Rozhovor>>Dokumentárny film ma formuje

Dokumentárny film ma formuje

Nakrúcanie dokumentov ako autoportrét. Rozhovor s Jarom Vojtekom

marec 2010 Tomáš Hučko
Jaro Vojtek
Jaro Vojtek

S Jarom Vojtekom sa poznám ešte z čias, keď začiatkom deväťdesiatych rokov asistoval kameramanom v Slovenskej televízii. V týchto dňoch, už zrelý autor – dokumentarista, slávi úspechy so svojim druhým celovečerným dokumentom Hranica.

Na kus reči sme sa stretli medzi jeho dvoma cestami. Práve sa cez zaviate okresky vrátil z premietania filmu v Humennom a chystal sa na Medzinárodný filmový festival v Rotterdame, kde bola Hranica zaradená do sekcie Spectrum. A medzitým sa v Ateliéri dokumentárnej tvorby Filmovej a televíznej fakulty VŠMU začínali aj prijímacie skúšky pre budúcich dokumentaristov. Jaro je členom prijímacej komisie, lebo je v ateliéri dokumentu doktorandom. Všetky tieto okolnosti nám spontánne ponúkali témy, o ktorých sme sa spolu rozprávali (v rozhovore sme pokračovali a dokončili ho po Jarovom návrate z Rotterdamu).

Začali sme však, takpovediac od Adama. Výzorom ani povahou nemá Jaro nič spoločné s najznámejším slovenským zbojníkom (so žiadnym z jeho literárnych či filmových obrazov), ale s rodiskom Jánošíka ho jednak čosi spája.

Jaro, odkiaľ pochádzaš, aké prostredie ťa formovalo?

Narodil som sa v Žiline, vyrastal som v Martine, ale moje detstvo je úzko späté aj s Terchovou. Moji rodičia žili pôvodne na terchovských lazoch, v Hornej Tižine. Otec mal 20 rokov, mamina 19 a ja 9 mesiacov, keď keď sme sa presťahovali do Martina. Z raného pobytu v Terchovej si pochopiteľne nič nepamätám. Cítim sa byť martinčanom, ale moje detstvo sa s priestorom Terchovej spája - chodievali sme tam na drevenicu rodičov môjho otca. Bola to krásna drevenica, v osade bolo šesť či sedem takých domov. Na lazoch som trávil aj nejedny prázdniny. Detstvo som teda prežíval aj na vidieku, v lese, v divom sade - a to formovalo môj vzťah k prírode. Istý čas som chcel byť dokonca lesníkom či horárom, neskôr chovateľom exotických zvierat. Takže výlety na Terchovú v detstve veľmi ovplyvnili môj vzťah k prírode a ku zvieratám.

Terchová
Terchová

Ako sa chlapec so záujmom o prírodu dozvie o dokumentárnom filme, kde si sa s ním prvý krát stretol? Za akých okolností si sa pre dokument rozhodol?

Veľmi intenzívne som čítal verneovky a mayovky. Čítal som tie knižky a živo som si predstavoval ich svet. Keď v kine dávali Winnetoua, išiel som sa pozrieť. Mal som však vlastnú predstavu o tých svetoch a odrazu som uvidel niečo iné - to, čo vytvoril režisér filmu. Bolo mi to ľúto, lebo ja som to videl inak.

V martinskom kine Strojár sa schádzal klub fotografov a ľudí, ktorí sa zaoberali audiovíziou - mali aj videokameru. Členmi klubu boli aj Rasťo Piško, Vlado Balko, Roman Valentko. Dostal som sa medzi nich, dali mi šancu prejaviť sa. Vtedy ma zaujímala najmä fotografia. Kúpil som si fotoaparát, znovu som sa vracal aj do Terchovej, fotil som tam starých ľudí. Svoje predstavy o svete som chcel znázorniť najprv fotografiou.

Potom som videl dokumentárny film, ktorý ma oslovil, lebo bol realistický. Titul filmu si už nepamätám, možno to boli dokonca nejaké dva či tri filmy. Ale v porovnaní so sfilmovanou literatúrou som mal pocit, že dokument je bližší životu, bližšie k pravde. V spomínanom klube mládeže som to prvýkrát zacítil. Ale netrúfal som si ešte ísť to študovať.

Hlboko ma oslovili Obrazy starého sveta, tie som však videl až neskôr v Bratislave. Študovať som chcel najprv fotografiu, hlásil som sa na bratislavskú VŠVU. Mal som túžbu sa tam dostať, no nezobrali ma.

Vidiny - Slepá viera (1992)
Vidiny - Slepá viera (1992)

Takže tvoja cesta k štúdiu dokumentu na VŠMU nebola vôbec priamočiara...

Po strednej škole som sa potuloval životom asi 5 rokov. Odrábal som si náhradnú vojenskú službu vo fabrike, na vojne som tak bol len 5 mesiacov - v Dukle Trenčín som chladil puky. Tam som zažil aj revolúciu a odtiaľ som si podával prihlášku na fotografiu. Chcel som sa pôvodne prihlásiť do dobrovoľníckej organizácie na ochranu lesov a prírody, no naši ma tam nepustili. Tak som išiel na fotografiu. Doma som zanechal list, že odchádzam do Bratislavy, lebo mám túžby a sny.

Prišiel som do Bratislavy a chvíľu som predával knihy, bol som uličným kolportérom v Petržalke. Ale pritom som stále aj fotil.

