Filmy>>Od Fica do Fica

Od Fica do Fica

Priebeh dvoch rokov Slovenska v zázname Zuzany Piussi

december 2012 Tomáš Hučko
Pred premiérou filmu
Pred premiérou filmu

„Od Fica do Fica, to je Radičová“, vysvetľuje mi jeden divák, pár minút pred premiérou filmu v naplnenej sále centra A4 nultý priestor, v budove YMCA v utorok 20. novembra večer. Chvíľu mi trvá, priznám sa, kým si spomeniem a zrekapitulujem: v roku 2010, po štyroch rokoch vlády Roberta Fica sa v riadnych parlamentných voľbách (12. júna 2010) k moci dostáva koalícia opozičných strán - tesnú prevahu (trochu prekvapujúco) získajú strany SDKÚ, SaS, Most - Híd a KDH a Iveta Radičová dokáže zostaviť vládu. Tá je pri kormidle krajiny iba nasledujúcich 15 mesiacov, koalícia sa rozpadá na nedohode vládnych strán o podpore tzv. eurovalu (proti je predovšetkým Sulíkova SaS). V predčasných parlamentných voľbách 10. marca 2010 potom presvedčivo zvíťazí Smer, od apríla tohto roku je Robert Fico naspäť v kresle premiéra. Od Fica do Fica...

Napriek tomu, že som bol chvíľu bezradný v časovej a významovej identifikácii vlády Ivety Radičovej (možno pod prevažujúcim dojmom kontinuity smeráckeho vládnutia od roku 2006, prerušeného dodnes vlastne len na chvíľu – na rok a 3 mesiace), nemyslím si, že by toto krátke vládne obdobie nemalo v histórii krajiny nejaký význam. Práve naopak. Na čelo exekutívy sa po prvýkrát v týchto končinách postavila žena (ak pravda neberieme do úvahy panovanie Márie Terézie). No dôležitejšia ako táto rodová okolnosť bola nepochybne zmena kultúry a štýlu politiky - keby už nič iné, tak aspoň z vlády nik novinárov nenazýval hadmi či prostitútkami. Okrem toho sa zdalo, že aspoň časť snahy politikov o slušnú, vecnú, transparentnú politiku mohla byť myslená úprimne. Že väčšina z predsavzatí stroskotala, to už je druhá vec. Zázraky sa neudiali, povinne sa síce od čias Radičovej zverejňujú zmluvy štátnych inštitúcií, ale vládni politici tiež napríklad veľmi účinne nasrdili živnostníkov (medzi inými, o naštvaných nebýva nikdy núdza), o hore nevybavenej agendy krajiny (neriešené zdravotníctvo, školstvo...), ktorú hromadí a tlačí pred sebou už roky každá vláda bez rozdielu ideologických sebadeklarácií, ani nehovoriac. No a potom tu bola predovšetkým jedna veľká téma: spis Gorila.

Gorila

Z protestu Antigorila vo februári 2012
Z protestu Antigorila vo februári 2012

V decembri 2011 unikol na verejnosť údajný spis tajnej služby, ktorý prináša výsledky zvláštneho odpočúvania. Rozhovory aktérov: šéfa investičnej skupiny Penta Jaroslava Haščáka a viacerých, predovšetkým vládnych (ale i niektorých opozičných) politikov či významných verejných činiteľov (Fond národného majetku), mali prebiehať v byte na Vazovovej ulici ešte v rokoch 2005 a 2006. Pripomeňme si, že v tom čase tvorila vládu tzv. pravicová koalícia, premiérom bol Mikuláš Dzurinda.

Spis obsahuje informácie o zákulisnej previazanosti politických a ekonomických špičiek, o províziách a úplatkoch, ako aj o financovaní politických strán. Zverejnenie údajného spisu spustilo sériu občianskych protestov, prvá masová demonštrácia sa konala v Bratislave 27. januára 2012, nasledovali ju ďalšie zhromaždenia aj v ďalších slovenských mestách. Začalo sa aj policajné vyšetrovanie v súvislosťami s indíciami vyplývajúcimi priamo z údajného spisu, či zo samotného faktu odpočúvania, nič z toho však doteraz neprinieslo žiadne konkrétne výsledky. Medzitým sa v marci 2012 konali parlamentné voľby, ktoré výrazne vyhral Smer. Fico sa stáva premiérom. Od Fica do Fica...

