Filmy>>Krehká identita

Krehká identita

Súčasné obrazy starého nacionalizmu

január 2013 Tomáš Hučko
Otázka národnej identity je na Slovensku relevantnou témou...
Otázka národnej identity je na Slovensku relevantnou témou...

Otázka národnej identity Slovákov je relevantnou témou. Myslím, že v tomto by sme sa dokázali zhodnúť všetci: Slováci, Česi, Maďari, Rómovia, Rusíni, ako aj ďalší občania tejto krajiny, príslušníci národných či národnostných a etnických menších, národniari či národovci, federalisti či čechoslovakisti, ako aj zapredanci a zradcovia, janičiari a poturčenci a podobne.

Ale teraz vážne: za posledných vyše dvadsať rokov (teda od roku 1989) boli obyvatelia tejto krajiny s témou národnej identity Slovákov konfrontovaní často, iste si mnohí, čo to zažili, bez problémov spomenú. Nejdem preto ani teraz podrobne rekapitulovať genézu fenoménu, o téme sa neúrekom napísalo, povedalo, aj sa možno pritom ktosi za svoju pravdu i pobil... No a k prebudeným pocitom národnej hrdosti, či k vyrašenému nacionalizmu sa za posledné dve desaťročia nakrútilo aj niekoľko dokumentárnych filmov.

Pozrime sa teraz aspoň na obraz predmetného fenoménu v slovenskej dokumentárnej tvorbe v jednotlivých epochách.

Toto mal byť pôvodne krátky kritický text o novšom filme Zuzany Piussi Krehká identita (2012). Tematicky sa dotýka aktuálnych podôb národnej identity, čo v slovenskom dokumentárnom filme po roku 1989 síce nie je téma obzvlášť frekventovaná a dôkladne preskúmaná, ale ani celkom prehliadaná. Slovenskí dokumentaristi sa za uplynulých dvadsať rokov k identite vo svojich dielach vyslovili niekoľkokrát, v prípade nepriaznivých domácich okolností občas aj zo zahraničia. Myslím si, že keď hodnotíme film Zuzany Piussi, nemali by sme prehliadnuť ani staršie filmy k téme. Recenzenti si ich väčšinou nevšimli, možno preto prijali Krehkú identitu takmer ako zjavenie. Tento text film hodnotí v kontexte toho, čo u nás k téme už nakrútené bolo. A tak sa pôvodne zamýšľaný krátky text rozrástol na tento „elaborát“...

Národná identita a jej obraz v dokumentoch v deväťdesiatych rokoch

Neponúknem teraz teda precíznu analýzu zložitej problematiky národnej identity a otázok slovenského nacionalizmu, no dovolím si reanimovať aspoň jednu opodstatnenú otázku: do akej miery bola začiatkom 90-tych rokov angažovanosť širokých vrstiev Slovákov v otázkach svojej identity autentická, a do akej miery boli príslušné nálady cieľavedomo využité až zneužité - zo strany niektorých politických síl a ich predstaviteľov, a tiež za účinnej pomoci médií? Na dobovom „národnoemancipačnom predstavení“, ktoré vtedy do značnej miery ovládalo náš verejný život, malo svoj podiel nepochybne oboje. Pocit neuspokojivého štátoprávneho usporiadania (Československo so zdedenou podobou federácie z čias normalizácie), v ktorom sa nemôže naplno rozvinúť slovenská národná identita, bol u časti spoločnosti určite autentický, čosi také mnohí ľudia jednoducho cítili. Nie však všetci.1 No na druhej strane existoval k predmetným témam celkom evidentne - a z odstupu rokov je to ešte zrejmejšie - aj manipulatívny postoj zo strany určitých politických síl a skupín. Téma národnej identity bola jednoducho aj umelo živená, prihrievaná, forsírovaná, lebo bola vďačným a efektívnym prostriedkom na presadzovanie dôležitých cieľov, predovšetkým mocenských, ale aj majetkových (oboje napokon spolu úzko súvisí).

