Filmy>>My Street

My Street

Britská ulica podľa Sue Bourne

leto 2009 Tomáš Hučko

Jedna stará floskula hovorí: námety ležia na ulici, treba sa len zohnúť a zdvihnúť ich zo zeme. Floskula nefloskula, britská dokumentaristka Sue Bourne tak obrazne urobila a získala dobrý námet pre svoj film: rozhodla sa jednoducho nakrútiť zaujímavé, dovtedy ukryté, netušené príbehy ľudí, ktorí bývajú na rovnakej ulici, čo ona sama. Ako autorka priznáva, býva na tej ulici už štrnásť rokov a nikoho zo svojich susedov dosiaľ nepoznala. Jedného dňa teda zaklopala na 116 dverí typických domov z červených tehál, postavených vo viktoriánskom a edwardovskom štýle. Vlastne, ako vyplynulo z diskusie po uvedení filmu na varšavskom Inpute, klopaniu na dvere a nakrúcaniu predchádzala profesionálna dramaturgicko – realizačná príprava: všetkých obyvateľov ulice produkcia najprv oslovila listom, až potom sa s množinou tých, čo hneď neodmietli, začalo prvé kolo návštev a rozhovorov. Ale to je celkom v poriadku. Autorke sa napokon do filmu podarilo zhromaždiť zaujímavú vzorku strednej vrstvy obyvateľov nemenovanej ulice z priemernej, slušnejšej štvrte väčšieho nemenovaného britského mesta.

V najväčšom dome ulice žije Thomas a jeho syn, štyridsiatnik Thomas. Vlastnia a prenajímajú ešte ďalších päť domov na ulici, aj v inom kúte mesta, sú milionármi. Ale žijú celkom skromne, syn opatruje svojho zostarnutého otca a pomaly sa pripravuje na svoje osamostatnenie.

V jednom z ďalších domov v susedstve býva päť Novozélanďanov. Takmer bez prestávky žúrujú, vtedy dom zaplní osem až štrnásť hlučných susedov. V okolí celkom pochopiteľne nie sú práve najobľúbenejší, ale oni sami sa tým neveľmi trápia.

Najstarším obyvateľom ulice je 91 ročný Alec, pôvodom z Poľska. V Británii a na rovnakej adrese žije už od roku 1948. Bývalý bankár po smrti manželky - zomrela pred ôsmymi rokmi - obýva veľký dom celkom sám, z bytu nevychádza, nikoho na ulici nepozná, takmer nik nepozná jeho. Raz za čas mu známa pani prinesie nejaké jedlo, chlieb. Nečudo, že sa starý pán cíti celkom osamelý. Celé dni mu spoločnosť robia len holuby, priletajú na parapet okna a Alec ich kŕmi starým chlebom.

Manželia Ali a Keith sú úspešní autori v strednom veku s dospievajúcimi synmi. Hudobnému publicistovi Keithovi v roku 2005 diagnostikovali nevyliečiteľnú formu rakoviny. Nevzdáva sa, s podporou rodiny statočne bojuje so svojou nemocou.

Vdovec Peter je interiérovým architektom na dôchodku, venuje sa svojmu celoživotnému hobby – písaniu. Najnovšie svitla nádej, že televízia by mohla realizovať jeho sitcom. Pre Petra by to bola veľká satisfakcia.

Carolina má štyridsaťjeden, je sama a živí sa svojím hlasom, nahráva reklamy, rôzne zvukové upozornenia, hlášky. Okrem toho po večeroch vystupuje na rozmanitých spoločenských a firemných podujatiach ako imitátorka známych ľudí, okrem iných Charie Blairovej či Margaret Thatcherovej a iných. Prostredníctvom internetu v poslednej dobe hľadá životného partnera.

Ilustračné foto

Joseph sa nedávno vrátil z nemocnice. Trpí schizofreniou, počuje hlasy. Jeho choroba zrejme súvisí s dlhou samoväzbou, odsúdený bol za pašovanie drog z Thajska.

Adam, dvadsaťpäťročný mladík žije sám v neupratanom dome, nedokáže nadväzovať ani minimálne sociálne väzby (napríklad má problém objednať si pizzu cez telefón), pretože trpí vážnou chorobou, syndrómom Touretta, čo sa okrem iného prejavuje aj neurotickými záchvatmi s obsedatívnym používaním vulgarizmov, nadávaním, rasistickým a sexistickým vyjadrovaním.

Sara a jej manžel, hudobný skladateľ Malcolm obývajú „tradičný židovský hudobný dom“, tak opisuje svoj domov matka dospievajúcich detí, ktoré sa tiež celkom oddávajú hudbe.

