Filmy>>Arsy – Versy

Arsy – Versy

Dokumentárny film o matke a synovi

apríl 2010 Tomáš Hučko
Foto Ľuboš Remo, obrázok z filmu
Foto Ľuboš Remo, obrázok z filmu

„Niektorí starí ľudia sa ich báli, že to sú strašidlá, že cecajú ľuďom krv, ale u nás také netopiere nežijú – ľudia si cecajú krv sami, lebo chcú mať kopu peňazí... kradnúť, vraždiť, droguvať, sexuvať... a netopierov kto bude filmovať? Jedine ja!“

To sú slová hlavného predstaviteľa filmu Arsy – Versy1 Ľuboša, ktoré v závere sentencie prechádzajú do sebaironického smiechu. Ľuboš sa nechvasce, svoju výlučnosť konštatuje. Akceptuje ju so všetkými plusmi i mínusmi. Vo filme tiež vraví: „Ľudia v dedine si myslia, že som blázon, ale skúmať netopiere je veľmi náročné, lebo sa vyskytujú v hlbokých jaskyniach, v štolách hlbokých. Musím v zime chodiť, keď je zlé počasie, keď prší, aby som ich mohol skúmať, nahrávať...“ To, čomu sa Ľuboš venuje, teda robí so zanietením, nepochybne ho to robí šťastným. Fotenie a filmovanie prírody ho napĺňa, týmto činnostiam vo svojom živote obetoval veľmi veľa. Ľuboš je teda na prvý pohľad trochu iný, po živote „bežných“ ľudí, po ich radostiach a starostiach jednoducho ani netúži, ani za nimi nebanuje. A niektoré stránky „normálneho“života mu koníčky a špecifické zanietenie zrejme kompenzujú.

Ľuboš a mama na fotografii z filmu
Ľuboš a mama na fotografii z filmu

Ako z ďalšieho priebehu filmu vyplynie, s výlučnosťou päťdesiatročného syna sa zmierila aj jeho mama. Starý mládenec s ňou býva pod jednou strechou v dome na okraji dediny. Mama sa s Ľubošovými koníčkami vyrovnala, hoci pochopiteľne by bola radšej, keby život syna prebiehal v rámci tradičných životných modelov – keby mal napríklad prácu (Ľuboš je dlhodobo nezamestnaný), keby mal ženu, rodinu. Lenže veci sa majú tak, ako sú a matka svojho syna nielen toleruje, ale aj akceptuje. Verí napokon, že aj Ľubošov spôsob života má zmysel. „Veď na ňom vidíš, že je schopný!“, odpovie si matka hneď v úvode filmu mimo obraz, keď sa s určitými obavami zamýšľa nad budúcnosťou syna, uvažujúc o čase, keď Ľuboš zostane sám.

Témy filmu a dramaturgicko - režijný pôdorys

Celým filmom sa ako ústredný motív tiahne predovšetkým určité napätie medzi matkou a synom, kontrast medzi očakávaniami rodiča a „bláznovstvom“ dospelého dieťaťa. Katalyzátorom, životným východiskom i filmovou pointou je napokon ich vzájomný láskyplný vzťah. Ale z citov sa tu nevytĺka kapitál, tvorcovia „netlačia na pílu“.

Ten film je však aj o ďalších témach. Evokuje napríklad aj zamyslenie o tom, čo by mohlo byť v živote súčasníka prirodzené a hodnotné, a čo už menej. Nabáda trochu možno aj na zamyslenie, či je napríklad celkom „normálny“ náš súčasný materiálny svet, v ktorom sa masy zamestnancov a zároveň spotrebiteľov riadia predovšetkým zvonku stanovenými životnými algoritmami, a v ktorom sa vytráca priestor pre tvorivosť, pre individualitu.

z citovaného amatérskeho filmu Planéta Lepidopterov
z citovaného amatérskeho filmu Planéta Lepidopterov

Obsah filmu je budovaný na pôdoryse dômyselného dramaturgicko - režijného plánu: témy filmu sa nám postupne a výstižne poskladajú z jednotlivých motívov, obrazov a sekvencií, vhodne doplnených citátmi starších videozáznamov (zaznamenávajúce Ľubošove výpravy za netopiermi), reprodukovaním zaujímavých Ľubošových fotografií, ale aj citátov akéhosi zvukového denníka z diktafónu i z úryvkov amatérskeho filmu Planéta Lepidopterov - zrejme z osemdesiatych rokov minulého storočia.

Z výrazu filmu vyplýva, že vznikal za značnej spolupráce tvorcov s predstaviteľmi, zahŕňajúcej zrejme aj rozsiahlu koordináciu konania protagonistov. Evidentný je výrazný režijný rukopis, dôraz na premyslené kameramanské kompozície, koncepčnú skladobnú výstavbu. Reportážnej zložky je minimum. Vo filme o tom nie je zmienka, ale autor sa netají tým, že z tvorivo – dramaturgických dôvodov vo významnej miere rekonštruoval: minulé obdobie života hlavného predstaviteľa sa vo filme zručne evokuje („predstiera“), lebo Ľuboš dnes už netopiere neskúma, venuje sa kvetinkám.

