Filmy>>Zvonky šťastia

Zvonky šťastia

Zábavná dokumentárna hra

október 2012 Tomáš Hučko
Protagonisti a štáb dokumentárnej hry. Foto: Štefan Bučka, www.zudro.sk
Protagonisti a štáb dokumentárnej hry. Foto: Štefan Bučka, www.zudro.sk

Zvonky štěstí je populárna pesnička, ktorú v roku 1984 napísal Jiří Zmožek a otextoval Zdeněk Rytíř. V duete ju spolu zaspievali Karel Gott a vtedy ešte len dvanásťročná Darinka Rolincová, dnes známa ako Dara Rolins. V niektorom z kôl licencovanej televíznej speváckej súťaže (Slovensko hľadá superstar) ju na pódiu po rokoch – v svingovej úprave – Karel s Darou zaspievali opäť.

Mariena a Roman sú príbuzní: bratranec a sesternica (to sa však z filmu nedozvieme, prezradia to až informácie na webovej stránke filmu). Sú to chudobní Rómovia, žijúci v niektorej z východoslovenských osád. Obaja majú založené svoje vlastné rodiny, no okrem rodičovských povinností (Mariena práve čaká ďalší prírastok) a príležitostných aktivít pri zháňaní obživy (Roman zbiera staré papiere a haraburdy) sa spolu stretávajú, aby sa podelili o svoj až fanatický obdiv k medzičasom odrastenej Dare a k božskému Kájovi. Láska k idolom má rôzne prejavy, Mariena a Roman si púšťajú pesničky spevákov (predovšetkým ich duet Zvonky štěstí), z populárnych časopisov si vystrihujú ich obrázky. Obaja Rómovia sa naplno vciťujú, až prevteľujú do svojich idolov, lenže tak trochu skrížene: Mariena si myslí, že je Karel Gott, Roman sa hrá na Darinku. A dohodnú sa, že spolu nielen naspievajú dávny hit zbožňovaných hviezd, ale nakrútia k nemu aj videoklip. A zašlú ho Karlovi a Dare.

Peripetie okolo vzniku rómskej cover verzie hitu a svojpomocne nakrúteného videoklipu tvoria podstatný obsah filmu Zvonky šťastia, ktorý spolurežírovali Marek Šulík a Jana Bučka. Že je to všetko smiešne, naivné, detinské? Áno, nepochybne. Ale aj zábavné. No vďaka inteligentnému a empatickému prístupu tvorcov filmu, voliacich metódu tzv. dokumentárnej hry (hru priznávajú hneď v úvode filmu, titulkom) je to navyše niekedy aj výstižné, príznačné, dokonca aj obohacujúce v poznaní. To napokon nie je až tak málo.

Dokumentárna hra

Ten film obsahuje veľa dokumentárnej matérie: autentickí sú protagonisti, prostredia, väčšina motivácií, vzťahy, činnosti. Pravda, vo filme je to často pretransformované do želaného tvaru. Napríklad hneď úvodné Romanovo zbieranie starého papiera je nakrútené, rozzáberované a v montáži poskladané metódami obvyklými pri tvorbe hraného filmu. A podobne sú nakrútené aj mnohé iné scény, ale nie všetky. Občas sa k slovu dostane aj reportážne snímanie, zrejme vo chvíľach, keď autentické situácie boli silnejšie, príznačnejšie a prínosnejšie ako každá inscenácia (zaujímavo sa život prejaví napríklad v scénach kontaktu Mariany so svojimi deťmi). Ku chvále autorov patrí to, že boli k týmto momentom vnímaví, že sa do výsledku dostali popri všetkej koncepčnosti, všetkej „hranosti“ a hravosti. Inscenácia a spontánnosť konania a prejavov protagonistov sa v tom filme zaujímavo dopĺňajú. Dokumentárna vrstva filmu spolu s vysokou mierou organizácie materiálu - s usporiadaním do funkčných a účinných tvarov - pôsobia synergicky.

Pod kamerou Roman a Mariena, foto: Lena Kušnieriková, www.zudro.sk
Pod kamerou Roman a Mariena, foto: Lena Kušnieriková, www.zudro.sk

Ako to, že napriek cieľavedomej organizácii a jednoznačnej réžii sa zachovala prirodzenosť, že vznikol obraz vierohodný, pravdivý? Možno sa to podarilo aj preto, lebo autori do predmetného sveta, do prostredia rómskej osady a medzi jej obyvateľov nevstupovali nepripravení. Tento svet už dôverne poznajú (a ten svet pozná ich), Zvonky šťastia sú ďalším výsledkom v rade ich dlhodobejšieho záujmu o komunitu. Pre občianske združenie Žudro a v spolupráci s etnologičkou Janou Belišovou nakrúcali už predtým viaceré záznamy hudobných aktivít Rómov, jedným z pozoruhodných výsledkov je napríklad aj ich spoločný film Cigarety a pesničky. Dokument z hudobnej spolupráce rómskych a nerómskych hudobníkov pri nahrávaní albumu bol nakrúcaný výlučne reportážnou metódou, tentokrát sa režisérska dvojica rozhodla tematickú matériu formovať do exaktnejších dramaturgických a realizačných tvarov, príbuzných hranému filmu. Východiskom je dôverná znalosť prostredia a jeho ľudí, a tak je to celkom prijateľné a navyše i pôsobivé.

