Kniha>>Rudolf Urc: Neviditeľné dejiny dokumentaristov

Rudolf Urc: Neviditeľné dejiny dokumentaristov

Profily tvorcov z okruhu dokumentárneho filmu

júl 2017 Tomáš Hučko
Ktosi žartovne utrúsil, že sa krstilo kúskami filmu Človek z Málinca...
Ktosi žartovne utrúsil, že sa krstilo kúskami filmu Človek z Málinca...

Vlastne sú každé dejiny neviditeľné, kým ich niekto nespracuje, nenapíše, nešíri. Ale keďže od dejinného výkladu poriadku a chodu sveta vždy veľa záležalo – predovšetkým tým, ktorí ho určovali - dejiny sa oddávna húževnato koncipovali, tvorili, vykladali, písali a šírili.

Áno, aj výklad minulosti, jej interpretácia, môžu byť nástrojmi, ktorými sa získava a udržiava moc, či aspoň vplyv. To však určite nie je ten pravý zmysel historiografie. Skutočné dejiny sú predsa vedeckou disciplínou, ktorá a priori vylučuje utilitarizmus a podobné zámery.

Ale čo s dejinami, ktoré napriek usilovnosti historikov zostanú jednak nepovšimnuté? Z rôznych príčin, ale dôsledok je vždy rovnaký: s blednutím spomienok a so stratou dokumentov sa nám strácajú dejiny, ktoré môžu byť dôležité, dokonca rovnako, ako tie viditeľné, už napísané.

Dejiny slovenského dokumentárneho filmu

Nepochybne dôležitým zviditeľnením dejín slovenského dokumentu bolo v roku 1992 vydanie textu Václava Maceka K dejinám slovenského dokumentárneho filmu Slovenským filmovým ústavom.1 Autor sa v publikácii pomerne podrobne venuje histórii domáceho dokumentu v rozsiahlom dejinnom oblúku: od počiatočných nefabulovaných pokusov a prejavov, ktoré sa zrodili ešte v časoch Uhorska, cez skromnú, skôr príležitostnú produkciu v prvorepublikových pomeroch, a následné produkčné oživenie v spoločnosti Nástup, spojené s propagandistickými úlohami počas Slovenského štátu.

Z krstu publikácie Neviditeľné dejiny dokumentaristov.
Z krstu publikácie Neviditeľné dejiny dokumentaristov.

Ťažiskom publikácie je však predovšetkým povojnové obdobie, samozrejme opäť významne determinované spoločensko-politickým rámcom, ktorý má na nehraný druh kinematografie rôzny vplyv – devastujúci - od konca štyridsiatych rokov a v rokoch päťdesiatych (najmä v prvej polovici), miernejší, tolerantnejší v rokoch šesťdesiatych, a regresívny, limitujúci v období normalizácie.

V povojnovom slovenskom dokumente Macek odkrýva – zviditeľňuje - kvantitatívne sa rozvíjajúcu dokumentárnu produkciu a tvorbu a samozrejme aj ich tvorcov. Pomenúva aj prínosy a hodnoty niektorých konkrétnych diel, prípadne venuje jednotlivým titulom svoje výhrady.

Pravda, to všetko v rámci daného rozsahu publikácie (knižka má 173 strán), a za limitujúci faktor textu môžeme dnes už označiť aj skutočnosť, že sa dejiny slovenského dokumentu končia na samom prahu deväťdesiatych rokov, že síce zaznamenali ešte prvé dokumentaristické počiny, reagujúce väčšinou na revolučnú zmenu, ale tým sa impozantný dejinný oblúk uzatvára. Z dnešnej perspektívy je to samozrejme škoda, od vydania uplynulo práve štvrťstoročie – v ktorom sa v slovenskom dokumente udialo veľmi veľa, bolo to 25 rokov bohatých slovenských dokumentárnych dejín.

Okrem jednotlivých článkov a štúdií ich zatiaľ nikto kvalitne nespracoval. Šancu nadviazať na "Macekov historický oblúk" mal pritom nedávno Martin Palúch, vo svojej v roku 2016 vydanej obsiahlej publikácii Autorský dokumentárny film na Slovensku po roku 1989. Lenže sa to nepodarilo.