„Národná identita“ udávala verejnému životu tón najhlasnejšie hádam do rozdelenia štátu. Ale významná bola aj po zániku Československa, slúžila aj na zdôvodňovanie a ospravedlňovanie viacerých nedemokratických krokov moci v novom štáte, napríklad pri zápasoch s politickými oponentmi a podobne. Aj v tomto období boli súčasťou verejného života niektoré nacionalistické excesy, v komunikácii sa bežne používal hrubý slovník ťažkého kalibru (skupiny oponentov boli časťou médií ale aj niektorými verejnými činiteľmi nálepkovaní ako zradcovia, janičiari...) a podobne. Zápas demokratických síl proti takýmto praktikám moci (a teda aj proti tejto forme aplikácie národnej identity) prebiehal predovšetkým v tlačených médiách, keďže tie elektronické vládnuca garnitúra ovládla a kontrolovala.

Slovenské reálie, a to aj z hľadiska otázok národnej identity, boli predmetom záujmu režiséra Fera Feniča už v dokumente Odsud – potiaľ (1992). Priniesol zaujímavé porovnanie s českými pomermi - nakrúcalo sa v najzápadnejšom kúte Československa, v obci Trojmezí a v najvýchodnejšom kúte republiky, v Novej Sedlici. Film bol úplne prvým vydaním nového televízneho dvojtýždenníka Oko – pohled na současnost. O priebehu bratislavskej nacionalistickej demonštrácie v deň výročia vyhlásenia prvej slovenskej republiky nakrútil Jozef Horal vydanie Naši milí národovci (1992). Nejšťastnější den Anny Mečiarové (1992) Fera Feniča vznikol z režisérovej návštevy matky predsedu slovenskej vlády 17. júna 1992, v deň vyhlásenia zvrchovanosti Slovenska. Ďalšiu správu zo Slovenska prináša Fenič vo svojom dokumente Bůh s námi (1992), ktorú nakrúca pri príležitosti náboženskej púte do Levoče. Do kolektívnej sondy predvolebnej situácie republiky Všichni dobří voliči (1992) prispel sekvenciou z východného Slovenska aj Dušan Trančík. Sondu do pocitov obyvateľov Košíc v atmosfére blížiaceho sa rozpadu spoločného štátu prináša v dokumente Dozrel čas, Košice (1992) režisér Ján Sebechlebský.

Filmová dokumentárna tvorba, ktorá by „národovské predstavenia“ epochy mečiarizmu tvorivo zaznamenala a kriticky reflektovala už v čase pôsobenia, žiaľ v našich filmových dejinách absentuje. Štúdio dokumentárnych filmov Slovenskej filmovej tvorby vtedy totiž už neexistuje a vzhľadom na dobový technologický rozvoj videotechniky je ešte nemysliteľný nejaký individuálny tvorivo - producentský počin jednotlivca (dnes je čosi také s digitálnym videom celkom samozrejmé).2 Ťažisko produkcie dokumentu sa v tých dobách prirodzene presunulo na pôdu televízie (verejnoprávnej, tzv. duálny systém, ktorý umožňuje aj komerčné vysielanie ešte neexistoval) a hoci hlavnou korisťou moci bolo vysielanie spravodajstva, atmosféra a podmienky nepriali ani redakciám, kde by sa zmysluplná dokumentaristika mala tvoriť. Okrem niekoľkých pokusov publicisticko - dokumentárneho cyklu Subjektív z rokov 1992 až 93, ktoré v niektorých vydaniach priniesli aj kritickú reflexiu spoločenských procesov a v rámci nich aj konkrétne podoby nacionalizmu, slovenský dokumentárny film nezaznamenal z domácej aktuálnej situácie prakticky nič. Obraz diania tak prinášali aspoň niektoré filmové projekty, realizované zo susedných Čiech. Boli to predovšetkým dokumenty z televíznych cyklov Febia, z ktorých viaceré nakrútil sám Fero Fenič, zo Slovenska pochádzajúci zakladateľ pražskej filmovej spoločnosti. Na cykloch však participovali aj ďalší slovenskí tvorcovia, napríklad v Prahe usadený Ján Sebechlebský, či „hosťujúci“ režiséri ako Dušan Trančík, Marcel Dekanovský či Ivo Brachtl. Keďže tie dokumenty vznikali bez obmedzení k podobe interpretácií slovenských pomerov, ako i bez autocenzúry tvorcov (čo sa na Slovensku v tom čase nedalo predpokladať) a sú navyše subjektívnym, autorským vyjadrením postojov, vyskytujú sa v súvislosti s týmito dielami niekedy námietky z určitej tendenčnosti.3

(Väčšinu k Slovensku sa tematicky viažúcich titulov Febia sumarizuje text v rámčekoch4).

