Filmy>>Ucieknijmy od niej

Ucieknijmy od niej

Rodinná dokumentárna telenovela vo filme Marcina Koszałku Utečme od nej

august 2010 Tomáš Hučko
Marcin Koszałka
Marcin Koszałka

Najprv pár slov pre tých, ktorý nepoznajú „fenomén“ Koszałka,1 hoci meno kameramana a filmového dokumentaristu by mohlo byť známe aj v našich končinách: jeho film Cały dzień razem (Celý deň spolu) bol na Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov v Jihlave, v súťaži Medzi moriami vyhlásený za najlepší stredo- a východoeurópsky dokument roku 2006. Následne ho vysielala aj Česká televízia.

Marcin Koszałka (ročník 1970) je absolventom kamery štúdií rozhlasu a televízie na Sliezskej univerzite v Katowiciach. Autorov dokumentárny debut Takiego pięknego syna urodziłam (Takého pekného syna som porodila, 1999) vyvolal v čase uvedenia vlnu diskusií o filmárskej etike, o hraniciach súkromného, zverejniteľného v dokumente. Mladý tvorca totiž zhruba v štýle „nahraj svoju matku“nasnímal a vo filme zhromaždil hašterivú atmosféru domova svojich rodičov, najmä dohovárania matky na svoju adresu.

O päť rokov neskôr na svoj debut Koszałka nadviazal filmom Jakoś to będzie (Nejako bude, 2004). Obdobnou metódou ako v prvom prípade aj teraz mapuje svoje rodinné zázemie, aktuálne pomery. Medzitým sa čo-to zmenilo: autor sa oženil, vychováva dieťa. Pred zapnutou, všadeprítomnou digitálnou kamerkou rieši svoje vzťahy s manželkou, s matkou. Matkin temperament je aj teraz do značnej miery tým, čo dodáva rodinnej sebaprezentácii istú šťavu, vo filme je to šikovne skombinované v kontraste s výstupmi stoického otca, ten poučený rokmi manželstva dáva synovi už iba dobre mienené rady...

V oboch „rodinných“ filmoch - v tak trochu big brotherovskom štýle - dostávame príležitosť nahliadnuť do intímnych rodinných zákutí. Extrémne forsírovaná miera autenticity, autorská sebaprezentácia, to sú dokumentaristické „ingrediencie“ výraziva Koszałky (ale aj iných mladých poľských autorov), ktoré niekedy pôsobia možno sviežo, rozširujú tematické sféry súčasného dokumentu, ale na druhej strane sa často stáva, že prostriedky sa stanú cieľom nakrúcania, samoúčelom. Ostrú kritiku na adresu autora v diskusii po uvedení filmu Takého pekného syna som porodila vyslovil okrem iných aj Marcel Łoziński, keď hovoril o „zrade princípu chápajúceho a empatického vzťahu dokumentaristu ku skutočnosti“.

Bytie a smrť

V roku 2007 Koszałka obracia svoju pozornosť na novú tematickú oblasť a na prvý pohľad výrazne mení aj svoju poetiku, nakrúca dva dlhometrážne dokumenty: Istnienie (Bytie) a Śmierć z ludzką twarzą (Smrť s ľudskou tvárou). Autentické, všade dostupné snímanie digitálnou videokamerkou nahrádza monumentálnym výrazom – nakrúca sa na filmovú surovinu, kompozícia záberov je dôsledne premyslená až prekalkulovaná, dômyselné sú pohyby kamery, využívajú sa jazdy a zdvihy na ramene žeriavu.

V krátkosti, o čom sú tie filmy. Osemdesiatročný populárny poľský herec Jerzy Nowak sa podujme participovať na autorovom tvorivom koncepte filmu Bytie – ešte za života venuje svoje telo lekárskej vede. Po jeho skone má slúžiť výchove adeptov medicíny a pitevné motívy majú byť súčasťou obsahu druhej časti „odvážneho“, tabu prelamujúceho filmového projektu. Po úspešnom rozhýbaní mediálnej diskusie k pripravovanému projektu (veď každá reklama je dobrá...) režisér napokon rezignuje z vyčkávania na Nowakovu smrť, na premiére na Krakovskom festivale žnú ovácie po uvedení filozofujúceho dokumentu o hraniciach života a smrti a o ľudských pozostalostiach spoločne.

