Kniha>>Rudolf Urc: Traja veteráni za kamerou

Rudolf Urc: Traja veteráni za kamerou

Viktor Kubal, Vladimír Kubenko, Ladislav Kudelka

júl 2012 Tomáš Hučko

Keď zadáte do najrozšírenejšieho webového vyhľadávača meno Ladislava Kudelku, portál ČSFD.cz je medzi prvými návrhmi. Klik - ale na stránke toho o Kudelkovi veľa nie je. Dátum narodenia a úmrtia, no životopis chýba („Tento tvůrce ještě nemá přidanou biografii.“). Filmografia je neúplná, končí sa už v roku 1974 (Jánske ohne, TV film). Dokument Čas, ktorý žijeme získal v hodnotení registrovaných užívateľov stránky 69%, Intolerancia 63%, no vo filmografii celkom chýba napríklad film Obec plná vzdoru. Filmové tituly, ani režisér nemajú špeciálnych priaznivcov: „Tvůrce nemá žádné fanoušky“. Na FDb.cz je situácia podobná: „Životopis se zatím připravuje“. Filmografia je však komplexnejšia. Vladimír Kubenko nemá životopis ani na jednom z menovaných portálov. Ani jeho filmografie nie sú úplné, na ČSFD.cz získal film Tryzna hodnotenie 88 %, na Fdb.cz však celkom chýba. Zato v Kubenkovej filmografii je navyše zaradený film Štefana Kamenického Zasľúbená zem, tento nezmysel následne preberá napríklad aj Kinobox.cz, a s veľkou pravdepodobnosťou nie je jediný... Nemá význam ďalej sa vyvršovať na portáloch, ktorých zameranie na populárne kino (a to predovšetkým hrané) je evidentné a ktorých obsah a teda i filmografiu zostavujú sami užívatelia zhruba princípom – kto čo videl, čo sa mu páčilo a prípadne k čomu napísal komentár, pridelil svoje subjektívne hodnotenie. Hoci na druhej strane - práve tieto portály vytvárajú, šíria a utvrdzujú v širokých laických kruhoch povedomie o kinematografii. Ako vidieť z príkladov, robia to niekedy aj povrchne, nepresne, zle...

Na webe je vraj všetko. Niekedy sa zdá, že to tak naozaj funguje...

Tak napríklad meno Rudolf Urc vo vyhľadávači v lete 2012 ponúkne na popredných pozíciách adresy tých stránok, ktoré prinášajú informácie o jeho ocenení na 20. ročníku Artfilmfestu, za výrazný prínos kinematografii mu v Trenčianskych Tepliciach udelili Zlatú kameru.

Rudolf Urc na konferencii VŠMU: Normalizácia a film
Rudolf Urc (vľavo) na konferencii VŠMU: Normalizácia a film

Viaceré články aj rozhovory s laureátom potom pripomínajú jeho autorské a dramaturgické pôsobenie v slovenskom filme v priebehu troch desaťročí, vo filme dokumentárnom, a po normalizačných čistkách vo filme animovanom. Okrem filmovej tvorby sa však pripomína tiež Urcova nezanedbateľná činnosť spisovateľská a publicistická, laureát je autorom viacerých knižiek z oblasti animovaného filmu (najnovšie vyšla jeho monografia o Viktorovi Kubalovi).

Bol tiež jedným z troch editorov knihy Ostáva človek, Martin Slivka, ktorá takpovediac sprevádzala (a rozširovala) filmový dokument Martina Šulíka o poprednom slovenskom dokumentaristovi: Martin Slivka - Muž, ktorý sadil stromy (2007), na ktorom sa Rudolf Urc taktiež ako spoluscenárista podieľal (spolu s režisérom a s Ingrid Mayerovou). A už pred takmer pätnástimi rokmi napísal aj zaujímavú „trojmonografiu“ o Viktorovi Kubalovi, Vladimírovi Kubenkovi a Ladislavovi Kudelkovi.

