Filmy>>The Tale of Nicolai & the Law of Return

The Tale of Nicolai & the Law of Return

Rekonštruovaný príbeh Nikolaia z Rumunska o jeho kurióznom „návrate“ do Izraela

leto 2009 Tomáš Hučko

Inscenácia a rekonštrukcia sú starými realizačnými metódami dokumentaristov. Vlastne ešte pred zrodom filmového druhu, v heroickej epoche filmových žurnálov na prelome storočí a v prvej dekáde dvadsiateho storočia sa udalosti dosť často rekonštruovali. Príčin bolo niekoľko: autentické udalosti sa kameramanovi nepodarilo včas zaznamenať, neboli na to vhodné technické podmienky, nebolo to bezpečné a podobne. Rekonštruovali sa tak napríklad niektoré vojenské bitky, pred kamerou sa opakovali niektoré športové zápasy, inscenovali sa ceremónie panovníckych dvorov či priebeh zemetrasenia v San Franciscu v roku 1906 a podobne1. Nebudeme teraz podrobne analyzovať, nakoľko boli tieto prastaré „reportáže“ v súlade s étosom dokumentarizmu, ktorý vtedy vlastne ešte ani neexistoval. Ale napríklad známy filmový iluzionista Georges Méliés, keď vo svojom filme Dreyfusova aféra z roku 1899 verne rekonštruoval priebeh súdneho procesu, okrem iného aj na základe autentických fotografií zo súdnej siene, na rozdiel od väčšiny dobových filmových inscenácií a rekonštrukcií propagoval svoje dielo férovo ako „scény umelo aranžované“2.

Rekonštruoval aj „otec dokumentárneho filmu“ Flaherty, aj John Grierson, Joris Ivens, aj mnohí iní po nich. Priebeh udalostí sa niekedy rekonštruuje aj v súčasných dielach, „zlatý vek“ však táto metóda, najmä v našich končinách, prežívala v rokoch päťdesiatych. Z viacerých dôvodov: ťažkopádna filmárska výbava neumožňovala operatívne zaznamenávať bezprostredný priebeh udalostí, okrem toho podrobne naprojektované a následne dôkladne realizované dielo bolo vždy pod dôslednejšou a pohodlnejšou dramaturgickou i ideologickou kontrolou, ako prípadné spontánne prejavy skutočnosti, zaznamenávané reportážnou metódou.

V izraelskom filme Príbeh Nicolaia a jeho právo na návrat z roku 2008 (réžia David Ofek) sme svedkami rekonštrukcie v nebývalom rozsahu, v neobyčajnej kvantite a kvalite. Ale prijímame ju s istými rozpakami.

Tridsiatnik Nicolai pred režisérovou kamerou totiž ešte raz odohráva vybrané scény zo svojho života spred ôsmych rokov (ale aj následné, novšie epizódy z vývoja príbehu). Áno, autentická postava z malej rumunskej viesky, prepustený robotník zo skrachovaného chemického závodu, ktorý sa rozhodne odísť za prácou do Izraela, hrá sám seba. A v jednotlivých scénach mu pritom asistujú aj mnohí ďalší protagonisti. Napríklad v miestnej krčme, v epizódke z úvodu filmu a z počiatku príbehu. Chlapi pri pive hodnotia pracovné šance a možnosti zárobku, porovnávajú Španielsko, Taliansko. Jeden z diskutérov, ktorý už zo zahraničnej práce skúsenosti má, s ochotníckym hereckým zápalom predstiera pred kamerou svoje (voľakedajšie) očarenie nad kultúrnymi vymoženosťami života na Západe, keď hovorí: „dvere v obchode sa ti otvárajú samé a na záchode nemáš uteráky, ale na ruky ti fúka horúci vzduch...“

