Rozhovor>>Hranice neprelamujem, ale využívam

Hranice neprelamujem, ale využívam

Medzi filmom dokumentárnym a hraným. Rozhovor s Róbertom Lakatosom

marec 2013 Tomáš Hučko
Režisér Róbert Lakatos
Režisér Róbert Lakatos

Róbert Lakatos u nás nie je neznámy. Už v roku 2005 vyhral so svojim krátkym hraným filmom Ördögtérgye (Gen(i)us Diabolis, 2004) cenu za najlepší krátky film v súťaži Artefakty na 13. ročníku Art Film Festivalu v Trenčianskych Tepliciach. Známa by mohla byť aj pôvodná, 25 minútová verzia filmu Bahrtalo! (Veľa štastia!), ktorá bola súčasťou dokumentárneho projektu Across the Border (Cez hranicu), zloženého z dokumentárnych príspevkov piatich režisérov zo strednej a východnej Európy (slovenský príspevok Pomocníci nakrútil Peter Kerekes). Dvaja podnikaví transylvánski priatelia Lori a Lali v Lakatosovom filme hľadajú cestu k lepšiemu životu na viedenskom blšom trhu, a po drobných peripetiách vo veľkom svete sa zdá, že šťastie nájdu jednak skôr doma, medzi svojimi.

V roku 2008 režisér k sviežemu roadmovie dokrútil ďalšiu epizódu, ktorá sa odohráva v horúcom Egypte, a tak vznikla nová, celovečerná verzia (83 minút) filmu Bahrtalo!, s oveľa výraznejším podielom inscenácie, ktorej podtitul "dokumentárny hraný film" (Docufiction) je celkom pekný oxymoron. Tento film sa vo februári 2012 premietal na prvom filmovom seminári Zimné živly v Banskej Štiavnici s osobnou účasťou režiséra. Tu sa odohral tiež náš rozhovor.

Že je Lakatos k podobe dokumentu naozaj otvorený, o tom svedčí napríklad aj jeho experimentálny 25 minútový film Spílerek (Casino Transsylvaniae, 2005), ktorý zaznamenáva podoby tradičných aj nových kultúrnych prejavov v urbánnom prostredí dnešnej Transylvánie. Celkom bez zjavnej inscenácie je Lakatosov stredometrážny dokument Moszny (2006, 40 minút). Starý pastier kráv ujo Moszny tvrdošíjne odmieta opustiť svoj vidiecky dom a pasienky, ktoré sú prekážkou v postupujúcej mestskej bytovej výstavbe.

S režisérom sme sa rozprávali nielen o jeho filmoch, ale aj o výhodách zloženej identity. No ani otázka peňazí sa celkom nedala obísť...

Zdá sa, že téma hraníc je stále všeobecne obľúbená. Napriek vstupu viacerých krajín do Európskej Únie v polovici prvej dekády nového storočia, zostávajú územné hranice vďačnými námetmi úspešných dokumentov. Napokon aj ústredným mottom zimného i letného seminára Štyri živly v Banskej Štiavnici (v roku 2012) sú susedské vzťahy a hranice. Zaujímajú a inšpirujú vás?

Témou hraníc vo filme sa môžeme zaoberať pochopiteľne v rôznych významoch a kontextoch. Ja aktuálne o nich nerozmýšľam z tematických či obsahových hľadísk, neuvažujem teraz o hraniciach identity alebo z hľadiska vymedzenia geografických území. No práve sa zaoberám hranicou medzi dokumentárnym a hraným filmom.

Keď sa ma niekedy pýtajú, či s obľubou prelamujem hranice, tak vravím, že mojim cieľom nie je ich páčiť, ja ich používam. Využívam hraničnú zónu, keďže práve tu sa vyskytuje dvojitá identita. Teda nie je len to alebo ono, ale je to aj ono. Film môže byť 100 percentným dokumentom a pritom aj 100 percentnou fikciou. Napokon, myslím si, že veľmi podobné je to aj s našou osobnou identitou, aj tá sa skladá z mnohých vrstiev. Máme identitu regionálnu, národnú, sexuálnu, čiže naša identita je viacvrstevná.

"Moja identita je viacvrstevná".
"Moja identita je viacvrstevná".

