Filmy>>Mauerhase (Królik po berlińsku)

Mauerhase (Królik po berlińsku) a Nauczanie początkowe

Berlínsky králik a Počiatočné učenie

leto 2009 Tomáš Hučko

Dva filmy o zvieratkách

Králikom sa darí nielen v Berlíne. Aj v mestskom parku v Štokholme...
Králikom sa darí nielen v Berlíne. Aj v mestskom parku v Štokholme...

Bolo to zhruba pred troma rokmi: na prijímacích skúškach na dokumentárny film na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU sa dnes už nebohý Boris Hochel opýtal adeptky štúdia, aké zaujímavé dokumentárne filmy zo svetovej či domácej tvorby v poslednom období videla. Keď dievča po dlhšom mlčaní a váhaní napokon povedala, že „o zvieratkách“, Boris Hochel doslova vybuchol a v zápätí sformuloval malú prednášku o tom, čo je to dokumentárny film, ktorého stredobodom záujmu je predsa vždy človek, a ako ďaleko to má k prírodopisným filmom vysielaným dokolečka všetkými komerčnými i verejnoprávnymi televíziami.

Nuž áno, predmetom záujmu dokumentárneho filmu v užšom slova zmysle je skutočne predovšetkým človek, v tvorivom autorskom zobrazení, ktoré vychádza napríklad z elementárnych otázok ľudského bytia, alebo inokedy z peripetií vzájomných ľudských vzťahov, či z otázok vyplývajúcich z fungovania jedinca v spleti spoločenských síl, či z aspektov pôsobenia rozmanitých sociálnych skupín a podobne. Ale tak ako výnimky potvrdzujú pravidlá, aj v dejinách dokumentárneho filmu by sme našli zopár filmov, ktoré sú síce na prvý pohľad „o zvieratkách“, ale zároveň limity prírodopisných, náučných a informatívnych dokumentácií prekračujú. Napríklad Pavel Branko v súvislosti s filmom Jeana Painlevého Morské tanečnice (z roku 1960) hovorí: „...autor na náučný aspekt nedbá. Naopak, v pohybe hviezdic si povšimol čosi baletné, v pohyboch raka zas čosi dirigentské – a tak, za pomoci citlivého skladateľa, vytvoril zvláštnu obrazovohudobnú fantáziu, plnokrvné umelecké dielo...“1. Aj film Microcosmos (z roku 1996) francúzskych tvorcov (scenár a réžia Claude Nuridsany a Marie Perennou) ponúka okrem fascinujúcej „podívanej“, sprostredkovanej vďaka použitej technike makrosnímania aj čosi navyše. Filmové obrazy o biologických pomeroch na lúke sú vďaka tvorivej interpretácii aj zaujímavým podobenstvom, v ktorom divák rozpozná mnohé známe či aspoň veľmi podobné aspekty z každodenného života ľudskej spoločnosti.

Je to zrejme náhoda, že v poľskej národnej súťaži Krakovského filmového festivalu sa tento rok zišli dva „filmy o zvieratkách“, ktoré boli pochopiteľne predovšetkým výstižnými a pútavými výpoveďami o človeku.

Mauerhase (Królik po berlińsku)

Ilustračné foto

Päťdesiatjeden minútový dokument Berlínsky králik realizoval režisér Bartek Konopka celé štyri roky. Film dôsledne, takmer z každého možného zorného uhla spracúva fakty o tom, že v ohradenom, vojensky stráženom priestore zabezpečovacích zariadení hlavného mesta Nemeckej demokratickej republiky Berlína (jednoducho v priestoroch berlínskeho múra) celé desaťročia prežívali populácie divých králikov. Za pomoci množstva zaujímavých filmových archívov rozpráva Konopka históriu zvierat, ktorá sa začína na Potsdamskom námestí bezprostredne po druhej svetovej vojne, keď si tu hladní obyvatelia kapitulovanej metropole spontánne zakladajú malé záhradky so zeleninou. Tá priláka aj prvé králiky. Berlínčania sa proti nim celkom prirodzene bránia ohradzovaním svojich hriadkov, ale to sú zatiaľ len pomerne banálne historky. Štvornohí ušatí tvorovia vstúpia naozaj do histórie až vtedy, keď sa na Potsdamskom námestí, ale aj v jeho okolí začne stavať ohradenie, ktoré na takmer tri nasledujúce desaťročia neblahým spôsobom poznačí európske (a vlastne svetové) dejiny. Komunistická moc východného Nemecka v roku 1961 prakticky zo dňa na deň oplotí územia tzv. západných zón Berlína 2, aby ho v zápätí zdokonaľovala, budovala trvalé ohradenie. To znemožní voľný pohyb ľudí medzi jednotlivými časťami mesta, vzniká status novodobého nevoľníctva obyvateľov komunistického Nemecka.