Od zverejnenia spisu doteraz (koniec roka 2012) jeho autenticitu nikto preukázateľne nepotvrdil, ale ani nevyvrátil. Mnohí sa ho pravdaže snažili spochybniť, alebo aspoň bagatelizovať. Aj keď by zverejnený spis nebol jednoznačným dôkazom o nekalých praktikách verejného a politického života krajiny, ktorý riadia a kontrolujú finančné a podnikateľské subjekty, tak je aspoň mimoriadne silnou indíciou tohto stavu. Spoločenský ohlas bol v každom prípade enormný, nebývalý. Zverejnenie textov odposluchov bolo totiž zrejme povestnou kvapkou do pohára frustrácií širokých vrstiev obyvateľstva. Tisíce ľudí sa s pomocou sociálnych sietí zorganizovali (na prvú výzvu prostredníctvom internetu reagovalo údajne 4 tisíc ľudí), časť z nich sa zúčastnila série protestov v uliciach slovenských miest.

Gorily na Nám. SNP v Bratislave vo februári 2012
Gorily na Nám. SNP v Bratislave vo februári 2012

Protesty Antigorila, ktoré sa konali od začiatku roka 2012 boli okrem iného nepochybne zaujímavé aj pre sociológov, politológov, správy o jednotlivých udalostiach a komentáre plnili médiá. A téma ako vyšitá je to samozrejme aj pre filmových dokumentaristov. Takých, ktorí sa vo svojej tvorbe hlbšie zaujímajú aj o spoločenské súvislosti súčasnosti a nepovažujú dokument za výlučné teritórium napríklad pre portréty význačných a zaslúžených osobností, či artificiálne autorské výpovede alebo intelektuálne hry a prešpekulované metaforické konštrukcie. Gorila a udalosti, ktoré spôsobila, sú vďačnou, aj keď určite neľahkou témou pre silný dokument o našej súčasnosti. Predpokladá tvorcu, ktorý je ochotný a schopný nielen zaznamenať dianie, ale priniesť aj jeho podnetnú, jedinečnú – takpovediac tvorivú interpretáciu – užijúc s prepáčením Griersonove slová. Nuž filmárov vnímavých k spoločenským kontextom v tejto krajine veľa nemáme, intenzívne sa o tieto otázky opakovane, hádam ako jediný slovenský dokumentarista, zaujíma Zuzana Piussi. Jej angažovanosť v pálčivých spoločenských témach a otázkach je najmä v poslednom období mimoriadna a určite je záslužná, možno až obdivuhodná. S kvalitou tvorivej interpretácie je to však už tradične zložitejšie...

Filmový dokument, časť prvá

V atmosfére blížiacich sa parlamentných volieb v roku 2010, teda tých, kedy Slovensko s odretými ušami síce, ale po štyroch rokoch vládnutia jednak odmietne Roberta Fica a stranu Smer, sa film Zuzany Piussi začína. Úvodné nočné zábery ukazujú Martina Šútovca v jeho individuálnej predvolebnej agitácii: bicykluje po bratislavských uliciach a vylepuje vlastné karikatúry proti Robertovi Ficovi („Mám dosť. A vy?“). Shooty nalepí obrázok na prezidentský palác, jeden aj na Úrad vlády...

Kontroverzný pomník, na hradnom nádvorí od roku 2010
Kontroverzný pomník, na hradnom nádvorí od roku 2010

No a potom si pripomíname charakteristické okamihy, odohrávajúce sa na sklonku prvého smeráckeho pontifikátu: sledujeme fragmenty obskúrnej vládnej ceremónie odhaľovania sochy Svätopluka na bratislavskom hrade päť dní pred parlamentnými voľbami v roku 2010. Fico, predseda parlamentu Paška a prezident Gašparovič nemôžu prelomiť tri Svätoplukove prúty... Dokument začne „dýchať“, keď sa výtvarník Peter Kalmus, vytrvalý burič proti establishmentu, odetý tentoraz v príznačnom červenom kostýme, dobíja na oficiálnu ceremóniu, no nechcú ho pustiť, nemá pozvánku. Je to zábavné: trochu komické, trochu smutné, výstižné.

