Filmy>>Kis halak... nagy halak

Kis halak... nagy halak

Malé a veľké ryby. Pôvab policajného videa? Výstižná metafora

leto 2009 Tomáš Hučko

Ak by niekto náhodou nevedel: „...pytliactvo je protizákonné. Neprípustné sú všetky prostriedky a spôsoby lovu rýb, ktoré poškodzujú ich stavy. Predovšetkým je zakázané: používať k lovu elektrický prúd, jedy, otravné a omamné látky, bodacie a zhŕňacie nástroje, slučky a výbušniny. Rybársky zákon stanovuje, že neoprávnene ulovené ryby treba pustiť naspäť do vody“. Ak by to niekto náhodou nevedel, tak sa to dozvie aj z úvodných titulkov filmu Malé ryby... veľké ryby ostrieľanej filmárky Lívie Gyarmathyovej, citáty z trestného zákonníka diváka vyčerpávajúco poučia.

V tridsať minútovom filme sa prenesieme kdesi do povodia rieky Tisza. Paralelne sledujeme činnosti a epizódky viacerých hrdinov filmu. Skupina „mužov bez mena“ je profesionálna partia ľudí zameraná na nelegálny výlov rýb vo veľkom. Zväčša pod pláštikom tmy získavajú do svojich sietí bohaté úlovky riečnych rýb, ktoré po preložení do objemných vedier transportujú dodávkou na neznáme miesta určenia. Laci je vášnivý rybár - samotár. Ešte aj počas šoférovania auta brúsi ostrie veľkého háčika. Potom už na svojej loďke brázdi vody ramena rieky, bohatej na ryby. Jeho počínanie tiež nie je celkom v súlade so zákonom, zrejme je neprimeraná jeho rybárska výbava (prekračuje asi povolený počet prútov), zdá sa, že nachytá aj viac rýb, ako sa smie, lebo časť úlovku v priebehu dňa konšpiračne ukrýva do skrýše na brehu. Ktovie s akou motiváciou sa za úlovkom naháňa on? Dôvody rybárčenia starého Jánosa sa zdajú byť jasnejšie. S veľkou pravdepodobnosťou chytá v šáchorí pri brehu ryby len pre svoju potrebu, možno na obed či večeru. No a posledným hráčom v rybárskej partii je Zsolt, riečny policajt, ktorý bdie nad dodržiavaním zákonnosti, bojuje s pytliactvom na rieke.

V paralelnej skladbe sa osudy jednotlivých aktérov odvíjajú najprv osobitne, aby sa nakoniec navzájom stretli a prípadne konfrontovali. Riečne oddelenie polície sa totiž vyberie na kontrolu do terénu. Ostrieľaný Laci si s ňou poradí hravo, policajti sú naňho prikrátki: papiere má v poriadku, úlovok je schovaný. Aj skupina „mužov bez mena“ s úspechom uniká nočnej razii riečnych policajtov na člnoch, a dodávku prevážajúcu pytliacky úlovok v náklade cestná policajná kontrola prepustí bez prehliadky. O dôvodoch laxnej previerky sa môžeme iba čosi domnievať. Ale celkom iná situácia nastáva pri kontrole penzistu Jánosa. Hliadka vedená Zsoltom zistí, že starý pán v tichom zákutí loví namiesto dvoma povolenými prútami viacerými, a že János vlastne vôbec nemá rybársky lístok. Kedysi ho mal, ale teraz ho vraj už nepotrebuje.

Hašterenie exekutívy a dôchodcu tvoria pôsobivé finále filmu. Naliehanie policajtov na vrátenie ulovených rýb do rieky naráža spočiatku na rázne odmietanie starca, lebo ten je – možno aj vzhľadom na svoj vek - povznesený nad nejaký abstraktný zákon a jeho nekompromisnú aplikáciu. Starý pán na prvý pohľad pôsobí tak, že celý svoj život prežil na brehu rieky a vo svojom postoji sa zrejme riadi svojim presvedčením, že nekoná proti poriadku samotnej prírody ani neškodí iným ľuďom. Pred úradným výkonom exekutívy a hrozbou zaistenia János jednak rezignuje. Neochotne vráti ulovené ryby do vody, niektoré medzitým už zdochli. Dostane „výchovnú“ pokutu, smutne odchádza od brehu rieky domov. Policajti zabavené nelegálne rybárske prúty polejú benzínom a zapália...

