Filmy>>Vše pro dobro světa a Nošovic

Vše pro dobro světa a Nošovic

Dokument, ktorý v protiklade k svojmu názvu vyvoláva skôr klasickú otázku: qui bono?

november 2010 Tomáš Hučko

Sokratovi sa pripisuje veta: viem, že nič neviem. Myslím, že niet pochybností o tom, že tie slová nie sú priznaním nevzdelanosti či nebodaj hlúposti starovekého filozofa, vyjadrujú skôr pokoru pred poznaním.

V súlade s poslaním týchto stránok sa však z antiky rýchlo vráťme do súčasnosti a k filmovému dokumentu. Aj dobrý dokument by mal okrem iného prinášať predovšetkým poznanie, pričom sa nejedná nevyhnutne len o poučenie v zmysle získavania vedomostí. A už vôbec nie o poučovanie. Skôr by sa to dalo vyjadriť tak, že by nás dobrý dokument mal obohatiť.

„Dokumentárne zdravie“ v plejáde progresívnych foriem a v eufórii z úspechu

Víťazstvo či prehra?
Víťazstvo či prehra?

Zhodou okolností som si nedávno vypočul s danou témou súvisiace slová poľsko-amerického režiséra Mariana Marzyńského, ktoré to vystihujú pomerne presne. Voľne ich parafrázujem: dobrý dokument je o niečom, čo by si mal vedieť. Lenže robíš dokumenty nie preto, že vieš, ale preto, že nevieš. A dozvedáš sa až vtedy, keď nakrúcaš. Výsledok môže byť prehrou, alebo víťazstvom.

Pravda, neexistuje jediný správny recept na dobrý dokument, jediný opodstatnený model, podľa ktorého máme právo vytvárať všeobecne platné kritériá a hodnotiť jednotlivé tituly. V súčasnom, ak chcete modernom dokumente je predsa tých modelov množstvo1 – od postupov preferujúcich reportážnu zložku a snahy o zachytenie vysokej miery autenticity až k výraznej subjektívnej kreácii obrazu skutočnosti a k využívaniu postupov ako rekonštrukcia, inscenácia, iniciácia a podobne. Preto treba pri písani o dokumentoch pristupovať k dielam bez predsudkov, a kritickej analýze podrobovať konkrétne tituly vždy z pozícií a kritérií, ktoré stoja ponad jednotlivé štýly, formy, trendy.

Pri takomto otvorenom prístupe k mnohorakým podobám súčasných dokumentov by sme však zároveň určite nemali prehliadať či blahosklonne prijímať niektoré problematické postupy, ktoré sa žiaľ často v súčasných dokumentoch vyskytujú. Napríklad predpojatosť, demagógiu, manipuláciu a iné nesporné neduhy, akokoľvek sa neraz maskujú a obhajujú práve legitimitou slobody tvorby či progresívnosťou tvorivých postupov. Tŕnistá, riskantná, a zdá sa že i nepopulárna, no jednak nevyhnutná je kritická reflexia tvorby. Strednoprúdové tendencie, ktoré sa niekedy paradoxne tvária ako alternatívne tvorivé počiny a ktoré sú často podporované aj značnou marketingovou kampaňou, v dôsledku čoho sú zahrnuté i nemalou diváckou priazňou, si kritickú reflexiu viac než zaslúžia...

Na premiére
Na premiére

Euforické prijatie si titul Vše pro dobro světa a Nošovic a jeho tvorcovia užili na svetovej premiére filmu vo Veľkej sále kultúrneho domu v Jihlave (počas 14. ročníka MFDF), ktorá bola zaplnená doslova do prasknutia. Keďže som neprišiel zavčasu, spolu s mnohými inými meškajúcimi sme si vyše osemdesiatminútový dokument aj následnú oslavu filmovej delegácie a diskusiu odstáli v uličke po boku sedadiel. Úprimne tvorcom aj aktérom filmu doprajem priazeň a záujem, aké sa im aj v Jihlave dostali. Obrovský divácky úspech filmu je v neposlednom rade predsa aj ďalší krok v emancipácii filmového druhu, z ktorej plody si možno užijú aj ďalší tvorcovia a ich hodnotné dokumentárne tituly. Lenže nemôže byť niekedy takýto úspech aj sporný a kontraproduktívny, keďže marketingovou masážou rokmi dezorientované publikum už nemusí byť schopné rozoznávať a odhaliť aj niektoré problematické etické východiská a sporné tvorivé postupy niektorých titulov?