Smrť s ľudskou tvárou je pomerne nudným a popisným záznamom pohrebných záležitostí a „hospodárskeho“ zázemia krematória. Nezúčastnená prezentácia procesov spojených s poslednou rozlúčkou nevytvára predpoklady ani na citovú angažovanosť, empatiu či čokoľvek podobné, ani nepôsobí kontroverzne.

Sranda a bolesť

V úvode spomínaný film Celý deň spolu hovorí o peripetiách dvoch poľských filmárov, ktorí chcú v Japonsku nakrútiť film o akejsi Japonke.2 Lenže ona akosi nechce. Poľskí chlapci u nej bývajú – zrejme na podnájme – a pani v strednom veku na nich nemá nikdy čas, chodí do práce a má iné povinnosti. Zo stretu neústupčivosti filmárov s aziatsky zdvorilým, ale jednak ráznym odmietaním, ozvláštneným nedokonalou angličtinou drobnej Japonky vzniká väčšina komických situácií. Dobiedzanie filmárov vyústi nakoniec do predpokladanej pointy: pôvodne zamýšľaný (alebo len predstieraný?) film o Japonke sa chlapíkom nakrútiť nepodarí. Zmysel nadobúda film náhradný. Film je zručne nakrútený a zmontovaný, správne načasované pointy účinkujú, film je smiešny a miestami vtipný. Pravda na účet toho druhého, z nášho pohľadu iného. V medzinárodnej súťaži dokumentárnych filmov na Krakovskom filmovom festivale v roku 2006 získal film čestné uznanie so zdôvodnením poroty: „humorný obraz, odkrývajúci to, čo vo väčšine dokumentov nevidieť...“

Biela kobra za film Až do bolesti na festivale v Łodzi (Človek v ohrození, 2008). "Telemost" s laureátom

V roku 2008 sa v súťaži Krakovského festivalu premieta Koszałkov film Do bólu (Až do bolesti). Obsahom sú opäť pálčivé rodinné vzťahy (tentoraz mimo príbuzenstva režiséra): už nie najmladší psychiater Jacek trpí nadmernou starostlivosťou svojej matky. Tá ho podrobuje mučivým výčitkám po tom, čo vo svojich 53 rokoch zahorel láskou k žene. Lekár, poskytujúci duševnú oporu svojim pacientom (zaznamenaný je napríklad rozhovor s liečeným alkoholikom) sa stáva „hrdinom“ filmového dokumentu a využíva túto príležitosť aj na svojskú autoterapiu: pred zrakmi divákov sa zdôveruje so svojimi intímnymi záležitosťami, otvorene hovorí o vzťahu k matke, o svojom práve započatom partnerskom živote. Dokument však s veľkým záujmom a celkom bez škrupúľ sníma aj mnohé hrozivo pôsobiace hádky matky a syna, niekedy len malicherné a smiešne, v ktorých sa zrejme vďaka prívalom emócií cholerickej matky na prítomnú kameru jednoducho zabudlo. No a zvedavá kamera je pri tom aj vo chvíľkach šťastia zamilovanej dvojice. Stávame sa toho všetkého ako diváci svedkami zrejme aj vďaka všeobecne sa meniacej vnímavosti hraníc intímneho, súkromného a verejného. Jacek a Ewa majú prah citlivosti na súkromné a osobné nastavený dosť nízko. Názory sa líšia, jedni oceňujú odvahu tvorcov a predstaviteľov otvorene sa spovedať o veciach najvnútornejších, iní to označujú za bohapustý exhibicionizmus a vplyvy aktuálnych mediálnych trendov (reality show) v oblasti dokumentárneho filmu považujú za nepatričné a scestné.