V určitom rozpore s tým, čo ste mi práve povedali, sa teraz jednak pýtam: ste maďarský či rumunský režisér? Či nebodaj poľský? Narážam samozrejme na váš pôvod, identitu, profesionálnu edukáciu.

V súvislosti s tým, o čom som hovoril, je jasné, že aj moja filmárska identita je viacvrstevná. Nemožno povedať, žeby som bol len maďarským filmárom, hoci svoje filmy robím predovšetkým za maďarské peniaze, v Budapešti sídli aj môj hlavný producent. Ale do mojej identity sa samozrejme zapísalo, že som vyrástol v Sedmohradsku, ale aj to, že som študoval v Poľsku, a napokon aj mnohé filmárske kontakty. Dalo by sa povedať, že významné stopy vo mne zanecháva aj silný český a slovenský vplyv, ktorý sústavne pôsobí vďaka kontaktom s tamojšími filmovými priateľmi. Veľmi si vážim prácu Petra Kerekesa, Mátyás Prikler je mojim dobrým priateľom, v Čechách je dobrým priateľom Filip Remunda, v užšom pracovnom kontakte som bol s Pawłom Łozińskim z Poľska a tiež s inými tvorcami. Z hľadiska filmu sa teda hlásim k stredo či východourópskej identite.

Učenie filmu

Pripomeňme si teda niektoré okolnosti vašej identity. Ako sa dostal nadšenec filmu z rumunsko - maďarského Sedmohradska do poľskej Lodže?

Bola to šťastná náhoda. Keď som sa vybral študovať do Poľska, vedel som len to, že chcem zmeniť povolanie, pričom o filme som len tak sníval. Najprv som vo štvrtom ročníku opustil štúdium elektroniky na univerzite v Koložvári. Z Rumunska som vycestoval so štipendiom sociológie. Ale stretla ma séria šťastných náhod, myslím, že väčšina úspešných kariér je do istej miery dielom osudu.

V Lodži som navštevoval konzultácie na filmovej škole. Chcel som sa totiž zaoberať nejakým umením a vedel som, že s klasickejšími umeleckými druhmi sa bolo treba začať zaoberať skôr. Mal som pocit, že som ich zmeškal. Myslel som si, že ešte nie je neskoro zaoberať sa filmom.

Nechodil som na režisérsky odbor, študoval som kameru. Lenže naše kameramanské etudy sme si našťastie museli sami režírovať, a tak sa už vtedy vo mne začal prebúdzať režisér. Keď som školu skončil, k práci kameramana som sa veľmi nedostal. Tak som začal písať svoje vlastné filmové projekty. Prvý, ktorý sa mi podarilo nakrútiť, bol dosť úspešný. Bol to dokument Csendország (Krajina ticha). Ten film bol pomerne silným impulzom pre moju profesionálnu dráhu, vďaka nemu som sa stal režisérom – dokumentaristom. Lenže mňa rovnako zaujíma aj hraný film a stále by som ho chcel nakrútiť.

Kedy ste debutovali?

Na filmovej škole v Lodži som začal študovať v roku 1994, absolvoval som ju v roku 2000. V priebehu rokov 2001 – 02 som nakrúcal dokument Csendország, to bol prvý film, čo som z rúk vypustil kameru. Urobil som dobre, lebo som vďaka tomu spoznal veľmi talentovaného kameramana Artúra Bálinta. Myslím, že v mojom dokumentaristickom vývoji zohral veľkú úlohu aj jeho kameramanský štýl. Pretože on tak snímal skutočnosť, že sa to dalo strihať skoro ako hraný film. To poznačilo potom aj moje ďalšie veci.

Vráťme sa však ešte na chvíľu do minulosti. Ako spomínate na štúdium na filmovej škole v Lodži koncom minulého storočia?

Myslím si, že poľská škola mi dala čosi veľmi dôležité – pracovnú disciplínu a dôkladné premýšľanie o veciach nakrúcania. Nebolo to tam ľahké, najmä spočiatku, keďže som nemal žiadne predškolské filmové skúsenosti, a moji spolužiaci ich väčšinou mali. Prvý aj druhý ročník bol veľmi ťažký, potom som sa do toho dostal. Všetci učitelia boli určujúci, ale hádam by som vyzdvihol Jerzyho Wójcika a Witolda Sobocińského. Učili ma celé štyri roky a vždy ma nabádali, aby som bol originálny. Tak som sa o to snažil a skutočne to pre mňa znamenalo vyslobodenie, dobehol som tak svoje meškanie zo začiatku a potom som sa už cítil na škole príjemne.