Tak či onak, v každom prípade po chvíľach opojenia z úspechu „dokumentárnemu zdraviu“ určite prospieva aj primeraná skepsa a kritická analýza jednotlivých, aj populárnych titulov.

Hyundai a filmári v Nošoviciach

Vít Klusák
Vít Klusák

Vít Klusák nakrúcal v podbeskydskej obci, ktorej život nedávno zmenila významná investícia – výstavba kórejskej automobilky Hyundai na tamojšej zelenej lúke, lepšie povedané na kapustovom poli. Dokonca údajne v srdci dediny, ako sa vo filme ktosi vyjadrí, ale to je zrejme myslené skôr metaforicky (že teda polia sú srdcovou záležitosťou nošoviancov), lebo obec so záhonmi zeleniny v strede zástavby je dosť absurdná predstava.2

Ak sa nemýlim, tak zhruba v čase dostavby a spustenia prevádzky nového závodu sa v Nošoviciach objavili filmári (pravda úvodná sekvencia s asanáciou starej budovy na poli musela byť nakrútená skôr). Ten (možno nepresný) dojem trochu zmeškaného záujmu autorov o dianie v dedine vyplýva z filmu najmä preto, že dôležitá téma problematického výkupu pôdy pod novú fabriku sa vo filme ocitla len ex post a teda v opisnej kvalite. Že ani operatívni dokumentaristi nemôžu byť vždy a všade je jasné a pochopiteľné, a teda aj retrospektíva motívu by bola zrejme prijateľná, ale len vtedy, keby sa mdlej a nepresvedčivej interpretácii okolností výkupu pôdy pod nátlakom vo filme nepripisovala rozhodujúca argumentačná sila. V rozhovoroch o výkupoch v minulosti respondentom konkrétnu formu nátlaku pripomína sám režisér: ľudia dostali anonymné výhražné listy, v ktorých sa im hrozilo smrťou. Viacerí obyvatelia to pred kamerou potvrdia, ale žiadny takýto list vo filme ani neuvidíme, ani sa zo žiadneho necituje. Nepochybujem o existencii týchto anonymov, lenže v podobe, ako sú do témy filmu vnášané, majú veľmi slabú, až nulovú argumentačnú silu. Okrem toho sa nedomnievam, že takáto korešpondencia mohla mať zásadný význam na vtedajšie rozhodovania obyvateľov, ako sa to snaží vo filme podsúvať režisér (a ako to „zbaštila aj s navijákom“ väčšina recenzentov filmu). Výkup pozemkov bol nepochybne podstatne zložitejším procesom, poznačený mnohými významnými sociologickými, psychologickými a inými aspektami, ktoré si však autori ani veľmi nevšímali, možno celkom z pragmatických dôvodov: nie sú na prvý pohľad také atraktívne ako anonymné vyhrážky smrťou.

Keď sa na pílu tlačí príliš...

Zamestnanci na ceste k tvorbe budúcnosti (foto z www.dokument-festival.cz)
Zamestnanci na ceste k tvorbe budúcnosti (foto z www.dokument-festival.cz)

Problematické vytváranie argumentov podobne ako vyššie opísaným spôsobom žiaľ nachádzame vo filme viackrát. Napríklad v príbehu mladého revoltujúceho zamestnanca. „Ondřej Franek za námi přišel sám od sebe uprostřed natáčení. Řekl mi, že musí o podmínkách v Hyundaii promluvit, protože nesnese nespravedlnost. Jeho odvaha ho stála místo,“3 tvrdí autor filmu v rozhovore. Lenže Ondřej vo filme o pracovných podmienkach vlastne nič podstatného nepovie. Len toľko, že sa musí makať, alebo aspoň prácu vierohodne predstierať. Žeby to bolo natoľko zásadne nespravodlivé a neznesiteľné? Závažný argument proti automobilke z toho silou mocou vytvára sám autor, ale že o nič podstatné nejde, dokazuje vlastnými slovami v rozhovore: „Ve chvilce nepozornosti hlídačů nám Ondřej vyprávěl, jak musí předstírat práci, protože i když je šikovný a zvládá ji rychle, odpočívat se tu nesluší“. Nechcel by som sa zadrapovať na slovíčkach, ale nedá mi nepoznamenať, že odpočíva sa po práci, nie na pracovisku počas smeny, a to nielen v kórejskej automobilke, ale všade. Poďme však ďalej.