Medzi jednotlivými stavebnými prvkami, medzi pásmami berlínskeho múru sa celkom prirodzene ocitnú tunajšie kolónie králikov, ktoré sa v priestore, dôsledne chránenom pred akýmkoľvek nekontrolovaným a nežiadúcim ľudským pohybom ocitnú vo výnimočnej situácii: bohatý trávnatý porast poskytuje dostatok potravy, izolácia od vonkajšieho sveta zabezpečuje ochranu pred všetkými predátormi. Nastanú ideálne podmienky pre život ušatcov, pre ich rozmnožovanie. Králikov neohrozí ani človek, hoci pohraničníci priestor bdelo strážia s nabitými zbraňami. Každý výstrel pri múre však musí byť opodstatnený, „králiky nemožno len tak strieľať, zabíjať. Králiky nie...“ hovorí napríklad v synchrónnej výpovedi jeden z viacerých pamätníkov, ktorí popri archívnych záberoch s komentárom dostanú vo filme slovo. Pochopiteľne tento paradox vyznieva celkom absurdne, veď sú známe fakty o stovkách zabitých ľudí, ktorí sa pokúšali prekonať berlínsky múr a dostať sa z komunistického raja do slobodného sveta.

Film nás sprevádza celým obdobím existencie múru, pripomína aj rôzne zmeny životných podmienok králikov (raz k lepšiemu, inokedy k horšiemu), ktoré sa menili v súvislosti s jeho zdokonaľovaním v jednotlivých desaťročiach. Film zachytáva aj chvíle demontáže múru v roku 1989 a zaznamenáva aj súčasnú situáciu s premnoženými zvieratami, ktoré sa slobodne pohybujú po častiach mesta a spôsobujú problémy.

Zľava: Bartek Konopka, producentka Anna Wydra
Zľava: Bartek Konopka, producentka Anna Wydra

Celá faktografia spojená s osudmi králikov v ohradení berlínskeho múru je v rámci filmového diela tvorivo využitá ako alegória. Predovšetkým vďaka dômyslene napísanému komentáru (a v neposlednom rade aj vďaka interpretácii, výrazovo typickej práve pre prírodopisné filmy3) sú jednotlivé osudy králikov výrazným a jednoznačným podobenstvom osudov ľudí. Občanov Nemeckej demokratickej republiky, ktorí za cenu elementárneho životného zabezpečenia (porovnaj: šťavnatá, i keď jednotvárna trávnatá obživa králikov) boli oklieštení vo svojich slobodách, nemohli sa voľne pohybovať ani vo svojej rozdelenej krajine, nieto ešte po svete (porovnaj: pohyb králikov je limitovaný pásmom múru a podobne). Toto filmové podobenstvo je mimoriadne účinné predovšetkým vďaka výbornej synergii viacerých kompozičných prvkov filmu: niektorých už známych, ale aj mnohých jedinečných filmových archívov, ale aj pôvodných, súčasných dokrútok, predovšetkým s príznačnými „hereckými kreáciami“ králikov, vďaka inteligentne napísanému textu komentára a v neposlednom rade vďaka cieľavedome vybraným respondentom a tematike ich výpovedí. Všetko napokon stmeľuje výstižná hudba, dobrá hudobná a zvuková dramaturgia.

Všetky spomínané prvky, súčasti v tom filme zapadajú do seba ako v dobre naprojektovanom stroji, a ten „mechanizmus“ je potom patrične účinný. No možno práve tento konštruktivizmus je zároveň príčinou toho, že výraz filmu Berlínsky králik je pomerne chladný, až by sa chcelo povedať nemecky strohý, studený4. Natíska sa tiež otázka: nepodpisuje sa na tom napokon aj spôsob „veľkej“ a finančne náročnej profesionálnej realizácie s množstvom koprodukujúcich subjektov (televíznych spoločností, producentov, inštitúcií...), z ktorých každý má tendenciu a práva hovoriť do realizácie a konečnej podoby filmu s ohľadom na vlastné záujmy a taktiež s ohľadom na „Boha“ súčasnej audiovízie – priemerného, čiže skôr mizerného (televízneho) diváka? Aby nedošlo k nedorozumeniu: film Berlínsky králik určite nepodlieza latku vkusu, a už vôbec nie je určený pre „mizerného“ diváka. Naopak, je to sofistikované, kultivované a inteligentné filmové dielo talentovaných tvorcov. Ale k výnimočnosti mu jednak chýba trochu viac prirodzených emócií, viac spontánnosti, viac bezprostredných podôb života, nepripravených, neprešpekulovaných, spontánnych. To všetko by som v tom filme privítal vo väčšej miere na úkor inžinierskej dramaturgie a technokratického výrazu.