Na webe je vraj všetko. Len akurát nie to, čo práve potrebujete... Alebo nie v rozsahu a kvalite, ako by ste potrebovali. Veď si len skúsme „vygúgliť“ niektoré mená významných tvorcov slovenského dokumentárneho filmu. Napríklad Ladislav Kudelka. Alebo Vlado Kubenko...

Kto má však aspoň trochu povedomia o dejinách slovenskej kinematografie, chápe, že chabé zastúpenie oboch režisérov na webe vôbec neznamená, že by to boli tvorcovia marginálni. Práve naopak. Len sa obaja „minuli“ s internetom. Zomreli totiž ešte dávno pred jeho rozmachom: v roku 1993 Vladimír Kubenko, Ladislav Kudelka ešte v roku 1986. Niežeby sa slovenský internet nevenoval okrem horúcich aktualít (napríklad čo práve hrajú v multiplexoch) aj mnohým historickým témam, ale reflexia života slovenskej spoločnosti prostredníctvom dokumentárneho filmu, navyše spred niekoľkých desaťročí, to je predsa len viac než menšinový žáner...

1. slovenská filmová databáza vznikala pod strechou Slovenského filmového ústavu, a tak je na mieste predpoklad, že obsahuje údaje seriózne. Zásadným problémom stránky je však kritérium, podľa ktorého je zostavená výberová filmografia jednotlivých tvorcov: do úvahy sa totiž berú len filmy celovečerné. V prípade hraných titulov je to hľadisko možno i pochopiteľné, v prípade dokumentov je však celkom scestné. Veď vďaka tomuto filtru sú na portáli uvedené len tri Kubenkove filmy (Stretnutie, 1965, Čas, ktorý žijeme, 1968, a Mimoriadne cvičenie, 1971), množstvo významných krátkych dokumentov režiséra 1. slovenská filmová databáza jednoducho ignoruje. A podobne je to s Kudelkom, okrem scenáristického a režijného podielu na filme Čas, ktorý žijeme sa uvádza už len titul Príkaz doby z roku 1985, čo je „celovečerný dokumentárny film o spolupráci národov Československa a Maďarska, zachytenej v historickom vývoji cez literárne a umelecké vzťahy oboch štátov“. Isteže, Kudelka na sklonku svojej kariéry nakrútil aj tento propagandistický film, ale vynechaním závažných titulov zo šesťdesiatych rokov vzniká nanajvýš falošný obraz tvorcu a jeho diela. 1. SFD vznikala ešte v roku 2001, v súčasnosti sa databáza nedopĺňa ani neopravuje, lebo ako čítame na stránke: „Slovenský filmový ústav v rámci projektu SK CINEMA v blízkej budúcnosti plánuje sprístupniť rozšírené informácie o slovenských filmoch prostredníctvom nového databázového systému.“ Verme, že bude spravodlivejší aj k dokumentom. Cieľom týchto riadkov nebolo pranierovať spomínané portály, napokon okrem nich na webe zmienky o Vladimírovi Kubenkovi a Ladislavovi Kudelkovi už ani veľmi nenájdete (v ešte oveľa oklieštenejšej podobe majú obaja profil napríklad aj na IMDb...). Ide len o to, že obaja by si zaslúžili aj na webe serióznejšie údaje a informácie. Zrejme sa tak v blízkej budúcnosti aj stane. Ešteže máme zatiaľ k dispozícii aj tradičnejšie médiá...

Našťastie sú tu však ešte tradičné médiá – knihy. V tlačenej podobe, na starom dobrom papieri, nachádzame stopy spomínaných dvoch dokumentaristov v podstatne väčšej frekvencii a v zodpovedajúcejšej kvalite. Tak napríklad v troch dieloch publikácie Straty a nálezy (I.: 1999, II.: 2005, III.: 2007), kde sú zozbierané texty nestora filmovej kritiky a publicistiky Pavla Branka. Listujúc súborným dielom máme zaujímavú príležitosť pripomenúť si dobovú rezonanciu tvorby režisérov vo viacerých článkoch, dnes opätovne publikovaných. O Kubenkovi a Kudelkovi sa pochopiteľne píše aj v príslušných kapitolách publikácie Václava Maceka – K dejinám slovenského dokumentárneho filmu (1992), a tiež v pasážach knižky Antonína Navrátila Cesty k pravdě či lži, 70 let čs. dokumentárního filmu (1968, 2002).