Lenže určité resty nemáme len k novšej dokumentárnej tvorbe, ani Macekove dejiny slovenského dokumentu nie sú "spasiteľské", vyčerpávajúce, konečné. Je stále veľmi veľa toho, čo zostalo z minulosti nepovedané, neprediskutované - a môže to byť veľmi dôležité aj pre dnešok, i pre budúcnosť. Zo súčasných publicistov nášho filmu si to hádam najviac uvedomuje Rudolf Urc. A nielenže sa tým trápi, ale keď môže, tak koná, ako sa vraví: "priloží ruku k dielu".

Neviditeľné dejiny dokumentaristov

Rudolf Urc: Neviditeľné dejiny dokumentaristov
Rudolf Urc: Neviditeľné dejiny dokumentaristov

Významným príspevkom k hlbšiemu mapovaniu dejín slovenského dokumentárneho, ale aj animovaného filmu bola už Urcova knižka z roku 1998 Traja veteráni za kamerou. Viktor Kubal, Vlado Kubenko, Ladislav Kudelka. Vlastne si teraz spätne uvedomujeme, že vznikala podobnou efektívnou metódou, ako najnovšie dielo autora: účelným využitím subjektívnych, osobne prežitých spomienok v spojení s dôsledným pátraním v dostupných dokumentoch, zápisoch či iných hodnoverných historických žriedlach.

Z úvodu a potom aj z jednotlivých kapitol najnovšej publikácie Neviditeľné dejiny dokumentaristov vystupuje autorský zámer celkom jasne: popri už ozrejmených, zviditeľnených dejinách slovenského dokumentárneho filmu, predovšetkým z jeho "veľkého obdobia" - šesťdesiatych rokov (a zásluhu na ich "zviditeľnení" má aj Macekova publikácia), je tu ešte množstvo poznatkov, informácií, tém a úvah, ktoré tieto dejiny dopĺňajú. Dokresľujú, vysvetľujú, spresňujú.

Autor, ktorý bol v predmetných rokoch aktívnou súčasťou týchto dejín, podieľal sa na ich dejoch a obsahoch, nachádza v spomienkach, ale aj v svedomitých poznámkach a v dobových dokumentoch, v korešpodencii a v neposlednom rade aj v hodnoverných literárnych zdrojoch, množstvo hodnotných poznatkov, ktoré dejiny slovenského dokumentárneho filmu významne prehlbujú.

A to všetko sa teraz dostalo na papier, do koncepcie knižky, ktorá nám fakty, súvislosti a spomienky tlmočí prostredníctvom literárnych – dokumentárnych profilov deviatich osobností z okruhu dokumentárneho filmu. Predovšetkým filmárov – dokumentaristov (scenáristov a režisérov), ale o dejinách slovenského dokumentu sa dozvedáme aj prostredníctvom profilu kameramana, dramaturga, hudobného skladateľa, historika.

Rudolf Urc (vľavo) na krste publikácie, vpravo Peter Dubecký.
Rudolf Urc (vľavo) na krste publikácie, vpravo Peter Dubecký.

Možno autor z pamäti a zo zdrojov vydolované fakty a spomienky nazýva neviditeľnými dejinami až trochu neprávom, lebo hoci sú kapitoly o jednotlivých protagonistoch "dokumentárneho okruhu" vedome poznačné subjektívnym prístupom autora, a čerpajú poznanie i z osobných momentov spoločne prežitých pracovných, ale aj súkromných chvíľ, rozhodne nejde o nejaké zákulisné klepy, pikošky či "príhody z natáčania", ktoré majú čitateľa predovšetkým pobaviť. Aj tie nejosobnejšie momenty a hľadiská zo životov a kariér jednotlivých protagonistov majú totiž zakaždým výpovednú hodnotu aj v súvislosti so slovenským dokumentárnym filmom, s jeho zápasmi, vývojom, s výsledkami.

Napokon, všetko so všetkým súvisí, aj životy dokumentaristov s ich dielom, aj "neviditeľné dejiny" s tými "viditeľnými".

Autor bol pri tom

"V tejto chvíli som jeden z mála priamych svedkov diania v slovenskom dokumente na konci päťdesiatych a v šesťdesiatych rokoch minulého storočia", píše v úvode knihy Neviditeľné dejiny dokumentaristov jej autor, scenárista, dramaturg, režisér, filmový publicista a pedagóg, profesor Rudolf Urc.