Priťahoval ma film, audiovízia, tak som sa v televízii prihlásil za asistenta kamery. Zobrali ma, bolo to v roku 1991. Pri nakrúcaní televíznych hraných filmov som zažil napríklad Laca Krausa, ale ťahalo ma to k dokumentu. Mal som šťastie, že som v televízii stretol dnes už nebohého Milana Ježíka, ktorý vtedy robil úžasnú vec, bol redaktorom cyklu Vidiny. Priniesol som mu svoj scenár o hrobárovi, ktorý žil pri Martine. Ten človek tuho veril ideám socializmu, ale keď vykopával hrob, vlastne sám seba zakopával. Ježík ma s tou témou vytrápil, dosť som sa nad scenárom zapotil, ale jedného dňa mi povedal – choď točiť! Bol to taký jeho experiment, chcel vidieť film od človeka, ktorý v živote ešte film nenatočil, ktorý na to nemá školu, ani školenie. Jednoducho ma hodil do vody. Dal mi kameramana – Jirka Fojtíka, dal mi štáb, zvukára, s ničím som nemal skúsenosti. Ten film bol potom aj tak uvádzaný: uvidíte film režiséra, ktorý v živote predtým nič nenakrútil.

Slepá viera
Slepá viera

S filmom Slepá viera som šiel potom, v roku 1992 znovu na prijímacie pohovory na školu, na VŠMU. Keď som sa hlásil po prvý krát ma nezobrali, namiesto mňa prijali Petra Pišťanka. Vraj sa veľmi rozhodovali, brali štyroch, ja som skončil piaty, Pišťanek štvrtý. Moja túžba však bola veľká, a tak som na dokument išiel o rok ešte raz. Dobre som sa pripravil, nič som nenechal na náhodu, ukázal som aj ten film a prijali ma. Začal som študovať u Marcely Plítkovej, po bakalárskom štúdiu som prešiel k Dušanovi Hanákovi, ktorý ma zásadne sformoval.

Na škole a v praxi

Film Slepá viera ti teda pomohol na školu a v televízii otvoril dvere - dostal si ďalšie príležitosti nakrúcať.

V čase, keď som už bol prijatý na školu mi Milan Ježík dal urobiť ešte jeden film. Volal sa Keby bol hlas zvonu čarovný. Bolo to zvláštne, vážil som si ďalšiu príležitosť nakrúcať v televízii, ale zároveň som pochopil, že touto cestou nechcem ísť. Že ako režisér potrebujem čas a priestor na to, aby som sa sformoval. Aby tie filmy nevznikali ako niečo rýchlo kvasené. Preto som chcel ísť na školu, tam som sa chcel nájsť, nechcel som byť vtláčaný do nejakej formy. Tušil som, že na škole budem mať 5 rokov na hľadanie vlastného priestoru. Slepá viera dopadla dobre, ale už som to nechcel opakovať.

Čo si nakrúcal na škole?

Vlasy II, to je prvácky školský film, o farárovi, čo má dlhé vlasy, na omši hrá bigbít a spovedá tak, že človek nemusí ísť do spovedelnice, príde na faru a porozpráva sa. Moji rodičia boli hlboko veriaci, mám teda skúsenosť s tradičnou podobou viery, zažil som chodenie do kostola, bol som aj miništrantom. Pri tejto téme som pochopil, že chcem točiť filmy, v ktorých hľadám, bádam a pritom sa oslobodzujem vo veciach, ktoré sa ma týkajú, ktoré ma v živote obklopujú. Že teda tá viera v boha tu je, ale mal som aj pocit, že jej forma je skostnatelá a že bola tak nejak nasilu implantovaná. Tým filmom som sa chcel oslobodiť od istých tradícií a ten dlhovlasý farár bol toho stelesnením.

Strom – to bol film pre televíziu, o tom, že sa robil humbug okolo vianočného stromu pre Vatikán. Strom vyťali z dvora dedovi, ktorému to prišlo ľúto. Ale nevedel sa postaviť voči tlaku médií. Prikývol, dobre, zoberte si ho. Keď bol strom vo Vatikáne, dedo zostal sám a chodil do záhrady ku pňu a rátal letokruhy...

Okolie Terchovej
Okolie Terchovej

Nepozná ona mňa ani ja ju, to je druhácky film, nakrúcaný v Terchovej. Mal som pocit, že dokumentarista musí chodiť po svete, po krajine, mal by vidieť a počúvať... Do priestoru mojich rodičov a starých rodičov ma to ťahalo, takže som zobral ruksak na plecia a išiel som na terchovské lazy. V krčme pri borovičke som sa stretol s pánom Martinom Obšivanom, ktorý mal len jednu nohu. Išiel som ho odprevadiť, žil v opustenej drevenici sám, to ma zaujalo, chcel som točiť film o samote, o sile života. Ale keď som sa k nemu dostal bližšie, tak som pochopil, že mal ženu, ktorej ublížil. Manželia spolu žili len dva roky a potom sa tak pohádali, že sa tridsať rokov nevideli. V tom príbehu som našiel takú tú slovenskú zadubenú povahu, ale možno som sa v tom našiel aj ja, chlapec, ktorý nevedel rozprávať, vyjadrovať sa, nebol som jednoducho komunikačne zdatný. Tak som sa zase oslobodil cez film, cez jeho tému. Kládol som si otázky: má zmysel nekomunikovať? Prečo si to tí ľudia nikdy nevysvetlili?

Našiel som tých ľudí v zvláštnom stave. Keď som žene povedal meno jej muža, tak bola nahnevaná, napajedená. Keď som mužovi spomenul meno ženy, znovu sa po tridsiatich rokoch nahneval. Zistil som, aké je to smutné a nezmyselné.

Bol to film, v ktorom som sa našiel vďaka téme, ale aj vyjadrovacou formou. Pohyboval som sa v autentickom priestore, našiel som autentického človeka, zaznamenal som autentické výpovede, ktoré však boli v zostrihu koncipované. Dramaturgickou výstavbou ten film ako keby pripomínal štruktúru hraného filmu, ale všetko sa skladalo len z autentických prvkov, zo silných momentov a výpovedí. To bol film pre mňa zásadný.