Smrť v rodine

Kým v ďalšej Koszałkovej tvorbe by sme napriek úspechu filmu Celý deň spolu zatiaľ nenašli pokračovanie žánru „smiešneho dokumentu“ (tú úspešne rozvíjajú iní, napríklad skupina Paladino, Marcin Sauter, Maciej Cuske a pod.), v najnovšom titule Ucieknijmy od niej (Utečme od nej) nachádzame spojenie dvoch overených tematických oblastí, ktoré autorovi už priniesli úspech. Najnovší film je totiž o vlastnej rodine aj o mystériu smrti.

Prostredníctvom rozhovorov so svojou sestrou, či skôr jej monológmi hovorí Koszałka o svojich rodičoch, o ich smrti, o tom, čo po nich zostalo a pretrvalo. A účinkovanie sestry dopĺňa paralelným motívom – sekvenciami z umierania neznámych pacientov z rôznych krakovských kliník a hospicov. Kým sa bližšie prizrieme na to, ako pôsobí vzájomné spájanie týchto dvoch leitmotívov filmu, kým sa pokúsime odpovedať na otázku, či z nich vyplýva nejaká synergia či skôr disonancia, pristavme sa na chvíľu pri samotných scénach posledných dní umierajúcich.

Na pomedzí života a smrti – téma ešte stále tabuizovaná ale neraz i mediálne bulvarizovaná a zneužívaná. Pripomeňme si pre ilustráciu tematickej príťažlivosti len dva tituly svetového dokumentu z nedávnej minulosti, ktoré sú aj príkladmi autentickej autorskej angažovanosti v téme. Klasik veľkoplošnej filmovej observácie prostredí, inštitúcií, spoločenských vzťahov a mechanizmov Frederick Wiseman v roku 1989 nakrútil takmer 400 minútovú dokumentárnu fresku s pacientmi jednotky intenzívnej starostlivosti: Near Death (Blízko smrti). Pri jej realizácii nepochybne nebola motiváciou prvoplánová senzácia. Kanadský dokumentarista Allan King v roku 2003 vo svojom 148 minútovom filme Dying at Grace (Umieranie v Grace) sleduje päť pacientov na oddelení paliatívnej starostlivosti nemocnice Salvation Army Toronto Grace Health Centre. Všetci piati hrdinovia filmu súhlasili s nakrúcaním, odobrili zaznamenanie záveru svojho pozemského bytia dokumentárnym filmom, aby tak okrem iného napomohli k lámaniu tradičných spoločenských tabu.

Aj Marcin Koszałka je vo filme Utečme od nej s kamerou pri svojich hrdinoch v špecifických chvíľach: nakrúca, keď s umierajúcimi komunikujú lekári, ošetrujúci personál, no predovšetkým najbližší príbuzní. Keď spomínajú na konkrétne príbehy, zážitky. Keď si pan Stefan zapaľuje jednu z posledných cigariet. Keď umierajúcej mame s nedospelými ešte deťmi príbuzenstvo na oslave v nemocničnej izbe spieva: „Sto lat, sto lat!“ Neobyčajne pôsobivé sú tie nemocničné scény, dovoľujú odkryť to, čo je podstatné. Ľudskosť, spolupatričnosť, lásku. Pri nakrúcaní v hospicoch Koszałka neťaží z povrchnej „atraktivity“ témy, horšie je to však s tým, do akého kontextu svojho filmu tieto scény komponuje.

Gośka

Motívom umierajúcich pacientov Koszałka preplieta monológy svojej staršej sestry. Je to nešťastné, umelé, násilné spojenie. Sestra Gośka, zrelá žena, úspešná „bizniswoman“, žije v prepychovom byte, zariadenom s novozbohatlíckym nevkusom sama, obkolesená len mačkami. Podniká, v niekoľkých záberoch ju vidíme pri prevádzkovaní luxusného butiku.

...nechcem hľadieť na špinu a biedu, svet chcem vidieť z tej najkrajšej strany - pôsobí to na pocity človeka
...nechcem hľadieť na špinu a biedu, svet chcem vidieť z tej najkrajšej strany - pôsobí to na pocity človeka

Hneď v úvode filmu sme svedkami toho, ako hrdinka filmu absolvuje niektoré „omladzujúce“ kozmetické úkony – okrem pleťovej masky príde na rad aj zväčšovanie pier botulínovými injekciami. V strojenom rozhovore s pracovníčkou v kozmetickom salóne sa Gośka zveruje so svojimi ideálmi. Rada cestuje po svete, no z ďalekých a exotických destinácií ju zaujíma len to pekné, harmonické, pestré, vzrušujúce. V jej svete nemá miesto chudoba, choroba, staroba... Okázalý prepych a bláboly svojej sestry režisér šikovne „forsíruje“, zámerne zdôrazňuje a možno i zveličuje. Autor vie, prečo to robí.

