Filmy>>Nesvatbov

Nesvatbov

Skonštruovaný mediálny obraz a riadený ohlas jedného dokumentu

október 2011 Tomáš Hučko
Nesvatbov na plagáte

Akokoľvek to znie ako floskula, je to tak: rok sa s rokom zišiel, na dvere klope opäť jeseň - a tiež jihlavský festival. Keď píšem tieto riadky, zostáva do spustenia jihlavského dokumentárneho cirkusu už len dvanásť dní, a bude to ročník už pätnásty, jubilejný. No a práve dnes (13. októbra, štvrtok) vysiela Česká televízia (dvojka) v programovom okne Český dokument film Eriky Hníkovej Nesvatbov, ktorý pred rokom v Jihlave otváral ročník štrnásty. Vo veľkej sále jihlavského Domu kultúry sa vtedy za účasti autorky konala slávnostná svetová premiéra titulu.

Napíšem to otvorene, bol som tým filmom vtedy na premiére sklamaný, ba i znechutený. Keď som následne pripravoval texty o Jihlavskom festivale pre DOKO, mal som pôvodne v úmysle si to s týmto titulom „vybaviť“, ale napokon priestor dostali pozitívnejšie postrehy, a i keď som bol pritom k všeličomu na jihlavských plátnach aj kritický, písal som jednak radšej o filmoch, ktoré boli podnetnejšie. Nesvatbov som teda veľkým oblúkom obišiel a vlastne to tak bolo možno aj lepšie, nemá sa písať s horúcou hlavou... Lenže medzitým vášne už opadli a keďže aj teraz, pri uvedení filmu na českej verejnoprávnej dvojke sa potvrdilo moje stanovisko k titulu spred roka, zrejme to jednak neboli vášne, čo ma motivovalo k negatívnym postojom. Pred rokom, i teraz.

Keď pred filmom niet úniku...

V priebehu celého uplynulého roka sa ten titul neustále pripomínal, doslova sa vnucoval do pozornosti, sústavne „bol na scéne“: veľmi často sa písalo o ňom v novinách, hovorilo v televízii. Médiá prinášali správy nielen o jeho festivalových uvedeniach (otváral napríklad Jihlavu, ale aj FEBIOFEST) ale aj úspechoch (prekvapivý triumf získal film napríklad na festivale v Berlíne, získal tu cenu denníka Der Tagesspiegel, v konkurencii ôsmych nových slovenských filmov získal Nesvatbov tiež víťazstvo za najlepší dokument na jesennom piešťanskom Cinematiku1). V tlači sa samozrejme hodne písalo aj v súvislosti s distribučným uvedení titulu najprv v Čechách a potom i na Slovensku, ale to je napokon prirodzené.

Z filmu v priebehu celých sedemdesiatich minút trvania trčí zle ukrývaná a údajným sociologickým záujmom maskovaná, skutočná pokleslá ambícia: zabaviť publikum, a to na úkor či účet niektorých obyvateľov východoslovenskej dediny Zemplínske Hámre. "Hrdinami" filmu sú traja mladí ľudia okolo tridsiatky – dvaja „starí mládenci“ a jedna „stará dievka“, ale predovšetkým nekultúrny, autoritatívny starosta, bývalý vysoký dôstojník Slovenskej armády Jozef Gajdoš. Hoci je tento buranský slovenský mačo jedným z hlavných nositeľov „smiešna“ vo filme, v konečnom dôsledku sa obeťou výsmechu nestáva, asi preto nie, lebo si vo svojej obmedzenosti trápnu úbohosť svojich postojov a počínania ani neuvedomuje. Ak aj jeho aktivity vyvolávajú smiech, považuje to zrejme za čosi ako bonus, veď „humor“ je korením života... Starosta „výsmech“ teda podstupuje celkom dobrovoľne, je mu dokonca rád, filmovanie jeho smiešnych aktivít masíruje jeho ego a on sám si nepochybne od filmu sľubuje tiež zvýšenie svojej popularity.