Ďalšie tvoje filmy pripomeniem len telegraficky: Kameň po kameni z roku 1997 je o nadšencovi, ktorý rekonštruuje zrúcaninu hradu a verí v ideály komunizmu. Vtedy na východe (2000) - o dedinke, v ktorej sa zjavovala Panna Mária. Nakrúcal si aj pre cyklus dokumentov Nechcené deti (2001), o deťoch z detských domovov. Akvárium (2001) prináša obrazy zo života kosovských utečencov, núdzovo obývajúcich vyhradené priestory športovej haly v Belehrade, počas normálnej prevádzky športovísk a reštaurácie. Film Blázonko (2003) rozpráva o rovnocennom živote človeka s duševným postihnutím.

My zdes z roku 2005 je tvojim prvým filmom, na ktorom si spolupracoval s producentom Máriom Homolkom.

My zdes (2005)
My zdes (2005)

Áno. A My zdes je zase skrytý autoportrét. Už som spomínal, ako veľmi blízka mi je príroda, lazy, ako dôležitý je pre mňa súzvuk s prírodou, ako mám rád zvieratá. No a vravel som aj o tom, že som nemal až také komunikačné schopnosti a pre mňa bol život v Bratislave spočiatku dosť nezvyklý, musel som sa vo veľkom meste adaptovať. Musel som sa tu etablovať, nájsť sa. No a práve tento moment niesol v sebe aj hrdina filmu Dimitrij. Cez neho som povedal aj niečo o sebe. On mal tiež problém sa začleniť, prijať túto kultúru, akceptovať všetku ťarchu života vo veľkomeste. To isté som predtým prežil aj ja, takže cez Dimitrija som sa chcel k týmto otázkam vyjadriť.

Hranica

Kde sú prvky autoportrétu vo filme Hranica?

Hneď po revolúcii sme sa nadýchli slobody a nadobudli sme pocit, že sme sa definitívne zbavili toho, aby o nás rozhodoval niekto iný. Lenže od istého času mám pocit, že sa čosi jednak vracia naspäť, ibaže v inej podobe. Predtým sme žili pod všeobecným ideologickým nátlakom, teraz prichádza nátlak finančný – presadzuje sa moc peňazí, biznisu. Ovláda ľudí, tlačí ich do nepriaznivých situácií, s ktorými je veľmi ťažko zápasiť.

Hranica (2009)
Hranica (2009)

V dnešnom svete sa človek – jedinec väčšinou prehliada. Presadzuje sa masovosť, stádovitosť, v spoločnosti, v televízii, v bulvári. Jedinec, ktorý má nejaký svoj názor, svoj ideál, ten nie je zaujímavý, nemá šancu sa presadiť. Keď človek rozpráva o morálke, o hodnotách, je nezaujímavý, je to staromódne.

A tak som mal pocit, že čosi z týchto problémov môžem vyjadriť aj v príbehu tej nešťastnej hranice, že aj Brusel vidí niektoré veci len z úradníckych stoličiek a posudzuje ich necitlivo. V Bruseli nepoznajú dobre východnú Európu, nezaujímajú sa veľmi o to, že v Slemenciach vznikla hranica. Vôbec sa nezamýšľali, či by teraz nemohla ísť aj nejak inak, netrápilo ich, aká história sa tam udiala, ale povedali si: keď už je tu hranica, postavíme ešte jednu, bude to ten najlacnejší model.

Teraz ti nerozumiem, hranicu v Slemenciach predsa nestaval Brusel ale Sovietsky Zväz...

Áno, po druhej svetovej vojne. Ale teraz - na konci filmu - tam Brusel postavil ďalšiu – hranicu schengenského priestoru.

Ach tak. No ale bolo možné schengenskú hranicu postaviť niekde inde? Je to reálne? Je to v kompetencii Bruselu?

Takáto diskusia sa ani neotvorila. Keby sa aspoň otvorila...

Vieš si predstaviť situáciu, že by sa trebárs posunula štátna hranica a Malé Slemence by sa dostali...

Napríklad.

Ukrajina by s tým nikdy nesúhlasila...

"Chýba nám väčšia individuálnosť..."
"Chýba nám väčšia individuálnosť..."

Jasné. Ale ja som to videl ako symbol, ako príležitosť na výpoveď o tom, že sa tam deje čosi podobné, ako voľakedy, len teraz v modrom. Hranica Európskej Únie je strážená videokamerami, to je to isté, čo tu už raz bolo, len v modrom. Kedysi tá hranica bola červená, teraz je modrá.

Stále vzniká nejaké delenie sveta, štiepenie na dobrých a zlých, bohatých a chudobných. A Európska Únia to legalizuje. Je to možno trochu pritiahnuté za vlasy, ale ako symbol to funguje. Pravda, ja som šťastný, že žijem v európskom, schengenskom priestore, som rád, že je tu euro, ale zároveň si myslím, že by kapitalizmus mal byť citlivejší na niektoré momenty. Že práve kapitalizmus prináša aj spomínanú stádovitosť. Že nám chýba väčšia individuálnosť. Že takto fungujú aj médiá. Čo je v médiách, to je akoby legalizované, a čo sa do médií nedostane, nikoho nezaujíma, ako keby médiá určovali kvalitu, čo je podľa mňa zásadná chyba.

Súhlasím s tebou v tom, že sa stráca význam ľudskej individuality, ale chcem ti oponovať v posudzovaní Európskej Únie. Neviem, či sme spravodliví...

Ale ako bol Západ spravodlivý k nám? Možno, že som blázon, ale verím tomu, že Západ potreboval oslobodenie Východu kvôli trhu. Verím tomu, že na Západe mali prebytok. Otvorili sa východné trhy a oni takto oddialili krízu, čo prišla až teraz. Ja si myslím, že dôležité bolo aj ekonomické hľadisko, nielen hľadisko srdca, nešlo len o slobodu. Mohlo tam ísť aj o to, pripúšťam, ale keby to nebolo pre nich tak ekonomicky výhodné, myslím si, že by to všetko možno prišlo neskôr, alebo za iných okolností, proste... prestal som tak naivne veriť niektorým veciam.