Rudolf Urc: Traja veteráni za kamerou
Rudolf Urc: Traja veteráni za kamerou

No nepochybne najrozsiahlejšie a najpodrobnejšie zhrnutie ich kariéry a tvorivého prínosu pre národnú kinematografiu nájdeme v pomerne útlej knižke (178 strán), vydanej ešte na sklonku minulého storočia. Publikáciu Traja veteráni za kamerou, Viktor Kubal, Vladimír Kubenko, Ladislav Kudelka napísal Rudolf Urc, v roku 1998 ju vydalo Národné centrum pre audiovizuálne umenie. Keby už nič iné, tak v závere prináša chronologicky prehľadne zostavenú, kompletnú filmografiu všetkých troch tvorcov. Ale knižka prináša okrem toho ešte mnoho iného, cenného. Škoda, že sa už nedá zohnať – je vypredaná. Ale o tom ešte bude reč...

Traja veteráni v siločiarach epochy

Že sa priezviská všetkých troch „veteránov“ začínajú na K je samozrejme kúzlom náhody, no zďaleka to nie je jediné, čo ich spája. Viktor Kubal (nar. 1923), Vladimír Kubenko (1924) a Ladislav Kudelka (1927) patria spoločne, popri pionierskych osobnostiach Karola Plicku a Paľa Bielika, k zakladateľskej generácii našej národnej kinematografie. Pokiaľ pominieme niekoľkomesačnú školskú epizódu Viktora Kubala na bratislavskej Škole umeleckých remesiel - ešte v predvojnových rokoch, či Kubenkovo pofebruárové pražské diaľkové štúdium (na Podnikovej škole Čs. filmu1), sú všetci traja vlastne filmárski samoukovia. Ich pôsobenie v rozvíjajúcej sa národnej kinematografii, ako aj v dobách už jej suverénneho fungovania, autor knižky paralelne sleduje v jednotlivých kapitolách, tak povediac na preskáčku. Ale to sa celkom dôsledne vlastne ani nedá, keďže na malom slovenskom filmovom políčku sa jednotlivé tvorivé kariéry nemohli nestretávať či dokonca neprelínať (nielen v rozvojových etapách, ale aj neskôr), okrem toho „veteránov“ vzájomne spájali i priateľské putá, ktoré pretrvali potom vlastne až do konca ich životov. Už na jednom z prvých slovenských kreslených filmoch Hurá na nich (1946) pracujú spolu Kubal s Kubenkom, v Spravodajskom filme sa začiatkom päťdesiatych rokov pri nakrúcaní šotov stretáva Kubenko s Kudelkom2. Robotnícky káder - novinársky elév Kudelka, ako píše Urc, prichádza do filmu z provinčného závodného časopisu vo Svite, a do roku sa stáva vedúcim spravodajského Týždňa vo filme. V tom čase Kubenko práve rozbieha svoju tvorivú kariéru v oddelení umeleckého dokumentu, čiže v dokumente nepublicistického charakteru. A Kubal si po neúspechu agitky Hurá na nich, v súlade s rozhodnutím vedenia kinematografie: „na Slovensku sa kreslený film robiť nebude“, dáva od animovaného filmu (a po dvoch dokumentárnych tituloch vlastne od filmu ako takého) na takmer dve desaťročia pokoj.