Záujem o Slovensko sa z cyklu Oko nevytratil ani po rozdelení, naopak, bol naďalej intenzívny, doslova od prvých chvíľ vzniku nových republík. Okamihy z posledných hodín Československa, nakrúcané na východe Slovenska, na moravsko-slovenských hraniciach, v Bratislave a na Václavskom námestí v Prahe do dokumentu Noc, kdy se rozpadl stát (1993) nakrútila a zostavila štvorica režisérov: Marcel Dekanovský, Jozef Horal, Vladislav Kvasnička a Fero Fenič. Dokument Lidé na hranici (1993) Vladislava Kvasničku prináša podobu prvých hodín a dní na novej česko - slovenskej hranici. Situáciu na hranici po rozpade štátu mapuje v cykle Oko v nasledujúcom roku aj Dušan Trančík: v dokumente Nejkratší hranice (1994). Ale ešte predtým, už tri mesiace po rozdelení, má premiéru dokument Olgy Sommerovej Na východ od českého ráje, v ktorom filmový štáb sleduje novinára Ivana Hoffmana pri návšteve svojich bratislavských priateľov: Júliusa Satinského, Ľubomíra Feldeka, Miroslava Kusého, Františka Šebeja a Ivana Mikloša. Podobnosti a mentálne rozdiely skúma v špecifickom priestore dokument Slovenská krčma – česká hospoda (1993), ktorý nakrútili Oto Olejár a Martin Pátek. Predvolebný boj v predčasných voľbách na Slovensku v roku 1994 pohľadom Dušana Trančíka prináša film Slovenské tango 2 (1994). Púť fanatických prívržencov Jozefa Tisa do bavorského Altöttingu sleduje v dokumente Triumf pouti (1995) režisér Ivo Brachtl, politické aktivity slovenskej pravicovej opozície predstavuje dokument Pravý čardáš (1996) Dušana Trančíka. V tom istom roku prináša Trančík ešte dokument Začátek sezóny (1996), ktorý zaznamenáva priebeh štrajku slovenských divadelníkov, ktorý vypukol po odvolaní riaditeľa SND Dušana Jamricha. O živote Slovákov, ktorí sa usadili v českom hlavnom meste, nakrútil pri príležitosti krajanského plesu svoju dokumentárnu správu Nad Prahou se blíska (1999) Juraj Jakubisko.

Dokument a identita po roku 1998

S odmietnutím mečiarizmu verejnosťou vo voľbách v roku 1998 sa z verejného života najhrubšie prejavy nacionalizmu dostali tam, kam patrili: na okraj. A občas aj do niektorých slovenských dokumentov (teda jeho obraz). Celkom oprávnene, tento fenomén sa žiadalo tvorivo spracovať aspoň následne. V čase, keď už nebol organickou súčasťou verejného života, v jeho epicentre, keď už trochu vyhasínal. Úroveň tých filmov je rozmanitá, od jednoduchých záznamov po ambicióznejšie pokusy dokumentaristicky nielen zaznamenať, ale aj vystihnúť či hlbšie pochopiť domáce súvislosti.