Tibor Tóth (v strede) a jeho ukrajinskí príbuzní
Tibor Tóth (v strede) a jeho ukrajinskí príbuzní

Zostaňme pri téme, ale vráťme sa pritom k tvojmu filmu. Pointou Hranice je zaujímavý paradox v závere filmu – vďaka Európskej Únii a jej schengenskej hranici sa problém rozdelených Slemeniec stáva odrazu vypuklejší. Lenže keď sa človek zamyslí, príde na to, že ten paradox náhleho zhoršenia cezhraničných kontaktov je dôsledkom nerovnomerného spoločenského a politického vývoja dvoch susedných krajín, Slovenska a Ukrajiny. Je tu však aj reálna perspektíva, že sa v dohľadnej dobe členom EÚ a súčasťou schengenského priestoru môže stať aj Ukrajina. Isteže, rozdelením najviac postihnuté generácie sa toho možno už nedočkajú, ale na hranici vyrastajú aj mladšie ročníky. Preto ma trochu zaskočilo, keď mladí chlapíci idúc z krčmy tak nadávajú na Európu...

Ja som vychádzal z autentického pocitu z toho priestoru a musel som byť férový a pravdivý voči tamojším ľuďom. Aby som sa im mohol pozrieť do očí, keď tam prídem a ten film im pustím. A ten pocit sklamania z Únie tam v podstate taký naozaj je. Myslím si, že je dobre to zachytiť. Možno, že o 10 rokov sa tí ľudia budú mať dobre, budú bohatí a potom si budú si búchať hlavu a hovoriť si: my sme to vtedy nechápali! Ale pre mňa je dôležité zachytiť terajšie myslenie, pocity a názory tejto doby.

Pripúšťaš teda, že by mohli byť v omyle?

Oni sú vo svojej pravde, ja som ich takých našiel.

Nenastolil si pri filmovaní aj možnosť spomínanej európskej vízie ? Samozrejme bez toho, aby si ľudí ovplyvňoval a manipuloval...

režisér Jaroslav Vojtek
režisér Jaroslav Vojtek

Ja som chcel urobiť určité napätie, chcel som ponúknuť nejakú polemiku voči tomu trendu, ktorý je všade naokolo: kam sa len pozrieme – všetko je super. Vieš na čo myslím? Ja som šťastný, že žijem v Európskej Únii. Moja sestra robila školu v Bruseli, má tam firmu, navštevoval som ju, a tak som videl ten svet v časoch, keď tu sa ešte ani netušilo, že by sme do toho sveta mohli patriť. Videl som ten svet, aký je tam - v úvodzovkách - blahobyt, tiež v úvodzovkách demokracia, lebo aj ona má svoje chyby.

No a ja ako dokumentarista si myslím, že nemôžem predsa hovoriť, že je všetko ideálne. A tak som chcel vlastne urobiť to napätie - pocity dediny v protiklade k záujmom veľkého kolosu, voči veľkej mašinérii Európskej Únie.

Tvorivá metóda reportáže

Na viacerých tvojich filmoch mi je sympatické, že inklinuješ k nedocenenej metóde reportáže. Zacitujem v tejto súvislosti z rozhovoru Mariany Jaremkovej s Pavlom Brankom v novembrovom Film.sk. Branko okrem iného hovorí:

„Mňa zaráža, že povedzme v posledných pätnástich rokoch reportážna zložka dokumentu chradne (...) všetky úspešné dokumenty poslednej doby sú kreatívne a aspoň sčasti inscenované. Je to legitímne a ja filmy, ako ich nakrúcajú Kerekes, Lehotský či Škop obdivujem. Len ma zaráža, že v spoločnosti, ktorá sa prezentuje ako slobodná, tak prevážil Flaherty nad Vertovom. Neviem, či to o niečom nesvedčí.

- A čo Jaro Vojtek?

- Áno, Jaro Vojtek je reportážny. Niekedy aj Kirchhoff či Trančík. Ale stačí to? Hovorím o štatistickom pomere.“1

Požičiavam si z citovaného rozhovoru otázky, s ktorými sa teraz obraciam priamo na teba: stačí to? A o čom svedčí to, že reportážna metóda chradne? Alebo inak: pohovorme trochu o poetike tvojich filmov versus aktuálne trendy.

Jaro Vojtek žije v Bratislave
Jaro Vojtek žije v Bratislave

Prevládajúce trendy v súčasnom dokumente sú pre mňa priveľmi ďaleko od pravdy. Ja sa snažím byť pri nakrúcaní čistý a úprimný, ako sa najviac dá. To je pre mňa dokumentárny film. Pravdaže, nie je jednoduché natočiť niečo autentické, zachytiť niečo, čo sa prirodzene odohráva pred kamerou, chce to veľa námahy a trpezlivosti. Nie je to moderné, či skôr sa to neveľmi nosí. Lenže ja verím, že práve autentický typ filmu prežije. Verím, že aj o desať rokov zostane dnešná pravda pravdou, aj o desať rokov bude zaznamenaná autentická podoba dnešného sveta pravdivá. Ale keby som sa zamotával do nejakých inscenácií a foriem, ja neviem, či to o 10 rokov nebude už zastaralé, či to niekoho bude ešte baviť. Obávam sa, že téma, ktorú chcem filmom tlmočiť by utrpela. Predpokladajme, že o dvadsať rokov si niekto pozrie súčasný dokument - formát filmu či jeho poetika môže byť úplne iná ako dnes, ale ľudská emócia bude stále tá istá.