Zadná strana obálky
Zadná strana obálky

Rudolf Urc sleduje dlhú tvorivú kariéru troch filmárov dôsledne na pozadí premien spoločensko-politickej situácie, na pozadí výkyvov nálad (striedavé prituhovanie a uvoľnovanie pomerov...), pretože to zákonite nemohlo nemať zásadný vplyv na dobovú filmovú produkciu, a obzvlášť na dokumentárnu a spravodajskú tvorbu. Rigidnosť začiatku päťdesiatych rokov, čiastočné uvoľnenie v ich druhej polovici, stagnácia na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, fantastický rozmach rokov šesťdesiatych až po obdobie normalizácie po sovietskej invázii v roku 1968... V týchto súradniciach sa mohli realizovať Kubenkov aj Kudelkov talent a ambície. S ohľadom na tento dobový kontext, ale zároveň aj s nadčasovými nárokmi, rekapituluje autor v knihe tvorbu dokumentaristov, pripomína konkrétne tituly.

Autor necháva čitateľa nahliadnuť aj do špecifických pomerov a atmosféry tvorivých a realizačných kolektívov, zasvätene odkrýva viaceré zaujímavé nuanse ich vnútorného fungovania. Urc, ako priamy účastník dobových pomerov a zápasov o tvorivý priestor (v Slovenskom filme pôsobil od roku 1960 do roku 1991), podáva čitateľovi informácie z prvej ruky, ale nespolieha sa pritom len na vlastnú pamäť. Okrem všeobecne dostupnej literatúry cituje dobovú tlač (recenzie z denníkov, či články publikované v týždenníku Kultúrny život a inde), ale napríklad aj stenografické zápisy pracovných porád, pracovných a tvorivých aktívov. Zaujímavé informácie nachádza aj v rukopisoch filmárov, v ich denníkových záznamoch, poznámkach, listoch (zatiaľ nespracované ich zhromažďuje depozit SFÚ), relevantné poznatky prinášajú napokon aj rozhovory so samotnými tvorcami, či s ich súputníkmi (napríklad Martin Hollý, Milan Černák, Iľja Zeljenka a iní). Dobový obraz jednotlivých desaťročí je preto vykreslený nielen mimoriadne plasticky a príťažlivo, ale je hodnotný aj z hľadiska informačnej nasýtenosti.

Reportážny a „umelecký dokument“

Ale paralelné sledovanie tvorivých dráh dvoch dokumentaristických osobností je zaujímavé ešte minimálne z jedného dôvodu. Ide predsa o dva odlišné tvorivé naturely – Kudelka je rodený reportér, publicista, a v ére cinéma – vérité, nastupujúcej v polovici šesťdesiatych rokov aj u nás, sa nepochybne cíti ako ryba vo vode. Naproti tomu stojí konzervatívnejší naturel Kubenku, ktorý preferuje skôr dôkladne koncipovaný, pripravený a naplánovaný projekt dokumentárneho filmu.

Dobové zanietenie Kudelku v obhajobe nových trendov autor vo svojej knižke približuje výstižne napríklad týmito slovami: „Nie je iste náhoda, že sa Ladislav Kudelka stal nadšeným prívržencom tohto programu. Vedie vášnivé polemiky, aby podporil svoj názor a získal na ´svoju vieru´ ďalších tvorivých pracovníkov v štúdiu. Odvoláva sa pritom na Dzigu Vertova, ale ešte viac na poľského teoretika dokumentárneho filmu Jerzyho Bossaka.

Znovu a znovu cituje príklad poľského dokumentu, fandí filmom ´bezpríbehovým´, filmom ´postihujúcim život v kroku všedného dňa´, filmom odmietajúcim psychologizáciu, nahrávku, fandí filmom prinášajúcim ´súčasné kolektívne portréty´. Vo svojom diskusnom zápale neváha použiť aj argumenty, ktoré s odstupom času pôsobia – povedzme – demagogicky: ´Kto sa snaží vytvoriť fabuláciou typ, je na scestí, ako kedysi Ruttman, ktorý skočil v nacizme a jedine bomba ho zachránila od hanebného osudu. Takisto sovietski režiséri, ktorí vyrábali vynikajúce filmy. Kde skončili? Skončili v takzvanom umeleckom dokumente.´“3