Už menej filmársky originálny je potom záujem autorky o predvolebné mítingy a podujatia jednotlivých strán. Áno, vydúvanie hrudníkov na siláckych pretekoch snsáckeho mítingu (Handlovský silák 2010) môže byť smiešne, aj plamenné vyznania motorkára - národovca a podobne, ale ťažko z toho vyvodzovať nejaké naozaj relevantné závery. A týka sa to vlastne aj mítingov ostatných strán, ktoré sú vo filme zaznamenané. Všade by sme našli smiešne momenty – keď Figeľ rozdáva autogramy (pri drobnej pani vyzerá naozaj ako Goliáš), keď Radičová v zákulisí pódia tancuje, keď sa turisti fotia s Mečiarom ako s medveďom, keď politici z tribún rečnia a sľubujú a zdá sa, že najvďačnejšími divákmi mítingov sú bezdomovci a asociáli. Zo série predvolebných aktivít je potom ešte najzaujímavejší hádam pompézny mečiarovský míting v nejakom kulturáku (Trenčín?), s nastúpeným početným tímom na pódiu, kde optimizmus vyšumeného lídra tromfne už len hovorca Stanislav Háber.

Kortešačky teda bývajú aj smiešne, ale čosi podobné sme už v dokumentoch videli mnohokrát, takto sme sa na podobných scénach smiali a prípadne i zamýšľali už dávno – napríklad v niektorých vydaniach cyklu OKO z dielne Feničovho Febia. Lenže to bolo prosím ešte v 90-tych rokoch... Perfídnosť slovenskej politiky sa dnes neodohráva na predvolebných podujatiach a na námestiach. To, čo tam jednotliví stranícki predstavitelia v synergii so svojimi priaznivcami predvádzajú, je v podstate len neškodný folklór.

Richard Sulík ako predseda parlamentu (jeseň 2010)
Richard Sulík ako predseda parlamentu (jeseň 2010)

Nadišiel deň volieb, nasleduje volebná noc. K vyjadreniu pred kamerou autorky je vyzvaný politický reportét Eugen Korda (sám drží malú digitálnu kamerku v rukách, mapuje dianie volebného dňa pre nejaký spravodajský server). Hovorí o svojej skepse, nech voľby dopadnú akokoľvek: „...Slovensko čaká desaťročie veľkých problémov [...] ak si Slováci myslia, že ak tá opozícia zvíťazí, že sa stane zázrak a Slovensko sa zmení, tak sa mýlia. Nebude iné. Bude také isté ako dnes, len bude mať šancu sa zmeniť. A tá šanca bude minimálna.“ Dnes už vieme, že na slová Jeňa Kordu došlo, lenže byť skeptikom, ktorému sa väčšina neveselých zvestí naplní, na Slovensku až takým veľkým umením nie je.

Prognóza sa napĺňa skutočne rýchlo. V dokumente si to vďaka montáži v krátkosti pripomenieme: výsledky volieb 2010 neumožnia strane Smer zostaviť vládu. Oslavuje sa v centrále SDKÚ, v stane Most - Híd sa spieva a tancuje, tvár Richarda Sulíka zdobí široký úsmev... Prezident Gašparovič následne vymenuje novú vládu Ivety Radičovej – strih - v zápätí sme svedkami vyslovenia nedôvery exekutíve zo strany slovenského parlamentu (ide o hlasovanie o dôvere spojené so schvaľovaním tzv. eurovalu). To je koniec prvej časti filmu.

