Filmy>>Nemoc tretej moci

Nemoc tretej moci

Na dobrý dokument angažovanosť a odvaha nemusia stačiť

november 2012 Tomáš Hučko

O filme som už raz na týchto stránkach písal. Nie tak dávno, po jeho uvedení v súťaži slovenských dokumentov na piešťanskom Cinematiku. Nevenoval som mu pravda samostatnú recenziu, iba zopár kritických poznámok, v ktorých som sa snažil vystihnúť len najväčší problém titulu. Hlbšia analýza sa filmu „neušla“ preto, lebo pravdu povediac ma až tak veľmi nezaujal (presnejšie: dosť ma sklamal). A okrem toho som ho videl jediný krát, na podrobnejší rozbor som si netrúfal. Prešlo iba zopár týždňov, a film Zuzany Piussi Nemoc tretej moci som videl niekoľkokrát za sebou! (hoci ho z niekoľkých miest na internete medzičasom stiahli, nezmizol z webu celkom, a dokonca sa objavil na niekoľkých nových adresách). Dokument totiž nedávno rozvíril hladinu nášho „rybníka“, a zdá sa že trochu aj susedného.

režisérka Zuzana Piussi (foto: Július Hučko)
režisérka Zuzana Piussi (foto: Július Hučko)

Ak sa nemýlim, je to na Slovensku vlastne po prvý krát, čo dokumentárny film vyvoláva nielen pomerne vášnivé laické diskusie, ale aj vážnu mediálnu odozvu, a dokonca sa ozve aj časť politickej scény. Podporu na svojich blogoch filmu a jej autorke vyjadrujú napríklad aj predseda slovenskej mimoparlamentnej politickej strany, ale aj český dokumentaristický guru, a film spôsobí dokonca aj petičnú iniciatívu - jednu domácu, ale umelci a osobnosti sa k písomnému protestu združia aj v susedných Čechách (myslím, že výzva Holky se nezavíraj sa objavila ešte skôr ako petícia na Slovensku). Dokonca sa filmu zastane sám minister zahraničných vecí Českej republiky Karel Schwarzenberg... A všetko je reakciou na to, že autorku v súvislosti s jej dokumentom policajne vyšetrujú, a trestoprávne stíhanie za obsah filmu nie je vylúčené. Čo také závažné je v tom filme? Čo som na súťažnej projekcii Cinematiku v kine Fontána v Piešťanoch prednedávnom prehliadol? Po medializácii kauzy o stíhaní režisérky už je to zrejmé. Naozaj? Je všetko jasné?

Príbeh šikanovanej sudkyne

Sudkyňa Helena Kožíková podala v súvislosti s dokumentom žalobu a trestné oznámenie, lebo tvrdí, že film obsahuje jej rozhovor s dcérou zosnulej sudkyne Marty Laukovej, ktorý bol nakrútený tajne, bez jej vedomia a zvolenia. Prišlo pritom vraj k „porušeniu dôvernosti ústneho prejavu osobnej povahy“. Ide o záverečnú sekvenciu titulu, kedy advokátka Zuzana Lauková zájde so sudkyňou Kožíkovou na kávičku (zrejme do bufetu v budove súdu) a chce sa s ňou zoči - voči porozprávať, osobne sa konfrontovať (lebo na maily vraj sudkyňa nereagovala), a síce o okolnostiach postihov jej matky - sudkyne Marty Laukovej, ktorá medzičasom zomrela.

No na to, aby diváci aspoň tušili, o čom sa v závere filmu v kaviarni tie dve ženy škriepia, musia si spomenúť, čo k prípadu sudkyne Laukovej asi v polovici filmu, v dvadsiatej minúte povie jeden z respondentov, občianska aktivistka Zuzana Wienk. Hovorí o tom, že doktorka Lauková dostala na lístočku od svojej nadriadenej (predsedníčky súdu) pokyn na prepustenie konkrétneho človeka z väzby. Toto zasahovanie do nezávislosti sudcu Lauková neakceptovala. Nasledovala perzekúcia zo strany nadriadených, ktorá mohla prispieť k zhoršeniu jej zdravotného stavu. Doktorka Lauková napokon v nemocnici umrela.

