Filmy>>Jaruzelski - a General's Purgatory

Jaruzelski - a General's Purgatory

Jaruzelski - generálov problematický filmový očistec

december 2009 Tomáš Hučko
Prednáška prof. Przylipiaka
Prednáška prof. Przylipiaka

Keď profesor Miroslaw Przylipiak na konferencii o roku 1989 v Európe a o jeho odraze v dokumentárnej kinematografii, konanej v rámci multimediálneho festivalu Sztuka dokumentu v novembri 2009 bilancuje dokumentárnu tvorbu ostatných dvoch desaťročí, okrem iného hovorí aj o probléme jednostrannej interpretácie historických udalostí, keďže v prevahe titulov sa k slovu dostávajú väčšinou len príslušníci víťaznej strany. Przylipiak isteže nemá na mysli akýsi "ideál vyváženosti", ktorým sa napríklad donekonečna zaštitujú všetky televízie vysielajúce v tzv. verejnom záujme (alebo po našom: verejnoprávne), a ktorého realizácia v praxi ústí neraz do mediálnej frašky s úzkostlivo počítanými minútami a sekundami prázdnych výpovedí predstaviteľov jednotlivých politických strán. Nejde určite ani o totálny reverz, kde by tí, čo v roku 1989 zaslúžene prehrali, dostali teraz bezbrehý priestor pre pokračovanie svojich monológov zhruba v bode, v ktorom okolo roku 89 nútene prestali. S najväčšou pravdepodobnosťou má Przylipiak na mysli také vypočutie porazených prostredníctvom vnímavých filmárov, ktoré by výsledný dokumentaristický obraz obohatilo o ďalšie dimenzie, objasnilo nové súvislosti, objavilo možno nové fakty, možno prehliadané v dobovej revolučnej eufórii. Jednoducho ide o taký hlas "druhej strany", ktorá by dodala obrazu historických udalostí na plasticite a viacrozmernosti a vyhlo by sa tak jednostrannej interpretácii dejín len podľa potrieb víťazov, pričom však tí vnímaví a empatickí filmári, načúvajúc a zaznamenávajúc hlasy mocných včerajška majú zároveň jasno v elementárnych súvislostiach a predovšetkým stoja na pevných základoch v otázkach principiálnych ľudských hodnôt.

Audiatur et altera pars?

Vojnový stav, 13. december 1981
Vojnový stav, 13. december 1981

Nuž bohatý program festivalu Sztuka dokumentu priniesol skutočne množstvo titulov, ktoré sú vyjadrením predovšetkým stanoviska tých, čo boli desaťročia zo strany moci perzekvovaní za svoje túžby o dôstojný život v slobodných podmienkach a za aktivity vedúce k ich naplneniu, a ktorí sa po rokoch trpezlivého zápasu a s nemalými obeťami dočkali chvíle, keď svoje túžby mohli konečne realizovať. Ak vo filmoch z obdobia bezprostredne po porážke totality počuť takmer výlučne hlas víťazov, je to do veľkej miery pochopiteľné. Ale s čoraz väčším časovým odstupom od udalostí nepochybne narastá záujem aj o hlasy a náhľady porazených. Nie v záujme spochybňovania základných postulátov dejinných udalostí, ale preto, aby ich obraz bol vo svojej zložitosti, viacrozmernosti a neraz i v rozporuplnosti nepredpojatý, aby bol čo najkomplexnejší. Niektorí tvorcovia pochopili zmysel a prospešnosť takejto reflexie a využívajú ju vo svojich filmoch v rôznej miere a rôznym spôsobom.

Napríklad trojdielna publicisticko - historická analýza procesu odovzania moci v Poľsku Tamtego roku 1989 (V tom roku 1989, réžia Jolanta Kessler - Chojecka) prináša už po desiatich rokoch od porážky režimu (film je z roku 1999) popri názoroch predstaviteľov víťaznej opozície aj názory viacerých bývalých vrcholných predstaviteľov porazenej komunistickej moci, medzi inými napríklad viac než neobľúbeného ministra vnútra generála Czesława Kiszczaka.

V dokumente Zabić w sobie nienawiść (Zabiť v sebe nenávisť, réžia Piotr Morawski) z roku 2006 hovoria o dobách minulých paralelne Jacek Kuroń, jeden z vedúcich postáv opozície a na strane druhej plukovník tajnej polície ("bezpečnostnej služby") Janek Lesiak, ktorý mal Kurońa roky v "referáte". Rozhovor s lídrom opozície bol posledným filmovým interwiev pred jeho predčasnou smrťou, zrejme preto z potenciálne veľkej témy zostalo v konečnom dôsledku len pomerne strohé torzo. Vo filme sa okrem niekoľkých unikátnych záberov sledovačky tajnej polície paralelne striedajú už len "hovoriace hlavy", akokoľvek zaujímavé sú ich výpovede.