A postoj Kubenku k aktuálnym trendom vykresľuje Rudolf Urc napríklad takto: „Keď v polovici šesťdesiatych rokov Vladimír Kubenko vyhlásil, že ´nás nová vlna chytila nepripravených´, hovoril predovšetkým o sebe. Hoci mal úprimnú snahu primknúť sa k trendu sledujúcemu nearanžovaný pohľad na život, celým svojím naturelom smeroval k dokumentárnemu filmu štylizovanému, ba priamo inscenovanému. Tam, kde to matéria nedovoľovala, snažil sa aspoň o to, aby mal literárnu prípravu urobenú čo najdôkladnejšie, s príznačnou kubenkovskou precíznosťou.“4

Výberová edícia dokumentov, s filmami Kubenku a Kudelku
Výberová edícia dokumentov, s filmami Kubenku a Kudelku

Na inom mieste ho výstižne charakterizuje zas týmito slovami: „...Kubenko, ktorý sa snaží čestne vyrovnať s aktuálnymi trendami, ale nedokáže prekonať svoj ustálený vzťah k osvojeným klišé. Na jeho obranu treba však dodať, že vypäté obdobie 60. rokov s ich závratným spoločenským pohybom volalo skôr po dokumentaristike publicistického charakteru, zatiaľ čo Kubenko bol prívržencom štylizácie iného typu, zvnútornenej a prepracovanej, obrazne povedané ´dokumentárneho videnia flahertyovského typu´. Inscenačná metóda, takto ponímaná, sa vtedy – iste nie bezdôvodne – chápala ako neadekvátna záťaž brániaca pravdivej výpovedi. Kubenko citlivo vníma túto situáciu ako svoj vlastný handicap, no hrdo sa hlási k vlastnému krédu: ´Nieto receptu na to, ako a čo robiť v dokumentárnom filme. Viem len, že bez úprimnosti sa nezaobíde, viem, že nemôže mať každý dokumentarista na ružiach ustlané.´5

Ale že mohli byť aj v dokumentaristickom kvase šesťdesiatych rokov legitímne a zmysluplné a prospešné oba tvorivé princípy, ako ich svojimi odlišnými naturelmi reprezentovali práve Kudelka a Kubenko, svedčí napokon aj film Čas ktorý žijeme, v tvorbe ktorého sa na jar roku 1968 obaja tvorcovia stretli, spolu aj s ďalšími filmovými kolegami. Rudolf Urc o tom píše: „Vo februári sa dokumentaristi púšťajú do projektu, ktorý možno označiť za produkt spontánneho kolektívneho priznania sa k dubčekovskej línii ´socializmu s ľudskou tvárou´- do celovečerného filmu s príznačným názvom, Čas, ktorý žijeme. Kolektívne sa stanovili tematické okruhy, ktoré budú autori sledovať. Každý mal možnosť vybrať si okruh, ktorý ho zaujímal. […] ...sa tu prvýkrát v histórii slovenskej kinematografie vytváral komplexný a autentický obraz jedného dejinného úseku našich národov (nakrúcalo sa aj v Čechách a na Morave), etapy, ktorá sa v tomto jedinečnom tvare už nikdy nezopakuje. A aj keď autori filmu v tom období nevnímali realitu až takto nadnesene a pateticky, k ich postoju nepochybne prispelo najmä to, že až teraz sa im doslova „otvorili oči“, aby si mohli vôbec prvý raz uvedomiť miesto, možnosti a z m y s e l práce dokumentaristu. Tak sa stalo, že Čas, ktorý žijeme je jediným filmom, ktorý dôsledne mapuje konkrétny časový úsek január – polovica apríla 1968. Keď sa potom v máji až júni film dostal do kín, bola spoločenská situácia už relatívne odlišná. Pri prudkom vývoji, akým spoločnosť prechádzala, strácal film na aktuálnosti a jeho výpovedná hodnota už nemala tú razanciu, s akou bol pripravovaný. Jednako história získala jedinečné svedectvo. Každý nakrútený meter filmu má nenahraditeľnú cenu. Celkovo možno Čas, ktorý žijeme hodnotiť ako významný tvorivý čin.“6

Normalizácia...