Neviditeľné dejiny dokumentaristov, akt krstu.
Neviditeľné dejiny dokumentaristov, akt krstu.

Spominané obdobie, predovšetkým roky šesťdesiate, boli pre náš dokumentárny film kľúčové. V zaujímavej zhode sa stretlo domáce spoločensko-politické uvoľnovanie, zmena klímy v socialistickom Československu, ústiaca koncom dekády do svojej "jari" – so vzrušujúcimi trendami vo svetovom dokumentárnom filme. Je zákonité, že Urc vo svojich dejinách zviditeľňuje filmy a protagonistov predovšetkým z tejto epochy:

"Väčšina filmov, o ktorých bude reč, vznikla v čase (...), keď sa hnutia cinéma vérité či direct cinema zbavili prvotného okúzlenia autentickým materiálom a rozvinuli sa, ba prerástli do individuálneho vypovedania o ľudských osudoch.

No v centre môjho záujmu sú predovšetkým autori tých diel a ich spolupútnici."

S každou osobnosťou "okruhu dokumentaristov", ktorej venuje Urc samostatnú kapitolu, ho viažu rozmanité, no väčšinou intenzívne a hlboké väzby, profesionálne, kolegiálne, ale často tiež osobné, priateľské. Toto všetko je vzácnym zdrojom, z ktorých autor čerpá poznatky "neviditeľných dejín", ale nespolieha sa len na svoju pamäť, dojmy a pocity. Oporu prináša aj svedomitá práca s archiváliami, s dobovými dokumentami, zápismi. Výsledkom je vyvážená kombinácia subjektívneho s objektívnym, pričom na posúdenie správneho pomeru má autor tie najlepšie predpoklady – predovšetkým bohaté tvorivé skúsenosti, pátraním po faktoch minulosti sa cieľavedome zaoberá už dávno (najprv vo vlastnej dokumentaristickej tvorbe, neskôr aj vo svojej filmovej publicistike). A potom je nemalou devízou to, že všetko o čom v Neviditeľných dejinách dokumentaristov píše, zažil, bol toho účastníkom. Bol pri tom:

Krst knihy.
Krst knihy.

"Počas dramaturgického pôsobenia v spravodajskom (1959 - 1961) a v dokumentárnom (1963 - 1971) filme som spolupracoval s mnohými dramaturgmi, režisérmi, kameramanmi a strihačmi na celom rade scenárov, šotov, filmov. Okrajovo sa dotýkam aj neskorších rokov, v ktorých sa príbehy mojich protagonistov rozvíjali, komplikovali alebo uzatvárali."

Knižka prináša na takmer 250-tich stranách osobné, subjektívne, no zároveň výstižné črty osobností, zviazaných s povojnovým vývojom slovenského dokumentu: v jednotlivých kapitolách sa pred nami sprítomňujú Vlado Kubenko, Pavol Sýkora, Pavel Branko, Ilja Zeljenka, Jozef Jablonický, Alexander Strelinger, Marcela Plítková - Jurovská, Otakar Krivánek a Štefan Kamenický.

Zámer publikácie je zrejmý od jej úvodu a publikácii sa jej ho darí naplniť vrchovate. No jednak akoby chýbal záver. Rozpovedaním príbehu Otakara Krivánka sa knižka skončí – a nič. Žiadalo by sa možno ešte zopár myšlienok na záverečnú sumarizáciu, na bilanciu zámeru, na podčiarknutie toho, čo z knižky síce aj tak vyplýva, no zaslúžilo by si slovko navyše. Napríklad aj o tom, prečo má zmysel sa k zápasom slovenských dokumentaristov spred polstoročia vracať aj dnes, keď tí dnešní žijú už celkom inými starosťami a radosťami. A tvoria svoje diela budujúc na základoch svojich predchodcov, hoci o tom väčšinou ani nevedia.