Ešte stále sme v strede dokumentu: po výpovedi Zuzany Wienk vo filme vypovedá dcéra sudkyne, advokátka Zuzana Lauková. Porozpráva svoju trpkú skúsenosť s priamou svedkyňou ovplyvňovania, s kolegyňou jej mamy, ktorá následne akýkoľvek akt ovplyvňovania poprela (v tomto konkrétnom prípade ide o doručenie lístočka sekretárkou do kancelárie, na ktorom bol pokyn k prepusteniu). Zrejme zo strachu. Dcéra tiež spomenie represálie zo strany zamestnávateľa, vo filme ich však nekonkretizuje („akonáhle moja mama podala trestné oznámenie, začali voči nej represálie.“).

Súvislosti a podrobnosti celého prípadu sa nedozvedáme priamo z titulu, ale až teraz, v rámci jeho mediálneho prevetrávania. Ide v kocke o to, že keď sudkyňa Lauková podala žalobu za pokus o ovplyvňovanie, nastala napríklad úzkostlivá kontrola jej dochádzky, ale aj preloženie z trestného úseku na úsek občiansko-právny. Medzitým vymenovaná nová predsedníčka súdu Helena Kožíková (po medializácii kauzy ovplyňovania ministerka pôvodnú predsedníčku odvolala) podala Súdnej rade podnet na zastavenie výplaty príplatku k nemocenským dávkam doktorky Laukovej. Vraj pre účelovosť jej práceneschopnosti. Hoci Súdna rada mala k dispozícii lekársku správu o zdravotnom stave sudkyne Laukovej, rozhodnutím zo dňa 4.5.2010 jej zastavila príplatok k nemocenským dávkam1. Opakujem, takto - v podrobnejších súvislostiach - príbeh sudkyne Laukovej vo filme neodznie. Vo filme je príbeh o šikane iba hmlisto načrtnutý. Snaha ovplyvniť nezávislé rozhodovanie je vo filme prezentované myslím výstižne (dokonca je v rukách dcéry nasnímaný aj predmetný „pokynový“ lístoček), zato s určitým zjednodušením vzniká vo filme subjektívna indícia o priamych dôsledkoch pracovnej perzekúcie na zdravie a úmrtie. Stres a v ešte väčšej miere šikana zo strany zamestnávateľa samozrejme vo všeobecnosti môžu mať nepriaznivé dôsledky na zdravie, ale ťažko sa to preukazuje a dokazuje. Posudzovanie miery dôsledkov sporných zamestnávateľských praktík na zdravie človeka je naozaj zložité, pričom pokusy o zasahovanie do nezávislého rozhodovania sudcu sú naopak jednoznačne kvalifikovateľné, sú odsúdeniahodné.

Rozhovor

Kým sa v závere filmu (asi v 42 minúte) v predmetnom rozhovore stretnú tie dve ženy, prinesie film Nemoc tretej moci vo svojej druhej polovici ešte niekoľko pomerne zložitých tém a motívov (disciplinárne súdy, nejasný príbeh Dr. Majchráka, záznamy z rokovania Súdnej rady, leporelo z archívnych televíznych materiálov, sprostredkujúcich výstižný profil predsedu Najvyššieho súdu Harabina), k slovu sa dostane tiež niekoľko sudcov, publicisti a pod. A tak kontext kauzy sudkyne Laukovej, ktorý bol načrtnutý v strede titulu (vo výpovedi Zuzany Wienk a advokátky Zuzany Laukovej), nemusí byť v diváckej percepcii záverečného rozhovoru celkom jasný, zrozumiteľný. A to tým skôr, že ten rozhovor sa nesie v značne emocionálnom tóne. Ženy si skáču navzájom do reči, repliky nie sú celkom zrozumiteľné (nižšie uvedený prepis je výsledkom zvláštneho úsilia porozumieť dialógu), vety často nie sú dokončené.

Keď Kožíková na chodbe úradu súhlasí, aby ju Lauková sprevádzala do bufetu, následne pri stolíku medzi dvoma ženami odznie toto (zaznamenané kamerou položenou na susednom stole, zvuk nahratý tzv. klopovým mikrofónom – mikroportom, pripevnenom na odeve advokátky Laukovej2):

- ...som sa chcela opýtať, prečo to všetko takto dopadlo. Ale po ľudskej stránke teraz! Lebo vy ste s mamou pracovali predtým aj na štvorke a vychádzali ste dobre, a prečo ste toto spravili?