Druhá časť

Časť dokumentu druhá – to je predovšetkým radikálna zmena poetiky. Aspoň zo začiatku. Najprv sledujeme totiž animovaný film – kreslenú rekapituláciu zrodu kauzy Gorila, komentovanú hlasom režisérky. Interpretuje slová siskára, ktorý sa podieľal na údajnom odpočúvaní a nebol zbavený mlčanlivosti. Na rozdiel od svojich filmárskych počinov nedávneho obdobia si režisérka zrejme uvedomila, že zložité súvislosti udalostí a faktov niekedy nedokáže efektívne tlmočiť a interpretovať bez použitia špecifických tvorivých metód a prostriedkov - napríklad slovami komentára – čo je inak overený, vlastne už tradičný a konvenčný filmový prostriedok. Zmena výrazu je teda v zásade v poriadku a dokonca je z hľadiska zrozumiteľnosti súvislostí chvályhodná, trošku prekvapuje však preto, že sa tak stane až v dvadsiatej minúte diela. Ale dobre. Autorka teda objasňuje Gorilu animovanými vsuvkami, ale tiež čítaním úryvkov zo spisu v podaní divadelného režiséra Blaha Uhlára a herca a hudobníka Ľuba Burgra (prečo je pri tom oblečený v dokmásanej uniforme, pripomínajúcej úbor príslušníka Verejnej bezpečnosti, a prečo je navyše aj maskovaný zubnou protézou, ktorá mu celkom deformuje tvár, nie je vôbec jasné).

Od Fica do Fica, letáčik filmu
Od Fica do Fica, letáčik filmu

Ako v klasickej investigatívnej publicistike sa potom k spisu Gorila v synchrónnych výpovediach vyjadrujú viacerí protagonisti, spojení s vývojom kauzy, či len jej pozorovatelia, komentátori: predovšetkým novinár Tom Nicholson (ku ktorému sa spis z odpočúvania dostal priamo od príslušníka vykonávajúceho odposluch, keď s výsledkami svojej práce neuspel u svojich nadriadených). Hovoria tiež Milan Žitný, Marián Leško, minister vnútra Lipšic a ďalší.

A potom nasledujú záznamy z mítingov. Sledujeme priebeh demonštrácií pred prezidentským palácom, pred Národnou radou na hradnom kopci, na námestí SNP, na Námestí slobody a inde. Objavia sa jednotliví protagonisti protestov, nielen na námestiach, ale aj v kuloároch, na poradách, na ktoré sa Zuzana Piussi so svojou kamerou dostala zrejme exkluzívne a preto jej záznamy z priebehu rokovaní, z atmosféry medzi organizátormi majú nepochybne svoju cenu. Z organizátorov postupne spoznávame Luciu Gállovú, Petra Pčolinského, Alenu Krempaskú, Ľubicu Lehotskú i ďalších. V jednej z bratislavských krčiem prichádza za nimi s ponukou na spoluprácu politológ Eduard Chmelár a vyjde pritom s farbou von: už roky sníva o participatívnej demokracii a je teraz nadšený z toho, že sa tieto predstavy stávajú súčasťou širšieho spoločenského pohybu, udalostí na námestiach slovenských miest. Lebo spolu so spontánnym odmietnutím politického života kontaminovaného korupciou, sú časťou ľudových zhromaždení aj vážne myslené návrhy na zavrhnutie zastupiteľskej, parlamentnej demokracie a jej nahradenie nejakou formou priamej demokracie. Viac o tom odznie ešte v neskorších pasážach filmu (švajčiarsky model v návrhoch akéhosi pána Molnára a pod.).

Po sekvencii protestov Antigorila, ktorá si vystačila s chronologickým priraďovaním autentických sekvencií, sa opäť premietne kúsok kresleného filmu, Piussi v komentári vysvetľuje, čo je to vlastne Penta. Pravda, tak trochu oneskorene sa v štruktúre filmu odrazu načrtáva profil finančnej skupiny, s činnosťou ktorej bol spojený takmer celý doterajší obsah. Nachádzame sa už v 37 minúte dokumentu, krátky animák až teraz predstaví bývalých moskovských spolužiakov, pripomenú sa miliónové a miliardové etapy rastu skupiny, spolupráca s Vladimírom Lexom či angažovanie generála Alojza Lorenca...

Potom sme však opäť v reportáži, sledujeme ďalšie protesty, porady organizátorov, odznejú niektoré výpovede: mladá organizátorka protestov sa vyznáva zo svojej eufórie, hovorí o zomknutí spoločnosti, o prevládajúcom pocite solidarity. Lenže to sú zrejme len prchavé pocity, lebo v zápätí prináša vytrvalý záujem autorky aj výstižné zábery z roztržky pri výbere zástupcu hnutia do televíznej diskusie. V tom čase už presakujú správy o nejednotnosti hnutia odporu, časť predstaviteľov je za kategorické zrušenie systému politických strán a parlamentných volieb (napríklad aj Lucia Gállová), no o takýchto krokoch nie sú presvedčení všetci.

