Filmy>>Life in a Day

Life in a Day

Globálna symfónia jedného dňa

júl 2011 Tomáš Hučko

A Day in the Life sa volá pesnička skupiny Beatles, skladateľskej dvojice John Lennon and Paul McCartney. Je to záverečná skladba legendárneho albumu Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band, a časopis Rolling Stone ju zaradil medzi 26 najväčších piesní všetkých čias. 40 členný symfonický orchester v nej vďaka multiplikácii nahrávky smeruje v impozantnom „atonálnom crescende“ k záverečnému gigantickému akordu. Píše sa rok 1967, keď poslucháčov fascinuje tento popovo – symfonický artefakt, vyjadrujúci možno životný pocit jedného dňa epochy, konca šesťdesiatych rokov.

Hudobné diela pravda nie sú jedinou umeleckou formou, do ktorej sa tvorcovia občas pokúšajú vtesnať výstižný portrét svojej doby. Obľúbeným médiom pre tvorbu syntetizujúcich profilov epochy sa od svojich začiatkov zdal byť mnohým aj film a z času na čas tak niektorí režiséri nakrúcali svoje experimentálne filmové mestské symfónie (najznámejším reprezentantom je film Waltera Ruttmanna: Berlín, symfónia veľkomesta z roku 1927).

Life in a Day

Jeden z tých, čo prispeli: internaut Tomasz Skowroński zo Zakopaneho pred festivalovou premiérou

Končí sa prvá dekáda nového storočia, v aktuálnom kultúrnom, komunikačnom a technologickom prostredí vzniká impozantná symfónia epochy. Je to kolektívny videoportrét jediného dňa, 24. júla 2010, iniciovaný a následne šírený prostredníctvom internetu (čiastočne1). Život jedného dňa, dvadsiatich štyroch hodín, ktoré by mali vystihnúť súčasný svet. V mnohom je nová filmová „symfónia“ jedinečná, originálna, no zároveň je aj konvenčná, opakuje viaceré schémy podobných tvorivých predsavzatí z minulosti, nemôže prekročiť limity tohto druhu konceptu. Life in a Day, americký dokument režiséra Kevina Macdonalda a producenta Ridleya Scotta, v 95 minútach. Profesionálna dramaturgia a nápaditá strihová skladba si poradila s výberom z asi 80 tisíc príspevkov internautov – videotvorcov zo 197 krajín sveta, ktorí vyslyšali výzvu veľkého Googlu a svoje záznamy či filmíky poslali na servery kanála YouTube. Pohľady a postrehy „kolektívneho filmového oka“ sú vďaka nepochybnému talentu tvorcov – zostavovateľov spracované do pestrého a pútavého leporela.

Svoju premiéru mal filmový projekt tam, kde sa zrodil – na internete, v kanáli YouTube. To bolo ešte začiatkom roku a „premietalo sa“ len jediný deň. Odvtedy sa dielo platiacim divákom ponúka v tradičných kinosálach. Ale aj na niektorých filmových festivaloch. Napríklad aj v súťaži dokumentov Krakovského filmového festivalu2, tu bol titul úvodným filmom festivalu. Bola to výborná voľba, zo všetkých premietaných diel nemohli organizátori na otvorenie vybrať vhodnejší titul! Pripomenul nekompromisne hneď na úvod podujatia, v akej epoche žijeme, naznačil možnosti audiovízie v podmienkach komunikácie v prostredí globálnej počítačovej siete, ponúkol podnety na úvahy o mieste dokumentárneho filmu v aktuálnom kultúrnom a technologickom kontexte.

24. júl 2010

24. júla 2010 bola sobota, Vladimíra...