Kult tela, mladosti, úspechu a bohatstva je vo filme demonštrovaný v kontraste so strohým a komorným svetom umierajúcich celkom zámerne, so zjavným cieľom emocionálne zapôsobiť, vzrušiť, šokovať. Keď Koszałka vplieta do filmu sekvencie z hospicov, zo začiatku ešte netušíme, v akom kontexte sa ocitli, súrodenecká „psychoterapia“ sa ešte len rozbieha. Ale v zápätí nastáva nemilosrdné prebudenie – keď zistíme, že zábery cudzích umierajúcich ľudí sa premietajú na veľkoplošnom televízore, ktorý visí na stene v prepychovej obývačke u Gośky. Ten televízny displej je navyše zarámovaný v otrasnom pseudobarokovom ráme. Zaskočilo to diváka, pobúrilo? Stalo sa tak zámerne. Autor nielenže vymyslel to nevhodné spájanie umierania cudzích ľudí s rodinným dojímaním sa Koszałkovcov, on je tiež suverénnym tvorcom spôsobu scénickej realizácie.

Monológy sestry Gośky, realizované formou „hovoriacej hlavy“ v interiéroch prepychového bytu sú predovšetkým spomienkami a úvahami, ale sú to aj otázky adresované bratovi poza kameru (väčšinou nezodpovedané), z ktorých tušíme, že sa ťažko vyrovnáva so stratou svojich rodičov. Sú to prevažne výčitky svedomia, pocity viny z podoby vzťahov medzi rodičmi a deťmi. Ľútosť nad tým, že sa ich nepodarilo usporiadať pred smrťou rodičov.

Vo filme sa však rodinné pomery domu Koszałkovcov, ktoré boli kontroverznými témami filmov Takého pekného syna som porodila a Nejako bude spomínajú skôr okrajovo, akoby s predpokladom, že ich každý na základe minulých filmov dôverne pozná a pamätá si ich. Nezainteresovaný divák (teda napríklad ten, ktorý tie filmy nevidel) nemá veľkú šancu pochopiť hlbšie motívy pálčivého sebaspytovania sa protagonistky, hmlisté odkazy na rodinnú minulosť nedovoľujú hlbšie porozumenie. Z filmu tak isto zreteľne nevyplýva, že dusivú atmosféru rodiny (ktorú popri všetkých etických rozporoch tak výstižne odzrkadlujú spomínané tituly) sestra opustila, na rozdiel od brata sa zavčasu osamostatnila a etablovala (aj preto sa napríklad v oboch rodinných tituloch Gośka neobjavuje).

Utečme od nej

Na krakovskom festivale
Na krakovskom festivale

Tak či onak, na situáciu v rodičovskom dome v minulosti (akokoľvek nekonkrétnu) najnovší film neustále nadväzuje. Titul filmu je citátom z dávneho rozhovoru Gośky so svojim otcom, ktorý si teraz v monológu dcéra pripomína a v ktorom otca naivne nabádala, aby cholerickú matku opustili, aby od nej jednoducho utiekli.

Na staré pomery sa odvoláva aj rečnícka otázka adresovaná bratovi za kamerou, od ktorej si autor možno sľuboval aj zdôvodnenie použitých scén umierania neznámych pacientov - v kontexte rodinnej histórie: „Išiel si tam, hľadať tú hranicu, za ktorou sú naši rodičia? Hľadal si ich? Chcel si byť nejakým spôsobom bližšie? Preto si zašiel za tými, čo umierajú, aby si bol bližšie k mŕtvym? Hľadal si čosi? Hľadal si niečo, čo ti dá znamenie?“3