Obrazy z podôb obskúrnych nacionalistických prejavov epochy mečiarizmu sa ešte pred érou digitálneho videa dostali do jedného z prvých slovenských dokumentov realizovaných z osobnej iniciatívy - a „na kolene“. Išlo o film Mária Homolku Rodáci (1997).5 Režisér dokument v rokoch 1995 - 1997 nakrúcal na amatérsku kameru analógového formátu Hi8 a rok po dokončení bol v Slovenskej televízii odvysielaný (samozrejme až po povolebnej výmene vedenia média). Film je obsahom a skladbou veľmi jednoduchý, je to v podstate záznam troch dobových podujatí: najprv sledujeme priebeh uličnej spomienkovej omše z roku 1995, na ktorej sa zišli väčšinou obstarožní prívrženci Jozefa Tisa. Z roku 1996 je záznam hŕstky agresívnych demonštrantov (tiež väčšinou postarších), ktorí sa zišli pred slovenským parlamentom, kde sa práve prerokúva zákon o štátnom jazyku. A napokon je do filmu zaradený záznam mítingu prívržencov predsedu HZDS Vladimíra Mečiara v bratislavskej športovej hale na Pasienkoch z roku 1997, sledujeme predovšetkým úryvky z populistického monológu a trápne anekdoty lídra hnutia.

Pálčivé spoločenské aspekty nedávnej minulosti spracoval vo svojich školských filmoch Marek Kuboš. Vo filme Taká malá propaganda (2001), v portréte bývalého televízneho redaktora odhaľuje čo – to z mechanizmov vplyvu moci na verejnoprávne médium, ale i mieru nadpráce televízneho spravodajcu v prospech vládnuceho hnutia. A k téme podôb slovenskej identity, ako aj k sprievodným dezilúziám z národnej podoby transformácie sa napokon vyjadruje ešte dokument Roberta Kirchhoffa z roku 2002 Hej, Slováci. Tým sa však výpočet filmov s predmetnou tematikou viac - menej vyčerpáva. Už na prvý pohľad je zrejmé, že spomínaných niekoľko titulov nemôže byť dostatočným vysporiadaním sa so všetkými aspektami významných fenoménov deväťdesiatych rokov, s nacionalizmom a mečiarizmom. Ku cti autorov spomínaných filmov slúži, že reagovali na zložitú epochu hneď ako to bolo možné (keď padli najvážnejšie cenzúrne a produkčné limity) a tie tituly sú tak dodnes cenným filmovým svedectvom o dobe. Nasledujúca éra nepriala už ďalšiemu rozvoju dokumentaristiky, ktorá by intenzívnejšie skúmala hlbšie aspekty a súvislosti predmetnej doby.

Národná identita v dokumentoch z prelomu storočí

Zhruba na prelome storočí sa na scéne slovenského dokumentu formuje „Generácia 90“ (autorom pomenovania, ktoré sa vo všeobecnosti ujalo, je Pavel Branko). Z nej sa ešte výraznejšie vyprofiluje tvorba Petra Kerekesa, Juraja Lehotského a prípadne i ďalších autorov, ktorí prinášajú nové poňatie dokumentu, s novým tematickým záberom a novým výrazom. Vo svojich filmoch títo tvorcovia prehodnocujú vzťah dokumentu ku skutočnosti, predmetom záujmu už primárne nie je spoločenská dimenzia skutočnosti, tvorivé ambície autorov sa často napĺňajú v rôznych metaforických konštrukciách, v inscenačných princípoch, či v hravých konceptoch (za pioniersky počin z hľadiska novej dokumentaristiky sa považuje už Kerekesov školský film Ladomírske morytáty a legendy z roku 1998).

Na cyklus Oko, ktorého prirodzenou súčasťou bol aj intenzívny tematický záujem o Slovensko (ako dokazuje aj predchádzajúci impozantný zoznam titulov, ktorý je neporovnateľný s mizivou slovenskou dokumentárnou filmografiou identického obdobia), naviazalo v roku 1999 šesť vydaní 20 minútového občasníku Slovenské okno. S problematikou národnej identity sú najužšie spojené dva filmy cyklu, oba režiséra Dušana Trančíka: Prezidentská volenka (1999) o predvolebnej kampani pri voľbe druhého slovenského prezidenta a Slovenský zázrak (1999), ktorý v desiatom roku po páde totality skúma zvýšenú náklonnosť niektorých obyvateľov Slovenska k nadprirodzeným sféram a úkazom.

