Kniha>>Almanach slovenského dokumentárneho filmu

Almanach slovenského dokumentárneho filmu

Príspevok k rozmýšľaniu o našich dokumentoch

máj 2011 Tomáš Hučko

Že dokumentárne filmy nemusia byť len „ke koukání“, ale niektoré z nich podnecujú aj rozmýšľanie, o tom nás organizátori jihlavského festivalu (MFDF Jihlava) presviedčajú sloganom „Myslet filmem“. Medzičasom sa ujal, občas však býva aj vďačne ironizovaný, keďže myslieť sa má vraj predovšetkým hlavou... Že to s reflexiou dokumentov jednak myslia v Jihlave vážne, nás presviedčajú aj svojou sprievodnou edičnou činnosťou. Najprv to boli zborníky – Revue pro dokumentární film „Do“, v neraz v pomerne impozantnom rozsahu (200 až 300 strán), v ktorých našlo miesto mnoho zaujímavých textov, súvisiacich s aktuálnym programom toho-ktorého ročníka festivalu (v rubrikách zborníku Průhledné bytosti, Fenomén, Teorie, Východní stříbro, České myšlení a pod.). V roku 2004 stál jihlavský festival spolu s Akadémiou múzických umění v Prahe pri vydaní kľúčovej publikácie francúzskeho historika filmu a pedagóga Guy Gautiera Dokumentární film, jiná kinematografie, v roku 2008 pri monografii Karel Vachek etc. z pera Karla Švomu, a svoju publikačnú aktivitu zatiaľ Jihlava (spolu s AMU) korunovala vydaním podnetnej knihy amerického filmológa Billa Nicholsa Úvod do dokumentárního filmu (2010). Knihu krstili na poslednom, 14. ročníku festivalu.

Almanach

Almanach slovenského dokumentárneho filmu
Almanach slovenského dokumentárneho filmu

V polovici apríla sa v Košiciach konal nový filmový festival, ktorý je zameraný výlučne na dokumentárny film. Je naozaj sympatické, že sa tvorcovia festivalu DOCsk svoje smelé ambície s podujatím odhodlali podporiť aj sprievodnou publikáciou: k prvému ročníku festivalu vydali prvý zborník textov – Almanach slovenského dokumentárneho filmu. V jeho úvode dramaturg prehliadky a editor zborníka Róbert Rampáček okrem iného píše: „V prvom rade ide o festival dokumentárneho filmu. Vzišiel z našej snahy o aktívnu a aktuálnu reflexiu celého spektra dokumentárnej tvorby na Slovensku. Festival ju chce predstavovať a nahliadať v rôznych kontextoch vývoja kinematografie i spoločnosti u nás. S tým nevyhnutne súvisí aj snaha otvoriť autorskú dokumentárnu tvorbu – jednotlivé filmy, ich tvorcov i divákov – nebojácnemu dialógu, vzájomnej konfrontácii, mysleniu filmom.

Almanach slovenského dokumentárneho filmu ako (ideálne) pravidelná, výročná textová stopa festivalu chce pracovať s obidvomi polohami. Na jednej strane chce vytvárať priestor pre autorské texty reflektujúce vybrané témy či fenomény z dejín i súčasnosti slovenskej dokumentaristiky. Na strane druhej si kladie za cieľ registrovať a pripomínať jej najvýraznejšie udalosti a napredovanie.“1

Pestrý obsah

Ľubomír Štecko hovorí o Subjektíve
Ľubomír Štecko hovorí o Subjektíve

Viac – menej v synchróne s tohtoročnou náplňou filmovej prehliadky, prípadne s jej sprievodným programom (výstava oficiálnych fotografií Slovenského štátu 1939 – 1945 V tieni tretej ríše) prináša aj almanach na svojich vyše 130 stranách rozmanité texty rôznych autorov. Možno by prospeli krátke vizitky autorov jednotlivých príspevkov, možno že v Košiciach je napríklad osobnosť pána Kárpátyho známa, ale v dokumentaristických kruhoch je celkom neznámy.

K retrospektívnej sekcii televíznej relácie Subjektív prináša zborník zaujímavý rozhovor s dvoma dramaturgami a autormi cyklu (Ľubomír Štecko a Tomáš Hučko), ktoré prinášajú informácie nielen o okolnostiach vzniku špecifického dokumentárneho formátu mapujúceho búrlivú spoločenskú atmosféru Slovenska začiatku 90 tych rokov, ale v dialógoch sa ozrejmuje aj čo – to zo zákulisia slovenskej kinematografie a v Československej televízii koncom osemdesiatych rokov.