Nikolai sa napokon rozhodne pre Izrael, pretože referencie o tamojších pomeroch sú lepšie než z iných krajín. Filmový štáb je pritom, keď Nikolai z rodnej viesky odchádza a na železničnej stanici sa lúči so svojou tehotnou ženou a starším synom. Vlastne, v čase nakrúcania týchto záberov žena tehotná už dávno nie je (veď ťarchavosť ešte stále trvá len deväť mesiacov...), očakávané dieťa má už pekných osem rokov a v scéne predstavuje – hrá svojho staršieho brata spred ôsmych rokov. Starší syn teda na záberoch neúčinkuje (objaví sa až na autentických záberoch v závere filmu, kde mladší zo synov už hrá konečne seba). Rozlúčka je emocionálna, blízka kamera ukazuje bozky manželov na rozlúčku a zachytí aj slzy ženy. Pravdaže, nie sú to glycerinové kvapky zo zázračného kufríka filmového maskéra, sú pravé. V diskusii po premietnutí filmu na varšavskom Inpute v súvislosti s touto scénou producentka filmu prezrádza, že protagonisti si aj vďaka schopnostiam režiséra pripomenuli emocionálny náboj pôvodných chvíľ lúčenia spred ôsmych rokov a bolo to všetko vraj také podmanivé, že napokon plakal celý štáb. Nuž, pristavme sa trochu pri motivácii rekonštrukcie tohto druhu. Dovolil by som si spochybniť jej opodstatnenosť, snaha vytlačiť slzičku u diváka, dojať ho, mi pripadá totiž trochu lacná. Cieľavedomé a forsírované vyvolávanie emócií nepovažujem práve za opodstatnený motív a dôvod pre rekonštrukciu či inscenáciu v dokumentárnom filme.

Na varšavskom Inpute
Na varšavskom Inpute

Kým si pripomenieme ďalšie problematické rekonštruované scény z Nikolaiovho príbehu, musíme trochu ozrejmiť príbeh samotný. Sympatický rumunský robotník teda vycestuje do Izraela a tvrdo pracuje v službách sprostredkovateľskej agentúry na rozličných stavebných projektoch. Až na obľúbené pivo3 si odopiera všetky možné pôžitky, aby čo najväčšiu časť neveľkého zárobku mohol posielať domov do Rumunska. Nicolai pokorne znáša svoj osud lacnej pracovnej sily spolu so stovkami či tisíckami iných robotníkov z bývalého socialistického bloku, až kým sa v rozhovore s kolegami náhodu nezmieni o svojej rumunskej babičke, ktorá je napoly Židovkou. A vtedy sa prekvapený Nicolai dozvie, že na základe izraelského právneho poriadku by mohol využiť svoj dovtedy neuvedomelý pôvod vo svoj prospech. Mohol by sa stať plnoprávnym izraelským občanom so všetkými prislúchajúcimi výhodami, právo imigrácie by dostala i celá jeho rumunská rodina (ktorá sa medzičasom rozrástla o ďalšieho syna). V neposlednom rade by Nicolai získal aj dôstojné zamestnanecké práva a lepšie zárobky. Židovský pôvod však nestačí len deklarovať, treba ho aj doložiť dokumentami, a tak sa paralelne s mužovými epizódami začína vo filme odvíjať aj manželkyna odyssea pri získavaní relevantnej zmienky v dokumentoch o židovskom etnickom pôvode babičky (sledujeme vlastne opäť len rekonštrukciu tohto procesu). Nakoniec všetko dobre dopadne, mladá rodina je spolu, v Izraeli začínajú svoju novú kapitolu života. Nikolai si založí vlastnú stavebnú firmu, napriek istým patáliám so zamestnávaním ilegálnych prisťahovalcov z Rumunska a Palestíny sa mu vodí celkom dobre a plní si jeden zo svojich dávnych snov. Síce na hypotéku, ale jednak si kupuje vlastné nové auto.

Tu, kde sa vlastne film končí, sa aj podľa vyjadrenia autorov v diskusii na Inpute stretáva prerozprávaný príbeh Nicolaia so skutočnosťou, so súčasnosťou, a teda ju netreba rekonštruovať. Ale všetko, čo sa udialo dovtedy, je rekonštruované a inscenované a neraz navyše aj pomiešané s autentickými motívmi. Autori svoju realizačnú metódu priznávajú a obhajujú, vysvetľujú ju okrem iného na príklade prvého príchodu Nicolaia do Izraela (pripomeňme si – výjav sa nakrúca osem rokov po prvom príchode). Nicolai sa pri nakrúcaní záberov zamieša do davu rumunských robotníkov prichádzajúcich skutočne prvý krát na práce do Izraela. Podľa vyjadrenia autorov tak získava scéna väčšiu vieryhodnosť, o čom však možno vážne pochybovať, keďže nie každý sa dokáže zbaviť povedomia o skutočných časopriestorových danostiach.