Film Berlínsky králik získal v poľskej národnej súťaži na 49. ročníku Krakovského filmového festivalu Grand Prix – Zlatého lajkonika.

Mauerhase (Królik po berlińsku)
Berlínsky králik
Poľsko, 2009, 51 min
Scenár Bartek Konopka, Piotr Rosołowski
Kamera Piotr Rosołowski
Strih Mateusz Romaszkan
Réžia Bartek Konopka

Nauczanie początkowe

Profesionálnu dramaturgiu a premyslenú konštrukciu má napokon aj druhý „film o zvieratkách“ Počiatočné učenie, scenáristu a režiséra Marcina Bortkiewicza. V súťaži si od poroty vyslúžil len čestné uznanie, ale festivalové ceny už dávno nesvedčia o kvalitách oceňovaných, či neoceňovaných filmov. Diplomy a umiestnenia sú tak akurát dobré v marketingu titulu, či pri získavaní produkčných prostriedkov na ďalšie filmové projekty... Priznám sa, odo mňa hlavnú cenu poľskej národnej súťaže tento rok získava práve tento film. Pokúsim sa vysvetliť prečo.

Najprv stručne čosi o obsahu filmu. Do Morskej stanice Inštitútu oceánografie Gdanskej univerzity v mestečku Hel prichádza na prax študent oceánografie Mikolaj. Ujíma sa ho šéf stanice, pedantný a na prvý dojem prísny profesor Skóra, ktorý mladíka okamžite poverí úlohou. Mikolaj na televíznom monitore v priebehu noci sleduje „fokárium“, umelý biotop baltických sivých tuleňov v stanici, pričom zvláštnu pozornosť má praktikant venovať tulenej samici, očakávajúcej potomstvo. Lenže Mikolaj, unavený cestou, zaspí. Ráno je zle: profesor nájde mŕtveho tuleňa, našťastie to nie je očakávajúca samica. Ale vo vzduchu cítiť pomyselný zdvihnutý prst. Práca na stanici nie je o zábave, zodpovednosť sa tu píše veľkým písmenom... Mikolaj, na prvý pohľad tuctový, zdanlivo pohodlný, rusovlasý a baculatý mladík s detským výrazom však prekvapí. Veľmi rýchlo sa prejaví ako mimoriadne zaujatý, pracovitý, iniciatívny a spoľahlivý člen kolektívu stanice. Prejavuje vášnivý záujem o tulene, neštíti sa žiadnej práce, vždy je ochotný pomôcť. Medzitým má fokárium konečne svoj nový prírastok, Mikolaj je pritom a spolu s kolegami mláďa pokrstia na Hela. Chlapcovu angažovanosť si profesor nemôže nevšimnúť, vycíti úprimný interes a medzi generačne a odborne vzdialenými fanatikmi tuleňov sa buduje a rozvíja zaujímavý a pekný vzťah. Kamera ho sleduje v jednotlivých etapách, v rôznych situáciách: pri výlove rýb - potravy pre tulene, pri pozorovaní a fotografovaní stanicou v minulosti odchovaných a do voľnej prírody vypustených tuleňov na baltickej pláži i v iných okamihoch. Nevdojak a celkom prirodzene tak v jednotlivých filmových situáciách ako diváci absorbujeme tému filmu, ktorú vecne zhŕňajú až záverečné titulky filmu: „pred 100 rokmi žilo v Baltickom mori 100 000 sivých tuleňov. O 80 rokov neskôr klesol počet tuleňov v dôsledku činnosti človeka na menej ako 5000 kusov. Morská stanica v Hel začala so záchranou tuleňov na morskom pobreží v roku 1992. Každý rok sa v stanici narodí niekoľko jedincov a sú vypúšťaní do voľnej prírody.“

