Filmy>>Nomád Pláza – Három vándor

Nomád Pláza – Három vándor

Nomádsky trh – Traja pútnici

leto 2009 Tomáš Hučko

Už niekoľko rokov sa Péter Szalay so svojimi dokumentami zúčastňuje maďarskej národnej prehliadky Filmszemle. Svedčí to nielen o režisérovej tvorivej potencii (takmer každý rok dokončí aspoň jeden titul, niekedy aj dva do roka), ale jeho filmy aj zakaždým niečím zaujmú výberovú komisiu, ktorá ich kvalifikuje do elitnej súťažnej zostavy (tento rok bolo v súťaži tridsať jeden dokumentárnych filmov, deväťdesiatosem v informatívnych sekciách). Pokúsim sa odhadnúť, prečo Szalaya vždy vyberú. Myslím, že originalitu výrazu, jedinečnosť formy či odvahu a invenciu režisérskeho stvárnenia v jeho filmoch zakaždým výrazne predčí sila témy, pôsobivosť zvoleného námetu. Pravdepodobne dobrý tematický a dramaturgický ťah na bránku filmov Pétera Szalaya je potom aj bránou k vstupu medzi dokumenty, ktoré na Filmszemle rezonujú, medzi divákmi i v radoch kritiky.

V jednom zo svojich skorších dokumentov priniesol Szalay napríklad kolektívny portrét nadšencov starých parných rušňov, ktorých fanatická opatera lokomotív a takmer až chorobná láska k parnej trakcii našli vyjadrenie aj v názve filmu Škaredá choroba1 (Csúnya betegség, 2002). Film Drogoví pútnici (Drogzarándok, 2004) sa síce pohyboval v tematicky značne frekventovanej oblasti a rovnako ani autorská interpretácia opäť nebola výnimočná, jednak však sústredenie sa na nevšedný motív turistickej výpravy, "očistného putovania" drogovo závislých, a z neho vyplývajúcich situácií, reakcií a konfrontácií aktérov bol zaujímavý, jednoznačne dramaturgicky opodstatnený. Sociologicko - psychologickou sondážou v generácii dnešných tridsiatničiek, náčrtom životných bilancií profesne úspešných "singles" Szalay zaujal vo svojom nasledujúcom dokumente V dnešných časoch (Mai módi, 2006), účinok filmu však trochu oslabil konvenčnou televízno - publicistickou formou, nie celkom adekvátne ozvláštnenou "modernými" technickými ornamentami, vizuálnymi trikmi. Pochopiteľná a prijateľnejšia je konvenčná formálna stránka, budovaná predovšetkým použitím výpovedí svedkov a s využitím bohatých archívnych filmových materiálov v silnom príbehu dokumentu s výstižne dvojzmyselným názvom Hraničný prípad (Határeset, 2006). Príbeh filmu sa začína odvíjať v auguste roku 1989, kedy sa aj Kurt-Werner Schulz z Weimaru, podobne ako tisícky jeho spoluobčanov z Nemeckej Demokratickej republiky, odhodlá v emigrantskej eufórii roku 892 opustiť východné Nemecko cez rednúcu železnú oponu v Maďarsku. Nepodarí sa mu využiť chvíľkové otvorenie hranice v rámci tzv. Paneurópskeho pikniku a svoju družku s dieťaťom sa pokúša na Západ nasledovať až v ďalších dňoch, kedy je maďarsko - rakúska hranica už opäť prísnejšie strážená. Kurt - Werner sa ju napriek tomu snaží prekonať a v dôsledku súhry náhod a nešťastných okolností sa stáva poslednou obeťou železnej opony, na samej hranici jej životnosti, pretože o niekoľko dní, jedenásteho septembra Maďarsko definitívne otvára svoje hranice aj pre občanov NDR, následne padá i berlínsky múr (9. novembra) a do roka sa Nemecko zjednotí (október 1990). Film Hraničný prípad získal na Magyar Filmszemle v roku 2006 cenu Pála Schiffera.

Péter Szalay (vľavo) na Krakovskom filmovom festivale
Péter Szalay (vľavo) na Krakovskom filmovom festivale

Zatiaľ v najnovšom režisérovom filme, Nomád Pláza - Traja pútnici (Nomád Pláza - Három vándor, 2009) ide opäť o zaujímavý námet. Film má predovšetkým troch sympatických protagonistov: je to bývalý nádejný hudobník a bývalý vrcholový športovec, dnes amatérsky maratónsky bežec, ktorý sa živí výrobou a stánkovým predajom drevených píšťalok a fujár. Ďalej hlava veľkej viacgeneračnej rómskej rodiny, kočujúcej po štáciách s púťovými atrakciami. A napokon fotograf, ktorý sa v rámci svojej životnej filozofie upísal tradičným, archaickým metódam portrétnej fotografie, využívajúc výlučne muzeálnu fotografickú výbavu: doskový drevený aparát. S obytným autom v letných mesiacoch aj so svojou rodinou brázdi krajinu a ponúka svoje služby. Títo traja staromilci dostávajú vo filme priestor vyjaviť čo - to zo svojej životnej filozofie, ozrejmiť svoju náklonnosť nielen k predmetom a činnostiam včerajška, ale aj k hodnotám, ktoré akoby sa zo súčasného sveta vytrácali. V zobrazení je režisér zdržanlivý, nenúti svojich protagonistov zbytočne deklamovať akékoľvek tézy a spolieha sa len na výpovednú silu životných príbehov svojich hrdinov. Píšťalkárovi súčasný modus vivendi pomohol z porozvodovej traumy ako aj z nenaplnených ambícií vrcholového športovca a profesionálneho hudobníka. Filmári ho sledujú až do Prahy, kde v dave stovák podobných športových nadšencov beží maratón. Podobne presvedčivý a pôsobivý je aj obraz života rómskej rodiny, najmä v sekvencii z obdobia počas zimnej prestávky. Obrázky zo života dobre zabezpečenej viacgeneračnej famílie prežívajúcej medzi dvoma púťovými sezónami pod strechou veľkého rodinného domu v štýle "podnikateľského baroka"(najstaršou členkou rodiny je osemdesiatročná mama, najmladším je syn protagonistu asi v predškolskom roku, preháňajúci sa na motorovej štvorkolke v snehu na dvore) sa striedajú so sekvenciou temperamentnej rómskej zabíjačky. Tento rok združená rómska pospolitosť zabila 27 svíň, len pre potreby užšej rodiny kolotočára spracovali sedem zvierat. Hojnosť na stole je pre Rómov dôležitá, hoci hlava rodiny si pochopiteľne sťažuje, že biznis s kolotočmi už nie je taký zaujímavý ako kedysi.