Pred koncom filmu zaradili autori scénu, ktorá odhaľuje „črevá“ ich diela. Malá roztržka na „placi“ (z rodu kapricov filmových hviezd...), potvrdzuje to, čo vnímavý divák v tej chvíli už vie. Že je síce svedkom mnohých autentických prvkov, ale že sa tu zároveň kde-kto hrá...

Dokumentárna hra či dokument hry?

Roman aj Mariena išli so svojou obsesiou pred kameru nepochybne dobrovoľne, ochotne. Prijali princíp hry za svoj, a zdá sa, že nielenže hrajú samých seba, ale navyše sa sami hrajú. Hru si užívajú, teší ich, dokonca svoje postavy „vylepšujú“ vo výraze (rozumej prehrávajú - niekedy až na samú hranicu únosnosti), asi k nim aj čo – to pridávajú (napríklad úplná identifikácia s idolmi, navyše rodovo prekrútená, je z tohto hľadiska až podozrivá...). A tu vzniká zaujímavý úkaz. Zdalo by sa, že dokumentárna vrstva filmu Zvonky šťastia iba vhodne dopĺňa základný inscenovaný rámec filmu, že autenticita je síce podnetnou zložkou, ale vlastne len „prifarbuje“ koncipované, hrané dielo. Lenže ukazuje sa, že Zvonky šťastia sú možno predsa len predovšetkým výstižným dokumentom. Pričom predmetom záujmu môže byť práve všetka tá predvádzaná hra a hranie sa. Ten film je totiž popri všeličom inom aj výstižným a pôsobivým zrkadlom pôsobenia mechanizmov, ktorými na nás vplýva súčasná masová popkultúrna mašinéria. V konkrétnom prípade Romana a Marieny ide o zaujímavý mix namiešaný z fluida pop idolov, zakotvených na scéne ešte v minulom režime (a reinkarnovaných v súčasných trendoch) spolu s atakom televíznych formátov typu Modré z neba či Pošta pre teba a možno aj ďalších. Ale o detailnú kulturologickú, sociologickú či psychologickú analýzu týchto javov v tom filme určite nejde, v každom prípade je odraz týchto procesov v dokumente zaznamenaný mimoriadne zaujímavo a pôsobivo, pričom „poučenie“ je takpovediac všeobecné. Nemožno totiž jednoznačne tvrdiť, že na oddanosti idolom je čosi špecificky rómske, aj keď extrémne zbožňovanie je možno dôsledkom extrémnych životných podmienok protagonistov (čím väčšia bieda, tým väčšie ilúzie). A typicky rómsky je možno len temperament, s akým sa sympatickí hrdinovia svojim ilúziám oddávajú...

Sympatickí protagonisti

Zvonky šťastia, z nakrúcania. Foto: Lena Kušnieriková, www.zudro.sk
Zvonky šťastia, z nakrúcania. Foto: Lena Kušnieriková, www.zudro.sk

Podľa vyjadrení autorov filmu nebolo ich cieľom predstierať riešenie „rómskeho problému“, či dojímať divákov otrasnými sociálnymi podmienkami života v osadách. Chceli nakrútiť film veselý, hravý a zábavný, pretože popri všetkej biede sú pre životy Rómov (a vlastne nielen Rómov) príznačné aj tieto stránky. Ale odraz sociálnych pomerov sa ani pri všetkej hre a inscenácii pochopiteľne zo Zvonkov šťastia nevytratil. Je to tam všetko prítomné, chcelo by sa napísať v každom zábere, a pritom autori v tomto zmysle vôbec nemuseli „tlačiť na pílu“. Sociálnu dimenziu tvorcovia síce prvoplánovo nezdôrazňujú (ako býva neraz práve vo filmoch s rómskou tematikou zvykom), ale v tvorivom zápale zábavnych hier ju ani striktne nevykázali za rámec svojho filmu (napríklad z obavy o pokazenie zábavy), naopak, sú k nej vnímaví. Film nielen baví, je zároveň výstižný vo viacerých oblastiach: kultúrne, sociologicky, psychologicky.