Napriek všetkým uvedeným skutočnostiam sú však účinkujúci vzácne prirodzení a spontánni. Že sú to autorovi príbuzní (strýko a stará mama) pritom nijako nedevalvuje tvorivý prínos režiséra. A celkom legitímna je aj spomínaná rekonštrukcia, lebo nie je samoúčelná a pred kamerou sa nanovo prehrávajú len niektoré vonkajšie, dnes už „neaktuálne“ prejavy a formy z Ľubošovho života, obsahy a zmysel tých prejavov sú však naďalej výsostne aktuálne a teda autentické a pravdivé.

Johann a Richard Strauss

Významnú úlohu hrá vo filme aj použitá hudba. Odznejú vlastne iba skladby dve: An der schönen blauen Donau Johanna Straussa a úvod symfonickej básne Also sprach Zarathustra Richarda Straussa. Obe skladby výborne dotvárajú atmosféru scén či sekvencií, ku ktorým sú priradené (hádam až na trochu rozpačité vytratenie sa hudobného motívu Zarathustru pri prvom použití skladby v úvode filmu: zo skladby sa proti jej hudobnej logike zvukovou zalínačkou „vycúva“ práve v mieste kulminácie motívu - pod diktátom dĺžky obrazu.). Lenže obe skladby sú okrem svojho autonómneho hudobného pôsobenia (a hudobno - dramaturgického pôsobenia v štruktúre Removho dokumentu) všeobecne, s odpustením notoricky známe aj z iného konkrétneho filmového kontextu: v roku 1968 sa obe skladby stali súčasťou soundtracku slávneho Kubrickovho filmu Vesmírna odysea 2001.

záber z filmu
záber z filmu

Spôsobuje to v Arsy – Versy z roku 2009 nejaké problémy? Zrejme ako komu... Niekoho asi spomínaný kontext nevyrušuje (možno dokonca o ňom nevie) a prijíma zvolenú hudobnú dramaturgiu, keďže naň pôsobia predovšetkým hudobné (melodické, harmonické, rytmické) a atmosférotvorné kvality skladieb v synergii s obrazovou zložkou filmového diela. Niekto iný si je minulého filmového kontextu oboch skladieb vedomý, ale napriek tomu ho to nevyrušuje, možno sa totiž ponúka dokonca aj istá logika prepojenia: aj Ľuboš akoby sa nachádzal skôr v kozmickej dimenzii ako v profánnom svete a preto je odkaz na odyseu možno vnímaný ako prijateľný. Ale nájdu sa zrejme aj takí diváci, pre ktorých môže byť kubrickovská determinácia skladieb príliš jednoznačná a silná. Tých pravdepodobne zvolená dramaturgia mätie, hľadajú zmysel, význam použitých skladieb v Arsy – Versy v oblastiach, v súvislostiach, kde ich ťažko nájdu (lebo sa tam jednoducho nenachádzajú). Z tohto hľadiska je teda zvolená hudobná dramaturgia hoci možno legitímna, ale zrejme aj dosť riskantná...

Posledný záber...

Ocenil som už v tomto texte prirodzenosť, spontánnosť a v konečnom dôsledku autenticitu a pravdivosť protagonistov napriek použitej realizačnej metóde, ktorá sa do značnej miery opierala aj o rekonštrukciu. Jediným momentom, kde to hádam zo spomínaného hľadiska zaškrípe, je celkom posledný záber filmu. Kamera v precíznej kompozícii sníma krajinu, s nevysokým kopcom v pozadí. Pomaly cúva. Do záberu sa dostávajú na šnúrach rozvešané Ľubošove fotografie (ktoré si pred chvíľou v rozkošnej sekvencii obzerala a komentovala Ľubošova mama). Kamera následne pomaly prešvenkne vpravo: v ideálnej kompozícii sú umiestnení obaja protagonisti. Mama hľadí na Ľuboša, ako zavesený za nohy visí dolu hlavou zo stromu. Ľuboš povie svoju kľúčovú repliku: „Mama, ja som najväčší netopier na svete!“ Kamera sa okamžite prevráti o 180 stupňov: dolu hlavou je teraz matka, nie Ľuboš...

Ten záber je perfektne realizovaný. Je premysleným, logickým vyústením obsahu filmu, je dramaturgicky „opodstatnenou“ pointou. Ten záber má jedinú chybu – nie je prirodzený. Konštrukcia, kalkulácia, forma – to všetko prerástlo spontánnosť. Perfektné „inžinierske“ dielo prehlušilo dokument (hoci aj rekonštruovaný...). Posledný záber je natoľko dobrý, až je zlý... Ale keďže jediný záber nerobí celý film, Arsy – Versy je film dobrý2.

Arsy – Versy
Slovensko, 2009, 23 min
Kamera Jaroslav Vaľko
Scenár a réžia Miroslav Remo