Proti gorilám (z demonštrácie zo 17.11.2012)
Proti gorilám (z demonštrácie zo 17.11.2012)

Skeptický postoj k radikálnym požiadavkám, respektíve k absencii reálnych, uskutočniteľných cieľov protestujúcich vo filme vyjadria aj politológovia Ján Baránek, Grigorij Mesežnikov a politický komentátor Marián Leško.

Nasledujú sekvencie z ďalších protestov a ich príprav. Komické handrkovanie sa o švajčiarskom modeli priamej demokracie, ako ho navrhuje pán Molnár, sa strieda s dramatickejšími momentami: s večernou bitkou demonštrantov a policajtov na Mierovom námestí či agresiou demonštrantov na mítingu v predvolebnom čase (predjarie 2012) na Námestí slobody, keď na tribúnu antigorilých protestov vystupujú aj zástupcovia jednotlivých politických strán.

No a napokon sledujeme okamihy volebnej noci 10. marca 2012. Zábery z ponurej atmosféry v centrále SDKÚ sú príznačné, podobne ako bujaré oslavy v centrále strany Smer – SD, Robert Fico v kruhu tancujúcich príslušníkov straníckej špičky demonštratívne pije Coca-Colu (v údajnom spise sa spomína, že na stretnutí v konšpiračnom byte sa nechal ponúknuť práve týmto nápojom).

Film sa končí. Na záver má slovo režisérka. V podobe animovanej figúrky hovorí: „Pochopila som. Oligarchia je prirodzené usporiadanie slovenskej spoločnosti, pretože ako v spise Gorila hovorí pán Haščák, volič vie o povahe vecí hovno. Neviem, toto si asi zaslúžime.“

A potom ešte v štúdiu spievajú Živé kvety časť svojej pesničky Kde to žijeme, ilustrované je to obrázkami z parlamentu (pri texte o najväčšej gorile sledujeme práve Roberta Fica), pieseň znie aj pod záverečné titulky. V textoch titulkov je napísané, že po prevzatí moci jednofarebnou vládou strany Smer sa kauza zamietla pod koberec, vyšetrovanie neprinieslo žiadne výsledky (prezidentom policajného zboru sa stal funkcionár spomínaný v údajnom spise), naopak, v spojitosti s predmetnou finančnou skupinou sú vraj viacerí členovia nového kabinetu. A potom nasledujú mená tvorcov a spolupracovníkov pri realizácii filmu. Scenár, kamera a réžia: Zuzana Piussi.

Sporná hodnota filmu

Z mítingu na Námestí slobody (17.11.2012)
Z mítingu na Námestí slobody (17.11.2012)

Opis filmu bol pomerne rozsiahly, o dosť kratšie však môže byť jeho zhodnotenie. Najväčšou prednosťou toho filmu je zber zaujímavého materiálu, ktorý je výsledkom obdivuhodnej vytrvalosti, energie a tvorivej angažovanosti autorky. No a najväčším problémom toho titulu je nedostatočná dramaturgia, sporná koncepcia, nejednoznačný tvar.

Film charakterizuje roztrieštenosť. Ako by sme sledovali niekoľko filmov naraz. Najprv výstižnú filmovú reportáž o jednom z prejavov mentality mocenskej garnitúry, keď odhaľuje kontroverzný pomník. Potom reportážnu impresiu o predvolebných mítingoch. Potom s pomocou komentárov a animáciami rekonštruované súvislosti pôsobenia finančnej skupiny Penta a kauzy okolo odpočúvania na Vazovovej ulici a z toho sa rozvíjajúce spletitosti kauzy s názvom Gorila. Následne sa film vyvinie do reportážnej observácie protestného hnutia Antigorila, v tých podobách, ako prebiehalo na námestiach Bratislavy, ale i v jeho zákulisí, na poradách a v diskusiách i vo vzájomných škriepkach. Občas sa vo filme k zhodnoteniu situácie a vývoja dostanú kvalifikovaní komentátori – žurnalisti, politológovia, ich vystúpenia sú dramaturgickým prínosom – v mori autentických záznamov trochu napomáhajú prehľadnosti a štruktúrovaniu materiálu.