V dômyselne vybudovanej konštrukcii fragmentov príspevkov3 vidíme výjavy z každého kúta našej planéty, zo všetkých kontinentov. Z končín Západu i Východu, z krajov bohatých, z končín chudobných až biednych a úbohých. Sme svedkami záznamov chvíľ radosti i utrpenia, chvíľ banálnych aj slávnostných a pietnych a neraz i smiešnych a humorných. Sledujeme ľudí v ich práci, v čase zábavy, odpočinku, ľudí všetkých generácií, mladých i starých, deti i domácich miláčikov – zvieratá. Je reč o láske, chorobe, šťastí aj utrpení. Sme svedkami náboženských rituálov i prvého holenia mladíka, v pôsobivej rytmickej montáži poskladanej z fragmentov z celej zemegule sledujeme úkony rannej hygieny, neskôr stravovania a iných banálnych ľudských činností, ktoré majú „šťavu“ práve vďaka výbornému strihu. Zabávame sa tiež napríklad na nemotorných prípravách na prvé rande, alebo sa nám zopár ľudí z rôznych končín zverí, čo nosia vo vreckách nohavíc. Niekoľko závažne chorých ľudí hovorí o svojej nádeji na uzdravenie. Americký gay podstupuje v telefonáte svoj coming out pred svojou babičkou...

Obrazy vojnových konfliktov sa objavia tiež, ale pomerne okrajovo, a tak trochu v „láskavej“ podobe, bez explicitne zobrazených hrôz. Vtipná je epizóda, kedy americká manželka komunikuje so svojim mužom, slúžiacim kdesi v Afganistane, prostredníctvom internetu. A vo filme sledujeme aj niekoľko pôsobivých prírodných úkazov. Pohľady na Mesiac - v popredí preletí lietadlo, východ slnka, morský príboj, prežijeme letnú búrku v horách (v poľských Tatrách), samozrejme západ slnka...

Obdivuhodné je mimochodom, ako sa tvorcom tak neuveriteľne rozmanitý materiál podarilo skĺbiť do pomerne jednotného, kompaktného celku. Bez väčších nepríjemných nárazov sa vedľa seba ocitnú zábery a sekvencie, ktoré majú rôznu technickú úroveň – s rozličným rozlíšením, formátovú rôznorodosť (zábery vo formáte 4:3 i 16:9), zábery takpovediac diletantské (roztrasené, zle komponované) i zábery technicky a tvorivo dokonalé. Veľký zásluhu na tom, že akceptujeme spomínanú diverzitu má zrejme pôsobenie dobrého skladobného rytmu a hudobná dramaturgia. Úspešne obrusujú hrany.

Už John Grierson...

A kde sú limity takéhoto filmového predsavzatia? Tak predovšetkým ani množstvo autorov a ich príspevkov, množstvo akokoľvek enormné, gigantické a fascinujúce, nie je samozrejme automaticky zárukou, že dielo prinesie hodnotnú výpoveď, „kvalitnú“ správu. Že obraz o našom svete je výstižný, komplexný, vyčerpávajúci, relevantný. Priveľké nároky? Tak aspoň obraz zmysluplný.

Celovečerná zostava prináša doslova gejzír obrazov, výjavov, dejov, výpovedí, ktoré by mali charakterizovať, vystihnúť jeden deň našej súčasnosti. Ale je vôbec čosi také možné a aký to má zmysel?

Pri hľadaní odpovede sa vráťme na chvíľu do histórie. Už sme spomenuli Ruttmannov film Berlín, symfónia veľkomesta, od ktorého pri historickej kategorizácii dokumentárnej tvorby svojho času Paul Rotha odvodil dokonca samostatnú „tradíciu“ (rozumej model) dokumentárneho filmu, a podrobil ju náležitej (ale čiastočne i nenáležitej, prehnanej dobovej a dnes prekonanej) kritike. Je to tzv. tradícia realistická – kontinentálna. K rezolútnym dobovým kritikom koncepcie, akú reprezentuje tento titul (a jemu podobné) môžeme priradiť aj Siegfrieda Kracauera4, Bélu Balázsa či Johna Griersona. Viac - menej sa zhodujú v tom, že Ruttman prináša obraz mesta fascinovaný síce mnohotvárnou vonkajškovou podobou rozmanitého života mesta, ale bez akýchkoľvek sociálnych či psychologických súvislostí, čo považujú za povrchné.