To, že sme na štúdiách získali predovšetkým prípravu hraného filmu, malo nakoniec vplyv aj na môj dokumentaristický štýl. Ja som sa neučil robiť dokumenty a nevedel som teda, ako sa nakrúcajú. No to je veľmi dobré, že ma to nenaučili, lebo som ich začal robil tak, ako som si to sám vymyslel. Možno preto bol taký osobitý môj prvý film a myslím, že táto ne-skúsenosť je v nejakej podobe prítomná aj v mojich ďalších filmoch.

Klasická poľská dokumentaristická škola teda zrejme na vás vplyv nemala.

Kým som žil v Poľsku, tak ma dokument nezaujímal. Zaoberať som sa s ním začal až potom, čo som odišiel z krajiny, keď som sám začal nakrúcať dokumenty. Takže aj moje kontakty s poľskými dokumentaristami sú až z neskoršieho obdobia. S Pawłom Łozińskim sme sa stretli pri práci na našich filmoch v rámci medzinárodného dokumentárneho projektu Across the Border (Cez hranicu), to bola iniciatíva rakúskej firmy Nikolaus Geyrhalter Filmproduktion. Vtedy som spoznal aj Petra Kerekesa – on pripravil slovenskú epizódu, Jan Gogola robil českú epizódu, ale to všetko bolo až po mojom odchode z Poľska. Takže nemožno povedať, žeby som predtým dobre poznal stredoeurópsky či poľský dokument. Hoci Kazimierz Karabasz, Dorota Kędzierzawska a iní samozrejme v čase mojich štúdií v Lodži vyučovali, lenže ja som bol vtedy ešte zameraný len na kameru a film hraný.

Dnešný dokument

Hrdina filmu Bahrtalo! Lali (vľavo) na Filmszemle v roku 2008.
Hrdina filmu Bahrtalo! Lali (vľavo) na Filmszemle v roku 2008.

Vstúpili ste teda najprv do dokumentu maďarského, ako hodnotíte jeho dnešnú kondíciu?

Ešte počas môjho pobytu v Poľsku som dostal nápad na film Csendország, no a maďarský producent András Muhi sa podujal ho so mnou nakrútiť. Prihlásili sme ho na maďarskú národnú prehliadku Filmszemle. Tam si ho viacerí všimli, a tak som na festivale spoznal aj niektorých maďarských dokumentaristov.

Myslím, že maďarský dokument sa v poslednom čase borí s mnohými problémami. Tým najväčším je jeho financovanie. Peňazí, ktoré sa každoročne vydávali na podporu dokumentov nebolo až tak málo, ale množstvo príspevkov celkový objem podpory rozdrobilo, subvenciu dostalo priveľa projektov, pričom všetkým sa ušli len malé sumy. Keď porovnáme, za aké peniaze sa nakrúcali filmy v Čechách, na Slovensku, alebo v Rumunsku, tak zistíme, že v Maďarsku sa dokumenty nakrúcali len za zlomok tamojších bežných rozpočtov. Zrejme aj preto maďarskí tvorcovia nedokázali realizovať svoje filmy na takej technickej úrovni, aby mohli byť vážnymi kandidátmi v medzinárodných súťažiach. Neraz vznikli aj zaujímavé, dobré filmy, no ich zlá technická kvalita im odoprela šance uspieť na zahraničných trhoch.

Situáciu poznám aj z vlastnej skúsenosti. Celovečerný film Bahrtalo! by v maďarskom systéme podpory vôbec nevznikol, keby sme ho nenapísali ako film hraný a keby sme sa o podporu neuchádzali v tejto kategórii. Lebo vtedy sa v grantovom systéme celovečerné náročné dokumenty s väčším rozpočtom jednoducho nepodporovali. Tento problém však prežíva naďalej, systém sa pretvára veľmi ťažko, pretože mnohí žijú z toho, že dostanú malú podporu, nakrútia film s malým rozpočtom aj s malými ambíciami, no tvorca z toho vyžije. Škaredo povediac sa to nazýva filmovanie ako obživa. Teraz sa ten systém možno pretvorí, navýšili sa sumy, ktoré je možné získať aj na dokumenty, nový fond Filmalap si predsavzal, že okrem dotácie hraných filmov podporí aj jeden až dva dokumenty s väčším rozpočtom. Zatiaľ nepodporili ani jediný, uvidíme, čo sa z toho vyvinie.

