Filmy>>Kokvinnorna (Women with Cows)

Kokvinnorna (Women with Cows)

Ženy a kravy, alebo staroba na švédskej farme. V pôsobivom dokumente s otázkami

jún 2012 Tomáš Hučko
Peter Gerdehag a Britt Georgsson
Peter Gerdehag a Britt Georgsson (foto: Peter Gerdehag)

Ženy s kravami1 je celovečerný dokument švédskeho fotografa prírody a dokumentaristu Petra Gerdehaga. Podmanivá severská príroda, vidiecka krajina, usadlosť. O tucet kráv farmy sa stará drobná, invalidná žena Britt. Nedokáže sa vystrieť, pohybuje sa v neustálom predklone. Je to dôsledok dávneho úrazu chrbtice, naučila sa s tým žiť. Britt tiahne už na osemdesiat, no odmieta to zobrať na vedomie, tvrdo pracuje – kŕmi dobytok, vynáša hnoj a predovšetkým každý deň podojí všetky kravy. S tým jej pomáha aj mladšia sestra Ingrid, býva neďaleko v dedine. Ingrid pred niekoľkými rokmi ovdovela, zanechala farmárčenie, na odpočinok nabáda i staršiu sestru, ale celkom márne. Ingridina dcéra žije s rodinou v neďalekom meste, tvrdý farmársky život už pre toto pokolenie nie je príťažlivý a vlastne ani nevyhnutný. Ale pre staršiu zo sestier je farma a jej zvieratá naďalej náplňou a zmyslom života, tak ako voľakedy. Obraz o tom, ako sa na švédskom vidieku žilo zhruba pred polstoročím, pripomínajú vo filme aj podmanivé obrázky amatérskych rodinných záberov. Medzičasom však nezostarli len ich protagonisti, významne sa zmenila aj doba, a tak tradičné "mliečne sestry" do dnešných časov akosi nepasujú nielen pre svoj vysoký vek, ale aj pre čoraz priemyselnejší ráz poľnohospodárskej výroby.

V priebehu dlhšieho časového obdobia (dokument sa nakrúcal viac než tri roky, vo filme sa tak vystriedajú všetky štyri ročné obdobia, aj niekoľkokrát) sleduje kameraman a režisér Peter Gerdehag dnešný život na pomaly pustnúcej farme (chátrajú budovy a strácajú sa ľudské sily, no roboty neubúda - lebo stav dobytka je stále ten istý). S dokumentaristickou dôslednosťou zaznamenáva režisér priebeh fyzického trápenia Britt, peripetie vzájomného vzťahu sestier, chvíle škriepok striedané s okamihmi porozumenia a možno i šťastia. Gerdehag má tiež cit pre vystihnutie pôvabu prírodných scenérií a výjavov. Citlivo pracuje s obrazom, so zvukom, s hudbou. Naozaj pôsobivý film, ale...

Sústredená observácia a dilemy o zúčastnenosti pri nakrúcaní

Možno, že so svojou observačnou dôslednosťou a s tvorivým odstupom až nezúčastnenosťou to autori trošku prehnali. Verím tomu, že tvorivé pohnútky nakrúcania tohto filmu vychádzali pôvodne z rešpektu a obdivu k nezlomnosti človeka, a že dôsledné zaznamenávanie jeho každodenných zápasov s okolnosťami, predovšetkým so starobou a s úbytkom fyzických síl, malo byť najmä tvorivým holdom vôli človeka naplniť zmyslom život až do samého konca. Lenže balansom na hranici opodstatnenej miery filmového výrazu, založeného na sústavnom pozorovaní, sa ten titul niekedy tak trochu blíži tiež k akejsi „bigbrotherovosti“. Isteže, babky zo švédskeho vidieka sú autentické, autor si ich nevymyslel a nezorganizoval ako v nejakom televíznom kontajneri. Lenže: dôsledná observácia je nielen prostriedkom k výstižným a výpovedným scénam zo života protagonistiek, ale na druhej strane evokuje predsa len aj úvahu o zmysle obsedantného nakrúcania, otázku, či je nepochybná pôsobivosť filmového diela jednak opodstatneným dôvodom takéhoto masívneho, podrobného pozorovania a zaznamenávania. Režisér bol v priebehu dlhého obdobia pri sestrách – nepochybne s ich súhlasom - takmer vždy a všade, a tak mu takmer nič významné neuniklo. Pravda, nie celkom: malú automobilovú nehodu mladšej zo sestier „musel“ evokovať zvukovou inscenáciou – k záberu celku krajiny počujeme rachot búračky... Ale použitý postup ťažko možno kvalifikovať ako nedostatok observačnej metódy, skôr je výrazom iného aktuálneho (a problematického) trendu súčasných dokumentov: fabulácie dokumentárneho obsahu.2

S vysokou nezúčastnenosťou pri snímaní to tiež nemusí byť jednoznačné. Gerdehag sníma totiž aj viaceré chvíle fyzického trápenia invalidnej ženy, nezasahuje a nepretržite nakrúca napríklad aj vtedy, keď krava prevrhne drobnú Britt na chrbát, alebo keď mechanicky dojí zviera a nevšimne si, že mlieko vyteká mimo vedra, či keď vyčerpaním jednoducho zaspí v stajni nad podojeným mliekom. Nemožno pravda kategoricky vynášať paušálne súdy a rozdávať odporúčania o miere zúčastnenosti tvorcov v dianí pred kamerou v dokumente. Len je dobré si uvedomiť, že každá tvorivá metóda, okrem svojho prínosu, okrem možného podielu na pôsobivosti diela, môže tiež vyvolať sprievodné otázky, napríklad úvahy o zdravej miere nezúčastnenosti, ako v tomto prípade. A to práve preto, že sa jedná o dokumentárny film. V hranom filme sa podobné dilemy neriešia.