Nechcem robiť filmy účelové, že teraz sa nosí tento typ filmov a preto teraz taký natočím a budem s ním chodiť po festivaloch. Ja idem radšej do rizika, i keď sa potom trápim, či ten film zaujme a či bude mať aj s touto formou úspech, lebo vieme, že festivalové filmy sú niekedy robené vyslovene účelovo. Skladajú sa z určitých ingrediencií: teraz smiech, teraz láska, teraz dáme kvapku nešťastia a teraz kvapku nádeje, aby sa to všetkým páčilo. Aj to je to jedna z metód, ako robiť filmy, ktoré chytajú diváka. Ja však žijem v inom pocite, chcem nakrúcať pravdivé a autentické filmy a keď si to nájde diváka, som šťastný. Chápem, že takýto film nemá až také veľké divácke zázemie, ale som skutočne šťastný, že pár ľudí tomu ešte verí.

To si myslel dokumentárne filmy, že trošku toho, trošku tamtoho...

Áno, takto sa často robia už aj dokumentárne filmy. To nebývalo, no teraz sa to nosí. Zrejme je to forma, ktorá na festivaloch funguje. Tam sa premietajú tisícky filmov a keď je tam nejaký takýto typ, ktorý neunavuje divákov, nenúti ho zamyslieť sa, je ľahký, veselý, ale aj dojímavý, tak proste zaujme. Aj to je to cesta, ale nie moja!

"Nechcem robiť filmy účelové..."
"Nechcem robiť filmy účelové..."

Trápim sa, lebo nie je jednoduché čakať, či ten typ filmu, ktorému som uveril už na škole a ktorému ešte stále verím, má nejakú rezonanciu. Žijeme vo svete, kde sa ľudia veľmi radi nechajú zavádzať, opíjať rožkom, nechajú sa unášať prúdom a zväčša sa neradi pozerajú na niečo autentické, pravdivé. Ľudia sa teraz radi zabávajú. Otázne je, kto tak veľmi chce, aby sme sa bavili a nepozerali na reálne problémy? Ja si však myslím, že sa treba pozerať na reálne problémy života, aj keď trpím tým, že vďaka tomu nemám až také divácke zázemie. Ale ja chcem žiť v pravde a byť voči sebe úprimný. Aj keď je to niekedy ťažké, ale myslím si, že priestor okolo seba treba zušľachťovať aj takýmto spôsobom.

Mne sa Hranica z hľadiska metódy javí predovšetkým ako reportážna. No Pavel Branko si všimol, že využívaš viacero realizačných metód. Vo svojej recenzii píše: „Časozberný dokument o absurdistickej sociálnej anomálii nazhromaždil za šesť rokov nesmierne veľa materiálu v rozličných polohách škály. Stretneme sa s reportážou aj s rekonštrukciou, s archívnym materiálom, s vyprovokovanými reakciami aj s dohodnutou interakciou. Napriek tomu suma rôznorodých postupov organicky vplynie do polyfónneho obrazu rozčesnutého spoločenstva...“2 Branko nekonkretizuje použitie metód, ja by som sa chcel opýtať napríklad na figurantku v svadobných šatách. Podľa mňa to trochu vypadáva zo štýlu celého filmu.

Pani Kujíková v sychróne filmu
Pani Kujíková v sychróne filmu

Dievča, ktoré si dalo svadobné šaty ilustruje príbeh pani Kujíkovej. Je to výsledok toho, že tú pani som konečne po dvoch rokoch prehovoril, aby niečo povedala. Súhlasila, že dobre, poviem, ale len doma na gauči. Pol roka som ju ešte prehováral, aby išla so mnou aj na cintorín, na autentické miesta, čo však striktne odmietla. No a ja som zostal zúfalý, lebo som mal len jeden asi hodinový synchrón na gauči. Keby som to tak nechal vo filme, tak je z toho jeden televízny záber. Dlho som premýšľal, dlho som sa premáhal, nakoniec som sa rozhodol pre inscenáciu, alebo ilustráciu v zmysle pocitov. Ale to dievča v svadobných šatoch som nedal prehovoriť, nevidno jej do tváre, je to čisto pocitová ilustrácia. Dlhý monológ pani Kujíkovej by bol neznesiteľný. Aby to bolo pozerateľné, tak po konzultácii s Leščákom3 som zvolil metódu, ktorá nie je doménou mojich filmov, ale... V diskusiách po premietaní v kinách mi tú inscenáciu pripomenuli viacerí, ale zároveň mi povedali, že im to tam nevadí. Zatiaľ som sa nestretol s tým, že by to niekto považoval za neznesiteľné.

Obdivoval som, a priznám sa, že som ti až závidel Vince Tótha. To je perfektný protagonista, až neskôr som zistil, že ho zahral Pál Bocsárszky. Nemám v zásade nič proti rekonštrukcii, proti inscenácii, ale zdá sa mi, že je nezlučiteľná s reportážnou metódou tvojho filmu. Využívaš silu reportáže, ale odrazu zisťujem, že sa na reportáž tvári aj niečo iné. Prečo tam nie je autentický Vince Tóth?

Keď sme ho mali ísť točiť - tak umrel. Mal som k dispozícii jeho výpovede z knižky, vedel som kde býval, vedel som čo robil, kde chodil, použité vety vo filme sú naozaj jeho vlastné. Nie sú to vymyslené vety. Je to jasná rekonštrukcia. Vince Tóth divákovi objasňoval celý ten príbeh o hranici, príbeh o rozdelení dediny a celý film aj stmeloval alebo dával dokopy. Myslím si, že nie som cez, že som to neprehnal.

Áno, on tam výborne funguje...