Je v tom filme veľmi veľa zaujímavého, cenného, pôsobivého materiálu, ale suverénny filmový tvar sa z toho jednak nepodarilo stvoriť. Byť s kamerou pri všetkom a reagovať na všetko, čo vývoj v priebehu dvoch rokov nakrúcania prinášal a vyťažiť z toho sústredenú výpoveď v efektívnom tvare, to naozaj nie je ľahké. Celkom sa to žiaľ nepodarilo ani v tomto filme, autorka do určitej miery podľahla prúdu udalostí, ktorý ju so sebou takpovediac strhol. V košatej dokumentácii udalostí, protagonistov a vyjadrení sa paradoxne utopil hlbší zmysel diela. Napriek pravdepodobnému vysokému vkladu montážovo skúseného Mareka Šulíka sa poskladať koherentnú výpoveď jednak nepodarilo. Ktovie, či to bolo pri tak širokom tematickom zábere vôbec možné. Zrejme by pomohlo pôvodné ambície modifikovať. Možno mohlo vzniknúť radšej filmov niekoľko, každý s prehľadným a sústredeným "ťahom na bránku".

Na politickom proteste (17.11.2012)
Na politickom proteste (17.11.2012)

„Tento film som začala robiť zo zúfalstva“, odznie hlas autorky celkom na začiatku filmu, pod prvým titulkom. Keď sa následne začne odvíjať film, a sme svedkami spomínanej štátno-straníckej ceremónie pri odhaľovaní sochy Svätopluka, asi sa domyslíme, čo je zhruba zdrojom zúfalstva autorky. Môžeme k tomu zaujať svoj postoj, súhlasiť s ňou, alebo s ňou polemizovať – oba prípady sú napokon dobrým špúšťačom diváckeho záujmu. Lenže film skoro začína strácať dych. Ukazuje sa, že deklarovaný motív nakrúcania je akosi vágny, že zúfalstvo nestačí. Zoči - voči zložitým súvislostiam skutočnosti chýba hlbší zmysel autorského snaženia. Filmárka s kamerou nakrúca veľa, nakrúca na mnohých miestach, ale viac-menej len registruje. To, čo sa práve deje. Udalosti, ktoré sú významné a signifikantné, ale aj deje, ktoré nemusia byť vôbec relevantné. Ako napríklad spomínané smiešne či trápne predvolebné mítingy. Na registračnom prístupe sa veľa nezmení ani vtedy, keď sa začnú mítingy Antigorily. Animované vsuvky a herecké interpretácie sú cudzorodé, akoby sa spustil film vo filme.

A tak k čomu vlastne na záver osemdesiatminútového eposu autorka dospela? A diváci? Nie je legitímnym diváckym očakávaním, aby sa od deklarovaného počiatočného zúfalstva po poldruha hodine dospelo ak už nie k nádeji (lebo skutočnosť možno nič podobné neanticipuje), tak aspoň k obohateniu, poznaniu? Nastalo čosi také po zhliadnutí filmu? Zdá sa, že veľmi nie. Dojmy sú trochu rozpačité. Videli sme nepochybne zaujímavú audiovizuálnu rekapituláciu niektorých udalostí Slovenska, ktoré sa odohrali – predovšetkým na uliciach a námestiach - v priebehu dvoch rokov. Ale to je trošku málo a film Od Fica do Fica jedinečným dokumentárnym filmom s ozajstným prínosom a obohatením nebol. Žiaľ, opäť sa potvrdilo to, čo vyplynulo už po zhliadnutí filmu autorky Nemoc tretej moci (a ďalších jej filmov z posledného obdobia) – enormné úsilie ani angažovanosť na dobrý dokument nemusia stačiť.