Čo však spája v asi hodinovom filme túto pomerne pestrú sociologickú vzorku obyvateľov? O čom dôležitom svedčia, vypovedajú jednotlivé príbehy ľudí, okrem toho, že samé o sebe sú viac – menej zaujímavé, niekedy kuriózne. Niektoré osudy sú trochu veselé, iné sú smutné, niektoré tragické, jednotlivé príbehy hovoria o úspechoch i o porážkách. Ten film je teda čosi ako hodne pestré leporelo, ale... ale nič viac. Autorke možno úprimne gratulovať k vysokej miere empatie voči protagonistom svojho filmu, ktorí ju opätujú podmaňujúcou otvorenosťou, úprimnosťou, až nezvyklou v tradične chladných britských medziľudských pomeroch. Lenže teplý ľudský záujem pôvodom škótskej režisérky o svojich susedov a ich neobyčajná komunikatívnosť sú po chvíli predsa len trochu jednotvárne, niekedy dokonca až nudia. Záujem autorky je totiž viac - menej povrchný, či plytký. Je jednostranne zameraný len na osobné, intímne stránky životov protagonistov, autorku takmer vôbec nezaujímajú spoločenské súvislosti životných príbehov svojich susedov. Je to potom záujem tak trochu bulvárny. Sledovanie filmu Moja ulica tak trochu pripomína čosi ako listovanie pestrého obrázkového časopisu, magazínu či žurnálu na voľný čas...

Pripomeňme si aspoň jeden charakteristický príklad, hádam najvýstižnejší príklad povrchnosti: vôbec nič sa nedozvieme o motívoch a okolnostiach emigrácie starého Poliaka Aleca. Prečo sem pred vyše polstoročím, v roku 1948 prišiel? Aké mal k tomu motívy, aké okolnosti boli v tom čase rozhodujúce, ako je jeho súčasná bilancia života spätá s týmito východiskami?1 Nič z toho autorku nezaujíma, sústredí sa len na aktuálny emocionálny stav starca. Jeho samotu vykresľuje režisérka napokon podmanivo, ale bez záujmu o širšie súvislosti, konkrétny ľudský osud pôsobí ako kuriózum, tak trochu panoptikálne. Ale podobné, spoločensky sterilné interpretovanie ľudských osudov výlučne v ich intímych, výlučne osobných súvislostiach je príznačné aj pre ďalšie portréty susedov. Nevieme, prečo práve v Británii, na predmetnej ulici žijú hluční Novozélanďania, netušíme, čím sa živia. Prečo opustila pekný dom v rodnom Poľsku Gosia a s malým synom sa v zrejme v dramatických bytových pomeroch (Gosia je jediná z respondentov, ktorá neprijme autorku vo svojom byte, nedovolí nakrúcať u seba, hovorí o sebe v exteriéri, kdesi na neutrálnej pôde) pokúša o nový život v Británii sa tak isto nedozvieme.

Motívom režisérky bolo vraj predovšetkým spoznať konečne svojich susedov a priniesť zaujímavé príbehy neznámych ľudí. Napokon, oboje sa jej celkom podarilo. Vraj teraz už, chodiac svojou ulicou pozná aspoň 7 – 8 jej obyvateľov. A vďaka filmu sa spoznali aj niektorí susedia navzájom a nie sú už k sebe celkom ľahostajní. Hyperaktívna Sára napríklad organizuje praktickú susedskú pomoc, asistuje pri pravidelných cestách Keitha za chemoterapiou, pomoci od susedov sa dostáva aj osamelému Alecovi. A všetci, čo s nimi režisérka Sue nakrúcala, samozrejme už vedia, kto je Sue, vedia, čím sa zaoberá, že to je tá pani od filmu. Čiže film v konečnom dôsledku intervenoval v živote lokálnej komunity a bol to zásah v jednoznačne pozitívny. Je to sympatické, chvályhodné, ale na jedinečný dokument to nestačí. Dojemné, srdcervúce, smutné i optimistické príbehy ľudí totiž vôkol nás sú, a budú aj naďalej, ale šancu podať jedinečné podobenstvo o dobe a jej ľuďoch, o hlbších spoločenských súvislostiach autorka prepásla. Je to škoda.

My Street
Moja ulica
Veľká Británia, 2007, 48 min
Kamera Colin Rogal
Strih Nick Follows
Scenár a réžia Sue Bourne
  • Napokon v diskusii na Inpute sa na to opýtal hlas z pléna. Je to nepochopiteľné, vyjadril sa poľský delegát, že okolnosti emigrácie protagonistu režisérku nezaujímajú.