Do istej miery týmto premenám prajú napokon aj pokojnejšie spoločenské pomery, možno aj narastajúci pocit stability a prípadne aj opatrné vyhliadky relatívnej prosperity. Spoločenská a politická atmosféra je pomerne konsolidovaná: Slovensko prijmú do NATO, staneme sa členom Európskej Únie, aplikujeme schengenský hraničný režim, platíme eurom.

Po rokoch spoločenských zápasov, ktoré prirodzene preferovali reportážne polohy dokumentu, sa v priaznivých podmienkach pokúša dokumentárny film etablovať sa aj ako umenie. V úsilí o zrovnoprávnenie s filmom hraným hľadá dokument tiež širšiu divácku priazeň. Dôležité sú nielen úspechy na zahraničných festivaloch, viaceré tituly sa dostávajú aj na plátna domácich kín, niektorí ambiciózni producenti sa skúšajú presadiť aj v distribúcii multiplexov (ako prvý to skúsi film Petra Kerekesa Ako sa varia dejiny).

Zdalo by sa, že nedávne nacionalistické a autoritárské praktiky a exesy sú už len zabudnutou nočnou morou. Nuž, nie je to samozrejme celkom tak. No slovenská spoločnosť sa predsa len pomaly mení, na scénu prichádzajú nové generácie a tie už nie sú prirodzene zaťažené dávnymi resentimentami (vojnový Slovenský štát či éra komunistickej totality), z ktorých do značnej miery slovenský nacionalizmus deväťdesiatych rokov čerpal. To však pravdaže neznamená, že sú nastupujúce generácie automaticky imúnne voči novým, sofistikovaným stratégiám, ktoré využívajú aj agendu súvisiacu s otázkami národnej identity.

V polovici prvej dekády nového storočia

Predseda Matice slovenskej (v strede) na Etnofilme 2012 v Čadci
Predseda Matice slovenskej (v strede) na Etnofilme 2012 v Čadci

Po dvoch vládnych periódach, ktoré z hľadiska tzv. národných otázok charakterizoval zjednodušene povedané pokoj, sa v roku 2006 k moci dostáva vládne zoskupenie, ktoré do verejného života krajiny opäť vo väčšej miery vnáša „národné hľadiská“, pričom sa niekedy – podľa potreby - nepohrdne ani osvedčenými nástrojmi nacionalizmu. Ani to veľmi neprekvapuje, veď súčasťou koalície sú popri strane Smer Roberta Fica aj HZDS a SNS. Pravda, koaličná garnitúra sa jednak snaží správať trochu inak, svoje ciele presadzuje sofistikovanejšie ako voľakedy garnitúra mečiarovská. Veď ako členská krajina EÚ musí Slovensko rešpektovať isté normy a pravidlá (čo pravda nevylučuje pokusy o ich prelamovanie či obchádzanie), okrem toho sa nacionalizmus vo svojej hrubej podobe z predchádzajúcej dekády jednak do značnej miery skompromitoval, je pravdepodobné, že dokonca aj v očiach mnohých vtedajších jeho prívržencov. A tak sa zrodí podoba fenoménu v prijateľnejšej podobe, ktorá na jednej strane síce osloví neomylný inštinkt prívržencov, ale bude podľa možností zároveň priechodná i v aktuálnych spoločensko - politických súvislostiach.

Okrem toho, v rámci vlastnej štátnosti a v podmienkach určitej, no stále ešte krehkej stability možno otázky okolo národnej identity už nie sú kardinálnou témou dňa. Zápas o národnú identitu sám osebe voľby nevyhráva, hlasy voličov už ovplyvňujú aj iné témy. Dobrým príkladom toho je napokon aj posledné víťazstvo Smeru vo voľbách na jar roku 2012, keď sa strana logicky síce nezriekla svojho „národného programu“, no v atmosfére všeobecných obáv z krízy bodovalo predovšetkým heslo: „ľudia si zaslúžia istoty“. Potvrdilo sa, po krátkom medziobdobí Radičovej vlády vyniesli Smer opäť k moci okrem iného aj ilúzie o istotách (predovšetkým sociálnych).