Toľko stručný obsah filmu. Ale zmysel dokumentu nie je v jeho prostých príbehoch, Malé ryby... veľké ryby sú predovšetkým výstižnou spoločenskou metaforou. Tak to bez problémov pochopili diváci, tak o tom píše kritika. Napríklad Ádám Tompos: „Gyarmathy Lívia chcela pôvodne nakrúcať film o rybárskych kontrolóroch. Scenár jej krátkeho filmu však prepísal sám život, a tak divákom predstavuje základnú pravdu, veľmi výstižnú pre súčasné Maďarsko, v prenesenom význame slova a zároveň doslova: vždy chytia len „malé ryby“, skutočným „veľkým rybám“ sa vždy všetko prepečie.“1 Linda Katona v súvislosti s posolstvom filmu píše: „...príznačný výsek skutočnosti sa predkladá pred tvár zákazníkov kupujúcich ryby na trhu, či skôr do tvárí kontrolórov, konajúcich s povedomím byrokratického služobného poslania. Konfrontuje – pozri, toto činíš, chytením malých rýb si chlácholíš svedomie a veľké ryby necháš odplávať, lebo pre brvno v oku nevidíš les, alebo z nejakého iného dôvodu.“2

Subjektívny objektív videokamery...
Subjektívny objektív videokamery...

Myslím, že posolstvo filmu Gyarmathyovej je jasné nielen v kruhu „tichých bláznov“, ale aj všetkým ostatným, ktorí ešte v živote nesedeli hodiny s prútom na brehu nejakej vody. Film v divákovi dokáže účinne evokovať mnohé analogické situácie, ktoré každý z nás v dnešnom bláznivom svete môže zažiť kedykoľvek. Napríklad, keď dopravná polícia v rozpore so svojimi deklaráciami (nedajme sa pomýliť príležitostnými PR kampaňami – „preventívno – bezpečnostnými akciami“, nazvanými podľa operených dravcov) fakticky ignoruje pirátske spôsoby na cestách a buzeruje za malichernosti alebo aj celkom bez príčiny: na základe akého legitímneho princípu sú napríklad v mestských uliciach s obľubou rozostavané policajné duetá, ktoré vás svojvoľne, často bez akejkoľvek zámienky, iba „preventívne“ zastavujú a tým obmedzujú a obťažujú? V našej súčasnosti, hlasne sa zaštiťujúcej pojmami ako „zákonnosť“ a „právny štát“ by sme ďalších podobných, a zrejme aj závažnejších praktík našli nepochybne viac.

A ešte zopár kritických myšlienok k realizácii filmu. Údernosť metafory oslabuje skutočnosť, že film má tridsať minút, je príliš dlhý. Kým v jeho závere príde konečne k významovo dôležitej konfrontácii, sú paralelne rozvíjané epizódy protagonistov neúmerne naťahované, až popisné. Takto je nadmieru detailne zaznamenaná a opakovaná ilegálna činnosť profesionálnej skupiny pytliakov, podobne sú zbytočne popisne prezentované činnosti a úkony „malého“ pytliaka Laciho, policajta Zsolta, a trochu nadmieru možno aj idylická dedinská atmosféra dôchodcu Jánosa (ranné vstávanie, príprava náčinia na rybolov a pod). Motívy s jednotlivými predstaviteľmi sú pritom titulkované s nepochopiteľnou obsesiou donekonečna aj vtedy, keď je to už dávno úplne zbytočné a každému musí byť jasné, že „muži bez mena“ sú profesionálni pytliaci, Laci je Laci a Zsolt nie je János. Vo viacerých momentoch sa vďaka pôsobivým záberom kamery, dobrou montážou a nápaditou zvukovou dramaturgiou podarilo tvorcom vytvoriť jedinečnú atmosféru filmu, ktorá sa spolupodieľa na metaforickom vyznení diela. Výborné sú úvodné zábery nočnej prírodnej scenérie pri rieke, s poletujúcim páperím na tmavomodrej oblohe, do toho vychádza slnko... Až magickú silu má sekvencia asi zo stredu filmu, keď ostražitý Laci brázdi svojim motorovým člnkom hladinu rieky. Rev motora sa miesi s úryvkami opernej árie rádia, ktoré nad hladinou roznáša vietor. Rozpŕchne sa vyrušený kŕdel husí, pred člnom uniká osamotená člapotajúca kačka, napokon sa radšej bezpečne ponorí pod vodu. Tvorivo je vo filme využitý charakteristický zvuk navijáka rybárskej udice pri nahadzovaní návnady. Niekoľkorát opakovane tento zvuk počujeme už pod úvodnými titulkami, dramatický účinok ruchu je vo filme využitý aj neskôr. V súvislosti s kultivovanou filmovou rečou potom viac než prekvapujú vo filme niektoré nedôslednosti až „amatérštiny“ v práci s kamerou i v montáži (vrcholom je asi vstrihnutý záber „prichádzajúceho“ Jánosa k brehu rieky na bicykli, ktorý je vlastne jeho faktickým odchodom - v strižni sa spätným chodom obrátil zmysel pohybu. Keď János od rieky neskôr skutočne odchádza, je tento záber použitý ešte raz – teraz už s prirodzeným pohybom). Nevyvážený výraz filmu, neučesanosť, nahodilosť a ledabolosť viacerých formálnych zložiek filmu pochopiteľne oslabuje vyznenie diela.