- Prečo som jej dala návrh na zastavenie...?

- Prečo? A prečo rozširujete o nej... a prečo ste napísali tento... tento osobné stanovisko. Môžete mi to vysvetliť?

- Ja som to dala na stránku...

- Vaše osobné stanovisko na stránku!

- Moje osobné stanovisko!

- Ako fyzickej osoby.

- A trvám na ňom.

- Trvajte na ňom. To ešte bude mať dohru!

- Ale to je jedno stanovisko! Vy z toho...

- A tým, že na okresnom súde rozširujete, že moja mama spadla z čerešne a tak si spôsobila zranenia...

- To som nepovedala!

- To ste povedali! To ste povedali vy!

- Áno, to som zopakovala ja, keď mi to bolo povedané...

- Odkiaľ vám to bolo povedané?

- Opýtajte sa, začala to rozprávať zapisovateľka, povedal to podpredseda...

- Prečo rozširujete takéto veci, keď to nie je pravda?

- To som nepovedala ja!

- Mám na to svedkov.

- Áno?

- Tak isto ako vy máte svedkov na všelijaké iné veci. Ja sa nepotrebujem s vami znova stretávať, toto je prvý a posledný krát, ja vám prajem šťastie vo vašom živote. Jak sa hovorí, božie mlyny melú pomaly ale isto...

- Nebojím sa!

- Ja sa viacej...

- To je vyhrážka, viete...?

- To vôbec nie je žiadna vyhrážka, to je príslovie.3

A to je celý predmetný rozhovor. Strih – sudkyňa opúšťa bufet a advokátka Lauková značne emocionálne rozrušená komentuje pre kameru rozhovor, ktorý sa práve odohral. Podstatou jej hodnotenia je zhnusenie a beznádej.

Pre korektnosť je treba povedať, že rozhovor je zostrihaný, teda krátený. To je v princípe pochopiteľné, takto sa bežne z rozhovorov vyberajú relevantné časti, vyhadzuje sa tzv. vata. Ale čo naozaj dôležité v tom rozhovore vlastne odznie? Vyplývajú z neho v zásade dve či tri témy, pričom ani jedna z nich nie je divákovi filmu vôbec jasná.

Po prvé: predmetom hádky je najprv nejaké osobné stanovisko sudkyne, ktoré bolo zverejnené na stránke (zrejme webovej). O aké stanovisko ide? Čo je jeho obsahom? Nevieme.

Po druhé: Lauková vyčíta Kožíkovej, vraj rozširuje o jej matke, že spadla z čerešne (a tak si spôsobila práceneschopnosť). Sudkyňa to popiera. O ohováraní a jeho pôvodcoch z rozhovoru vyplývajú len hmlisté indície.

Po tretie: v hádke zvukovo celkom zanikne, ale jednak odznie zmienka (nedopovedaná zmienka hneď v úvode), že sudkyni Laukovej bola zastavená výplata príplatku k nemocenským dávkam (Kožíková: „Prečo som jej dala návrh na zastavenie...?“). Aj keby replika nezanikla v škriepke, divák nemá šancu tušiť, o čo sa jedná, vo filme sa o konkrétnych podobách postihov nehovorilo (poznáme ich až zo súčasného ohlasu médií).

Súvislostiam spomínaných tém pravda možno porozumejú ľudia, ktorí sú vysoko zainteresovaní v konkrétnych problémoch a kauzách justície, aj tohto konkrétneho prípadu - napríklad niektorí sudcovia. Ale pre väčšinu divákov je ten rozhovor iba značne hmlistým obrazom problému. Skôr je záznamom emocionálneho rozrušenia advokátky, ktorá konfrontáciou so sudkyňou, ktorá je v prípade zrejme zainteresovaná (že je to naozaj tak, o tom sme sa presvedčili až teraz z médií, nie z filmu) hľadá satisfakciu v súvislosti s príbehom svojej zosnulej matky. Opäť viac z médií ako zo samotného filmu vieme, že je to príbeh o nezávislosti sudkyne Laukovej v rozhodovaní a o jej následnej perzekúcii zo strany nadriadených. Pre afekt mladej ženy, ktorej zásadová mama umrela, môže mať divák pochopenie, môže ho vnímať s empatiou, ale vecné súvislosti predmetnej kauzy nanajvýš iba tuší, a možno si ich aj domýšľa, ale bez záruky, že sa pritom nemôže mýliť.