Keďže objaviť presvedčivé dôkazy o nespravodlivých pracovných podmienkach zdá sa nie je až tak jednoduché, v titule sa objavujú skôr len hmlisté indície, argumenty absentujú. K slovu sa dostávajú emócie, filmové remeslo a talent. Efektnými filmovými prostriedkami sa vytvára pôsobivá atmosféra jednoznačne namierená proti automobilke, pričom sa kalkuluje aj so všeobecne rozšírenými predsudkami a náladami vo vzťahu k zahraničným investorom.

Veselá exkurzia bývalých vlastníkov polí v automobilke (foto z www.dokument-festival.cz)
Veselá exkurzia bývalých vlastníkov polí v automobilke (foto z www.dokument-festival.cz)

Režisér v citovanom rozhovore o Ondřejovi tiež vraví: „V továrně jsme jej navštívili dvakrát. Podruhé přímo na lince, kam ho přeřadili údajně za trest. Natočili jsme jej, jak stojí na špičkách a u toho montuje těsnění na podvozku aut“4 Vo filme pravda vidíme Ondřeja na špičkách, ale zmienka zástupcu automobilky o možnosti použitia pomôcky (zrejme sa jedná o nejaký stupienok) mladý robotník rýchlo odbije: zdržiavalo by ho to, nestíhal by normu. Tvorcovia to tvrdenie vďačne prijímajú (hodí sa do konceptu) a kamera sa sústredí už len na „efektné“ státie na špičkách. Aby nedošlo k nedorozumeniu, je celkom dobre možné, že sa ktosi z prevádzky linky mstí Ondřejovi za „papuľovanie“ (nebolo by to vôbec prekvapujúce). Je tak isto možné, že používanie pomôcky by mohlo spomaliť tempo úkonu a stanovená norma by sa ťažko spĺňala. Lenže prečo to všetko režisér nafukuje a vydáva za argumenty najväčšieho kalibru v neprospech značky Hyundai, pričom nezverejňuje žiadne iné závažné argumenty, je trochu záhadou. Nezdá sa mi, že by neexistovali diskutabilnejšie aspekty pracovno-právnych vzťahov ako to, čo nám servíruje a filmovými prostriedkami „zosilňuje“ autor (kamera a filmová montáž sú mocné zbrane...).5

Napriek nesúhlasu manažérov linky a ich upozorneniam nakrúca Klusák s Ondřejom pri jeho pracovnom úkone ďalej, evidentne ho zdržuje v pracovnom výkone a potom sa nestačí čudovať, keď je spolu so štábom z výrobnej haly vykázaný a vyvedený. Vlastne sa podľa mňa autor tejto reakcii ani nediví, obávam sa, že mohla byť aj jeho skrytým cieľom, alebo aspoň vítaným benefitom. Vo filme sa napokon obdobná situácia zopakuje ešte raz: vtedy, keď filmový štáb spolu s dvoma právnikmi - odovzdávajúcimi petíciu, vstúpi na pôdu automobilky a nechce ju opustiť ani po opakovaných výzvach, až zakročí ochranka. Opäť sa obávam, že smiešne akčné scény zákroku proti štábu sú vítaným teátrom ambicióznych filmárov. Argument režiséra, podľa ktorého vraj má právo sa na vrátnici fabriky protiprávne zdržiavať, keďže aj Hyundai neplní svoje memorandum, je smiešny a detinský.6

Pohľad na svet á la these

Preplnená sála pri premiére
Preplnená sála pri premiére

Napätie medzi kórejským investorom a relevantnou časťou obyvateľov Nošovíc, ako aj zamestnancov si nepochybne Klusák nevymyslel, je reálne. Svedčia o tom zachytené nálady dedinčanov, v neposlednom rade aj zaznamenaná štrajková pohotovosť, snímaná pred bránami závodu. Konflikt stretu ázijskej manažérskej kultúry a vyspelých technologicko – industriálnych foriem, sprevádzaných – ako inak - aj „nenásytným“ marketingom na jednej strane, s postsocialistickými bukolickými ilúziami na strane druhej, má reálny základ a je teda celkom legitímnym východiskom pre zmysluplný dokumentárny film. Lenže zdá sa, že autor sa nepotrebuje o zdrojoch, príčinách, prejavoch a formách napätia dozvedieť niečo viac, či skôr preniknúť hlbšie pod ich povrch. Nie je na to zvedavý, nepátra po tom (ak, tak skôr len tak naoko), nepremýšľa o javoch, uspokoja ho vonkajškové prejavy, ktoré keď sú čím viac kuriózne (a možno i čím viac smiešne), tým lepšie.