Ilustračné foto

A filmový príbeh skutočne vrcholí scénami vypúšťania tuleňov naspäť do voľnej prírody, do šíreho mora. Najprv je z bazénov vo fokáriu vypustená voda, jednotlivé zvieratá sú potom prenesené na pláž – aj medičasom odrastený Hel - tam sú ešte vybavené dočasnými vysielacími modulmi (vysielajú signály o polohe tuleňov v šírom mori, kým sa ich zvieratá v podmienkach slobody nezbavia). Film sa končí zábermi z kancelárie, kde tím stanice na čele s profesorom, a Mikolaj samozrejme tiež nechýba, s napätím a nádejou sleduje na monitore počítača polohu jedincov. Kamera sníma detail monitora, tuleňom sa darí dobre, vyplávali do otvoreného oceánu, jeden je už kdesi pri brehoch Švédska... Nasledujú už citované záverečné titulky, doplnené ešte o výzvu: „Ak stretneš na pláži či v mori tuleňa, informuj Morskú stanicu v Hel: nepretržitá telefónna linka 0 601 88 99 40 a (0 58) 675 08 36, www.fokarium.pl.

Už z opisu obsahu je hádam zrejmé, že hoci tulene v príbehu dokumentu hrajú dôležitú úlohu, a zobrazenie zvierat, no najmä mláďat nepochybne chytí väčšinu divákov za srdce, aj tento „film o zvieratkách“ je predovšetkým o ľuďoch. Vo filme Počiatočné učenie sa pritom podarilo takmer všetko, dramaturgicko – realizačne je takmer dokonalý. Má dvoch zaujímavých hlavných protagonistov, morózneho, rokmi praxe už trochu unaveného odborníka, ale jednak stále za svoju vec zapáleného profesora a v kontraste k nemu na prvý pohľad nenápadného Mikolaja, ktorý je len na začiatku profesionálnej kariéry. S kontrastom sa vo filme zručne narába aj inokedy: reportážne nasnímané akčné scény (napríklad s ingerenciou pri pôrode Hela, či scény záverečného vypúšťania do mora a iné) sa striedajú s lyrickými pasážami – z podvodného života tuleňov v akváriu fokária, či so scénami z kontaktu personálu so zvieratami (v rámci určitých limitov, personál sa totiž musí zdržať väčších dôverností, nebodaj dotykov so zvieratami, lebo tie sú v budúcom živote vo voľnej prírode pre zvieratá zbytočné a dôverné návyky na ľudí môžu byť aj nebezpečné).

Filmom sa okrem toho tiahne významný leitmotív: vzťah človeka a prírody, pravda v jeho súčasnej, aktuálnej podobe. Teda už nejde, ako napríklad u Flahertyho či jeho nasledovníkov o drámu a romantiku zápasu človeka o prežitie v podmienkach drsnej prírody, dnes ide o pravý opak: človek, ktorý si medzitým prírodu úspešne podmanil, až ju takmer zničil, sa dnes trochu donkichotsky snaží navrátiť jej pôvodnú kvalitu, hodnoty. Nie je však záchrana ohrozenej prírody rovnako dramatický zápas človeka, ako dávny boj o prežitie? A nemôže v tom byť aj značná dávka romantiky? V súlade s touto tézou sú potom vo filme celkom logicky nasnímané aj všetky úchvatné prírodné scenérie, keď napríklad profesor s Mikolajom lovia na vlnách Baltiku ryby pre svojich tuleňov, keď sa zvieratá na pláži snažia vyfotografovať a profesor pri tej príležitosti mimochodom rozjíma, ako byť čo najmenej nápadný, až dospeje takmer k záveru, že najlepšie by bolo stať sa tuleňom... Alebo pri spoločnom pozorovaní v stanici v minulosti odchovaných jedincov, sledovaných teraz pri podmanivom západe slnka v pobrežných vodách, kedy z opatrného správania sa zvierat obaja, profesor i Mikolaj usúdia, že nie oni pozorujú tuleňov, ale sami sú zvieratami pozorovaní. Filmový príbeh je však celý čas nielen nositeľom pozitívneho etického odkazu (človek zachraňuje prírodu, drží ochrannú ruku nad slabším, ohrozeným plemenom tuleňov) ale aj zvestovateľom dobrej správy – film sa končí dokumentárnym „happy endom“, v stanici odchovaným jedincom sa darí aj vo voľnej prírode.