Tieto úvahy pravda násilné, vykalkulované spájanie dvoch motívov nezdvôvodňujú, nelegitimizujú. Autorova sestra, vďačné „médium“, ktorým k divákovi prehovára sám tvorca však pokračuje vo floskuliach svojich monológov, snažiac sa trochu neobratne podsúvať aj zmysel celého filmu: „Zdá sa mi, že všetky nevyjasnené veci chceš uzavrieť tým filmom. Mýliš sa, nepodarí sa ti to. Vyriešiš nejakú nedokončenú záležitosť s rodičmi, ale v skutočnosti to neuzavrieš nikdy, pretože stále budú s tebou.“4

Pomýlená terapia...

„Obnažovanie súkromia sa stalo pliagou našich čias. V ére exhibicionistických talk show čoraz menej prekvapujú intímne spovede ľudí, ktorí si oko kamery a mnohomiliónovú verejnosť pomýlili so spovednicou či váľandou psychoanalytika“, píše vo svojom texte výstižne Anita Piotrowska.5

Nedá sa neopýtať, prečo Koszałka vôbec tento film nakrútil? O čom to celé je? So smrťou svojich blízkych sa napokon musí vysporiadať každý sám, absolútna väčšina ľudí rieši a bilancuje vzťahy so svojimi príbuznými samozrejme bez filmovej kamery, bez publika. Prečo to Koszałka robí prostredníctvom svojej sestry takto verejne? Prečo komplexy, traumy a deficity v rodinných vzťahoch prevetráva pred filmovým publikom?

Zamyslime sa nad možnými motívmi, ako o nich hovorí sám autor: „Moja vášeň pre smrť pochádza z neurózy, ktorú som získal v dome, kde som prežíval konflikty a cítil sa pod veľkým tlakom […] nemám čas sa liečiť, lebo som zaneprázdený. Okrem toho sa bojím, že ak by som vyliečil svoju neurózu, nemal by som toľko nápadov. Myslím, že lepšou terapiou sú pre mňa filmy“6

Vyplýva z liečenia tvorcu čosi „terapeutické“ aj pre diváka? Malo by to, čo sledujeme na plátne jednak nejaké opodstatnenie, keby z osobných peripetií a tráum vyplývalo aj čosi univerzálne platné, niečo, čo rezonuje v každom z nás, čosi, čo by nebolo výlučnou rodinnou záležitosťou Koszałkovcov. Aj bez opory umenovedných teórií na tomto mieste je myslím zjavné, že v pôsobení kumštu je schopnosť zovšeobecňovať aj veci súkromné a intímne. V kinematografii je k tomu dramaturgicky najlepšie vybavený asi hraný film. Pravdaže, z týchto procesov nie je a priori vylúčený ani film dokumentárny, hoci tým, že dokument zaznamenáva životy konkrétnych ľudí a nie roly filmových postáv, je vo výsostne súkromných a intímnych tematických oblastiach namieste mimoriadne citlivý, uvážlivý prístup. Riziko a pokušenie nemiestneho voyerizmu a exhibicionizmu je veľké.

Anita Piotrowska vo svojom texte tiež píše: „Hrdinovia rozmanitých reality show sa predháňajú v prelamovaní ďalších tabu intímnej sféry. Čím viac sa snažia byť „naozaj“, tým viac sú úbohí a umelí. Čím viac sa snažia predstierať, tým viac odhaľujú smutnú pravdu o sebe.“7

Je toho dosť, čo v tom filme vyvoláva vážne podozrenia na kalkul s ľudskými emóciami, čo je smerované k nasýteniu voyerského hladu súčasného diváka zmutovaného špecifickými televíznymi formátmi. Je v tom filme aj hodne toho, čo evokuje „červenú knižnicu“, či nasladlý závan lacných južanských telenoviel. Ako keby práve z nich pramenila – možno že u Gośky len podvedomá – inšpirácia takých rečníckych otázok, aké vo filme odznejú: „A ty Marcin, nemáš žiadny pocit viny voči nim? Vieš o tom, aký si bol? Marcin, čosi s tebou nie je v poriadku. Či si myslíš, že ja cítim, že ma miluješ? Tiež to necítim. Myslíš si, že tvoja žena cíti, že ju miluješ? Hovoril si s ňou o tom? Ona tiež necíti tvoju lásku.“

Hoci niektorí filmoví kritici sú vyjadrenia tohto typu schopní pochopiť a prijať ako výrazy úprimnej snahy o prekonanie bariér vzťahov v traumatizovaných rodinných pomeroch, ja tomu neverím.