K retrospektíve Dok.stopa /Mišo Suchý prináša zborník výstižnú reflexiu celej doterajšej Suchého tvorby v texte Márie Ferenčuhovej – Rodinné filmy a ich hranice. Osobný rozmer pohľadu na tvorcu prináša Marek Šulík v texte Mišo Suchý – moja súkromná legenda.

Vlastne s charakterom Suchého tvorby úzko súvisí aj nasledujúci text Daniely Rusnokovej - Rodinný film a autobiografia v non-fiction filme, hoci je zároveň zaujímavým doplnkovým čítaním ďalšej festivalovej sekcie Rodinný portrét.

Foto z výstavy v Tieni tretej ríše (Slovenský národný archív)
Foto z výstavy v Tieni tretej ríše (Slovenský národný archív)

Štyri texty tvoria sprievodné čítanie k téme vojnovej Slovenskej republiky (Dok.archív/Slovenský štát). Akokoľvek prináša pojednanie Vojtecha Kárpátyho Propaganda v prvej Slovenskej republike 1939 – 1945 pomerne podrobné, neraz i zaujímavé informácie o viacerých organizačných či legislatívnych aspektoch fungovania slovenskej mašinérie propagandy, no jednak žiaľ neprekračuje horizont popisnosti. Text bohatý na zdroje informácií trpí na absenciu nadhľadu, interpretácie fenoménu v hlbších súvislostiach (napríklad spoločenských, kultúrnych, politických, či psychologických...), okrem toho súvisí s filmom len veľmi okrajovo. Analyticky hlbším ponorom do podstaty propagandy je skôr text kurátorky sprievodnej výstavy fotografií Bohunky Koklesovej - V tieni tretej ríše, oficiálne fotografie Slovenského štátu 1939 – 1945. Pravda, samotná výstava fotografií bola sprievodným podujatím (filmovej retrospektívy spoločnosti Nástup) a tak text k fotografiám je vlastne doplnkom už „druhej úrovne“.

Zaujímavým je zato v kontexte lektúry k retrospektíve Nástupu dobový text Antonína Navrátila Hlásné trouby klerofašizmu, fragment z knihy Cesty k pravdě či lži z roku 1968. Je pochopiteľné, že na podobe textu je tak výrazne podpísaný dobový jednoznačný hodnotiaci postoj, nepripúšťajúci žiadnu hlbšiu analýzu, nebodaj akékoľvek pochybnosti. Zaradenie príspevku do zborníka je v každom prípade zaujímavé.

Petra Hanáková: Kinematografia Slovenského štátu
Petra Hanáková: Kinematografia Slovenského štátu

Najviac „k veci“ a najzaujímavejší je potom štvrtý príspevok Petry Hanákovej Kinematografia Slovenského štátu. „Ako mnohé kapitoly domácej kultúrnej histórie, predstavuje i kinematografia fašistickej Slovenskej republiky 1939 – 1945 typického kandidáta praxe vylievania vaničky i s deckom. Na jednej strane kinematografia silne ideologická, propagandistická a „mozgy-vymývačná“ Na druhej strane v mnohom pionierska, „zakladajúca“, z hľadiska znalostí a zručností filmového remesla vyslovene konštitutívna. Ako mnohokrát pred tým a ešte častejšie potom v dejinách slovenskej kultúry, i v tomto prípade má kultúrna produkcia povahu akejsi Möbiovej pásky: jedno je neoddeliteľné od druhého, dá sa skúmať buď vedno, alebo vôbec neskúmať.“ píše Petra Hanáková v úvode svojej štúdie a vlastne sú citované slová celkom výstižnou charakteristikou jej skúmavého prístupu k problematike, ktorý následne rozvíja v podnetnom texte na niekoľkých nasledujúcich stranách, zaťaženom hádam len neúmerne rozsiahlym poznámkovým aparátom a odkazmi. Hanákovej štúdia prináša zaujímavý náčrt produkčno-tvorivého profilu spoločnosti Nástup, monopolného filmového výrobcu filmov éry Slovenského štátu. Pripomína osobnosti, niektoré významné konkrétne okolnosti, načrtáva rozmanité kontexty. Štúdia je prepracovanou a doplnenou verziou textu, pôvodne publikovaného v monografii Paľo Bielik a slovenská filmová kultúra, ale je zjavné, že predmetná problematika si zaslúži ešte oveľa podrobnejší výskum a spracovanie.

