Rozhovor>>Trpezlivé oko stále bdelé

Trpezlivé oko stále bdelé

Rozhovor s Kazimierzom Karabaszom o reči a zmysle dokumentárneho filmu

máj 2010 Jadwiga Hučková
Kazimierz Karabasz, vedľa Lidia Zonn, filmová strihačka a manželka režiséra
Kazimierz Karabasz, vedľa Lidia Zonn, filmová strihačka a manželka režiséra

V auguste minulého roka (2009) sa v Krakove pri príležitosti 60. výročia od započatia výstavby hutníckeho kombinátu Nowa Huta (i rovnomennej obytnej štvrti) konal tematický filmový festival Nowohucki Festiwal Filmowy 1949-2009. Hosťom podujatia bol aj Kazimierz Karabasz1, ktorému som položila niekoľko otázok o tom, ako vníma podoby a smerovanie súčasného dokumentu.

Pán profesor, jedna z vašich knižiek má titul: Trpezlivé oko. Vysvetľujete v nej zásady, ktorými sa má riadiť dokumentarista, ktorý verí skutočnosti a nie v jej rekonštrukciu, inscenáciu, fabuláciu či mystifikáciu. Nie je „trpezlivé oko“ po rokoch dokumentárnej observácie už trochu unavené? Veď vidíme, že sa v dokumente presadzujú skôr spomínané praktiky?

Už po troch záberoch je vidieť, či je niečo „skonštruované“, vsugerované, vnútené, zmanipulované – to je hneď jasné. Filmov, vychádzajúcich z takýchto metód je tak mnoho, že ľudia nielen že prestávajú vnímať falošné tóny, ale v určitom zmysle im začína byť už všetko jedno, myslia si: je to tak, veď hrdina to tak nejako povedal. Polopravdu či „štvrťpravdu“ ukrytú v intonácii hlasu, v reči, v konštrukcii vety diváci čoraz častejšie „zbaštia“. To preto, že televízia prináša obrovské množstvo jednoduchých reportáží, ktoré pracujú spomínanými postupmi, pretože autori nemajú čas na pozorovanie. Prichádzajú so štábom na pľac a za dve hodiny musia mať materiál do vysielania. Vzniká čosi, čo sa podobá na reportáž, sú v tom aj náhodné chvíľky pravdy, ale v skutočnosti je všetko zorganizované a cítime v tom predovšetkým zámer autora. Problém je v tom, že tak veľa ľudí si zvyklo na takúto pochybnú pravdu, na vnuknuté odpovede z nanútených slov, že prestali byť vnímaví na autentické konanie a pravdivé slová, trpezlivo odpozorované a vypočuté. Množstvo tej „náhražky“ je tak veľké, že ju rozpoznajú len vnímaví ľudia, a tých nie je veľa. Dokonca ich je čoraz menej, lebo všeobecne prevláda ľahostajnosť k týmto otázkam.

A mystifikácie v súčasnom dokumente?

Mystifikácia je vlastne výsledkom oslabenia vnímavosti súčasného diváka, nechuti k trpezlivému pozorovaniu a načúvaniu.

Vo svojej ostatnej dokumentárnej tvorbe využívate nové technológie, pred časom ste siahli po digitálnej kamere. Tvorivú metódu však zásadne nemeníte, odkiaľ pramení vaša energia trpezlivo pozorovať a počúvať?

Vychádza z presvedčenia, že nemôžem zmeniť svoju zodpovednosť voči pravde, ktorú mám ukázať. Toto presvedčenie je nezávislé od techniky. Digitálna kamera mi veľmi pomáha, lebo namiesto štyroch minút mám v kazete minút šesťdesiat. Kedysi sme nahrávali štyri minúty, potom sme poprosili hrdinov, aby hovorili o niečom inom, vymenili sme kazetu a vrátili sa k téme. Taký záznam už nemohol byť celkom prirodzený. Prekvapuje, že mnohí dnešní tvorcovia pracujúci s novou technikou zďaleka nevyužívajú jej možnosti. Nechcem byť nespravodlivý, niektorí využívajú. Ale väčšina autorov nedoceňuje tvorivý potenciál novej techniky, dôležitá je len rýchlosť a dôsledkom je povrchnosť. Vravia: vieš, bola to zaujímavá situácia, ale nemohol som tam dlhšie sedieť a čakať...

Okrem iného je dnešný dokument aj tovarom, stáva sa zaujímavým trhovým artiklom. Niektoré celovečerné filmy sa v poslednom období etablovali aj v kinách ako hlavný program, atraktívny pre široké divácke zázemie. Ponúka sa otázka, za akú cenu sa im to darí.