Grierson považoval tradíciu mestských symfónií za najnebezpečnejší model dokumentárneho filmu, pričom riziko spočíva v tom, že takéto filmy neobjasňujú svet, ktorý ukazujú. „Začne sa deň – ľudia idú do práce – továrne sa pohnú – autá lomozia – obedová prestávka a znovu práca – šport, ak je práve sobotné popoludnie – napokon večer a tanečná sála. A nakoniec, hoci sa nič nestalo a nič sa nepovedalo – do postele […] v Berlíne kino súznie v súlade so svojou povahou, vytvárajúc dramatický efekt z tempa akumulácie jednotlivých pozorovaní […] Tvorcovia symfónie našli spôsob na výstavbu veľmi príjemných sekvencií z prvkov každodennosti. Využitím tempa a rytmu, ako aj bohatou škálou integrácie jednotlivých efektov, priťahujú oko a oslabujú úsudok na rovnakom princípe ako tatuáž či vojenská prehliadka.“5 A čosi ako bonus Grierson v kritike ešte trochu štipľavo dodáva: „Z päťdesiatich scenárov, predložených debutantami, štyridsať päť sú symfóniami Edinburgu, Ecclefechanu, Paríža či Prahy.“6

Internet má 20, dokumentárne kino dnes prichádza aj z webu...

Od čias Griersonových úvah a výhrad iných kritikov zaznamenal dokumentárny film impozantný vývoj a bolo by hlúpe ustrnúť v dobovej úrovni poznania. Okrem toho sa celý náš svet odvtedy aj neuveriteľne zmenil, zmenšil sa. Zmenšili ho najprv dopravné možnosti, potom aj mediálne dôsledky zlúčenej „globálnej dediny“ a teraz najnovšie internetová globalizácia. Nepochybne ešte aj dnes vznikajú rozmanité mestské symfónie, viac či menej pôsobivé v technicky čoraz efektnejšom spracovaní záznamov uličných výjavov tej – ktorej metropole, ale film Life in a Day ukázal, že je možná aj čosi ako „globálna filmová symfónia“. Je nepochybne pôsobivá, zabaví, poteší, možno i nadchne a dojme, ale limity „symfonickej“ tvorivej koncepcie, z ktorých niektoré odhalili filmoví kritici a teoretici už v čase jej vzniku, zostávajú aktuálne dodnes.

Life in a Day je pútavou, aktuálnou symfóniou o našej planéte, zaujímavým, pôsobivým filmovým počinom, okrem iného je aj podnetným príspevkom k úvahám o podobách a možnostiach dokumentárneho filmu v ére internetu. Ale „koncept symfónie“ zrejme znova na nejaký čas vyčerpal svoje možnosti. Debutanti by nateraz svoje invenčné tvorivé projekty mohli hľadať v iných sférach...

Life in a Day
Deň zo života
USA, 2011, 95 min
Kamera internauti zo 197 krajín sveta
Strih Joe Walker
Scenár a réžia Kevin Macdonald
  • Filmový projekt Life in a Day bol dostupný na kanáli YouTube, ale len obmedzene, premiérovo v jeden deň v januári 2011. Aktuálne je šírený tradičnými distribučnými kanálmi – záujemcovia si ho môžu pozrieť v kine za vstupné. Trailer filmu a plán projekcií je dostupný na stránke kanálu
  • 51. ročník, 23. - 29.5. 2011
  • Príspevky sú rôzne – od jednotlivých záberov, cez skupinu záberov, sekvenciu, či až po čosi ako epizódku. Suverénne zastúpenie má slovenský príspevok Mareka Mackoviča o kórejskom cyklistovi, cestujúcom okolo planéty, zaradený do filmu vo viacerých častiach.
  • Pozri napríklad dobovú kritiku na filmportal.de
  • John Grierson in Forsyth Hardy: Grierson on Documentary, 1966, citované podľa Miroslaw Przylipiak: Poetyka kina dokumentalnego, Wydawnictwo Uniwersytetu Gdańskiego, 2004, s.194 - 195
  • tamže