„Dok.film náš každodenný“

Nech žije film!
Nech žije film!

Almanach uzatvárajú ďalšie štyri texty v kapitole Dok.film náš každodenný/2010, kde popri informáciách o pouličnom premietaní dokumentov v Košiciach (Ľuboš Bišto) či o platforme pre dokumenty na piešťanskom festivale Cinematik (Michal Michalovič) a o prezentácii pripravovaných filmov na tomto festivale (Miro Ulman) prináša tiež zaujímavú úvahu Martina Kováčika Na čo ísť do kina? Autor sa „vyrovnáva“ s kolekciou starých a starších slovenských dokumentárnych filmov z rokov 1955 až 1972, ktoré v troch predstaveniach postupne koncom minulého roka premietal košický filmový klub Cinefil.

Kováčik oceňuje nesporné kvality filmov, no zároveň sa úprimne pýta, čo ho (a iných) motivuje (má motivovať) k tomu, aby na archívne dokumenty chodil do kina. Okrem iného píše: „...napriek nepopierajúcej umeleckej kvalite týchto filmov, ich fundamentálnej technickej vycibrenosti a pevnému pohľadu do spoločenských aj existenciálnych mechanizmov, dnešný divák bude mať problém objaviť v sebe záujem o tento druh kinematografie. Ja sa - kacírsky - pýtam, či by takýto záujem vôbec mal mať.“2

Akosi „zvoleja“ sa žiada hneď odpovedať: nuž, práve kvôli spomínanej „nepopierajúcej umeleckej kvalite týchto filmov“ a trebárs kvôli čomusi, čo autor nazval ako „ pevný pohľad do spoločenských aj existenciálnych mechanizmov“ sa oplatí ísť do kina na predmetné filmy, lebo to sú prvky, ktoré v tých filmoch – ak boli prítomné v čase ich zrodu – sú tam dodnes a dodnes sú aktuálne, teda aj pre dnešného diváka. Teda určite nie pre každého – asi nie pre toho, čo hľadá v prítmí kinosály čosi celkom iné, napríklad zábavu. Že gust mnohých divákov s popcornom v rukách „pochopili“ aj mnohé súčasné dokumenty a prispôsobili sa chutiam väčšiny divákov a privádzajú ich do kina – pravda za cenu obrovských kompromisov a devalvácie hodnoty dokumentov - to nie je problém dokumentov starých, ale tých nových.

Ale Kováčik chcel svojim textom povedať zrejme viac, ako len to, že staré tituly neovplývajú atraktivitou zrejmou na prvý pohľad. Zdá sa, že sa zamýšľa nad zmeneným prínosom vrstvy dokumentárnosti, keď staré tituly prinášajú pre človeka dnešnej generácie už celkom cudzí, až odcudzený svet. „Problém, ktorý mám ako divák so „starými“ dokumentmi, je, že mi kladú ťažkú úlohu, keď odo mňa chcú, aby som ich vnímal ako dokumenty […] Na jednej strane je film súborom vlastných symbolov a kritérií, ktorý nezastupuje žiadnu realitu, výhradne len svoju. Na druhej je podstata dokumentárneho filmu, ktorá túto tézu neguje tým, že k formálnemu jazyku pridáva ešte obsah vyhlasujúci o sebe, že je autentický a komunikuje nám priamo objektívnu realitu. Už len tým, že žijem v 21. storočí a obdobie, ktoré mi tieto filmy približujú, som nezažil, je pre mňa ťažké nevnímať tieto filmy emocionálne ako fikciu. Iste, principiálne stále viem, že sa dívam na temporálny výsek histórie...“.3

DOCsk 2011
DOCsk 2011

Zdá sa, že problém autora spočíva asi v precenení významu vrstvy dokumentárnosti v starých dokumentoch. Isteže, sú filmy, v ktorých zohrávala veľký význam práve táto vrstva a rokmi zákonite „vybledla“, vyprchala z nej všetka vôňa, atraktivita, prestala byť nositeľom relevantných informácií, zdrojom napätia, vzrušenia, kontrastov či konfliktov, či čohokoľvek iného, čo v dobách dokončenia filmu mohlo publikum priťahovať (do kinosál či k obrazovke).