Skrytá kamera...

Tvorivý a realizačný tím filmu (zľava): Robert Zipser, Zuzana Piussi, Robert Kirchhoff (foto: Július Hučko)
Tvorivý a realizačný tím filmu (zľava): Robert Zipser, Zuzana Piussi, Robert Kirchhoff (foto: Július Hučko)

Pridávam sa k tým, ktorí tvrdia, že verejní činitelia pri výkone svojich funkcií musia strpieť oveľa väčšiu mieru záujmu médií ako bežný občan. Médiá konajú v záujme verejnosti svoju informačnú a nepochybne aj kontrolnú misiu, funkciu. Súhlasím preto aj s konkrétnym aktuálnym vyjadrením Asociácie nezávislých producentov (ANP): „Sudkyňa, v čase nakrúcania podpredsedníčka Súdnej rady, ako verejný činiteľ musí zniesť záujem verejnosti o jej bezúhonnosť.“

Som presvedčený o tom, že v prípade vyhýbaniu sa tomuto záujmu môže byť oprávnené aj snímanie tzv. skrytou kamerou. Kamera môže záznam urobiť tzv. objektívne ukrytá (je to radikálnejší a riskantnejší variant), najčastejšie sa jedná o tzv. subjektívne skrytú kameru. Tá sa použije napríklad vtedy, keď verejný činiteľ vie, že má dočinenia s médiami, ale snaží sa vyhnúť vyjadreniu, informovaniu, zaujatiu stanoviska a predovšetkým ich zvukovo-obrazovým záznamom. A pracovníci z médií záznam jednak „tajne“ urobia. Napríklad tak, že si respondent nevšimne či neuvedomí, že technické zariadenie reportéra je v činnosti a robí záznam relevantného vyjadrenia, ktoré malo zostať nezverejnené. Stotožňujem sa teda aj s formuláciou Asociácie nezávislých producentov, keď vo svojom vyhlásení píšu: „Autori, ktorí pracujú na spoločensky závažných témach, majú možnosť použiť inštitút skrytej kamery a nie sú povinní žiadať o súhlas so zverejnením záznamu konania osoby, na ktoré sa vzťahuje definícia verejne činnej osoby“.

Záleží teda zakaždým na konkrétnych okolnostiach, za akých sa záznam skrytou kamerou zhotoví. Hranicou, ktorú by médiá (ani umelci...) nemali prekročiť, sú tzv. prejavy osobnej povahy. V skratke a trochu zjednodušene, ale o to rukolapnejšie ide o to, aby nejakého politika, alebo hoc aj čitateľa týchto riadkov, ktokoľvek ľubovoľne nenahral (a následne nešíril) pri jeho konaní trebárs v kúpeľni, v spálni, či na záchode, ale napokon nielen tam. Možno aj v kaviarni, keď dajme tomu nepekne zíva, či smiešne kýchne...

Prejavy osobnej povahy?

Vráťme sa teraz k filmu Nemoc tretej moci. Týka sa bufetový rozhovor advokátky Laukovej so sudkyňou Kožíkovou veci verejného záujmu, alebo ho možno kvalifikovať v rámci prejavov osobnej povahy? Podľa mňa ani jedno, ani druhé. Ten rozhovor je totiž nezrozumiteľný, okrem istého obrazu emócií z neho nič nevyplýva. Ten rozhovor je jednoducho zlý. A vo filme celkom zbytočný. Hoci jednej z účastníčok spôsobil silné emocionálne vzrušenie - zhnusenie a beznádej, a druhá v ňom vidí poškodenie svojich práv, pre filmové dielo s ambíciami reflektovať marazmus slovenskej justície je bezcenný. V tom zlom filme sú viaceré iné scény a rozhovory oveľa výstižnejšie. Napríklad rozhovor režisérky so Štefanom Harabinom, či vynikajúci prestávkový rozhovor so samoľúbym navrhovateľom prebiehajúceho disciplinárneho konania a predsedom Krajského súdu v Banskej Bystrici Dr. Boborom (škoda len, že je technicky takmer nepoužiteľný). Ale výstižné sú aj niektoré scény zo zasadania disciplinárnych komisií, hodnotné sú aj niektoré výpovede sudcov, publicistov. Škoda však, že sa vo väčšej miere nepodieľajú na zreteľnejšom dramaturgickom koncepte, nie sú jeho súčasťou, sú to viacmenej samostatné motívy.