Pál Bocsárszky ako Vince Tóth
Pál Bocsárszky ako Vince Tóth

To bola dosť veľká práca, aby som našiel také šaty, v ktorých sa pohyboval. Aj priestory sú striktne autentické, je to jeho záhrada. Vždy sa snažím ísť po autentických situáciách, používať autentických ľudí, Vinco Tóth však už nežil. No mne sa zdalo, že ho nemôžem obísť, v dedine ho každý vnímal ako dôležitú postavu v histórii dediny, obísť tú postavu by mi prišlo ako horší skutok, tak som sa rozhodol pre túto metódu. Ale snažil som sa nečarovať kamerou, nerobiť napríklad jazdy, nešperkovať ho - nezneužil som ten moment, že si môžem robiť čo chcem, ale pohyboval som sa v limitoch prirodzených postave.

Uznávam, že Vince Tóth tam dramaturgicky funguje, navyše je takmer neodhaliteľný, až z titulkov som na to prišiel. Ja som tomu spočiatku uveril...

A ja som to priznal, tak som to riešil. Mohol som to zatajovať, priznal som to...

Všimli si to ľudia?

Všimli si to aj iní, hej. Bol som na tú tému pripravený hovoriť po filme, inak by som to do titulkov nedal. Bol som pripravený obhájiť použitú metódu: keby tam tá postava naozaj nežila a nehovorila to, čo vo filme hovorí, to by bolo niečo iné. Vtedy by som bol mimo pravdy, no ja som sa snažil byť pravdivý.

Ty si sa s ním teda pred nakrúcaním stretol, nahrával si ho na zvuk?

Nie, umrel tesne predtým. On žil na druhej strane, na Ukrajine. Nebolo jednoduché sa tam dostať. Videl som kde býva, videl som jeho dom, videl som ho tam pohybovať. Vyšla taká knižka v maďarčine, to mi Zuzka Cséplő prekladala, a v tej knižke boli jeho výpovede. Redaktor prišiel za Vince Tóthom, kládol mu otázky, v úvodzovkách boli Vincove odpovede. Použil som tie vety.

Keď sme boli potom s Tiborom Tóthom na druhej strane, tak mi všetko ukázal – tuto žil, tu býval. On bol veľmi exponovaná postava na tej hranici, býval hneď na čiare, vojaci ho šikanovali... a všetci vraveli: ó Vince Tóth, ten si toho najviac užil! Takže aby sa ani po rokoch nikto v dedine nedivil, že prečo tam nie je Vinco Tóth, tak som ho tam dal.

A on sa skutočne z hranice odsťahoval? To je autentický motív?

Odsťahoval. Ale ešte pred otvorením hranice. Odišiel za svojimi deťmi do dediny kdesi na Ukrajine, predal dom nejakým podnikateľom a odišiel..

Vo filme je to však v takom kontexte, že sa sťahoval až po otvorení hranice...

Bolo to o nejaký moment skôr. V časovom horizonte sedmich rokov, čo som robil ten film som si uvedomil, že je tam iný pocit z času. Tam napríklad keď sa v priebehu roka rozhodujem, že čosi urobím, ten čas tam plynie ako keď v Bratislave uplynie týždeň.

Úspešné dokumenty

Pri nakrúcaní v Slemenciach, režisér vpravo
Pri nakrúcaní v Slemenciach, režisér vpravo

Napriek tomu, že tvoje filmy sa nesnažia byť za každú cenu divácke, nedá sa povedať, že by neboli úspešné. Filmy My zdes aj Hranica vyhrali predsa množstvo cien na festivaloch a rezonujú aj u divákov – v týchto dňoch chodíš po šnúre predstavení s Hranicou po celom Slovensku. Dovoľ mi preto otázku, aké je to mať úspech s dokumentárnym filmom? Zdá sa, že je to jednak možné.

Možno to niekedy naozaj preháňam so skepticizmom. Bol som šťastný, keď sa film My zdes dostal na festival, na ktorom som ani osobne nebol, takže som ten film nemohol nijako uvádzať či upozorňovať naň, a predsa ten festival vyhral. Len mi prišlo, že príďte, váš film získal hlavnú cenu. To je obrovské zadosťučinenie, že energia, ktorú som úprimne vložil do filmu sa preniesla na divákov i na porotcov.

Chodia ľudia na Hranicu?

Som milo prekvapený. Keď sa totiž povie dokumentárny film, tak sa ľuďom vybaví, že to bude nudné, čosi televízne. Ale tak to nie je. Aj dokumentárny film môže byť predsa atraktívny, originálny.

Keď som bol naposledy na premietaní v Humennom, povedali mi, že na klubový film tam chodí priemerne pätnásť alebo dvadsať ľudí. Na Hranicu prišlo sto.

Vážim si každého jedného diváka, ktorý teraz chodí na môj film a som šťastný, keď odchádzajú niečím naplnení, niečím dojatí a keď ich ten film zasiahne. Že im to dalo nejaký pocit zo života, ponúklo nejaký názor na život, že im to otvorilo aj nejaké iné dvere, poskytlo aj nejaký iný pohľad. Nielen ten tradičný, zaužívaný.

Ako si to vysvetľuješ, že tie filmy majú úspech, napriek tomu že nie sú primárne zábavné, či inak programované na divácke očakávania?

To v podstate ani neviem. Ja ich prihlásim na festival, príde, že to zobrali. Na niektoré festivaly som stihol ísť osobne, na niektoré nie. Tie filmy potom oslovili porotcov, divákov aj kritiku. Keď nakrúcam, nikdy vopred neuvažujem o účasti na festivaloch, o divákoch. Vždy sa zaoberám skôr so sebou, skúmam, čo potrebujem dať zo seba. To len potom, keď už je film hotový sa modlím, aby sa dostal niekam, aby dostal šancu.

Je tam zrejme aj rola producenta...

Ja si nemyslím, že... to sa práve u mojich filmoch nedialo, taký ten lobistický producentský tlak...

Nemyslel som lobistický.

Tie filmy sú vyslané do sveta, pred divákov a na festivaly a pôsobia tam len vlastnou, vnútornou energiou, ktorá je v nich obsiahnutá.