Medzičasom, tuším v lete, odvysielala film Slovenská televízia (bola koproducentom, dielo je to teda aj „naše“, slovenské), no a teraz, v predvečer jubilejnej Jihlavy ho konečne uviedla i Česká televízia. Pri tejto príležitosti som si titul pozrel znova a opäť som si uvedomil, že písať o jeho „kvalitách“ naozaj nemá veľký význam, obzvlášť po roku, a v situácii, keď sa už o filme napísalo tak veľa všelikde inde. Napísalo sa pravda všeličo, predovšetkým množstvo reklamného balastu, ale našťastie sa aspoň ojedinelo ozvali aj triezvejšie hlasy. Tak napríklad v článku Márie Ferenčuhovej v Kinečku, ktorý odporúčam do pozornosti, lebo je v ňom v podstate demaskovaná úbohosť predmetného titulu. Na tomto mieste aspoň krátky citát z textu: „Nejde teda o mapovanie fenoménu singles v rurálnom prostredí, ako hlásajú niektoré recenzie, ale o záznam organizovania a priebehu jednej nevydarenej „zoznamovacej párty“ usporiadanej obecným úradom v malej východoslovenskej obci […] Do filmu sa tým dostávajú predovšetkým atrakcie, kuriozitky, vizuálne či naratívne vďačné motívy. Všetko to, čo v rámci témy vnímam ako naliehavé, ostáva mimo záberu. Sociologická, ale aj sociálna perspektíva vypovedania je tým značne skreslená.“2

Výstižnosť tejto recenzie je vlastne ďalším z argumentov, prečo o filme nepísať opäť a neopakovať už vyslovené, pomenované. Dovolím si s recenziou len trošku polemizovať, čo sa týka „vizuálne či naratívne vďačných motívov“, ja ich vo filme takmer nenachádzam. Ak by sa občas dal takýto potenciál predsa len tušiť, je v realizácii neuveriteľne zbabraný. Jeden príklad za všetky: priebeh dedinskej zoznamovacej párty je nasnímaný s takou absenciou invencie, celkom bez citu pre atmosféru, v negatívnom zmysle slova amatérsky, až to zaráža...

Nepredpokladám, že by autorka prechovávala k hrdinovi svojho filmu nejaké hlbšie sympatie (i keď v rozhovoroch spomína fascináciu a obdiv), ona ho len patrične využila v cieľoch svojho sporného konceptu. To, že režisérka filmu, sama osobnostne etablovaná na celkom inej priečke (vyššej samozrejme...) ako jej primitívny protagonista, neprechováva sympatie k starostovi, je teda zrejmé a celkom pochopiteľné. Prekvapivá je však blahosklonnosť režisérky k nekultúrnym a autoritárskym prejavov svojho hlavného hrdinu. Hníková sa vo filme nijako nedištancuje od neprijateľných výrokov, nezaujíma k nim žiadne stanovisko, neodmieta ich. Dáva im vo svojom filme exkluzívny priestor, zdá sa, že ich dokonca vyhľadáva, iniciuje. Nie je to teda prejav otvorenosti, autorskej nepredpojatosti ku skutočnosti, všetko sa to deje zrejme z jediného dôvodu – predpokladá sa, že predmetné výroky a počiny sú smiešne, že budú zaručene zabávať publikum. Celkom dobre to všetko dokumentuje napríklad scéna, keď filmári skrytým mikrofónom – zrejme nevdojak – nakrútia rozhovor starostu s jedným zo starých mládencov na futbalovom štadióne, na druhý deň po zoznamovacom večierku. Hlúpe reči o panenských blanách naložených v octe, z úst sklamaného starostu, keď bilancuje priebehu večierku, by sa možno dali ešte ľudsky pochopiť (napokon, ruku na srdce: kto z nás sa v súkromí alebo aspoň v duchu ešte v živote nedopustil nejakých podobných „politicky nekorektných“ vyjadrení?). Čo je však do očú bijúce, je na jednej strane bulvárna pripravenosť zaznamenávať a najmä následná rozhodnosť zverejňovať podobné prejavy. A to opäť bez nejakého postoja, stanoviska. Motívom je totiž hlúpa, vulgárna sranda, nejde o humor. A prejaví sa tiež starostova obmedzenosť, keď tento autorský úmysel v dokončenom filme autorizuje (podľa slov režisérky celý obsah filmu starosta i hlavní protagonisti autorizovali). Ktovie, možno je pán Gajdoš na svoje chlapácke reči aj pyšný.