Autor knihy sa teda ani s odstupom rokov jednoznačne neprikláňa ku konkrétnej tvorivej stratégii, nepreferuje žiadnu z nich. Je k jednotlivým Kubenkovým aj Kudelkovým titulom kritický (zohľadňujúc prednosti i limity jednej i druhej tvorivej metódy), nie predpojatý. Pre súčasného čitateľa môže byť potom dobové vzájomné „meranie síl“ dvoch metód celkom poučné. Veď reportážny a autentický versus inscenovaný, štylizovaný či fabulovaný sa skloňuje pomerne často aj v dnešnej diskusii o dokumente. Dnes je pravda pomer síl, zdá sa, v opačnom garde: vyzerá to tak, že aktuálne má navrch skôr dokument štylizovaný a inscenovaný.

Vecný, nepredpojatý je Urc aj v hodnotení osudov a postojov režisérov v období normalizácie. Zmenenú atmosféru približuje Rudolf Urc výstižne aj takto: „A čo je ešte možné? - pýta sa Kubenko a s ním mnohí ďalší. Možné sú témy s historickou, revolučnou tematikou. Kubenko si spomenie na rozpracovaný, no pod vplyvom aktuálnych udalostí prerušený projekt o osude paradesantnej brigády.“7 A o niečo ďalej: „Osud paradesantnej brigády bol z rôznych príčin celé desaťročia tabuizovaný, jej príslušníci boli odstrkovaní a ich bojové hrdinstvá zamlčované. To bol dôvod, prečo sa Kubenko v roku 1968 podujal realizovať z vtedajšieho pohľadu málo populárnu tému – chcel týchto neprávom zabudnutých a ukrivdených mužov rehabilitovať. Keď potom v roku 1971 prišiel film do kín, nesplnil a ani nemohol splniť očakávania ideologickej vrchnosti. Bola to výpoveď priveľmi decentná a príliš ľudská, než aby zahrala ´do karát´ priamočiarej prosovietskej reklame, ktorú pezlárovci a biľakovci tak veľmi potrebovali. Avšak na druhej strane, Mimoriadne cvičenie (1971) pozitívnym obrazom Červenej armády a synchrónnymi replikami sovietskych účastníkov vojny mohlo čiastkovo zapadnúť do rozbiehajúcej sa propagandistickej kampane vedenej pod skrytou egidou ´ako znovu milovať Sovietsky zväz´.“8

A do tretice: „Kubenko našiel svoj azyl predovšetkým vo filmoch o umení. Sám tento vzťah formuloval takto: ´V mojej tvorbe sú to filmy o výtvarníkoch a ich diele, o architektúre a za posledné roky aj réžia kresleného filmu […] Výtvarníkov nakrúcam preto, že svet, ktorý ich obklopuje, má nesmierne veľa spoločného s poéziou. Filmovú monografiu považujem za akúsi putujúcu výstavu od diváka k divákovi, pre ktorého je intímny svet výtvarníka nepoznaný. Zaujíma ma čas a miesto, v ktorom výtvarník tvoril – konečne práve toto neraz jeho tvorbu vedome či podvedomo formovalo.´“9

Všetky tri filmy výberu autorom v "normalizácii" priťažili...
Všetky tri filmy výberu autorom v "normalizácii" priťažili...

Oveľa zložitejšia je „normalizačná situácia“ okolo Kudelku. K tomu opäť niekoľko citátov z knihy Rudolfa Urca: „Pätnásť slovenských dokumentárnych filmov je už zamknutých v trezore, teraz k nim pribudlo niekoľko celovečerných. A na rade sú tvorcovia. Kudelka súhlasí s tým, že odíde z filmu, žiada však, aby dostal čas na nájdenie si primeraného zamestnania. Hľadá. ´Rozpoviem svoju situáciu, omyly krízového obdobia, odchod v ich dôsledku, prosím aspoň o obdobnú prácu, aby som zostal vo svojom povolaní doma, aby som usledoval jeho vývin, no každý sa hneď preľakne. Keď poviem, že som sa snažil, veď mám i rad Za vynikajúcu prácu a hŕbu rôznych ocenení, ten úľak sa ešte zväčší. Je to dajaký sólokapor, pozor naňho.´“10