Neverím Koszałkovi...

Režisér Marcin Koszałka v diskusii po filme (vpravo, vľavo režisér Tomasz Wolski)
Režisér Marcin Koszałka v diskusii po filme (vpravo, vľavo režisér Tomasz Wolski)

Zaujímavá je reakcia časti domácej filmovej kritiky a publicistiky na dielo Marcina Koszałku, ako aj na jeho ostatný film (každý o tom filme píše prirodzene v kontexte s predchádzajúcimi titulmi autora). Autori recenzií sú podobne ako autor tohto textu vnímaví a skeptickí k mnohým otázkam a problémom, ale niekedy sú schopní prijať kontroverzné postupy ako riskantný, ale jednak legitímny prostriedok odvážneho sebaspytovania sa, sebapoznávania. Pripúšťajú možnosť diváckej katarzie, vidia príležitosť obohatenia a priznávajú preto v konečnom dôsledku režisérovi právo na použité extrémne prostriedky. Napríklad Łukasz Maciejewski píše:

„Koszałka tvorí filmy na pomedzí psychodrámy. Provokuje hrdinov k maximálne osobným spovediam, obracia objektív na matku i otca, fetišizuje smrť, starnutie tela a neurózu – a jednak vo všetkých tých, do určitej miery manieristických tvorivých gestách dokáže zachovať estetickú a psychologickú rovnováhu. Pretože Koszałkovi, zrejme najodvážnejšiemu súčasnému poľskému dokumentaristovi nonšalancia narácie vždy slúži k formálne skondenzovanej odpovedi na prevratné otázky: o budúcnosti medziľudských a rodinných vzťahov, o pokračujúcom vydeľovaní sa jedinca zo spoločnosti, o pokusy pochopenia tabu smrti.“8

Trochu inak to vidí Ewa Szponar: „Robiac rozhovor s Marcinom Koszałkom som sa ho opýtala, či nemáva občas chuť zapínať kameru vtedy, keď je šťastný. Odpovedal, že vo vyhľadávaní prejavov krásy zmysel nevidí, keďže medziľudské vzťahy sa skladajú hlavne z utrpenia a neporozumenia. V rodine nemusí byť dobre […]

Dufajme, že nový dokument Marcina Koszałku sa ako liek osvedčil. Určite sa tiež zaradí k ostatným titulom jeho špecifického diela. Ťažko sa mi však ubrániť dojmu, že formula úprimnosti, ktorú režisér roky používa, sa už vyčerpáva. Unavuje, emocionálne nerezonuje. Dôkazom na to by mohol byť skromný potlesk po festivalovej projekcii filmu Utečme od nej. Na šťastie aj sám autor má pocity určitého ukončenia témy. Že by skúsil hľadať chvíľky šťastia v cudzích životoch?“9

Viem, že zásadným východiskom serióznej filmovej kritiky by nemusela byť práve viera či dôvera v poctivé a dobré úmysly tvorcu. Snažil som sa teda doteraz v hodnotení predmetného filmu o formulovanie exaktnejších argumentov. Lenže na druhej strane nemáme pri filmovej kritike k dispozícii ani matematicky exaktné dôkazy, a tak tu svoje miesto majú hádam aj pohľady opierajúce sa o všeobecnejšie hodnotové hľadiská, dotýkajúce sa aj všeobecných etických kritérií. A hľadiská spadajúce do kategórie dôvery. Preto si trúfam vysloviť, že Koszałkovi neverím. Neverím, že nakrútil úprimnú intímnu výpoveď. Som presvedčený, že ho motivoval predovšetkým spomínaný kalkul a svoju nedôveru, priznám sa, opieram aj o skúsenosti s predchádzajúcou autorovou tvorbou (ktorú som aj v tomto texte letmo rekapituloval).