Ktovie, čo by spôsobil podnetný, zrozumiteľný, dramaturgicky účelne vybudovaný dokumentárny či publicistický film, výstižne obnažujúci pomery slovenskej justície? Napokon sa však ukazuje, že paradoxne aj zlý film a v ňom použitý nezrozumiteľný rozhovor, zaznamenaný skrytou kamerou, môže mať predsa len nejaký, aj keď len sekundárny význam. Titul rozprúdil diskusiu a polemiku, prebudiac trochu verejnosť z tradičnej letargie, z nezáujmu o veci verejné. A (ne)fungovanie justície, uzurpácia moci v rukách jednotlivcov a skupín je naozaj výsostne vec verejná, nie je to len problém tej menšiny poctivých, nezávislých a statočných sudcov, ktorí na praktiky už dlhšie poukazujú (a znášajú za to dôsledky, napríklad v podobe rozhodnutí disciplinárnych komisií). Je to problém výsostne celospoločenský, lebo nezdravé pomery v justícii ohrozujú podstatu demokracie.

„Najlepšia výpoveď...“

Predseda OKS Ondrej Dostál, okrem toho, že podal na seba trestné oznámenie za schvaľovanie a vychvaľovanie činu režisérky - nasnímanie rozhovoru advokátky Laukovej a sudkyne Kožíkovej (ak by sa preukázalo, že ide o trestný čin) - na svojom blogu tiež napísal: „Film Nemoc tretej moci považujem za najlepšiu výpoveď o stave slovenského súdnictva, akú som mal kedy možnosť vidieť.“ Nuž fór je v tom, že je to filmová výpoveď na tému slovenského súdnictva jediná. A tak môže byť najlepšia, aj keď je zlá.

Prečo je ten film zlý? Podstatu som napísal už v riporte zo Cinematiku. A tak len malá rekapitulácia a prípadné doplnenie. Treba uznať, že v jednotlivých pomerne výstižných a pôsobivých fragmentoch titul pripomenul a sumarizoval marazmus slovenskej justície. Lenže to je dosť málo. Dielo je žiaľ len sledom výjavov, výpovedí a archívnych spravodajských televíznych materiálov (Markíza, Joj, STV) bez zjavnejších ambícií o nejakú zmysluplnú štruktúru. Jednotlivé motívy, témy a fragmenty síce so sebou prirodzene voľne súvisia, ale to ešte zďaleka nie je opodstatnená dramaturgická koncepcia s patričným účinkom a prínosom.

V problematike súdnictva zainteresovaní ľudia asi dobre rozumejú súvislostiam, ktoré ten film prináša, ale divák mnohému nerozumie. Naozaj nechcem predpisovať suverénnej autorke konkrétne tvorivé metódy, ale napríklad bez dobre napísaného komentára mnohé zložité súvislosti prednesených káuz a príbehov jednoducho nie sú zrozumiteľné. Navyše sa niekedy aj stručný obsah (ktorý dobrý komentár sprostredkuje úsporne a výstižne) tlmočí zdĺhavými a ťarbavými verbálnymi prejavmi niektorých respondentov. Lenže ktorý zo súčasných dokumentaristov na Slovensku dokáže napísať aspoň jednu dobrú vetu komentára? Ja viem, filmári sa komentáru vyhýbajú okrem iného aj preto, lebo vraj prináša do diela publicistický výraz. Lenže tomu sa autorka so surovými reportážnymi záznamami v konečnom dôsledku aj tak nevyhla - ibaže sa v tomto prípade jedná o publicistiku zlú. Mohla (a mala) byť dobrá.

