Filmy>>Poste restante

Poste restante

Dokumentárna metafora o večnom kolobehu vecí

leto 2009 Tomáš Hučko
Antológia dokumentov Marcela Łozinského
Antológia dokumentov Marcela Łozinského

Režisér Marcel Łoziński je žijúcou legendou poľského dokumentu. Bolo by však pomýlené jeho dielo bilancovať už dnes, režisér narodený v roku 1940 je aj v súčasnosti mimoriadne aktívny: prednáša v dokumentárnych kurzoch Majstrovskej filmovej školy Andrzeja Wajdu vo Varšave, a stále nakrúca zaujímavé dokumenty, reflektujúce život poľskej spoločnosti, či prinášajúce podobenstvo o všeobecnejších otázkach života človeka.

Do kinematografie Łoziński vstúpil v sedemdesiatych rokoch, vo filmoch Návšteva (1974), Skúška mikrofónu (1980), či Praktické cvičenia (1984) odhaľuje niektoré aspekty a mechanizmy tvorivej interpretácie a jej možných dôsledkov, či priamo demaskoval potenciál manipulácie filmu a médií, ktoré cielene môžu ovplyvňovať náš život. Spomínané filmy boli reakciou na politické a spoločenské pomery v „ľudovom“ Poľsku sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. K metóde observácie, sláviacej najväčšie triumfy v šesťdesiatych rokoch, ale aj k typickej kompozícii krátkych dokumentov tých rokov sa žiak Kazimierza Karabasza vrátil vo svojom čiernobielom filme 89 mm od Európy z roku 1993, keď na dramaturgickom princípe jediného výrazného faktu – rozdielneho rozchodu železničných tratí v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu a ostatnej Európy (rozdiel je práve tých 89 mm) buduje podobenstvo o pretrvávajúcom rozdelení nášho súčasného sveta. Vo filme založenom na pôsobivej čiernobielej fotografii a s tvorivým využitím autentických ruchov a zachytených útržkov replík načrtáva Łoziński sériu letmých ľudských portrétov a prináša spontánnu konfrontáciu sveta bieloruských železničných robotníkov so svetom cestujúcich z „veľkého sveta“. Film bol nominovaný na Oscara v kategórii dokumentárny film. V roku 2006 Łoziński na líniu svojich titulov analyzujúcich spoločenské mechanizmy nadviazal filmom Ako sa to robí. Celovečerný dokument sleduje v priebehu troch rokov činnosť známeho poľského mediálneho poradcu Piotra Tymochowicza, ktorý zo skupiny ľudí vybraných na základe konkurzu kreuje ľudí „pripravených“ na politiku.

Marcel Łoziński (vpravo)
Marcel Łoziński (vpravo)

Svojím zatiaľ posledným filmom Poste restante sa Łoziński tak trochu opäť vracia k jednoduchej dramaturgickej konštrukcii a k výrazu ťažiacemu predovšetkým z vizuality. 14 minútový film najprv v dômyslených záberoch, využívajúcich jazdy i kamerové zdvihy na ramene žeriavu sleduje technológiu výroby papiera. Sekvenciu ozvláštňuje aj montáž jednotlivých záberov v súlade s valčíkovým motívom hudby Wojciecha Kilara, takže dochádza k akejsi estetizácii industriálneho prostredia, pravda, istej popisnosti sa kamera celkom nevyhla, zrejme by prospela ešte väčšia miera abstrahovania, možno štylizácie.

Z vyrobeného papiera sa vyrobí aj listový papier, z papiera sa stanú listy. Vďaka poštovej službe putujú z rôznych kútov krajiny do iných. Ale v sofistikovanej a technologicky vyspelej doručovacej mašinérii sa občas vyskytne aj zádrhel. Veď ako a komu doručiť listy, adresované: oteckovi, pánu Bohu, Kasi... Takéto listy sa zhromažďujú na poštovom úrade v Koluszkách, kde úradníčky otvárajúc zásielku podnikajú pokusy identifikovať adresáta, či aspoň odosielateľa. Keď sa to nepodarí, dostanú nedoručiteľné zásielky poslednú šancu na policiach poštového skladu. Ktovie, možno v priebehu času niekomu nedoručený list začne chýbať a podujme sa ho hľadať. Po vypršaní lehoty však všetky nedoručené zásielky čaká už len jediný osud – zošrotovanie na druhotnú surovinu. V recyklácii sa použije opäť na výrobu papiera. Možno sa naň budú opäť písať aj listy.

Pred záverečnými titulkami sa objaví dedikácia filmu, titul je venovaný pamiatke Katarzyny Maciejko – Kowalczyk, skúsenej a populárnej filmovej strihačke, s ktorou Łoziński vo svojej kariére strihal väčšinu svojich filmov1 a ktorá nedávno náhle zomrela. Nedoručiteľný list Kasi, to je vlastne autorov posledný filmový odkaz svojej dlhoročnej spolupracovníčke a priateľke. Zo zošrotovaného balíka na dvore papierne, z poviazanej kocky úzkych ústrižkov sa vo vetre uvoľní prúžok papiera a vzdušné víry ho dvíhajú k oblakom, stále vyššie a vyššie, až sa nám celkom stratí z dohľadu...

Po premietnutí filmu to v sále trochu zašumelo a v kuloároch sa skloňovala miera sentimentu, ktorú film Poste restante priniesol. Ťažko robiť arbitra vo veciach miery filmových emócií, ťažko ich podrobiť exaktnej kritike. Łoziński nepochybne vo svojom filme sentimentálny je, môžeme si pravda položiť otázku, či na to nemá dôvod, a teda autorské opodstatnenie, „právo“? Osobne mu ho bez problémov priznávam, akceptujem jeho osobnú výpoveď, realizovanú navyše s vysokou kultúrou a takmer dokonalou bravúrou ostrieľaného majstra. Pravda, zároveň filmy tohto druhu zo svojej podstaty podliehajú istým limitom, napríklad dnes už nie sú ani tematicky ani formálne progresívnym príspevkom do aktuálneho vývoja dokumentárneho filmu, hoci aj v súčasnom dokumente majú svoje takpovediac čestné miesto. Niečo podobné si zrejme myslela aj porota, ktorá filmu na krakovskom festivale prisúdila hlavnú cenu medzinárodnej súťaže, strieborného draka v kategórii dokumentárnych filmov.

Listy bez identifikovateľného adresáta pošta nevie doručiť...
Listy bez identifikovateľného adresáta pošta nevie doručiť...
Poste restante
Poľsko, 2008, 14 min
Kamera Jacek Petrycki
Strih Rafał Listopad
Scenár a réžia Marcel Łoziński
  • Nielen Łoziński, v súťaži boli najmenej tri tituly, ktoré vzdali hold zosnulej spolupracovníčke, film Chemo Pawla Łozińského Maciejko – Kowalczyk ešte montovala.