Fabulácia dokumentu

V prípade filmu Kokvinnorna je tu ešte jeden sporný moment. Už som spomínal, že poldruha hodinový film je sledom výjavov a peripetií, z ktorých vyplýva naznačený konflikt, rozvíja sa dráma. V kocke: úsilie o naplnenie života prácou na farme v protiklade s možnosťami, podmienenými okolnosťami a starobou. V súlade s dramaturgickými zákonitosťami výstavby dramatického konfliktu sú jednotlivé autentické situácie v diele skladobne zostavené do postupnej gradácie témy. Dosahuje sa tak želaný účinok, no takáto dramaturgicko – režijná „manipulácia“ je v zásade legitímna, opodstatnená. Lebo je prirodzená, lebo nijako neodporuje skutočnosti (čoraz väčšia márnosť zápasu s postupujúcou stratou síl je predsa reálna).

Čo je však už trochu problematické, to je vývoj postojov postáv v závere dokumentu. Konflikt nevyhnutne smerujúci k stupňujúcej sa dráme sa - v rukách talentovaných a zručných tvorcov – odrazu mení v tak trochu láskavý happy end. Mladšia sestra, ktorá po svojej nehode zanechala pomoc na farme, sa k Britt jednak vracia so svojimi pomocnými rukami, dokonca sa angažuje aj vo vzdore proti kontrolórom z veterinárnej správy (ktorí chcú obmedziť až ukončiť chov zvierat) a pomáha tiež pri stavebných úpravách. A jej dcéra z mesta, celý čas viac než skeptická k počínaniu svojej tety, odrazu tiež nachádza svoju cestu na farmu. A neprichádza sama, spolu s ňou sú aj jej dve malé deti. Sú tam najprv okolo Vianoc, a potom sa drobizg v pôsobivých záberoch rozkošne tmolí medzi zvieratami pri vyháňaní na jarnú pašu. Dojemnú aj smiešnu scénu zažijeme napríklad pri detskom dojení kravičky...

Úprimná radosť z ocenenia filmu, v podaní režiséra Petra Gerdehaga (na 52. KFF)
Úprimná radosť z ocenenia filmu, v podaní režiséra Petra Gerdehaga (na 52. KFF)

Naozaj sa zdá, že tu výrazne zasiahla ruka filmového tvorcu, predovšetkým strihača, dramaturga, možno producenta. Niekde trošku pridal (možno i v obrazoch narastajúcich konfliktov), a niekde zrejme trošku ubral (v závere filmu sa dovtedajšie problémy zázračne rozplývajú, odrazu akoby neboli až tak významné...). Pravdaže, nič jednoznačne optimistického nie je v tom filme explicitne vyslovené, nikto nesľubuje, že vnuci sa ujmú roľníckej dedovizne, či čosi podobné. Vo filme však stačí len hmlistý náznak, že môže byť všelijako, že všetko môže dopadnúť aj dobre a šťastne. Napokon, prečo nie? Len radosť trošku kalí pocit, že sa tak deje najmä z vôle tvorcov, a predovšetkým v záujme fabulácie, ktorá odpovedá na štandardné divácke očakávania, vypestované u publika konvenciami hraného filmu. To je podľa môjho názoru dokumentárnemu filmu cudzie, ale mohli by sme to uzavrieť i takouto úvahou – je to zrejme v zmysle niečo za niečo. Fabuláciou, nadmiernou kreáciou a interpretáciou skutočnosti v intenciách diváckych očakávaní dokument získava síce možno širšiu divácku obec (a teda aj „priepustnosť“ dramaturgov televíznych staníc či distribútorov). Stráca však na presvedčivosti, autenticite a v konečnom dôsledku teda na ozajstnej, nefalšovanej pôsobivosti (tú nahrádza overený účinok schém a konvencií). Vo filme Petra Gerdehaga je však napriek spomínaným výhradám presvedčivosti a pôsobivosti v zobrazení života dvoch sestier zo švédskeho vidieka toľko, že to ani spomenuté kompromisy jednak nedokážu eliminovať.

Celovečerný film Kokvinnorna získal na 52. Krakovskom filmovom festivale hlavnú cenu v súťaži dokumentárnych filmov – Zlatý roh (udeľuje sa za najlepší dokument bez ohľadu na minutáž)3. Myslím, že celkom zaslúžene.

Kokvinnorna
Ženy s kravami
Švédsko, 2011, 93 min
Scenár Malcolm Dixelius, Tell Aulin, Peter Gerdehag
Kamera Peter Gerdehag
Strih Tell Aulin
Réžia Peter Gerdehag
  • Ženy s kravami je český doslovný preklad názvu – film sa v roku 2011 zúčastnil súťaže dokumentov v Karlových Varoch (európska premiéra). Na Krakovskom filmovom festivale názov preložili pomerne voľne, ale celkom výstižne: Mliečne sestry.
  • Vo filme je obdobná inscenačná evokácia použitá ešte raz: keď nehodu v stajni zažije staršia sestra Britt. V obraze sledujeme veľký celok stajne večer, s vysvietenými oknami. Vo zvuku počujeme výkriky Britt („Joj! Joj!“) – upravené echom. Keď následne vidíme starenku na nemocničnom lôžku, uvedomíme si, že ju zranilo zviera...
  • Pozri sympatickú spontánnu reakciu režiséra při preberaní ocenenia vo videoreportáži z festivalu