Vľavo Marcin Bortkiewicz
Vľavo Marcin Bortkiewicz

Tvorcom filmu Počiatočné učenie sa podarilo zachytiť, teda v zmysle svojho zámeru zaznamenať množstvo vynikajúcich a príznačných scén, ktoré sú vo výslednej podobe diela súčasťou premysleného konceptu, dramaturgicky opodstatnej konštrukcie. A jednak divák nemá pocit akéhosi umelého autorského „inžinierstva“, pretože všetky prvky vo filme sú prirodzené, nenásilné, sú autentické a vierohodné. Pravda, pri pozornom sledovaní sa zainteresovaný divák možno zamyslí aj nad niektorými realizačnými detailami: napríklad spontánne scény stretnutia profesora a Mikolaja, či ich dôverný rozhovor (na tému profesorovho detstva prežitého na vidieku v porovnaní s mestskou mladosťou Mikolaja), alebo ďalšie dišputy pri lovení rýb, či fotení a pozorovaní tuleňov sú snímané z pomerne veľkej diaľky s dlhším ohniskom, ale majú vždy dokonalý zvuk!5 Je zrejmé, že do filmovania od začiatku zainteresovaní protagonisti sú si vedomí prítomnosti obrazovej a zvukovej snímacej aparatúry a akceptujú ju, v prípade detailnej nahrávky zvuku je však nevyhnutná viac než akceptácia, potrebná je aj spolupráca6. Predstavuje však použitá realizačná metóda nejaký tvorivý, etický problém? Je na spôsobe snímania, na použitej metóde réžie niečo falošné, neférové, niečo, čo by bolo v rozpore s dokumentarizmom (pravda, ťažko definovateľným...)? Nazdávam sa, že vo filme Počiatočné učenie určite nie. Pretože konkrétna spolupráca protagonistov je vždy celkom v súlade s ich prirodzenou situáciou, s ich autentickým cítením, postojmi, konaním. Nehrajú niečo iné ako sami sú, nepredstavujú scenáristom napísané role, ktoré by tvorcovia pomocou snímacej techniky zaznamenávali v zmysle vopred vymysleného a dohodnutého konceptu. Tu ide o čosi iné. Protagonisti sú sami sebou a umožnili to tvorcom zaznamenať technickými prostriedkami. Autori filmu zo záznamu využili tie najlepšie, príznačné momenty, profesionálne zostavili do logickej a pôsobivej dramaturgickej štruktúry, aby myšlienkové posolstvo a étos činnosti hrdinov bolo pôsobivé a účinné aj vo vzťahu k divákom. V tomto boli tvorcovia mimoriadne úspešní a preto vytvorili hodnotný dokumentárny film, ktorý má zároveň aj veľký divácky potenciál. A preto si odo mňa vyslúžili moju súkromnú Grand Prix...

Nauczanie początkowe
Počiatočné učenie
Poľsko, 2009, 37 min
Kamera Wojciech Ostrowski
Strih Piotr Mendelowski
Scenár a réžia Marcin Bortkiewicz
  • Pavel Branko: Mikrodramaturgia dokumentarizmu, Slovenský filmový ústav Bratislava, s. 21 - 22
  • Územia oslobodené a po vojne spravované britskou, francúzskou a americkou vojenskou administratívou v západných štvrtiach mesta, pričom východné štvrte boli oslobodené a po vojne spravované sovietskou armádou
  • Domáce publikum navyše identifikuje hlas známej prezentérky komentárov prírodopisných filmov (Krystyna Czubówna)
  • Bez akýchkoľvek xenofóbnych, protinemeckých podtextov, samozrejme
  • Zdá sa, že dialógové, konverzačné pasáže hrdinov dokumentárnych filmov sú od istého času – odkedy ich umožnila technika, rádiové prenášanie zachyteného zvuku replík osobnými mikrofónmi protagonistov, tzv. mikroportami – istou špecifikou súčasného poľského dokumentu. Z tvorivého hľadiska by si skúmanie vplyvu fabulárnych kinematografických foriem na podobu dokumentu, či vplyv televíznych reality show prinášajúcich „replikovú zvukovu podobu“ za každých okolností zaslúžili samostatnú štúdiu. V každom prípade množstvo novších poľských dokumentov vo svojej realizácii záznam dialógov dvoch i viacerých protagonistov hojne využíva (len námätkovo zopár titulov: 89 mm od Európy Marcela Łozińského, Bar na Victorii Leszka Dawida, Kuracja Macieja Cuskeho a mnoho iných).
  • Pre vzdialenú kameru s objektívom s dlhým ohniskom akceptácia protagonistov úplne stačí, niekdy sa tvorcovia zaobídu dokonca aj bez nej. V prípade inštalácie a obsluhy mikroportov je však potrebná nielen akceptácia, ale aj spolupráca protagonistov.