Krehká identita a nacionalizmus z vedľajšej koľaje

Venujme sa konečne filmu Zuzany Piussi. Ale stručná rekapitulácia obrazu nacionalizmu (a otázok národnej identity) v slovenských dokumentoch za posledné dve desaťročia nebola celkom zbytočná. Pretože je to kontext, ktorý musíme brať do úvahy aj pri hodnotení filmu Krehká identita.

Ten film je totiž zaľudnený predovšetkým protagonistami nacionalizmu a národoveckých pohybov z prvého porevolučného desaťročia. Eva Kristínová, Milan Ďurica, Stanislav Pánis ako aj Marián Tkáč a ďalší, to sú všetko dobre známe postavy „národniarskej scény“ z deväťdesiatich rokov. Na prvý pohľad je zrejmé, že uplynulé roky sa podpísali pod ich fyzickú kondíciu a vzhľad, zdá sa, že z nich do veľkej miery vyprchala aj pôvodná razancia, s akou kedysi presadzovali svoje stanoviská. No ich postoje sa v zásade veľmi nezmenili. Zmenil sa však svet okolo nich, a tak sú obstarožní národovci minulej epochy v tom filme trochu aj smiešni. Smiešne, ale aj fascinujúce sú aj prejavy a aktivity žien - náboženských fanatičiek, ktoré napríklad s poukazom na osídlenie „starých Slovákov“ považujú pobrežie maďarského Balatonu za slovenské, či prepadajú tranze pri kontakte s údajnými ostatkami učeníka sv. Gorazda v chráme v albánskom Berate.

Predkovia Mariána Tkáča žili na tomto území vraj už pred 20 0000 rokmi (podľa testu DNA, za ktorý podľa vlastných slov zaplatil 185 eur)
Predkovia Mariána Tkáča žili na tomto území vraj už pred 20 0000 rokmi (podľa testu DNA, za ktorý podľa vlastných slov zaplatil 185 eur)

Isteže, môže byť dnes zaujímavé vrátiť sa vo filme k tejto skupine ľudí, prizrieť sa, rekapitulovať, zhodnotiť predstaviteľov minulosti a preveriť s odstupom času ich vtedajšie postoje, preskúmať, ako obstoja v dnešnom kontexte, či prípadne medzičasom čosi i sami prehodnotili. Len mám pochybnosti, či sústredená pozornosť týmto motívom na ploche celovečerného filmu (70 minút) nie je tak trochu luxusom. Najmä keď na iné závažné otázky sa už nedostáva...

No dobre, ale nie sú tí kuriózni predstavitelia včerajška a o niečo mladší národní a náboženskí fanatici náhodou dodnes nebezpeční? Nemyslím si to, dnes sú naozaj na vedľajšej koľaji, na okraji politického a spoločenského diania, nezaujímaví aj z hľadiska akýchkoľvek mocenských stratégií. Ak by aj v akejkoľvek spoločenskej či politickej konfrontácii mali títo ľudia zohrať ešte nejakú rolu, ich úloha by bola už len okrajová. Alebo inak: pokiaľ by ktokoľvek vo svojich aktuálnych stratégiách operoval aj s národno - identifikačným softvérom, nepochybne by siahol po verzii novšej. Opieral by sa o iné, podstatne aktuálnejšie a relevantnejšie zložky a sily, majúce dočinenia s témou národnej identifikácie. Sú také na scéne Slovenska. Lenže tie si film Krehká identita takmer vôbec nevšíma, alebo len veľmi okrajovo, vo filme sa takpovediac len mihnú. A to je vlastne jeho najväčším nedostatkom.

Ako to vidia...