Ako to vyzerá na rumunskej scéne? Aká je vaša pozícia v tamojšom dokumente?

Na to, aby si na európskom trhu ktokoľvek kopol do lopty, aby si vás západní koprodukční partneri trebárs na medzinárodných pitching fórach vôbec všimli, treba mať aj veľké šťastie. A najlepšie je priniesť si slušné peniaze už z domu, preto je domáca grantová podpora taká dôležitá.

V rumunskom systéme podporujú radšej málo dokumentárnych projektov, ale ten, čo podporu získa, dostane slušnú sumu, ľahšie sa potom dostane aj do medzinárodného systému. Subvencovaných dokumentov nie je veľa, myslím, že by som spomedzi rumunských filmárov vedel menovať iba dve mená, ktoré na zahraničných trhoch hrali vážnejšiu rolu: Alexandru Solomon a Florin Iepan. Samozrejme vznikajú rumunské dokumenty aj iných autorov, ale títo dvaja sú viacmenej jediní, čo sa zúčastňujú medzinárodného diania.

Bolo pre mňa príjemným zážitkom, keď som sa z Poľska postupne presťahoval domov, že ma mladá rumunská filmová generácia prijala celkom otvorene. Hoci dodnes nefungujem naplno v domácom systéme, keďže pôsobím skôr v maďarských produkciách, rumunskí kolegovia filmári nikdy na mňa nezabúdajú. Zahrnuli ma napríklad do rumunskej delegácie dokumentaristov a zobrali so sebou do Jihlavy. Rumunská filmová branža je ku mne veľmi otvorená.

Svet sa zásadne mení, a teda zákonite sa s ním mení aj dokument. Ako to vnímate?

Práve keď som končil školu, začala sa v kinematografii etablovať digitálna technológia, kvalita bola čoraz lepšia. V oblasti, kde som sa práve pohyboval – v maďarskom dokumentárnom filme - bolo badať enormný rozmach situačných dokumentov, keď kamera sleduje udalosti. A pretože to boli malé a ľahké kamery, bolo celkom jednoduché často meniť hľadisko, uhol pozorovania a snímania. Na filmovanej scéne obvykle medzi akciou a reakciou uplynie niekoľko desiatok sekúnd. Skúsenému kameramanovi to stačí k tomu, aby prestúpil na druhú stranu a tak nasnímal dianie, akoby to bol hraný film. Ale to malo určitý vplyv aj na dramaturgiu dokumentov, začali sa skúšať postupy obvyklé dovtedy iba v hraných filmoch. Ovplyvnilo to časť tvorby.

Ale zažívame aj zmeny, ktoré nie sú celkom jednoznačné. Majú pozitívne ale čiastočne aj negatívne dôsledky. V novej situácii dostali niektorí východoeurópski filmári príležitosť zúčastniť sa svetového trhu, napríklad tak, že niektoré západné televízie vstúpia do financovania ich filmov. Nuž a títo partneri, neviem či z nedôvery alebo z akých dôvodov, ale očakávajú natoľko podrobné projekty budúcich filmov, až to tie dokumentárne filmy celkom zväzuje a umrtvuje. Posun k hranému filmu a k dôrazu na režijné vedenie protagonistov je evidentné, no dokumentom to nie vždy prospieva.

Dobre, sú žánre, v ktorých to možno pokojne urobiť, ktorým to neškodí, také sú napríklad filmy Petra Kerekesa, ktorý si všetko presne naplánuje dopredu. Aj filmy Alexandru Solomona sú vopred podrobne projektované. Ale veľa filmov, obzvlášť ak sú to situačné dokumenty, nemôže vzniknúť z väčších rozpočtov práve pre spomínanú strnulosť vývoja. Financovanie teda prospieva určitému štýlu, pričom rozvoj techniky umožňuje aj rozvoj iného štýlu. Takéto zmeny vidím.

Dokumentárne filmy robím kvôli dobrodružstvu a poznaniu.
Dokumentárne filmy robím kvôli dobrodružstvu a poznaniu.