Režisér Andrzej Fidyk
Režisér Andrzej Fidyk

Záujem o "druhú stranu" napokon prejavil už v roku 1990 aj Andrzej Fidyk, keď vo svojom dokumente Ostatki (Pozostatky) v kongresovej sále vašavského Paláca kultúry a vedy vnímavo zaznamenáva priebeh jedenásteho, posledného zjazdu Poľskej zjednotenej robotníckej strany. Fidyk s veľkým talentom vykresľuje atmosféru a mentálnu kondíciu rozkladajúcej sa partaje, konfrontuje ju s hlasom pobúrených davov na ulici pred palácom a dokresľuje komickou bezradnosťou asistujúcej polície. Pôsobivému polyfónnemu filmovému obrazu trošku škodí miestami prílišný dôraz na ironizáciu porazených, najmä keď si uvedomíme, že nášmu smiechu sú vystavení predovšetkým drobní pešiaci armády mocných včerajška, jej "generáli" sa medzitým rýchlo adaptovali a v prestrojení sa potichu pridali k víťazom.

Generálov očistec

Režisér Martti Puukko
Režisér Martti Puukko

"Očistec je pre katolíkov miesto, kde si duše zomrelých odpykávajú tresty za hriechy, aby očistení mohli vstúpiť do neba. Tí čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti".1 Toľko Wikipédia. Osemdesiatdva ročný Jaruzelski sa podľa toho, čo vidíme vo filme, teší celkom dobrému zdraviu, žije. Je teda zrejmé, že v názve filmu je očistec použitý ako metafora. Oprávnene?

Hriechy Wojciecha Jaruzelského sú všeobecne známe nielen v Poľsku, aj v zahraničí. Mnohé, tie najzávažnejšie napokon pripomína aj film Jaruzelski - a General's Purgatory (Jaruzelski - generálov očistec) z roku 2006. Fínsky režisér Martti Puukko v komentári spomína napríklad Jaruzelského vysoké postavenie v armádnej hierarchii počas marca roku 1968, keď čistkám antisemitskej hystérie Gomulkovej strany padla za obeť aj časť dôstojníckeho zboru. Generál sa po rokoch pred filmovou kamerou za protižidovské nálady ospravedlňuje, doslova hovorí, že sa za ne hanbí a v zápätí hneď dodáva, že keď nastúpil na post ministra obrany, ihneď ďalšiemu antisemitizmu v armáde zabránil.

Komentár ďalej pripomína, že Jaruzelski zastával funkciu ministra obrany i v čase, keď sa aj poľská armáda zúčastnila na potlačení liberalizácie československého režimu. Pred kamerou generál "vysvetľuje" vojenskú intervenciu z augusta 1968 asi tak, že Češi a Slováci vraj ocenili citlivý prístup poľských vojsk pri realizácii úloh. Generálovi na osobitnom prístupe armády záležalo s ohľadom na emócie domáceho obyvateľstva, ba čo viac, nie inak ako aj v roku 1981 pri zavedení vojnového stavu v Poľsku, aj v šesťdesiatom ôsmom v Československu sa aktivity armády vraj predsa opierali aj o určitú podporu obyvateľstva. "Vojsko bolo pozdravované kvetami" hovorí v synchróne doslova Jaruzelski a režisér to necháva tak, bez komentára. Ak už nie skôr, tak aspoň v tomto mieste aspoň trošku zorientovaný divák možno spozornie. Tieň pochybností odrazu pokryje aj ostatné témy a výpovede filmu. Prečo Jaruzelski zľahčuje vo filmovom "očistci" svoje hriechy je jasné a možno i pochopiteľné. Ale prečo mu to režisér dovolí, prečo mu na to vytvára priestor, to netušíme. Je to nejaký presne cielený zámer, alebo len náhoda, keď sa empatické načúvanie "druhej strany" vymklo z rúk...?

Generál Jaruzelski vyhlasuje vojnový stav
Generál Jaruzelski vyhlasuje vojnový stav

Film sa začína archívnou montážou - ikonografiou výnimočného stavu. V tých záberoch dominuje typická vzpriamená postava generála s tmavými okuliarmi, so smrteľne vážnym výrazom v tvári. Takto si ho ľudia pamätajú najviac, v osudových chvíľach krajiny, keď vo funkcii premiéra a generálneho tajomníka komunistickej strany v noci z 12. na 13. december 1981 vyhlásil stanné právo. V zápätí film pokračuje obrázkami zo súčasného života vyslúžilého vojaka. Starec, ešte stále so vzpriamenou postavou, pravda pomáhajúc si vychádzkovou paličkou sa prechádza v rozľahlom parku pri dome. A vo zvuku počujeme generálove spomienky. Na detstvo v poľskej zemianskej rodine, na katolícku výchovu v lýceu, na počiatky vojenskej kariéry. Osudy rodiny skomplikovala druhá svetová vojna. Pred nemeckou a následne aj sovietskou okupáciou emigrujú, keď však sovieti obsadzujú aj Litvu, mladý Jaruzelski sa dostane do lágru na Sibír. Východiskom je služba v armáde, po boku sovietskych jednotiek sa potom mladý vojak dostáva do porazeného Berlína a začína sa aj jeho sľubná vojenská kariéra v poľskej komunistickej armáde.