Róbert Pospiš svoju recenziu vo Film.sk nazval: „Piussi hľadá národnú identitu Slovákov“.6 S tvrdením možno súhlasiť, ale nevyhnutne sa hneď natíska otázka: kde ju hľadá? Nuž viac - menej len na okraji, u predstaviteľov bez reálneho vplyvu na súčasnú politiku a spoločnosť. Ďalej tiež v kruhoch „exotov“ – náboženských a národných fanatikov. A napokon aj v niektorých aktuálnych prejavoch národovectva a nacionalizmu, no vzhľadom na spravodajský charakter týchto záznamov to má len obmedzený prínos. Film je akýmsi leporelom rozličných scén, výjavov a výpovedí, ktoré spolu drží iba voľne poňatá tematická súvislosť, pričom predmetom záujmu sú v prevažnej miere motívy dožívajúcich podôb národovectva (a nacionalizmu), nie tých aktuálnych. Zásadne novú hodnotu a kvalitu, poznanie – aj v porovnaní so spomínanými staršími slovenskými či českými filmami - dokument žiaľ neprináša.

Film ocenili ako najlepší slovenský dokument na 13. ročníku festivalu Jeden svet v Bratislave (2012)
Film ocenili ako najlepší slovenský dokument na 13. ročníku festivalu Jeden svet v Bratislave (2012)

Aj Pavel Branko píše o filme žičlivo: „...Krehká identita (2012) odkrýva vrstevnatý obraz slovenskej verzie národovectva v celej škále od dojemne starosvetsky nezištnej lásky cez skrývaný i zjavný, decentne i fiškálsky maskovaný nacionalizmus a xenofóbiu či rojčivé hľadanie slovenských koreňov až po radikálny antisemitizmus. Téma sa pritom organicky spája s katolicizmom, mýtotvorbou a s tradíciou vierozvestcov.“7

Nuž, čo v tom celkovo plochom filme chýba najviac, je práve spomínaný „vrstevnatý obraz slovenskej verzie národovectva v celej škále“. Súhlasím, že je výstižne zachytená starosvetská verzia národovectva aj rojčivé hľadanie slovenských koreňov, spojené s mýtotvorbou a s tradíciou vierozvestcov, a neváham za to režisérku pochváliť, tieto motívy sa jej podarilo vykresliť celkom pútavo a pôsobivo. Oceňujem tiež trpezlivý a empatický prístup k protagonistom, ktorí jej ho opätovali a vďaka ktorému sa podarilo získať viaceré výpovedné momenty. Lenže kde je v tom filme odhalený (alebo aspoň zaznamenaný) „decentne či fiškálsky maskovaný nacionalizmus“, to netuším. Film ďalej neprináša ani relevantné vykreslenie radikálneho antisemitizmu, lebo takéto kritériá určite nespĺňa zrejme náhodne zaznamenaná hlúpa (a nepochybne aj antisemitská) replika hlúpej ženy v ankete pred prezidentským palácom, ktorá hovorí nezmysly v súvislosti s vládnym odškodnením za holokaust, schváleným vládou SR ešte v roku 2002. A do akej miery sú v tom filme relevantné vyjadrenia tlčhubov pri pálení vatry zvrchovanosti na nejakom sídlisku? Podobných lamentácií o rozpredaji slovenských podnikov a o zvýhodňovaní cigánskych detí môžno počuť v každej krčme habadej. Nuž aj aktuálne podoby nacionalizmu, ktoré reprezentujú hrozivé uniformované skupinky mládeže, sú vo filme zastúpené zábermi a sekvenciami iba reportážno - spravodajského charakteru, takmer len v ilustratívnej kvalite. Lenže z náhodných hlúpych antisemitských či protirómskych replík a z popisných záberov extrémistov v rovnošatách nepochopíme ani podstatu slovenského antisemitizmu, ani neprenikneme k zdrojom protirómskych nálad, ani neodhalíme pramene tisovských resentimentov časti mládeže.

Aj scéna, keď na mestskom úrade v Bytči takmer došlo k bitke (pri rozprave pred hlasovaním o odstránení pamätnej tabule Tisovi z priečelia jeho rodného domu) je možno príznačná nielen pre situáciu na konkrétnom slovenskom malomeste, no možno zároveň vypovedá ešte čosi, čo je dôležité aj v širších slovenských súvislostiach. Tá škriepka je možno len povestnou špičkou ľadovca. Ale čoho je vlastne príznakom? Prečo sa vo filme neodhalí „ľadovec“? Prečo je záujem tvorcov uspokojený záznamom tej ruvačky? Žiaľ, pripomína to autorský interes tak trochu bulvárny...