Traja mohykáni sa vďaka dramaturgicko - režijnej koncepcii autorov nemohli vo filme navzájom nestretnúť. Fotograf portrétuje píšťalkára aj celú rómsku rodinu. A v týchto stretnutiach sa naplno prejavujú nielen niektoré silné stránky filmového rozprávania, ale aj jeho najväčšie slabiny. Predovšetkým je aranžované "náhodné" stretnutie fotografa s oboma ďalšími protagonistami ťažkopádne, neprirodzené. Pretože sú to scény zrodené v scenáristovej hlave, v interpretácii nehercov nepôsobia prirodzene, vierohodne. Avšak keď kamera zaznamenáva nepochybne tak isto vopred dohodnuté a pripravené zvolávanie a organizovanie všetkých členov veľkej rómskej rodiny k spoločnej fotografii, je hlava rodiny i všetci ostatní prirodzení, pretože sa ocitnú v reálnej situácii, zostávajú sami sebou a je úplne jedno, že akcia bola iniciovaná pre potreby filmu.

Scény spoločného fotenia Rómov patria tiež k tým najpôsobivejším a tvoria aj akýsi rámec celého filmu (dokument sa končí fascináciou nad zjavenou podobou rodiny, vykresľujúcou sa na doske pod slnečným svetlom). Film však obsahuje aj zdĺhavý záznam množstva banálnych, pomaly plynúcich činností (napríklad hneď v úvode filmu varenie v rodine fotografa, čítanie rozprávky a pod.), ktoré nemajú s posolstvom filmu mnoho spoločného. Pravdepodobne šlo o pokus vytvoriť atmosféru pokoja a pohody, ale výsledkom je skôr nuda.

Výraz filmu občas narúša štýlová nejednotnosť. Andrea Pócsiková o tom na Filmtette výstižne píše: "Použitie experimentálnych prostriedkov, dodatočné zásahy do obrazu sú niekedy násilné, napríklad v kočovnej rómskej rodine (a ich príbehu) sú to zábery krokov starej pani, ktorá v nej zohráva ústrednú postavu. Akoby tvorcovia neverili v "čarovnú silu" samotného obrazu, pričom potrebu "zosilnenia" mohla spôsobiť skôr obsahová nevážnosť. V púťovom hurhaji a pri duniacej hudbe sediacej starene prisúdená symbolická úloha sa žiaľ vydarila iba ako klišé."3 Nepochybne ako floskula pôsobí v tejto sekvencii aj štylizovaný, spomalený a odfarbený záber na krútaci sa ringišpíl, s tlmenou, akoby v echu znejúcou ruchovou kulisou. Žeby metafora odcudzeného rušného súčasného sveta v optike rómskej stareny? Ako klišé však rozhodne nepôsobí hneď "vedľajšie" autorské riešenie v sekvencii. Naopak, vyplýva z logiky situácie, nie je v rozpore so skutočnosťou a zároveň má - celkom prirodzene - aj veľký metaforický náboj: keď sa konečne ťažko organizovaná veľká rómska rodina zhromaždí a fotograf pred exponovaním všetkých vyzve, aby sa asi dve sekundy nehýbali (keďže archaická fotografická technika pracuje aj pri štandardných svetelných podmienkach s dlhými expozičnými časmi), režisér z celku pózujúcich Rómov prestrihne na detail ruky stareny, ktorá sa starecky chveje... K takémuto autorskému dokumentaristickému rozprávaniu možno Péterovi Szalayovi len úprimne blahoželať.

Nomád Pláza – Három vándor
Nomádsky trh – Traja pútnici
Maďarsko, 2009, 53 min
Kamera Péter Dömötör, Ernő Nagy, Péter Szalay
Strih Péter Szalay
Scenár a réžia Péter Szalay
  • Film je výsledkom režijnej spolupráce troch autorov: Sára Schilling, Péter Szalay, Zsolt Juhász
  • "Emigrantskú eufóriu" spúšťa postupná demontáž zabezpečovacích zariadení na Maďarských hraniciach s Rakúskom, započatá začiatkom mája 1989 . 27. júna strihajú demonštratívne ostnatý drôt na hranici ministri zahraničných vecí Gyula Horn a Alois Mock. 19. a 20. augusta sa na hraniciach pri Soprone koná pamätný Paneurópsky piknik, niekoľko hodín celkom otvorené hranice využívajú stovky "východných" Nemcov na emigráciu na Západ.
  • Pócsik Andrea: Modern vándorok, http://www.filmtett.ro/...