Prevažne dobré slovo o zlom filme...

Ak teda filmu jednak venujem tieto riadky, impulzom k ich napísaniu je skôr značný mediálny rozruchu okolo titulu, ako jeho obsah či zvolené tvorivé metódy.

Priblížme si teraz aspoň na zopár konkrétnych príkladoch, ako sa o filme samotnom i v súvislosti s jeho uvedením (na festivalovú scénu či do kinodistribúcie) písalo v niektorých médiách.

Ako reakcia na jihlavskú svetovú premiéru sa napríklad v denníku SME už vo štvrtok 28. októbra 2010 objavila krátka zmienka o filme, letmo približujúca aj jeho obsah. Kristína Kúdelová vo svojom krátkom texte nedokáže celkom ukryť svoj negatívny postoj, napríklad keď hneď v úvode so štipkou dešpektu napíše: “V Zemplínskych Hámroch žijú slobodní tridsiatnici. Režisérke Erike Hníkovej sa to zdalo vtipné.“ A otvorene skepticky Kúdelová svoj článok končí: „Film Nesvadbov je však, bohužiaľ, aj trochu výsmešný. Najmladšia časť publika v Jihlave sa smiala na nevkusnom zariadení skromných domácností, a napokon, čo iné mala robiť. Možno iba rozmýšľať nad tým, čo myslí starosta úprimne, čo je iba jeho šou a čo bolo iba šou filmovou. Samota mladých ľudí a ich neschopnosť prejaviť city, život v stereotypoch a pasivite je stará a neuchopiteľná téma. A pre režisérku Hníkovú asi aj nezaujímavá.“3

To podstatne zmierlivejší tón volí na stránkach toho istého denníka Miloš Krekovič o pár dní neskôr (4. novembra). V rozhovore pod názvom „Česká režisérka nakrútila film o starých mládencoch, ktorým hľadá partnerky starosta“ novinár s autorkou filmu špiritizujú nad sociologickými aspektami témy, ktoré sú nepochybne zaujímavým kontextom témy, lenže ten sa vo filme neobjavuje (to vo svojej recenzii postrehla už Ferenčuhová). Rozhovor Krekoviča sa začína zhruba tam, kde svoj pohľad naposledy uzavrela Kúdelová. Redaktor sa na úvod opýta: „Diváci na premiére vášho filmu Nesvatbov burácali smiechom. Sú vidiečania bez partnerov až takí zábavní?

- Aj mňa reakcie prekvapili. Pôvodne som myslela, že film bude pomalý art a zrazu som počula názory, že je to komédia roka. Občas mám pocit, že ak sa na filme príliš smejete, už nad ním toľko nepremýšľate. Dúfam, že s Nesvatbovom to tak nebude. Že to bude, ako sa hovorí, skôr smiech cez slzy.“4

Nesvatbov na East Silver v Jihlave

Apropo, „pomalý art“... Čo to asi znamená? Kým nad tým podumáme, v každom prípade sa zdá, že sa podarilo „upiecť trochu iný koláč“, ako boli pôvodné predstavy. Alebo je interpretačná stratégia s názvom „pomalý art“ len akousi dodatočnou a márnou snahou autorky prepožičať svojmu dielu jednak iné, vyššie ambície?

Tvorcovia filmu to však skúšajú na širokú verejnosť aj inak. Evidentná je napríklad snaha dodatočne vsugerovať filmu „ušľachtilý“ sociologický záujem o problematiku. Takáto dimenzia však vo filme naozaj nie je prítomná, je v rozhovoroch len dodatočne predstieraná. Tím tvorcov a výrobcov Nesvatbova je však úporný: aj na internetovej stránke filmu je prekvapivo veľký priestor venovaný analýze fenoménu singles z pera nezávislého sociológa. Opakujem, sociologická analýza predmetného javu s konkrétnym filmom súvisí naozaj len okrajovo, ten titul je o niečom celkom inom.

