaiky filmu 24?“ lakonicky odpovedá: „Myslím, že celkem žádnou.“

Opäť symfónia dňa...

„Dokumentární pásmo o čase jednoho českého dne...“ píše sa tiež v noticke. Nie je pritom celkom jasné, či ide o jeden a ten istý deň v prípade všetkých zúčastnených autorov, ale zrejme nie, keďže sa nikde neuvádza, o ktorý konkrétny deň sa jedná.2 Napokon, nebolo by to nevyhnutnou podmienkou, ale konkrétna časová neurčitosť projektu je dosť mätúca, v dokumentárnych projektoch tohto typu je dosť dôležité poznať a dodržiavať stanovené kritériá, „pravidlá hry“, keďže bývajú základným kameňom dramaturgickej koncepcie. Jasný je počet autorov, jednoznačná je minutáž, ale vágny je čas – hoci je zakaždým deklarovaná denná doba každého príspevku. Lenže ktorého dňa? Pri deklarovanej (a vlastne skôr predstieranej) dramaturgickej stratégii by mohli byť všetky „súradnice“ známe, v dokumente zneisťuje, keď sú zahmlené. Zrejme sa teda naozaj nejedná o dokument...

V rozhovore na webe ČT Kamila Zlatušková tiež hovorí, že koncept filmu 24 vznikol ešte pred premiérou svetovo známeho projektu YouTube Life in a Day „Každopádně se mi zdá, že je to jeden z mála ve světě populárních dokumentárních formátů, kterou ČT díky dramaturgické intuici Dušana Mulíčka zaznamenala včas“, hovorí Zlatušková a z výpovede nemožno necítiť čosi ako hrdý popkultúrny postoj, hodnotovú orientáciu, v rámci ktorých je celkom prirodzené uvažovať cez prizmu módnych trendov. Vôbec nie som presvedčený o tom, že by práve takéto východiská boli originálnej dokumentaristike vlastné...

O možnostiach a limitoch „symfonického“ dokumentu už bola na týchto stránkach reč, viď text o spomínanom projekte Life in a Day, ktorý s účasťou internautov zo 197 krajín sveta mapovalo „atmosféru“ jediného dňa našej planéty - 24. júla 2010. Napriek riskantnému konceptu, ktorého pochybnosť bola v histórii a teórii dokumentu už dávno odhalená a popísaná mnohými kritikmi, sa k symfóniám miest, krajín, či aj väčších celkov „ambiciózni“ dokumentaristi či dramaturgovia a producenti z času na čas tvrdošijne vracajú. Výnimočne s relatívnym úspechom (Life in a Day), väčšinou však býva „všeobímajúca“ symfonická tvorivá ambícia prehrou. Film 24 sa žiaľ blíži skôr k tomu druhému.

24
ČR, 2011, 52 min
Scenár a réžia Jan Gogola ml., Erika Hníková, Linda Kallistová Jablonská, Vít Janeček, Miroslav Janek, Vít Klusák, Lukáš Kokeš, Lucie Králová, Jiří Krejčík, Martin Mareček, Jan Němec, Radim Procházka, Filip Remunda, Theodora Remundová, Martin Řezníček, Robert Sedláček, Olga Sommerová, Radim Špaček, Olga Špátová, Klára Tasovská, Helena Třeštíková, Drahomíra Vihanová, Kamila Zlatušková, Karel Žalud
  • V záverečných titulkoch uvedená ako scenáristka a režisérka celého pásma, okrem toho je autorkou úvodných dvoch minút, hodiny 0, na podklade ktorých sa odvíjajú úvodné titulky
  • Pri pozornom sledovaní sa dá zistiť, že príspevok Olgy Špátovej z deklarovanej piatej hodiny rannej sa nakrúcal dňa 22. septembra. Vyplýva to z písomného záznamu na náplasti na ruke mamičky. Čas pôrodu je tam zapísaný o 9.15... Predpokladám však, že ostatné príspevky vznikali v celkom iných dňoch.