Z normalizačnej honby na čarodejnice a z úpenlivej sebaobrany Kudelku cituje Urc ešte niekoľko príznačných a neraz i smutných dobových dokumentov, aby napokon vývoj režisérovej kariéry charakaterizoval týmito slovami: „Je ešte vôbec nejaká šanca dostať sa k práci, ktorá mu je všetkým, hoci sa o nej nedneseno hovorí, že sú to galeje filmu? Naskytne sa ešte vôbec niekedy príležitosť vrátiť sa k dokumentárnemu filmu? Paradoxne sa taká príležitosť naskytne v časoch veľkého ťaženia proti Charte. Kdekto sa snaží zachrániť – k Vyhláseniu umeleckých zväzov sa pripájajú aj známe osobnosti kultúry. Kudelka píše svoje vlastné stanovisko, ktoré na jar 1977 uverejňuje Nové slovo hneď pod rovnako rigoróznym stanoviskom režiséra Juraja Jakubiska. Podpisy, zdá sa, zavážili. Načas otvárajú obom režisérom – nie hneď a nie naplno – dvere do štúdií a ateliérov, kde sa môžu venovať svojim témam.

Kudelka sa púšťa do dlho chystaného ateistického cyklu na objednávku televíznej dramaturgie. Žeby tento projekt, odpoly inscenovaný s hercami a z druhej polovice využívajúci chudobné archívne zdroje, bol tým vytúženým a tak úpenlivo vymolestovaným ´dokumentom jeho srdca´? Veriť sa nechce...“11

Neznámi veteráni

Čítajúc kapitoly Urcovej „trojmonografie“ si čitateľ okrem iného žiaľ uvedomí aj to, čo všetko z tvorby dokumentaristických veteránov nepozná. Za niektorými účelovými normalizačnými titulmi možno až tak žialiť netreba (hoci zo študijných dôvodov môžu byť nepochybne cenným zdrojom poznania), ale takmer neznáma je aj veľká časť tvorby oboch režisérov z mimoriadnej dekády - šesťdesiatych rokov. Našťastie tu môžeme menovať zopár výnimiek: v spoločnej edícii Slovenského filmového ústavu a vydavateľstva Petit Press vyšlo v roku 2008 DVD s troma kľúčovými filmami roku 1968, na ktorých sa podieľali Kubenko a Kudelka. Na výberovom DVD August 1968 očami slovenských dokumentaristov sa nachádzajú tieto filmy: Čas, ktorý žijeme, (Vlado Kubenko, Ladislav Kudelka, Jaroslav Pogran, Otakar Krivánek, Ivan Húšťava), Čierne dni (Ladislav Kudelka, Milan Černák, Štefan Kamenický, Ctibor Kováč) a Tryzna (Vlado Kubenko, Peter Mihálik, Dušan Trančík).

Okrem toho sa niektoré ďalšie tituly Kubenka a Kudelku sporadicky objavujú aj vo vysielaní niektorých televíznych staníc, Kudelkovu Leopoldovskú pevnosť aj Obec plnú vzdoru odvysielala spravodajská TA3, filmy Intolerancia či Chlapi z Gaderskej doliny už dávnejšie uviedla Slovenská televízia. Lenže mnohé ďalšie tituly zostávajú aj odbornej verejnosti pomerne nedostupné. Neležia dnes pravdaže zamknuté v trezore, ich cesta k potenciálnym divákom je zložitá zrejme z praktických príčin, z technických či finančných dôvodov. No je to rozhodne škoda.

Lebo kto z „nástupníckych generácií“ dokumentaristov pozná Kubenkove dokumenty z Kambodže konca päťdesiatych rokov, filmy Stretnutie (1965), Bienále ilustrácií (1967), Peklo (1967), Žehra (1968), Svedectvá (1970) Mimoriadne cvičenie (1971), Kalište (1974), či sériu portrétov slovenských výtvarníkov a filmov o umení? S výnimkou Pekla a filmu Kalište nič z toho nevidel ani autor týchto riadkov...