A ešte čosi

V zaplnenej sále centra A4 nultý priestor na premiére (20.11.2012)
V zaplnenej sále centra A4 nultý priestor na premiére (20.11.2012)

Prevládajúci registračný princíp dokumentu je zrejme do určitej miery aj spúšťačom veľmi rozporuplného prijatia filmu, ktorý sa napriek plánovanému a následne odmietnutému premietaniu v multiplexoch nakoniec k svojim divákom dostal. Inými cestami - za úhradu – cez internetové „piano“, alebo na „pirátskej adrese“ kanála YouTube. Medializované naťahovačky s multiplexmi, šikovne kvalifikované ako cenzúrne zásahy, v konečnom dôsledku filmu distribučne pomohli. Ako inak, marketingové princípy fungujú. Už po týždni sa v .týždni (ktorého web bol ústrednou vstupnou cestou k platenému prístupu) tešili zo slušnej návštevnosti (takmer desaťtisíc platiacich divákov), aj nelegálne zavesený film na spomínanom videoportáli mal koncom decembra impozantnú sledovanosť: okolo 30 000 návštev (ktorý film v multiplexoch má podobnú?)

Ale vráťme sa k rozporuplnému prijatiu. Mnohým sa film páčil, viacerí namietajú jeho mizernú – amatérsku technickú aj remeselnú úroveň. Že je zlá, aj neostrá kamera, že za čosi podobné pýtať vstupné v kine by bola nehoráznosť. Tu by sa dalo polemizovať, že od dokumentu - nakrúcaného reportážnou metódou - nie je celkom adekvátne očakávať technické a estetické parametre nákladnej, zábavnej kinematografie. Toto naozaj nie je Hugo či Avatar (keby som spomenul len dva tituly, ktoré mi spontánne prišli na myseľ, keď ide o príklady filmov nakrúcané s ohľadom na vizuálnu fascináciu diváka), alebo – aby sme zostali aspoň v približne v príbuzných vodách – nemožno film Piussi porovnávať ani s vizuálnou prepracovanosťou Príbehov tatranských štítov Pavla Barabáša, to sú celkom iné východiská a ciele. Na druhej strane: opodstatnenosť pochybností o uvádzaní angažovaných spoločenských reportáží v multiplexoch je predsa len možno trochu na mieste. Asi podobne, ako by bola snaha opernému publiku v barokovej budove vnucovať – dajme tomu Plasticov...

Režisérka Zuzana Piussi a producent Mário Homolka na premiére filmu
Režisérka Zuzana Piussi a producent Mário Homolka na premiére filmu

Pomerne častou námietkou kritikov je tiež skutočnosť, že autorka má vraj selektívny prístup k odhaleniam Gorily, bagatelizuje hlavný podiel „pravicovej garnitúry“ na korupčných praktikách a – napríklad aj názvom filmu, ako aj ďalšími indíciami a zábermi (napríklad ako Fico pije kolu na záberoch v závere filmu po víťazstve vo voľbách 2012) chce vraj zodpovednosť zvaliť na Fica a stranu Smer. Nechcem sa púšťať do polemiky s týmito obvineniami, priznám sa len, že ich celkom nezdieľam, nemám pocit, žeby sa zodpovednosť za korupčný marazmus a oligarchizmus prisudzovala vo filme jednostranne nejakej časti politického spektra (aj keď autorka nikdy svoje hodnotové ani politické preferencie netajila a má na ne samozrejme právo). Nazdávam sa, že predmetné dojmy môžu byť skôr dôsledkom spomínaného registračného prístupu, autorskej nevyhranenosti, pričom dotknutá sa v konečnom dôsledku môže cítiť hociktorá strana (ako práve trafená hus...).

V jednej z kritík na internete sa ktosi nielen pohoršuje na údajne zavádzajúcom názve filmu, ale s dávkou zlomyseľnosti navrhuje aj alternatívny: Od Gála po Gála, keďže prognostik Fedor Gál skutočne v úvode aj v závere filmu v synchróne prehovorí. Nuž so záverečným slovom Fedora Gála by sme naozaj nemuseli mať problém, bez ohľadu na to, ktorým tričkám fandíme (pokiaľ nie je iritujúca v očiach rozhorčeného kritika už len osoba Fedora Gála, všakže). Prognostik hovorí totiž o svojom sklamaní z výsledku protestného hnutia, o tom, ako sa premárnila energia ľudí, ako vyšumela, bez evidentného výsledku. A pritom na počiatku boli nastolené celkom legitímne otázky o transparentnom financovaní politických strán, alebo boli v hre návrhy zmeny volebného zákona. V týchto veciach sa neudialo nič.