Už som spomínal, že najpôsobivejšia je záverečná scéna konfrontácie riečnej polície s Jánosom. Videl som ten film niekoľkokrát a zakaždým rozmýšľam, ako bola scéna realizovaná. Mnohé indície navrávajú hypotéze, že ak nie celý záznam priebehu policajného zákroku s úbohým Jánosom, tak aspoň prevažná jeho časť je autentickým policajným videom, ktorý si s dobou kráčajúci strážcovia zákona v dnešných časoch s obľubou vyhotovujú. Svedčili by o tom napríklad „kameramanské atribúty“ tých záberov – sú proste dosť mizerné, kamera sa trasie, zle komponuje, reže hlavy, „dýcha“ automatická clona. Na jednom zo záberov sa mihne aj jeden z policajtov s malou komerčnou dlaňovou kamerkou, možno, že je to jeden z mála záberov prítomných profesionálov, alebo tam filmári vôbec neboli a policajti nakrúcali dokonca dvaja.3 Možno by pôvod tejto sekvecie neškodilo nejako vhodne divákovi ozrejmiť (napríklad aspoň v záverečných titulkoch), vyzneniu filmu by to neuškodilo, možno práve naopak (vnímavý divák by sa minimálne nerozptyľoval úvahami o pôvode predmetných záberov.) Ale s použitím týchto záberov, nech už pochádzajú z akéhokoľvek zdroja, v zásade nemám problém, ich využitie považujem za celkom legitímne (nepochybne bolo ich využitie vo filme s účastníkmi zákroku konzultované, veď sa následne podielali aj na dokrúcaných sekvenciách). Legitímne a tvorivo celkom opodstatnené sú najmä preto, že sú vďaka svojej autenticite výstižné a pravdivé. Tu žiadna kameramanská nečistota, chvenie, dýchanie clony či nejaký surový nástrih naozaj neprekážajú. Naopak, aj vďaka spomínaným atribútom tá sekvencia dýcha a diváka rozochvie.

„Na hodnotiacej diskusii poroty dokumentárnych filmov odznela otázka, do akej miery je film inscenovaný, či nemal byť prípadne zaradený medzi krátke hrané filmy. Zastali sa ho – treba sa ho zastať. Režisérka neurobila nič viac, ako to, že dokumentuje skutočné príbehy skutočných ľudí. Že inscenovala? Je to možné. Režisér a kamera majú vždy vplyv na dianie, tvorca je vždy prítomný vo filme. Netreba ho za to odsudzovať: to je jeho práca, jeho metóda. Sú veci, ktoré sa inak ani nedajú ukázať, a pritom sú dôležitou súčasťou výpovede“4, píše Linda Katona.

Smutnou pointou filmu, potvrdzujúcou zároveň, že sme boli svedkami príbehov skutočných ľudí, je zarámované meno potrestaného Jánosa Szásza v záverečných titulkoch. Sympatický, neoblomný dôchodca sa dokončenia filmu nedožil. Posolstvo diela pretrváva.

Kis halak...nagy halak
Malé ryby... veľké ryby
Maďarsko, 2008, 29 min
Scenár Lívia Gyarmathy, Kai Salminen
Kamera Árpád Reitmayer, Péter Vékás
Strih Beáta Eszlári
Réžia Lívia Gyarmathy
  • Ádám Tompos: Kis halak... Nagy halak..., és akik mindent megúsznak (Malé ryby... veľké ryby... a tí, ktorým sa všetko prepečie), http://www.mno.hu/portal/561886
  • Linda Katona: Vadvízi népmese 21. századi módra: kifordulva (Ľudová rozpávka o rieke na spôsob 21. storočia: obrátene), http://www.filmtett.ro/...
  • V bradatej anekdote o policajtoch sa na otázku prečo chodia vždy dvaja odpovedá: jeden vie čítať a druhý písať. Možno by sa vtip dal inovovať: jeden vie kameru zapnúť, druhý vie, kde sa to vypína...
  • Linda Katona: c.d.