Čo vo filme nebolo

Majú otázky národnej identity Slovákov výlučne len negatívne konotácie?
Majú otázky národnej identity Slovákov výlučne len negatívne konotácie?

Súčasná „etapa vývoja“ problematiky národnej identity, ktorú som sa v prvej časti tohto textu snažil trochu priblížiť, ponúka napokon aj ďalšie zaujímavé motívy. Nedovolím si predpisovať suverénnej autorke, o čom mal byť jej film, tak o tom hovorme tak, o čom ten film nebol. Nuž nebol napríklad o spomínaných sofistikovaných podobách nacionalizmu, etablovaných vo verejnom živote počas Ficovej éry, ktoré možno ešte kalkulujú aj s dožívajúcim potenciálom starého národovectva, ale aplikujú aj aktuálne stratégie, rozohrávajú nové "kartové hry", zohľadňujúce súčasné pomery a sily, pričom sa snažia zostať v súlade s európskymi normami. Chcú byť takpovediac „salónféhig“.

Alebo ďalší možný motív: "rómska karta". V hľadaní slovenskej krehkej identity môže byť každú chvíľu použitá... Okrem niekoľkých mimovoľných protirómskych poznámok, ktoré odznejú vo filme, sa tieto aspekty v diele neskúmajú.

No ale majú otázky národnej identity Slovákov výlučne len negatívne konotácie? Nemá súbor týchto vecí aj nejaký pozitívny, konštruktívny náboj, význam, prínos? Niečo, čo nezapácha starinou a nie je primárne smiešne? Nie je tu teraz priestor na to, aby som sa venoval analýze prospešných stránok národného uvedomenia a hrdosti (pravdupovediac sa v tom ani veľmi nevyznám), ale nepochybujem o tom, že také niečo existuje a že je to prirodzenou a opodstatnenou súčasťou života mnohých obyvateľov tejto krajiny. Nie je o tom vo filme ani stopy.

V spomínanej recenzii cituje Róbert Pospiš aj tieto slová režisérky: „...Pravdupovediac, nie som žiadna intelektuálka. Som metodologický anarchista. Skúšam niečo nakrútiť a potom zostrihať. Strašne sa teším, keď to niekoho rozčúli.“8 Možno, že tieto slová režisérky vypovedajú o príčinách nedostatkov filmu viac, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Ale pointou môže byť v konečnom dôsledku aj to, že niektorých divákov jej dokument ani nenadchne, no ani nerozčúli. Nechá ľahostajným.

Krehká identita
Slovensko, 2012, 70 min.
Kamera Zuzana Piussi
Strih Jana Vlčková
Scenár a réžia Zuzana Piussi
  • Väčšina občanov Slovenska si koncom roka 1992 rozdelenie spoločného štátu nepriala.
  • Analógová profesionálna videotechnika deväťdesiatych rokov – BETACAM SP - bola pre prípadných individuálnych tvorcov finančne nedostupná.
  • Napríklad Martin Palúch v štúdii České a slovenské prieniky v dokumentárnom filme po roku 1993 (Slovenské divadlo. Volume 59, 2011, No. 3: 195-207) predpokladá možný vplyv českého produkčného prostredia na určitú mieru predpojatosti tvorcov k slovenským témam, ktorá sa vo filmoch mala prejaviť tendenčnou interpretáciou pomerov či ironizáciou národných predstaviteľov.
  • Filmografia zostavená na základe knihy Fero Fenič & kolektiv: Fenomén Febio, 2008.
  • Dokument Rodáci odvysielala 16. decembra 2011 Slovenská televízia v relácii Pod lampou, následne sa moderátor Štefan Hríb o filme porozprával s jeho tvorcom Máriom Homolkom.
  • Róbert Pospiš: Piussi hľadá národnú identitu Slovákov. In: Film.sk 1/2013.
  • Pavel Branko: Keď je filmár zved aj bojovník. Investigatívna dokumentaristika po roku 1989. In: Film.sk No.11/2012.
  • Róbert Pospiš, c.d.