V scéne, keď si Roman sťažuje, ako je ťažké nájsť si prácu, sa chvíľu zdá, že máme dočinenia s obligátnym bedákaním o etnickej diskriminácii pri riešení nezamestnanosti (nepochybne nie raz skutočnej). Ale Roman v rozprávaní pokračuje: keď sa zaujímal o konkrétnu ponuku miesta, pýtali si od neho výučný list. „A ten mám odkiaľ vziať?“, pýta sa dlhodobo nezamestnaný hrdina...

V jednej zo svojich replík hovorí Roman tiež, že k šťastnému životu potrebuje človek tri veci: lásku, deti a peniaze. Lásku má, drobizg sa v mnohých záberoch tmolí okolo neho. Chýbajú mu akurát tie peniaze. Roman nežije v závideniahodnej sociálnej situácii, no jeho životná bilancia napokon nie je až taká fatálna. Podobne vidíme - popri všetkej biede - množstvo drobných fragmentov životného naplnenia aj v záberoch s Marienou. Možno aj preto dokáže ten film popri vyvolaní veselosti a smiechu, či popri zamyslení sa nad hĺbkou sociálneho prepadu skupiny obyvateľstva, prebudiť aj divácku empatiu a sympatie ku konkrétnym ľuďom, hrdinom titulu.

Čakanie na zásadný dokument, či prínos podnetných filmov?

Mária Ferenčuhová v recenzii titulu vo Film.sk na záver píše: „Zvonky šťastia teda zneisťujú publikum vpádom reality, ktorá paradoxne potvrdzuje dokumentárnosť tých vytvorených, režírovaných obrazov. [...] Zvonky šťastia sú preto z hľadiska teórie dokumentu vzrušujúcim filmom. A práve v tom tkvie ich najväčšia hodnota.“1 Fundovaná analýza autorky, zameraná predovšetkým na hľadiská vzťahov dokumentárnej vrstvy a fabulárnych foriem titulu, je naozaj podnetná. Akurát nesúhlasím s tým, že by najväčšia hodnota filmu súvisela s prínosom pre teóriu dokumentu. Nepochybne môže byť ten titul zaujímavý aj z hľadiska teórie, ale som presvedčený o tom, že význam a prínos filmu tkvie jednak v čosi celkom inom.

V konferenčnom príspevku Reného Lužicu (na 14. česko-slovenskej filmologickej konferencii Minority a film v Topoľčiankach), ktorý rekapituluje slovenskú dokumentárnu tvorbu s tematikou Rómov od čias Plickovej epopeje Zem spieva (1933) až po súčasnosť, okrem iného autor pripomína význam dosiaľ neprekonaného koprodukčného počinu: trinásťdielny cyklus režiséra Martina Slivku Deti vetra (1990). Svoj text končí Lužica slovami na margo súčasnosti: „Ďalšie filmové projekty sú rozpracované, na ďalší zásadný dokumentárny film, ktorý by spĺňal náročné, objektivizujúce kritéria o „inakosti“ minority, s výrazným autorským posolstvom, sa čaká.“2

Lenže tak, ako neexistuje nejaké generálne, zásadné riešenie „rómskej otázky“, zrejme je márne očakávať od nejakého osvieteného umelca zásadný, objektívny a autorsky osobitý film, výlučné dielo o Rómoch. Isteže, inflácia dokumentov s rómskou problematikou, zajatých navyše v tradičných klišé (vychádzajúcich z romantizujúceho obdivu, alebo naopak účelovo ťažiacich zo šokujúcich sociálnych pomerov života) je kontraproduktívna a kritikov nabáda na ostražitosť. No zmysel môžu mať predsa ešte také dokumenty, ktoré charakterizuje nepredpojatý prístup a zanietené hľadanie výstižných motívov a tém, na základe ktorých si dokážeme skladať plnokrvné obrazy života minorít, ich problémov aj úspechov, starostí i radostí. Myslím, že dokumentárna hra Zvonky šťastia by mohol byť jedným z takýchto príspevkov.

Zdá sa, že nie nadarmo sa vraví: šedivá je každá teória a zelený je strom života...

Zvonky šťastia
Slovensko, 2012, 63 min
Kamera Štefan Bučka
Strih Peter Kotrha
Scenár a réžia Jana Bučka, Marek Šulík
  • Mária Ferenčuhová, Pravidlá hry a vpád reality, Film.sk 10/2012
  • René Lužica: Rómovia v slovenskom dokumentárnom filme – kolobeh objavovania (ne)známej minority, in: Minority a film, zborník príspevkov zo 14. česko-slovenskej filmologickej konferencie, ASFK 2012, s.118