Producentský terén, tvorivý priestor

Ako dôležitá je pre dokumentaristu spolupráca s producentom? Myslím, že v osobe Mária Homolku si našiel veľmi dobrého partnera.

Nad ohlasmi filmu v tlači
Nad ohlasmi filmu v tlači

Je šťastím režiséra, ak si môže natočiť film, aký on považuje za vlastný, autentický a producent mu do toho nerozpráva. Ak tvorcu netlačí kamsi kvôli predajným, festivalovým a všetkým týmto momentom. Ja mám to šťastie, že Mário je dokumentarista, cíti potrebu tvorivého priestoru a umožňuje mi ho. To je rozhodujúce hľadisko pri nakrúcaní. Ďalší moment je ten, aby hotový film videli ľudia, aby film išiel do sveta, tak tam je ten producent veľmi dôležitý. Čiže dôležité je venovať sa fáze nakrúcania, ale ešte raz tak dôležité je sa venovať sa dielu vtedy, keď už je hotové. Posielať ho na festivaly, urobiť premiéru, snažiť sa ho dostať do distribúcie, to všetko je dôležité, aby bola práca zúročená. Niektorí producenti sa sústredia len na tú druhú fázu, chodia po celom svete, rozprávajú sa s riaditeľmi festivalov... Ale niektoré filmy idú do sveta aj bez toho, niekto ich uvidí a majú šťastie, dostanú sa do toho kolobehu. Je to veľmi špecifické, v prípade každého filmu to môže byť inak.

Dnes sa dosť presadzuje, aby výbavou dokumentaristu bolo aj čosi ako produkčné cítenie. Tvorcovia sú často vyzývaní na účasť v rôznych pitching fórach, očakáva sa od nich schopnosť presvedčiť a získať čo najviac koproducentov na jednotlivé dokumentárne projekty. Všemocný marketing zasahuje teda aj do dokumentu, na môj vkus až príliš. Ja fandím skôr určitej deľbe práce, myslím, že je ideálne, ak si tvorca nájde spriaznenú dušu producenta a je odbremenený od čisto praktických činností. Pravda, na Slovensku schopní producenti akosi nerastú, hoci sa produkcia na vysokej škole vyučuje...

Myslím si, že je to individuálna otázka každého režiséra. Ja napríklad potrebujem takú polohu, aby som mohol len točiť filmy. Musím sa plne venovať len téme a produkčne som absolútne neschopný, neviem domyslieť producentské zázemie, som na to úplne ľavý. Ja viem len zavolať produkčnému, že vtedy a vtedy potrebujem kameru, ale neviem už dotiahnuť potom tie veci ďalej. Sú však aj typy režisérov, ktorí sú zároveň producentami a už pri nakrúcaní myslia na to, aký to bude mať výstup, či komerčný, či náročnejší, podľa toho tú látku priebežne formujú. Ja ju formujem podľa seba, podľa toho, čo chcem povedať, čo chcem vyjadriť a potom sa samozrejme modlím, aby to niekto videl, aby ten film mal svoj vlastný život.

Doba sa však mení a myslím si, že napríklad dnešní študenti - dokumentaristi by mali spoznať aj tieto stránky kinematografie, aj tieto možnosti. Veď z niektorých režisérov sa stali producenti a nie zlí. Študenti by mali mať na výber, nie je dobré ich do produkčných činností nútiť, nie každý na to má, ale mali by mať možnosť sa k tomu dostať.

"Medzičasom nastali určité zmeny..."
"Medzičasom nastali určité zmeny..."

Od čias, keď si ty vstúpil do sveta dokumentárneho filmu, sa v ňom veľa zmenilo a nielen technologicky. Iné postavenie má dnes v spoločnosti celá kultúra, zmenilo sa pôsobenie kinematografie, audiovízie, významnú rolu hrajú nové médiá, samozrejme aj internet.

Aj z tvojho rozprávania vyplýva, že na začiatku tvojej kariéry bol dokumentárny film špecifickým, jedinečným prostriedkom vyjadrenia sa. Nakrúcať dokument bolo „sviatočnou“ príležitosťou autora reflektovať svet, príležitosťou tvorivo prispieť do „diskusie“ o dôležitých otázkach života, spoločnosti, príležitosťou ponúknuť svoj osobitý pohľad, zanechať stopu... Zdá sa, že sa mnohé zmenilo, že dnes je to už inak.

V týchto dňoch budú prijímacie skúšky na dokumentárny film na bratislavskú VŠMU. Si členom prijímacej komisie, okrem toho učíš mladých dokumentaristov na bakalárskom stupni. Akí sú budúci filmári, aké majú ambície, ako vidíš ich možnosti a perspektívy v zmenených podmienkach?

Najprv k tým novým technológiám. Nemyslím si, že technológia nevyhnutne deformuje tvorcov, lebo autor ju naopak môže využiť na to, aby bol jeho film silnejší a viac taký, aký si on predstavuje. Technológia teda v dobrom slova zmysle môže pomôcť.

Takže za podstatnejšie ako technologické považujem iné zmeny, ktoré medzičasom nastali. Ako keby sa postupne vytrácali filmári, ktorí sú hĺbaví, vnímaví, trpezliví, ktorí sú kvôli svojej téme ochotní aj niečo obetovať, ktorí sa dokážu za niečo angažovať. Často mám pocit, že veľa vecí je dnes veľmi povrchných, chýba mi záujem o veci, ktoré sú okolo nás. Nechcem byť patetický, ale ľudia sa v súčasnosti dokážu už len zriedka obetovať a tvorcovia sú zriedka maximálne vnútorne nasadení, v tom zmysle, že „toto skutočne chcem, musím povedať“.