Posadnutá krajina?

Idúc po pražskej ulici – v samom úvode dokumentu - uvažuje Fedor Gál do kamery: „Moc priťahuje zvláštne typy ľudí. Ja neviem...

80 percent politikov v demokratických krajinách preukázateľne trpia zdravotnými a psychickými deficitmi a je možné, že práve tieto deficity ich predurčovali k výkonu tejto profesie. Tak ja by som teda bol celkom rád, keby som mal aspoň v tejto veci istotu, že predstavitelia štátu, v ktorom žijem, sú psychicky a mentálne zdraví.“ Prognostik sa v zápätí schuti zasmeje.

Tak predovšetkým je otázkou, odkiaľ Fedor Gál čerpá údaj o 80 percentách politikov v demokratických krajinách, ktorí preukázateľne trpia zdravotnými a psychickými deficitmi? Nepochybne sú mentálne a psychické danosti či predpoklady mnohých európskych politikov relevantnou témou, ale takto strieľať percentami od boku je trošku hlúpe. A čo sú to vlastne tie spomínané deficity? Kde sa začína normálnosť, kde patológia politika (či človeka vôbec)? Skúmal seriózne, či študoval tieto otázky známy prognostik, alebo ide o lacný bonmot toho druhu, s akým s obľubou narábajú rôzni populisti? Do úst serióznych vedcov, politológov a komentátorov sa nehodia.

Berieme si späť našu krajinu?
Berieme si späť našu krajinu?

Napokon Fedor Gál vyjadril tiež túžbu žiť v krajine so zdravými politikmi, a hoci od istého času žije v Čechách, podobné nároky sú myslím opodstatnené aj na Slovensku. Vlastne asi všade. Sú legitímne univerzálne. Ale som presvedčený tiež o tom, že do veľkej miery sú univerzálne aj problémy s korupciou verejného a politického života, s oligarchiami a z nich vyplývajúcim marazmom. Nemyslím si, že je to nejaký náš, slovenský vynález, špecifikum, že sme akousi výlučnou krajinou, posadnutou ťažkým červeným súknom. Napokon vlna protestov s obdobným étosom ako u nás, teda s kritikou anomálií súčasného štádia civilizačného vývoja západnej spoločnosti, sa prehnala kontinentom a tiež v zámorí. Isteže, patrí sa pozametať si predovšetkým pred vlastným prahom, ale na druhej strane sa mi zdá prehnane dramatické tvrdenie sloganu filmu, že uvidíme „Slovensko, aké si nechceme pripustiť.“ A nie je mi celkom po chuti ani sugescia, keď marketingová stratégia titulu hlása, že ide o „film, z ktorého môže prísť zle.“ Určite nie, ten film nie je šialenou jazdou na kolotoči odhalení, neprináša fakty, ktoré by sme doteraz nepoznali (sú známe z médií, zo spravodajstva, či zo samotného údajného spisu, ktorý sa dá vyhľadať na webe a mnoho ľudí ho aj čítalo).

Mnohí obyvatelia Slovenska už ilúzie o krajine „svojho srdca“ dávno stratili a mnohí ich ani nikdy nepestovali, pretože to nie je práve rozumné. To však neznamená, že treba podľahnúť nihilizmu či zúfalstvu, že sa tu nedá žiť, že nemá zmysel podstupovať každodenný – hoci aj malý - zápas o to, aby ten život bol lepší, aby bol dôstojný a slobodný. Pričiniť sa o to možno napríklad aj dokumentárnym filmom, prečo nie? Najmä keď taký film nezotrvá v zúfalstve, ale dospeje aj k nejakému poznaniu, obohateniu.

Od Fica do Fica
Slovensko, 2012, 80 min.
Kamera Zuzana Piussi
Strih Marek Šulík
Scenár a réžia Zuzana Piussi