Tak predovšetkým: ak aj sme svedkami práve popísaného prípadu, tvrdím, že ešte stále môžu byť staré dokumenty pre nás cenným zdrojom poznania, a dokonca aj zážitku, keďže práve táto vrstva získala časovým odstupom a v súčasnom kontexte celkom novú kvalitu, hodnotu. Pravda, nie je zaujímavá pre každého, ale nájde sa dosť „fajnšmekerov“, ktorých dokáže obohatiť „audiovizuálne poznávanie“ sveta (a jeho dobovej interpretácie), ktorý nemali šancu zažiť na vlastnej koži a ktorý teda majú príležitosť spoznávať sprostredkovane, prostredníctvom zachovaných obrazových konzerv. Veď na tomto princípe je založený napríklad aj mimoriadne úspešný a populárny (pravdaže, nie u každého) televízny cyklus Karla Čáslavského Hledání ztraceného času, ktorý zo zabudnutia vynáša do žiarenia televíznych obrazoviek častokrát i banálne, technicky i umelecky nekvalitné záznamy zašlých časov. Svoj zmysel a hodnotu získavajú práve v súčasnom kontexte.

No ale hlavne: v tých pravých, umelecky hodnotných dokumentárnych filmoch predsa primárne nejde o spomínanú vrstvu dokumentárnosti. Z nej sa pravda vychádza, je tam prítomná v čase zrodu diela, a potom aj po rokoch – keď vybledne, získa inú farbu, inú príchuť... Ale – budem sa opakovať – ak je v diele prítomné čosi nadčasové, ak je v konkrétnom dokumente kus umenia prítomný v čase nakrúcania, potom je to tam „nafurt“. Je to tam dodnes a dodnes to niektorých divákov priťahuje. A je na čo íst do kina... (alebo k obrazovke).

„Premýšľajme! Hovorme! Píšme!“

V Košiciach...
V Košiciach...

K mysleniu, diskusii a k publikovaniu vyzývajú duše festivalu (Róbert Rampáček, Ľuboš Bišto) seba i ostatných členov našej obce dokumentaristov. Celkom oprávnene. Potrebujeme nielen zaujímavé, podnetné dokumenty, ale aj fundovanú spätnú väzbu na ne, reflexiu, analýzu, polemiku. Organizátori vyzývajú seba i nás tiež k „nebojácnemu dialógu, vzájomnej konfrontácii, mysleniu filmom“.

Darí sa to všetko? Listujúc v prvom Almanachu nadobúdame presvedčenie, že zatiaľ len čiastočne. Väčšina textov sa venuje sekciám festivalu spojeným s historickými periódami slovenského dokumentu (Nástup, Subjektív, retrospektíva Miša Suchého), pričom nič z pomerne reprezentatívnej sekcie nových slovenských dokumentov Súčasná romantika (všetky uvedené filmy s rokom výroby 2010 a 2011), ani niekedy kontroverzné filmy Jana Gogolu nenašli literárnu či kritickú reflexiu na stránkach zborníka, čo je nepochybne škoda.

Je jasné, že zborník chce byť predovšetkým písomnou platformou pre reflexiu domáceho dokumentu, ale v budúcnosti (možno v súlade s vývojom samotného festivalu) by bolo jednak užitočné trochu preliezť ploty domáceho dvora a hľadať oporu či polemiku aj v zahraničných kontextoch. Na začiatok by možno stačil nezaujatý pohľad niekoho zvonku na naše priedomie...

Alamanach je teda príspevok opatrný, skromný, ale určite nádejný. Podobne ako v hodnotení samotného festivalu DOCsk, ani teraz nelámme palicu nad publikačným počinom, naopak, napriek výhradám ho vítam ho a oceňujem. Ak som v úvode pripomínal obdivuhodnú publikačnú potenciu jihlavského festivalu, nebolo to preto, aby sme z výšky nastavenej latky ľahšie mohli kritizovať snahu domácich nadšencov. Jihlavský príklad nech naopak slúži ako motivácia, kam sa možno v priebehu niekoľkých rokov v organizácii podujatia i v publikačnej činnosti dostať (festival v Jihlave zakladali gymnazisti – nadšenci, ktorí chceli jednoducho pozerať dobré filmy...). Prečo by to tak nejako (a možno i lepšie) o pár rokov nemohlo byť aj v Košiciach?

Almanach slovenského dokumentárneho filmu 2010
139 strán
Editor Róbert Rampáček
Vydalo občianske združenie Spoločnosť a film v r. 2011
ISBN 978-80-970623-3-C
  • Róbert Rampáček: Vtedy na východe, in Almanach slovenského dokumentárneho filmu, s.11
  • Martin Kováčik, Na čo ísť do kina? In: Almanach slovenského dokumentárneho filmu, s. 118
  • Tamže, s. 118,119