Mrzí ma, keď prídu študenti po prázdninách do školy a človek sa ich opýta, čo zaujímavé videli, na čo zaujímavé prišli, o čom v lete rozmýšľali – a oni povedia: „no nie, však my sme mali prázdniny! Užívali sme si prázdniny, a teraz ideme točiť.“ Ale veď to sa nedá oddeliť, myslím si, že dokumentárny film by mal byť súčasťou života tvorcu. Aspoň ja to neviem oddeliť. Mal som to šťastie v živote, že som narazil na dokumentárny film, lebo ma určitým spôsobom formuje. Objavujem veci, ktoré nenájdem v knihách, nájdem ich len v reálnom živote. No tam ich môžem nájsť len vtedy, keď to s dokumentom myslím úprimne, keď to cítim srdcom a nielen preto, že chcem byť čosi ako filmár a tam to končí. Ale že mám potrebu sa vyjadriť, úprimnú a skutočnú.

Dokumentárny film je pre mňa šťastím, ale aj nešťastím, je to trápenie aj radosť. A pokiaľ tvorca neprežíva oboje, tak to asi nemá zmysel. Mám pocit, že toto ako keby sa vytrácalo, viacmenej sa ide po atraktívnejších veciach, kde je istota že zafungujú. Obchádzajú sa veci, ktoré však citlivý dokumentarista dokáže nájsť svojim jemným zrakom a uchom, ktoré vytiahne na povrch: pozrite, aj toto sa tu deje, pozrite, toto je tu skryté. Dokumentarista by mal byť aj takýmto objaviteľom vecí, ktoré natočí a odrazu už nie sú skryté. To je to dobrodružstvo pre mňa. Mám žiaľ pocit, že táto citlivá rovina sa stráca.

"Dokumentárny film, to je trápenie i radosť..."
"Dokumentárny film, to je trápenie i radosť..."

Po festivale

V našom rozhovore pokračujeme po tvojom návrate z festivalu v Rotterdame. Ako bolo?

Keď som tam šiel, vedel som, že Rotterdam je obrovský festival nezávislých filmov. Asi za tri dni som videl 15 celovečerných filmov a stalo sa mi to na festivale vôbec po prvý krát, že ani jeden film ma nesklamal. Tie filmy som si vybral podľa témy a každý ma oslovil, každý bol silný. Utvrdil som sa v presvedčení, že aj film, ktorý pripravujem s Marekom Leščákom nie je nemoderný, že nie je mimo. Myslím, že sa netreba báť byť svojbytný. Sympatické na tých filmoch na festivale bolo to, že v prvom rade v nich išlo o autorskú výpoveď. Keď si film potom našiel aj svojich divákov, tak je ten režisér samozrejme rád, je šťastný. Ale nejde predovšetkým o to, že robím film pre divákov, podľa nejakých receptov: teraz bude smiech, teraz sa bude plakať... Boli to všetko silné autorské filmy, ktoré si nachádzajú divákov. Toto ma hlboko oslovilo.

Tvoj film Hranica bol vraj prijatý veľmi dobre.

Jaro Vojtek dnes pôsobí aj na filmovej škole
Jaro Vojtek dnes pôsobí aj na filmovej škole

Ja som až tam zistil, že som v sekcii Spectrum, kde sa hrali aj Herzog či Ford Coppola. Tú sekciu tam dokonca berú vážnejšie než súťažné sekcie, lebo tých sa zúčastňujú len režiséri prvých hraných filmov. V sekcii Spectrum sú tvorcovia, čo už niečo do filmu priniesli. Predo mnou sa premietal Ford Coppola, za mnou Herzog.

Mal som teda najprv trému, ale všetky tri predstavenia boli vypredané, diskusia po premietaní bola dlhá, až kým nešiel ďalší film. Dokonca som sa podpisoval do katalógov, a ešte po dvoch dňoch ma niekto zastavil: že tá hranica... Nebudem klamať, bol to príjemný pocit, načerpal som hodne síl. Získal som energiu, chcem ísť ďalej, pričom chcem zostať autorsky poctivý, pravdivý. Už som si aj trochu myslel, že reportáž už nemá miesto v modernom filme, ale nie je to tak. Keď je použitá naozaj autorsky a invenčne v rámci témy.

Spomínal si film, čo pripravuješ s Marekom Leščákom. Bude to hraný film?

Áno. Pracovne sa volá Na ceste, budú to 4 poviedky. Mala by to byť predovšetkým silná autorská výpoveď, základom bude silný príbeh, ktorý si nezakladá na veľkých svieteniach, na veľkých scénach, bude založený skôr na veľkom hereckom prejave a na veľmi jednoduchej kamere. Veľa filmov podobného typu som našiel aj v Rotterdame.

Dokument opúšťaš?

Nie, určite nie, mám rozpracované tri dokumenty. Jeden bude o autizme, o autistických deťoch, druhý sa volá Cigáni idú do neba, mám ho už roztočený, je o Cigáňovi Vladovi Sendreiovi, ktorý sa chce stať politikom (účinkoval už v dokumente Malá domov) a ďalší film sa volá Z kola von, je o deťoch, ktoré odvrhli rodičia, nemajú miesto v detských domovoch a tak žijú na ulici, zápasia so životom v bludnom kruhu.

Ďakujem za rozhovor.

Použité fotografie: DOKO, archív, www.myzdes.com, www.hranica.sk

Okolo Terchovej
Okolo Terchovej
Hranica
Symptómy „veľkých“ dejín v životoch „malých“ ľudí. Na značnej ploche filmu
  • Mariana Jaremková: Filmovanie bolo pre mňa zážitkom, rozhovor s Pavlom Brankom in: Film.sk 11/2009
  • Pavel Branko: Rozdeľuj a rozplocuj. Film.sk 12/2009
  • Marek Leščák je nielen scenáristom niektorých slovenských hraných filmov (spolupráca s Martinom Šulíkom), ale aj spoluautorom viacerých súčasných dokumentárnych filmov: My zdes, Slepé lásky, Malá domov, Hranica.