Dnes sa na dokumentárne filmy kladú rozmanité nároky, všelijaké sú očakávania...

Myslím, že preto robím dokumentárne filmy, aby som spoznal svet hrdinov mojich filmov. Spoznávam zaujímavé svety a snažím sa ich pochopiť. Dokumentárne filmy robím kvôli dobrodružstvu a kvôli poznaniu.

Aké sú aktuálne nároky na dokumenty a kto ich konzumuje, to neviem a veľmi sa o to ani nezaujímam. Toľko viem, že po rokoch sa vracajú do kina. Začínajú vznikať kinodokumenty. To je zaujímavá tendencia. Že sa z televízie dokumentárny film postupne dostáva von, to je zaujímavý proces, ale ja sa v tom veľmi nevyznám. Mnohí to skúmajú, som na tie výsledky zvedavý, zaujíma ma ako sa bude distribúcia a prijímanie filmu vyvíjať, lebo aj televízia je v kríze, nielen konzumácia filmu v kine.

Internet a digitálna televízia veľa pozmení, možno vzniknú nové formy a žánre. Pravdepodobne už nie som natoľko flexibilný, aby som prestúpil na tieto nové podoby, radšej zostanem pri svojom kopyte. Ale sledujem zaujímavé výsledky svojich žiakov, nakrúcajú malé videá a na internete s nimi dosahujú takú sledovanosť, že niektoré portály ich angažujú, aby pre nich nakrúcali malé zaujímavé veci, lebo prinášajú návštevnosť portálu. Takže toto je napríklad zaujímavý posun smerom k novým žánrom.

Spomínali ste študentov – filmárov, kde pedagogicky pôsobíte?

Učím filmovú réžiu na špeciálnom odbore sedmohradskej univerzity Sapientia.1 Zišla sa tam zaujímavá učiteľská garnitúra, časť pedagógov je z Maďarska. Prinášajú so sebou cenné skúsenosti, napríklad v organizácii odboru zohráva dôležitú úlohu Sándor Buglya, priviedol so sebou aj ďalších maďarských kolegov. Ale aj domáca učiteľská garnitúra je zaujímavá – sme pomerne mladý kolektív, vlastne všetci sú mladší ako ja. Učím réžiu a čiastočne scenáristiku, Artúr Bálint vyučuje kameru, naša absolventka Cecília Felméri tu tiež učí. Vzniká tu nová, dynamická škola, máme úspešných študentov, teším sa z toho.

Medzi filmom dokumentárnym a hraným

Vo filme Bahrtalo! ste naplno využili inscenáciu. Nebolo to po prvýkrát, čo ste robili touto metódou...

Nie. Už sme spomínali film Csendország, skutočne bol určujúci pre vývoj môjho filmárskeho štýlu. Nemal som vtedy poňatia, ako treba robiť dokumenty, pokúsil som sa predstaviť si to celé ako hraný film a tak som trochu zasiahol do udalostí. Je to film o hluchonemom chlapcovi, jeho rodinu som poznal už dávnejšie a napadlo mi, že by bolo dobré naučiť chlapca fotografovať. Keď som sa dopočul, že v susednej dedine žije fotograf, ktorý je tiež hluchonemý, povedal som si, že ich treba dať dohromady. Fotograf nech dá chlapcovi do daru fotoaparát a tým sa spustí príbeh. Udalosti budeme sledovať s kamerou, určite sa bude niečo diať, niekam sa tak dostaneme. Pretože v živote chlapca nastane zmena. Tú zmenu som v určitom zmysle provokoval, ale v iných oblastiach príbehu sme zostali pri dokumentarizme, nezasahovali sme veľmi do toho, čo sa udeje.

Neskôr, napríklad vo filme Bahrtalo! som už do priebehu zasahoval vo väčšej miere, viackrát som situácie generoval. Tak vznikol tento dokumentárno-hraný štýl. Robil som to intuitívne, až nedávno som čítal o podobných metódach, dozvedel som sa, že majú vážnu prehistóriu a rozmýšľali o nich už viacerí predo mnou. Za významné považujem teórie Jean Roucha, najmä to, čo hovorí o oslobodzujúcej sile psychodrámy. Že keď ľudí uvedieme do umelých situácií, ukážu o sebe viac, ako keď ich požiadame, aby hrali samých seba. Lebo každý z nás nosí nejakú masku, pri filmovaní sa chce ukázať taký, aký by sa rád videl. Ale v umelých situáciách táto maska spadne a človek predvedie sám seba. Teraz čítam takéto zaujímavé myšlienky, ktoré väčší ľudia objavili už predo mnou.