Lenže svet nie je čiernobiely nikde, ani pod Beskydami. Ani tam neplatí jednoznačne: Hyundai je zlý, poľnohospodári z Nošovíc sú dobrí a šľachetní. Nepochybujem o tom, že aj kórejská automobilka pri svojich záujmoch o maximálnu efektívnosť môže mať čo - to „za ušami“ (alebo aj hodne, len to treba objaviť a doložiť dobrými argumentami, nie domnienkami a hmlistými indíciami).

Problém vidím najmä v tom, že autor do Nošovíc prišiel so svojim vopred utvoreným konceptom, všetko vie, a nepotrebuje si svoje predstavy korigovať. Nielenže si vyberá zo skutočnosti len tie motívy, ktoré sú pre jeho koncept najužitočnejšie – najefektnejšie motívy vyhľadáva miestami až s bulvárnym nasadením (napríklad spomínané anonymy ale aj iné), niektoré naopak nepochopiteľne podceňuje (napríklad prečo je vyhlásená štrajková pohotovosť sa nedozvieme, len vidíme, že prebieha), ale niektorým aj aktívne napomáha za pomoci bohatého arzenálu filmových možností, ktoré má vďaka štedrej produkcii k dispozícii.

Filmová delegácia
Filmová delegácia

Jeden príklad: keď pán Stanislav odhaľuje svojho automobilového strašiaka pod valom, za ktorým sa rozprestiera automobilka, malej slávnosti s pár prizerajúcimi dodáva vo filme veľkolepý charakter hudobné vystúpenie akéhosi mládežníckeho big bandu. Kde sa tam ten orchester odrazu vzal? Je to jednoduché: zmanažovali ho filmári, a nakrúcali efektne aj za pomoci kamery na pohyblivom ramene (Jimmy jib), ktorá sa zľahka prehupne z odhaľovania sochy ponad val a ukáže nám pôvodcu všetkého zla sveta a Nošovíc... Je to efektné, ale natoľko cudzie podstate dokumentu, nech ho chápeme akokoľvek otvorene, že sa v dôsledku vytvárania umelej skutočnosti nachádzame už viac na poli reality show ako na pôde dokumentárneho filmu. Tu už niet ochoty sa niečo dozvedieť, tu sa vie. To je však zároveň žiaľ aj prehra konkrétneho dokumentárneho titulu.

Obávam sa, že príliš veľa sa v tom diele obetovalo na oltár filmového úspechu. Paradoxne v protiklade s názvom filmu, ktorý ironizuje – a myslím, že celkom zaslúžene – barnumský reklamný slogan automobilky, ak nie všetko, tak rozhodne mnohé, až primnohé v tom filme slúži pre dobro autorov. Áno, úspech sa dostavil, a je to dobré pre autorov, producentov, distribútorov, festivaly... Lenže pre film samotný to až tak dobré byť nemusí. Ani pre divákov, ktorí zmysel dokumentárneho filmu nevidia len v zábave a neuspokojí ich zjednodušený obraz problémov súčasného sveta, založený na predpojatosti, tézach a názorových klišé. Hoc aj realizovaný invenčne, kreatívne a nepochybne s talentom.

„Ironizujúci impresionizmus“ alebo „hovoriace hlavy“?

Z promo kampane filmu na festivale
Z promo kampane filmu na festivale

O kladných ohlasoch, ktoré film prevažne sprevádzali, už bola reč. O to zaujímavejšia je polemika v diskusii Iva Bystřičana a filozofa Martina Škabrahu, ktorá sa na webových stránkach Deníka Referendum rozvinula po takmer jednoznačne pozitívnom hodnotení v texte redaktora Bystřičana. Z diskusie vyberám zopár zaujímavých, príznačných replík.7

Ivo Bystřičan napríklad oceňuje prepracovanú formálnu stránku titulu:

„Nošovice ale zásadně pracují s filmovou řečí, na kterou dnes mnohý dokument rezignuje, a v ideovém zápalu pak dopadá jako publicistika s mluvícími hlavami a naroubovanými ilustračními záběry. Ať už je kamera na poli, v automobilce či ve vsi, každý záběr je ke čtení a vyjadřuje názor k tématu, nenásilně a s jemným humorem – ať už byly zachyceny v přirozené situaci, nebo je Klusák inscenuje, jako třeba družstevnice okopávající asfalt v okolí automobilky. Tam, kde předtím rostlo zelí.“