Ten film je pre mňa jednoducho gýčom. Predovšetkým pre svoj pochybný cieľ, ako aj pre prostriedky, ktorými sa k nemu približuje. Ten film rafinovane, spájaním neadekvátnych, kontrastných motívov, vedomým prezentovaním nevkusu a prostoduchosti ako aj cielenou provokáciou atakuje emócie svojich divákov s cieľom vzrušiť, dojať, šokovať. Všetko toto robí pre úspech diela a slávu tvorcu.

V tomto je ostatný film presne v tom iste bode, ako bol už dokumentaristický debut Takého pekného syna som porodila. Nič sa nezmenilo? Nebadať žiaden tvorivý vývoj? Ale áno, lenže ten posun nie je vôbec potešujúci. Kým kontroverznú prvotinu s erupciou sebaprezentácie by sme blahosklonne mohli pochopiť ako akýsi anarchistický protest proti dusivej meštiackej atmosfére rodičovského domu, film Utečme od nej svoj vysoko sofistikovaný exhibicionizmus už suverénne predvádza z etablovaných meštiackych pozícií.

Ako to ukáže na plátne...

Utečme od nej
Utečme od nej

Film prináša v závere aj zábery z likvidácie bytu rodičov. Sťahováci vynášajú kusy nábytku, zariadenie, predmety, strhávajú sa tapety. Gośka sa brata pýta, aké mal pocity, keď to filmoval. Či si pripomenul aj momenty, keď všetky tie veci v tom byte postupne pribúdali, keď sa kúpilo nové kreslo, farebný televízor, veď so všetkými sa viaže aj nejaký príbeh, spomienka, emócia. A teraz ich cudzie ruky vynášajú z bytu, bez nejakej zvláštnej úcty. „Čo si si myslel, čo si cítil? Bolo ti ľúto? Či možno si sa len zamýšľal, ako to ukáže na plátne...“

Tak v poslednej vete, ktorá je s najväčšou pravdepodobnosťou premysleným scenáristickým počinom, v slovách predpísaných a vložených do úst Gośky, je zrejme paradoxne vyslovená pravda o celom filme. Pravda, ktorá však autora nič „nestojí“. Pretože to nie je pravda o sebe a úprimná úvaha o zmysle nakrúcania filmu vyslovená v pokore. Až by to tak bolo, vyzeral by inak celý film, bol by prostý zjavných ambícií provokovať, šokovať, dojímať. Pravda vo filme Utečme od nej nevychádza z vnútornej potreby, nie je v tom pokora, ale sebaláska. Je to exhibícia, snaha zaujať dielom, nakrútiť opäť kontroverzný film. Preto sa mi to nepáči, preto to považujem v dokumentárnom filme za scestné.

Ucieknijmy od niej
Utečme od nej
Poľsko, 2010, 50 min
Kamera Waler Sarkowicz, Marcin Koszałka, Przemysław Kamiński
Strih Anna Wagner
Scenár a réžia Marcin Koszałka
  • Viac o tvorbe Marcina Koszałku a jeho postavení „na scéne“ poľského dokumentu v článku autora: Súčasný poľský dokumentaristický babylon, in Kino-Ikon 2/2007, s. 160 - 176
  • Na pozvanie usporiadateľov svetovej výstavy Expo 2005 nakrúcalo v Japonsku film o podujatí 21 mladých filmárov z celého sveta, Koszałka reprezentoval Poľsko a na okraji objednávky nakrútil aj svoj autorský dokument
  • Citát zo zvukovej stopy filmu Utečme od nej
  • tamtiež
  • Anita Piotrowska: Portret rodzinny w nowym wnętrzu, (Rodinný portrét v novom vnútrajšku), citované podľa film.onet.pl
  • Ewa Szponar: "Ucieknijmy od niej": wszystko zostaje w rodzinie (Utečme od nej, všetko zostane v rodine), citované podľa film.onet.pl
  • Anita Piotrowska, c.d.
  • Łukasz Maciejewski: Rodzinne piekło i niebo (Rodinné peklo aj nebo), citované podľa film.onet.pl
  • Ewa Szponar: c.d.