A kto videl Kudelkove dokumenty Opustená zem, (1963), Láska – neláska (1964), Kam nechodí inšpektor (1964), či sociologickú sondu Kto nepracuje... (1965), alebo dokumentaristický cyklus Akí sme (1968) a množstvo ďalších titulov? Pravda, to sme už trochu mimo kontext publikácie o troch veteránoch, pričom však práve text knihy priam nástojčivo pripomína, aké podlžnosti máme k vlastnému kinematografickému dedičstvu. Vráťme sa teda k samotnej knižke.

Sumarizujúc: je zaujímavá a podnetná predovšetkým vďaka svojmu skúmavému pohľadu, zohľadňujúcemu spoločensko – politický kontext, ale aj závažné etické a dôležité tvorivé otázky. Vzhľadom na to, že publikáciu Národné centrum pre audiovizuálne umenie vydalo takpovediac ešte v praveku slovenských edičných aktivít na poli literatúry o filme (pred pätnástimi rokmi, v roku 1998), zrejme je pochopiteľná jej slabá knižná grafická úroveň, absencia registrov a iné realizačné neduhy. Aj preto (ale aj vzhľadom na obmedzený rozsah) sa zdá, že „trojmonografia“ je zatiaľ vlastne len výdatným prameňom jedinečného potenciálu, ktorý tvorivé kariéry jednotlivých filmových veteránov prinášajú. Nechoďme okolo horúcej kaše – veteráni by si zaslúžili (správne by malo byť: my by sme si zaslúžili...) samostatné monografie. Napríklad aj preto, aby sme neobjavovali zakaždým už objavené. Lebo slovenský dokumentárny film sa naozaj nezačína tzv. Generáciou 90, reportážne nakrúcanie neobjavil Jaroslav Vojtek a inscenáciu v dokumente nevymyslel Peter Kerekes...

O Viktorovi Kubalovi už Rudolf Urc nedávno monografiu napísal. Kto napíše o Kudelkovi a Kubenkovi? Kým sa niekto nenájde, možno skúsiť podnetnú knižku Rudolfa Urca zohnať v antikvariáte, či si ju požičať v lepšie vybavenej odbornej knižnici. Určite stojí za to si ju prečítať.

Rudolf Urc: Traja veteráni za kamerou
Viktor Kubal
Vladimír Kubenko
Ladislav Kudelka
178 strán
Vydalo Národné centrum pre audiovizuálne umenie, 1998 ISBN 80-85187-13-2
Čas, ktorý žijeme
Pojanuárové Československo roku 1968 vo výstižnom filmovom dokumente
  • Kde podľa slov Rudolfa Urca podstatnú časť štúdia tvoria základy marxizmu a dejiny robotníckeho hnutia
  • Autor uvádza, že prvý spoločný šot Kubenko s Kudelkom nakrúcajú do Týždňa vo filme č. 49/1952
  • Rudolf Urc, Traja veteráni za kamerou, s. 55, Kudelkov citát autor uvádza zo stenografického zápisu z tvorivej konferencie „O problémoch dokumentárnej tvorby“, ktorá sa konala 20.II. 1963, s. 33
  • Rudolf Urc, Traja veteráni za kamerou, s. 82
  • Tamže, s. 86, v texte autor cituje „poznámky“ Vl. Kubenku, SFÚ NKC, nespracované
  • Rudolf Urc, Traja veteráni za kamerou, s. 76 - 78
  • Tamže, s. 113
  • Tamže, s. 116
  • Tamže, s. 116 – 117, v texte autor cituje „poznámky“ Vl. Kubenku, SFÚ NKC, nespracované
  • Rudolf Urc, Traja veteráni za kamerou, s. 125, autor cituje list L. Kudelku z 23.XI. 1973 (šanon Kudelka SFT Koliba)
  • Rudolf Urc, Traja veteráni za kamerou, s. 127 - 128