O nekoncepčnej dramaturgii svedčí napríklad aj tá skutočnosť, že práve ten Vladimír Mečiar, ktorý má nepochybne lví podiel na súčasnom stave tejto spoločnosti, a ktorý má aj bezprostredné zásluhy v inštalácii Štefana Harabina do vysokých funkcií justície, že ten Vladimír Mečiar má vo filme jedinú krátku repliku, citujem: „Márna sláva: okrem odbornosti a trošku prudkosti niet Harabinovi čo vytknúť.“ To sa naozaj nebolo v súvislosti s nemocou tretej moci kedysi najsilnejšieho muža na politickej scéne Slovenska čo opýtať?4

No a Lucia Žitňanská, v čase nakrúcania filmu ešte ministerka spravodlivosti, ktorá sa špecifickými krokmi snažila eliminovať vplyv predsedu Najvyššieho súdu, vo filme Zuzany Piussi nepovie ani toľko. Na otázku spoza kamery: „Čo by ste mohli povedať, že urobil Harabin dobre?“ sa len dlho zamyslí a napokon sa významne pousmeje. Nuž, výstižné to je, ale zrejme by stálo za to vypočuť si radikálneho oponenta Štefana Harabina aj na ďalšie položené otázky.

Do basy?

Holky se nezavíraj, tak znel bleskový apel niektorých solidárnych umelcov zo susedného Česka. Nuž, podľa toho, čo spáchajú... Ak spevák v opere zaspieva falošne, bolo by absurdné, aby bol za to trestne stíhaný. Stačí, že ho vypískajú, v najhoršom prípade poletí nejaká tá paradajka... Aby nedošlo k nedorozumeniu: stíhanie režisérky filmu Nemoc tretej moci považujem za nezmysel. Rozumiem tomu podobne, ako to deklarovala sama autorka – ide zo strany niektorých kritizovaných predstaviteľov justície o zastrašovanie, o snahu umlčať kritiku. Lenže nedôsledným a neprofesionálnym konaním v súvislosti s predmetným rozhovorom (nejasný, emocionálne významne poznačený obsah, snímanie skrytou kamerou a dištancovanie sa od použitej metódy v následných vyjadreniach v médiách, či zbytočná páska sudkyne, zakrývajúca oči v záujme zachovania anonymity... ) – im k tomu režisérka sama dáva istú príležitosť, zámienku. Napríklad tak, že „špecifický právny názor“ má teraz o niečo väčšie šance, aby sa presadil hrubou silou, ako keby pri nakrúcaní autorka pracovala obozretne a predovšetkým koncepčne.

Nedostatok koncepcie vlastne charakterizuje ten titul ako taký. Dielo mi pripadá ako narýchlo a šlendriánsky zbúchaný príspevok k pálčivej téme, ktorá vzhľadom na závažnosť témy automaticky generuje určitú dramatičnosť a pôsobivosť. Aký však mohol byť ten film, keby sa mu venovala náležitá profesionálna pozornosť? Keby sa nekalkulovalo s tým, že stačí byť angažovaným?

Súčasné reakcie na film Zuzany Piussi sú v podstate dvojakého druhu, oboje extrémne: alebo vychádzajú z absurdného stanoviska, že je trestne zodpovedná za nevhodný obsah filmu, alebo je autorka nekriticky vyzdvihovaná na piedestál takmer jedinej bojovničky za spravodlivosť a zároveň aj obeť neľútostného pohonu na umeleckú slobodu a slobodu vyjadrovania.

Takmer nikto nehovorí o filme samotnom. Či je dobrý, či zlý – a prečo. Ja si myslím, že za guráž vyjadriť sa k téme stavu slovenského súdnictva si autorka zaslúži pochvalu, ale škoda, že ten dokument nie je lepší.

Nemoc tretej moci
Slovensko, 2011, 47 min
Kamera Zuzana Piussi
Strih Marek Kráľovský
Scenár a réžia Zuzana Piussi
  • Podľa textu: Ľudmila Babjaková, NEZABUDNEME - Marta Lauková, zverejnené na portáli Transparentnosť, spravodlivosť, otvorenosť
  • Klopový mikrofón sa pre účel synchrónnych výpovedí respondentov štandardne umiestňuje na odev účinkujúceho. Mikroport prenáša zvuk rádiovými vlnami – ide teda o princíp vysielačky.
  • Prepis rozhovoru zo zvukovej stopy filmu.
  • Vysvetlenie je možno celkom jednoduché – zdá sa, že rozhovor s Mečiarom vznikol pôvodne pre iný filmový projekt autorky – Muži revolúcie – a pre Nemoc tretej moci sa z nakrúteného materiálu hodila jediná replika. Rozhodne nestačí.