Vráťme sa opäť k niektorým printovým médiám, k ohlasom na film. Tak vo štvrtok 31. marca 2011 sa napríklad opäť na stránkach SME s režisérkou príjemne porozprával Ján Gregor a opäť sa rozhovor pri zmienke o poslednom tvorivom počine, teda filme Nesvatbov, začína rozdúchavaním sociologickej hmloviny, ktorá v tom filme naozaj nie je.

A ďalších dobrých slov si tento zlý titul vyslúži neúrekom naprieč celým spektrom printových, internetových, ale aj elektronických médií. Tak napríklad aj inokedy taký britký kritik Kamil Fila (nemilosrdný napríklad v recenziách v Cinepure, naposledy mi jeho hlas utkvel v pamäti pri nekompromisnom odmietnutí Špátovej filmu o architektovi Kaplickom Oko nad Prahou) v rozhovore s Hníkovou na portáli Aktuálně.cz vedie na margo autorkinho najnovšieho filmu (ale i ďalších tém) hodne kulantný rozhovor, ktorý pripomína skôr priateľské klábosenie pri kávičke... Nenachádza tento postrach českých filmárov na tvorbe režisérky Hníkovej nič, čo by si zaslúžilo aspoň slušnú polemiku?

Zdá sa, že epidémia si nevyberá, a tak aj na stránkach sebavedomého, vyhranene sa tváriaceho Týždňa nájdeme v týždennom odporúčaní televíznych programov (teletipy 41 týždňa) aj titul Nesvatbov (vo vysielaní českej dvojky).

Hádam tých príkladov mediálnej stádovistosti nateraz stačí...

Skonštruovaný mediálny obraz a riadený ohlas

Z čoho asi tak vyplýva takmer bezhraničná ochota médií vytvárať, tlmočiť, omielať a klonovať spomínané fámy a nezmysly? Čosi možno pravdepodobne pripísať aj na vrub redakčnej hlúposti či pohodlnosti, celkom oprávnené bude však určite aj podozrenie z cieľavedomých obchodných transakcií, v rámci ktorých sa v jednotlivých médiách záväzne realizujú dohodnuté marketingové stratégie.

Boli by sme asi priveľmi naivní, keby sme si chceli počiny v súčasnej mediálnej a kultúrnej sfére, ale aj v oblasti umenia a tvorby predstaviť bez akéhokoľvek pôsobenia marketigových mechanizmov. Boli by sme asi smiešne nostalgickí, keby sme sa priveľmi obzerali do minulosti, do čias, keď ešte posvätný marketing nezohrával tak dôležitú úlohu, ako je to dnes. Biznis a s ním úzko spojené nástroje marketingu sú dnes naozaj všade, dôležitú úlohu zohrávajú v kultúre, aj v umení, nielen pri ich distribúcii, ale i pri procese tvorby. Možno to tak nie je celkom správne, ale je to tak. Mali by sme sa zrejme naučiť sa s tým žiť a ak sa to dá, vedieť dokonca využívať niektoré pozitíva, ktoré z pôsobenia komerčných aspektov môžu vyplývať aj pre tvorivú činnosť. Aj pre tvorbu dokumentárnych filmov. Ideálna predstava je však pritom taká, že nástroje biznisu a marketingu pomôžu realizácii tvorivých zámerov, nie naopak. V prípade filmu Eriky Hníkovej Nesvatbov to tak žiaľ vôbec nie je. Skonštruovaný mediálny obraz a riadený ohlas dokumentu je v tomto prípade totiž niekoľkokrát významnejší ako film samotný.

Nesvatbov
ČR, SR, 2010, 80 min
Kamera Jiří Strnad
Strih Jana Vlčková
Scenár a réžia Erika Hníková