Vypuklosť problémov s rekonštrukciou „samého seba“ a riskantnosť miešania rekonštrukcie s autentickým životom najlepšie dokumentujú scény stretnutí Nikolaia so svojou napoly židovskou babičkou v rumunskej vieske. Vo filme sa nachádzajú emociálne silné scény rozlúčky Nikolaia pred jeho definitívnym odjazdom do Izraela, babička je úprimne dojatá, kamera opäť zaznamenáva slzy. Ani tentoraz nebolo treba zázračného kufríka maskéra, a nakrúcanie sa tentoraz obišlo i bez talentu režiséra v oživovaní dávnych emócií. Babička je dojatá naozaj. Lenže autori po projekcii (vyprovokovaní diváckou otázkou) priznávajú: dojemná scéna nie je autentickou rozlúčkou ani rekonštrukciou. Je to scéna zvítania sa vnuka so starou mamou pri niektorej z ostatných návštev Nikolaia, medzičasom naturalizovaného Izraelčana. Nuž a tieto novšie zábery „celkom dobre“ poslúžili v narácii príbehu.

Smie sa to, je takáto rekonštrukcia legitímna, je to ešte dokumentárny film? A prečo to tvorcovia robia práve týmto spôsobom, keď by boli možné aj iné, ktoré by neevokovali spomínané znepokojujúce otázky. Nuž motív tvorcov môže byť celkom prostý. Veľká časť obyčajných divákov ochotne prijíma názorný spôsob filmovej narácie, kde je takmer všetko ukázané, predvedené, kde sa nevyžaduje veľká miera predstavivosti. Táto veľká skupina divákov sa pritom nezaťažuje úvahami o autenticite a opodstatnenosti rekonštrukcie v dokumentárnom filme, teda témami, ktoré sú predmetom tohto textu. Pre takýchto divákov je prvoradý dobrý a čitateľný príbeh, jeho ľahkému odberu môžu byť ostatné, v texte spomínané aspekty pokojne podriadené. Avšak takýto divácky postoj nie je vlastný úplne každému. Ak sa nemýlim, bol to zástupca dánskej televízie, ktorý v súvislosti s premietnutým filmom na Inpute pripomenul právo diváka na dodržiavanie pravidiel hry, na istý kontrakt vysielatela so svojim divákom, ktorý obsahuje aj jasnú deklaráciu programového druhu a samozrejme dodržanie tejto deklarácie.

Čo dodať napokon? Škoda toho filmu s dobrým, príznačným príbehom, so sympatickými protagonistami. Nepochybne aj vďaka svojej realizačnej metóde oslovil široké vrstvy divákov, mnohých však paradoxne svojou priamou orientáciou na priemerný divácky gust a intelektuálnu i emociálnu pohodlnosť a priemernosť zároveň zneistel a odradil.

The Tale of Nicolai & the Law of Return
Príbeh Nicolaia a jeho právo na návrat
Izrael, 2008, 54 min
Kamera Dror Lebendiger
Strih Arik Lahav–Leibovich
Scenár a réžia David Ofek
  • Podľa: Miroslaw Przylipiak: Poetyka kina dokumentalnego, Wydawnictwo Uniwersytetu Gdańskiego, 2004, str.34
  • Tamže, str. 35
  • Že je v interpretácii príbehu stále čosi falošné svedčí napokon aj niekoľko detailov: napríklad konfrontácia aktuálnej fyziognómie a telesnej kondície Nicolaia, otužilého pivného konzumenta s podobou spred ôsmych rokov, ktorá sa v priebehu príbehu kde - tu mihne na autentických dobových fotografiách. Na obrázkoch s prekvapením zbadáme štíhleho mladíka, nepoznačeného ešte osemročnou intenzívnou pivnou kúrou…