Martin Škabraha formálnu stránku titulu priamo nerieši (neoceňuje ani nezavrhuje), ale to, čo oceňuje Bystřičan sa mu zdá málo, očakáva zrejme od filmu výraznejší racionálny prístup, alebo dokonca možno jednoznačnejší etický postoj:

„Já si myslím, že Klusák se přeci jen trochu skrývá, resp. že odmítá udělat jeden krok, který sice hrozí skončit až někde u té agitky, ale je potřebný. Zdá se mi, že v tom přístupu převažuje taková ta haškovská ironizace, která sice podkopává pozici mocných, ale nakonec bere moc i těm chudým, s kterýma se "vymrdává" a kteří jsou nakonec stejně k smíchu jako ten tiskový mluvčí. Ta programová antipatetičnost vede k nedostatku empatie.“

A na inom mieste Škabraha ešte dodáva:

“Dokumentarista nikdy není jen svědek, vždycky nějak intervenuje - a tady ta intervence měla být odvážnější. Na festivalu byla spousta amerických dokumentů o finanční krizi, které bohužel často bývají těmi mluvícími hlavami, ale mají jednu přednost - divákovi se vysvětlí kontext toho, co se děje. Klusák - a nejen on - zůstává u jakéhosi ironizujícího impresionismu, kde kontext je skrytý; dokumentuje svět bez hrdinů, ale tím ho spoluvytváří!“

Propagácia pridanej projekcie
Propagácia pridanej projekcie

Nuž, viem si samozrejme predstaviť racionálny „dokument“, ktorý by analyzoval, vysvetlil kontext, odhalil, usvedčil... Možno, že trochu prekvapím, ale aj ja sa jednak prikláňam skôr k špecifickému filmovému „impresionizmu“, ako k sledu múdrych „hovoriacich hláv“ a k množstvu faktov, akokoľvek zaujímavých, či k sérii odhalení, akokoľvek šokujúcich a škandálnych. Urobme si totiž jasno: to druhé, čiže racionálne rozmotávanie klbka súvislostí za pomoci exaktných faktov a „hovoriacich hláv“ je doménou publicistických útvarov, ktoré okrem tradičných printových formátov majú aj svoju audiovizuálnu podobu, ktorá sa však často a nešťastne zamieňa s dokumentárnym filmom (akokoľvek nie je jasne definované, čo to vlastne dokumentárny film je). Dokumentárny film (aj keď stále len cítime, o čom hovoríme...) prináša podnetný obraz o svete inak. Pracuje inými prostriedkami (bohatými prostriedkami filmovej reči), pôsobí nielen racionálne ale aj (možno dokonca prevažne) emocionálne, v estetickej a etickej rovine. Preto môže byť aj čímsi ako výstižnou „impresiou“, ktorá môže byť nota bene aj ironická. Myslím, že i tak môže byť opodstatnená, podnetná.

Popri rešpekte k publicistike oceňujem totiž predovšetkým dokumenty, ktoré dokážu vystihnúť aj to, čo je ukryté hlbšie, vážim si a obdivujem filmy, ktoré odhalia aj na prvý pohľad neviditeľné zdroje, príčiny a motiváciu – ktoré spočívajú napríklad v osobnostných, psychologických, mentálnych, etických a hodnotových postojoch ľudí, protagonistov filmov, a ktorú racionálna, exaktná audiovizuálna publicistika, ozrejmujúca predovšetkým kauzálne súvislosti jednak nedokáže poskytnúť. K takýmto hľadiskám sa vo filme blíži napríklad zaujímavý a výstižný osobnostný profil hovorcu automobilky pána Vaněka. Ten človek okrem iného reprezentuje hodnotovú orientáciu sveta, ktorý zastupuje a pre ktorý pracuje a nepotrebujeme k tomu počuť žiadne fakty z jeho života, žiadne údaje, čísla.