Skutočne neviditeľné dejiny slovenských dokumentaristov

Napriek záslužnej snahe autora, napriek všetkému prínosu, ktoré jeho publikácia do poznania dejín prináša, zostáva žiaľ naďalej veľká časť slovenských dokumentárnych dejín neviditeľná aj naďalej. A to doslova. Tie významné, kľúčové dokumentárne filmy, okolo ktorých sa všetko točí, s ktorými sú spojené všetky tie odkrývané, zviditeľňované fakty, dojmy, spomienky a súvislosti, s veľkou pravdepodobnosťou čitateľ Urcovej knižky nevidel, a tak skoro asi ani neuvidí. Samozrejme, tí čo "boli pri tom", podobne ako autor, tí tie diela poznajú. Ale neviditeľné dejiny rozhodne nie sú len pre tých, čo najslávnejšiu epochu slovenského dokumentu prežili, naopak, najväčšou silou edičného zámeru je práve to, že slovami účastníka prehovára autor aj k nasledujúcim generáciám, odovzdáva im svoje poznanie. Autor v tomto zmysle urobil čo mohol – a urobil to naozaj výborne – ale bez toho, aby sme spomínané filmy videli, to jednoducho nepôjde, dejiny slovenského dokumentu zostanú neviditeľné.

Autogramiáda Neviditeľných dejín dokumentaristov.
Autogramiáda Neviditeľných dejín dokumentaristov.

Samozrejme autor nenesie žiadnu vinu na tom, že kľúčové slovenské dokumenty neboli dosiaľ publikované na DVD nosičoch, ale je to žiaľ značný handicap jeho ušľachtilého, záslužného zámeru. Je to škoda, ktorú však možno napraviť. A tak už si len pripomeňme tituly, ku ktorým by sme radi čoskoro mali študijný dostup vďaka ich publikovaniu. Alebo "len" zážitok z ich tvorivého, umeleckého potenciálu, ktorý pretrval roky.

Nič napríklad nebolo dosiaľ publikované z bohatej tvorby Vlada Kubenka, okrem filmov Tryzna (1969), Čas, ktorý žijeme (1968), na ktorých mal aj Kubenko svoj autorský podiel (realizovali ich kolektívy tvorcov), a ktoré sú súčasťou DVD edície August 1968 očami slovenských dokumentaristov. Ale chceli by sme vidieť tiež Stretnutie (1965), Žehru (1968), určite Hr. Peklo (1967) a i ďalšie Kubenkove tituly. Čosi z jeho filmov priniesla pravda nedávna retrospektíva v kine Lumiére, ale publikovanie filmov poskytuje iné možnosti.

Nič zatiaľ nebolo vydané zo zaujímavých filmov Pavla Sýkoru. Filmy Posledný odpich (1966), Vlado, Jojo, Marienka a starý otec (1966), Spoveď (1968), ABCD (1969), Malý gazda (1969) čakajú na vydanie...

Rovnako ako filmy Muži vo výškach (1963), Zakliata dolina (1966), Zasľúbená zem (1968) Štefana Kamenického.

Nevraviac už o Chlapoch z Gáderskej doliny (1963) Ladislava Kudelku (1963), či autorovho Človeka z Málinca (1959), ale aj mnohých iných, z hľadiska dejín slovensého dokumentárneho filmu významných diel. Bez ich sprostredkovania širšiemu publiky zostávajú žiaľ dejiny slovenských dokumentaristov naďalej neviditeľné.

Aby sme nekončili tak smutne – naozaj sa tešíme peknému výberu tvorby Martina Slivku (hoci sa z Urcovej knižky práve dozvedáme, že Pavel Branko mal k výberu titulov kritickú poznámku), ktorá vyšla v sychróne s knižkou Ostáva človek – Martin Slivka (2009). Podobnému synergickému účinku by sme sa potešili aj teraz.

Rudolf Urc: Neviditeľné dejiny dokumentaristov
248 strán
Vydal Slovenský filmový ústav, 2017 ISBN 978-80-85187-74-8
  • Popri Dejinách slovenskej kinematografie (vznikli v spoluatorstve Václava Maceka s Jelenou Paštékovou, aktuálne už v druhom, prepracovanom vydaní), ktoré popri hranom reflektuje aj film dokumentárny, je Macekova publikácia K dejinám slovenského dokumentárneho filmu dosiaľ jediným súborným textom, ktorý sumarizuje slovenský dokument v jeho vývoji od počiatkov až po začiatok 90. rokov.