V poľskom dokumente som takúto tendenciu ešte nepostrehol, zo zahraničných filmov treba každý titul posudzovať zvlášť. Ukážkou poctivého záznamu s využitím novej techniky je napríklad film Smrť človeka práce2. Technológia umožňuje dlhé zábery, sú tam zaujímavé sekvencie, ale v podstate je to dosť povrchný opis, registrácia udalostí. Vo výsledku to pravda dáva istý obraz o problémoch fyzickej ľudskej práce v technickej epoche sveta.

Dokument môže byť atraktívny napríklad vtedy, ak je jeho téma dramatická. Súvisí s tým však problém, že tvorcovia zámerne vyhľadávajú dramatické námety, sústredia sa na dramatičnosť až si niekedy prispôsobia tému podľa svojich potrieb. Ako napríklad v tom filme o tučniakoch.3 Téma pôvodne asi nebola až tak dramatická, no výsledný film je efektný. Snaha o efektnosť týchto dokumentov spočíva v obave, že inak ten film nekúpi žiadny producent. Režiséri sa medzi sebou bavia o tom, čo všetko by radi nakrútili, ale zároveň sa pýtajú - kto mi to kúpi? A tak sa tvorba neraz musí podriadiť rôznym záujmom a hľadiskám. Netrápi to len filmárov. Videli sme to v programe festivalu aj v tom filme o závodnej dychovke4, ktorá ak nebude hrať indickú hudbu, od nového majiteľa huty nedostane angažmán.

Diskusia na festivale v Nowej huti
Diskusia na festivale v Nowej huti

Hľadiská televíznych staníc pri tvorbe a výrobe dokumentov sú všeobecne známe...

V televíznych redakciách pracujú rôzni ľudia, ale základnou otázkou, ktorú zakaždým opakujú, je sledovanosť. Dokonca vám povedia: to čo vravíte je veľmi zaujímavé, ale koho to zaujíma? Váš námet prináša zaujímavé psychologické či spoločenské pozorovanie, observáciu závažného javu, ktorý treba dlhodobo sledovať, venovať mu veľa času – ale kto to zafinancuje, koho to zaujíma? Ja to neviem predať, vravia redaktori.

Súčasný dokument sa niekedy snaží byť nasilu vtipný, chce jednoducho diváka zabaviť. Sledujem tento trend na každom ročníku krakovského festivalu. Mladí diváci očakávajú vo filme momenty, v ktorých uvidia či počujú niečo zábavné. Sledovanie filmov sa spája s očakávaním situácií, v ktorých sa niekto zachová smiešne.

Sranda za každú cenu, snaha o smiech či dokonca rehot je celkom zahanbujúca a v dokumente nepredstaviteľná. V škole niečo také nebadáme, pretože tam vládne istá disciplína, avšak s hanbou neraz sledujem niektoré veci absolventov. Obzvlášť v seriáloch, v seriálových produkciách, ktoré nemajú konca kraja, iba stovky dielov... Tam je prítomná spomínaná honba za humorom. Žiaľ, naši absolventi sa toho zúčastňujú, našťastie, keď robia svoje vlastné filmy, nepoužívajú veľmi tieto metódy. Všetko to, o čom sa bavíme, možno vlastne zhrnúť do jediného hesla: sledovanosť. Sledovanosť sa meria a tí, čo si platia reklamu, nechcú sa ocitnúť v nevýhodných segmentoch vysielania – v skorých či neskorých programoch, z čoho vyplýva, že niektoré filmy nie sú z tohto hľadiska prijateľné. Sledovanosť je vražedným pojmom v tom najširšom slova zmysle, zabíja film ako taký, nielen dokument.

Ďakujem za rozhovor.

Karabasz 80
Čo si so sebou vezieme...?
  • ešte v časoch štúdií na filmovej škole v Łodzi: Karabasz asistoval Romanovi Banachovi pri dokumente Na veľkej stavbe (1952), ktorý zobrazoval príliv nových kádrov do kombinátu Nová Huta.
  • V roku 1984 Karabasz realizoval hraný film, venovaný budovateľom Novej Huty – Tieň už je neďaleko. Spolu s ním vznikol celovečerný dokumentárny film Pamäť (1985), ktorý je kontroverznou oslavou tisícov skromných, obyčajných ľudí, ktorí obetovali Novej Huti celý svoj život
  • Slovenský distribučný preklad filmu Workingman's Death znie: Robotníkova smrť. Scenár a réžia: Michael Glawogger, Rakúsko 2005
  • Putovanie tučniakov, 2005, réžia Luc Jacquet. Film v roku 2006 získal Oscara v kategórii dokumentov
  • Film Dychový orchester, Orkiestra Dęta, 2006, réžia: Jerzy Kowynia a Jerzy Ridan