Smiešny "suchý" nácvik, ktorý mal byť zrejme vtipný... (foto z www.dokument-festival.cz)
Smiešny "suchý" nácvik, ktorý mal byť zrejme vtipný... (foto z www.dokument-festival.cz)

Problém filmu Vše pro dobro světa a Nošovic. je zrejme v tom, že v jedinom titule sa oba princípy – publicistický aj dokumentárny miešajú. Raz je Klusák takmer investigatívny žurnalista (pravda, ako už bola reč - nedôsledný), inokedy „impresionista“ ovplyvnený Tatiho poetikou.8 Niekedy je ten film skoro surové, reportážne cinéma – vérité, inokedy autor využíva svoj filmársky talent a cítenie (treba uznať, že neraz s úspechom, napríklad v niektorých scénach družstevného pestovania kapusty9) a hojne sa tiež využívajú inscenované postupy a výrazna kreácia.10

Rôzne polohy filmu a tvorivé princípy sa dosť neproporčne striedajú navzájom, ale nie v rámci plodnej medzidruhovej a medzižánrovej synergie, ale nahodile, chaoticky a asi z dosť sporných, zrejme utilitárnych motívov. Tými sú, tak sa zdá, úspech filmu u publika a jeho dobrá zábava. Pravda, vtipnej záverečnej parafráze na reklamu automobilky sa zastávam, je nielen vtipná ale aj výstižná. Z chuti som sa na reklamnom šote o „globálnej kapustovej hlave“ zasmial.

Z reklamného spotu pre pestovateľov kapusty (foto z www.dokument-festival.cz)
Z reklamného spotu pre pestovateľov kapusty (foto z www.dokument-festival.cz)
Vše pro dobro světa a Nošovic
ČR, 2010, 82 min
Kamera Jakub Halousek
Strih Jana Vlčková
Scenár a réžia Vít Klusák
  • Modely sa odvodzujú vlastne až na základe istého sumáru spoločných znakov skupiny diel, ktoré pritom ešte vždy môžu byť originálne, jedinečné
  • Lenže takúto predstavu, súdiac podľa vyjadrení v médiách, ochotne živí aj autor filmu, keď napríklad hovorí: „Krajina se tady změnila výrazně k horšímu. Na úrodných polích, v podhůří Beskyd, a navíc uprostřed vsi by se žádné automobilky stavět neměly.“ Kateřina Piechowicz: Víta Klusáka z Hyundaie vyvedli, citované podľa Sedmička .cz
  • tamže
  • tamže
  • V tejto súvislosti je napríklad zaujímavý diskusný príspevok, ktorý na margo recenzie Ivo Bystřičana napísal filozof, „humanitní pavědec“ Martin Škabraha: „...ukázat, v čem přesně tam vyjebali s tím Ondrou, za co ho vyhodili, v čem to bylo porušení zákoníku práce. Místo toho on jenom "dokumentuje", že se tam Ondrovi nelíbí a že ho pak vyhodili a jemu je to teď líto, protože se nebránil. Kamera na to jenom kouká. Tím se ve skutečnosti nic nedokumentuje, protože divák, který zrovna není sociolog nebo právník znající souvislosti, vůbec nevidí tu kauzu, o kterou má jít. Místo toho vidí imprese, resp. jakousi komedii, kde jsou všichni blbí a více méně směšní.“ Citované podľa: Ivo Bystřičan: Vše pro dobro dokumentárního filmu, Deník referendum
  • Pripomína to ten starý vtip, keď na vecné výhrady Američanov k nejakému konkrétnemu bilaterálnemu sporu odpovedala sovietska strana slovami: „no a čo, my zas nelynčujeme černochov...“
  • Všetky použité citáty sú z textu na stránke Deník referendum
  • Vít Klusák hovorí:"Velkou inspirací nám byl s kameramanem Kubou Halouskem a výtvarníkem Radimem Peškem Playtime od Jacquese Tatiho," citované podľa ct24.cz Mimochodom ojedinelú „tatiovskú“ sekvenciu exkurzie nošoviancov v automobilke považujem za vydarenú a výstižnú.
  • Film má aj vážne dramaturgické, kompozičné nedostatky. Motív pestovateľa kapusty a jeho okopávacej a zberacej brigády sa vo filme objaví akosi nevdojak, nepripravene. Navyše: prečo ženy hovoria po slovensky? Odkiaľ sa tam vzali? V dokumente s naznačenými sociologickými ambíciami by o tom mohla byť zmienka, trebárs na úkor niektorých lascívnych dvojzmyslov – lenže práve tie vyvolávajú smiech v sále...
  • Inscenácie a kreácie vo filme sú väčšinou problémové, dosť násilné. Napríklad nezmyselný „suchý“ nácvik okopávania na asfaltke, či prestrih do futbalového zápasu, keď vo vloženom zábere sledujeme subjektívny pohľad na nohy futbalistu driblujúceho s kapustovou hlavou a podobne.