Ako dopadla projekcia filmu Bahrtalo! v Banskej Štiavnici? Ako diváci prijali film, na čo sa pýtali?

Pri podobných príležitostiach zvyknem niekoľkými slovami uviesť film, no keďže som ho už toľkokrát videl, nezvyknem počas projekcie sedieť v kine, takže nepočujem bezprostredné reakcie. Ale na záver vždy prídem do sály a vtedy si uvedomujem, že stredoeurópske publikum tomuto filmu rozumie, aj keď niekedy sa detaily strácajú v preklade. Po filme bola diskusia o filme, spravidla sa diváci zaujímajú o to, ako som sa spoznal s účinkujúcimi, ako možno nájsť takýchto charizmatických predstaviteľov. Pýtali sa ešte na nejaké detaily v súvislosti so štýlom, ako vznikol príbeh či jednotlivé scény.

A otázka hraníc medzi dokumentom a hraným filmom neodznela?

To je vždy prvá otázka, padla aj včera, a na to som odpovedal, že neprelamujem hranice, ale ich využívam. Nesnažím sa definovať, čo je dokument a čo hraný film, ale v ich presahoch sa hráme. Hráme sa na film.

Čo teraz robia Lali a Lori , čo je s ujom Mosznym a jeho kravami?

Stále si myslím, že dokumentarista má určitú zodpovednosť voči svojim účinkujúcim. Niekedy je to aj značné bremeno, spôsobuje to dosť veľké problémy so svedomím. Keď som pánu Mosznymu povedal, že by som o ňom chcel urobiť film, vravel som mu dopredu aj to, že filmovanie mu v osude pravdepodobne nepomôže. Že to jeho problém nevyrieši. Lenže chodil za mnou so svojimi problémami aj potom. Tak som si povedal, že podobné vážne dokumenty nebudem viac nakrúcať, pretože nedokážem za všetkých účinkujúcich prevziať zodpovednosť.

Teraz, po desiatich rokoch som pokračoval v nakrúcaní príbehu o hluchonemom fotografovi. Chlapec dospel, skončil školu a vstúpil do života. Dokrútil som túto časť a myslím, že o päť rokov, keď už bude celkom zrelým mužom, vtedy ten film dokončím, dokrútim k tomu ešte jednu časť, a tak sa bude skladať z troch životných etáp. Aj tu vznikol silný vzťah medzi rodinou a mnou, stále udržujeme kontakt.

Tak je to aj s Lalim a Lorim, oni sú moji priatelia. Nakrúcanie si užívali a boli by radi, keby sme ešte niečo spolu urobili. Tak teraz spolu pripravujeme ďalší film. Dopočul som sa, že Lali hľadá pre svojho 14 ročného syna manželku. Je totiž veľmi ťažké nájsť ženu medzi gáborskými cigánmi, takže Lali skúša presvedčiť Loriho, aby išli do Indie, a manželku synovi priviezli z pravlasti. V pláne je teda ďalšia dokumentárna komédia. Dúfajme, že sa ten film podarí nakrútiť.

Na čom práve pracujete?

Začal som mnoho vecí. Pripravoval som sa až na dva hrané filmy, ale z rôznych dôvodov z nich zišlo. Aj moju tvorbu poznačilo trochu, že je v maďarskom podpornom systéme už druhý rok tá nešťastná pauza. Mám plány aj s ďalším pokračovaním filmu Bahrtalo! V lete budem pripravovať malý hraný film, na ten som už získal určitú podporu. Okrem toho máme audiovizuálny spolok, združenie - ARGO, v ktorom vyrábame filmy mladých, pôsobíme ako producenti či koproducenti. Všeličo plánujeme aj s Petrom Kerekesom aj s Maťom Priklerom... Uvidíme, čo z toho vznikne.

  • Odbor fotografie, filmu a médií na Maďarskej vedeckej univerzite Sapientia MTE v Koložvári