S chronológiou životnej cesty Jaruzelského, porozprávanej komentárom i synchrónnymi výpoveďami generála a dokumentovanej archívnymi materiálmi sa preplietajú ďalšie dva zaujímavé leitmotívy zo súčasnosti. Jedným sú bežné aktivity generála vo výslužbe, úradovanie v kancelárii bývalého prezidenta, stretnutie vojnových veteránov, prezentácia knižky pamätí či televízne vystúpenie spolu s bývalým protivníkom Lechom Walesom. Jaruzelského v obkolesení malej družiny kamera zachytáva v pochode na jednotlivé stretnutia. V záberoch vždy dominuje vzpriamená postava starca, zvláštny rytmus dodáva klopkajúca vychádzková palička. Tmavé okuliare ako kedysi, tvár bez úsmevu - ako kedysi... Je to obraz všetkými opusteného lúzera, obraz toho, kto prehral, kto sa kajá? Zďaleka nie. Je to skôr umne hraná rola dôstojného martýra, nepochybne s podivuhodnou mágiou, s osobitou charizmou.

Režisér Martti Puukko v diskusii po filme
Režisér Martti Puukko v diskusii po filme

Tým druhým pôsobivým leitmotívom filmu je súdny proces s generálom. Súd skúma jeho zodpovednosť za brutálne represie pri potlačení štrajkov v Gdansku v roku 1970. Armáda vtedy v pacifikovaní civilného obyvateľstva neváhala použiť strelné zbrane, najmenej 44 ľudí zahynulo. Vzpriamená postava s klopkajúcou paličkou dnes so svojim malým sprievodom prechádza po rozľahlých chodbách súdnej budovy, generál sa v priebehu filmu niekoľkokrát disciplinovane zúčastňuje jednotlivých pojednávaní. Režisér sa v ich zobrazení sústreďuje na atmosféru a vecný obsah rokovania súdu tak divákovi uniká, ale zrejme niet čo ľutovať, súdne procedúry nebývajú veľmi záživné. Lenže pozor - nie je tá majstrovsky navodená atmosféra opakovaných zasadnutí súdu, kde sa v montáži spolu s podmanivou minimalistickou hudbou miešajú len útržky výpovedí niekoľkých svedkov, ktorí svorne opakujú len "nepamätám si, nespomínam si už..." navodením pocitu márnosti? Márnosti a zbytočnosti zdĺhavého súdneho procesu, márnosti hľadania spravodlivosti po toľkých rokoch? Nie je náhodou divákovi aspoň trochu ľúto starého muža, ktorý to všetko opakovane musí absolvovať? Isteže, je to stále ten generál, ktorý vyhlásil v krajine stanné právo, ale nemá s ním divák vďaka talentu režiséra v niektorých sekvenciách aspoň trochu súcit? Na stole sa kopí hromada spisov súdneho procesu, svedkovia donekonečna opakujú "nepamätám sa...", kamera sleduje tvár starého generála na súde, ktorý počúva a počúva... až sa ho po chvíli zmocnia driemoty. Aké ľudské! Aké ľudské je nepamätať si, zabúdať... A ešte bonus navyše: v zápätí po usnutí na súde nasleduje krátka sekvencia fotografií z osobného albumu Wojciecha Jaruzelského. Jaruzelski na svadobnej fotografii, na snímke s dcérou a manželkou, s Fidelom Castrom, s pápežom, s Bushom i Gorbačovom. Jaruzelski ako obyčajný človek (ako jeden z nás) i ako veľký štátnik? Ďakujem pekne... Záverečné titulky, film sa končí.

Filmársky talent v podivuhodných službách

Wojciech Jaruzelski
Wojciech Jaruzelski

Kým sa film skončí, stihne sa Jaruzelski prihlásiť k väčšine zásluh o demokratický rozvoj nekomunistického Poľska. Veď predsa on v pozícii prezidenta začiatkom deväťdesiatych rokov podpisoval všetky demokratickou vládou a parlamentom prijaté zákony, on sa zasadzoval o vstup krajiny do NATO... Poľské publikum, najmä ak má vlastnú životnú skúsenosťou s výkonom moci generála, pomerne ľahko odhalí jeho súčasné eufemizmy a polopravdy. Tvorcovia ich však vo svojom filme akceptujú bez väčšej oponentúry, pravda, v určitej, značne nevyváženej miere v komentári jednak pripomínajú aj okolnosti výkonu moci v podmienkach totality. Dokument Jaruzelski - generálov očistec je vynikajúco nakrútený, zostrihaný, má dobrú skladbu a výbornú hudbu, presný rytmus a dobre vypočítaný účinok. Obsahuje pôsobivo zachytenú atmosféru, pracuje s emóciami... Ale cieľ, v záujme ktorého všetko toto filmové majstrovstvo pôsobí, je viac než otázny.

Na záver už len malá úvaha na tému "keby". Čo by sa stalo, keby Jaruzelski nevyhlásil vojnový stav? Podnikol by Brežnev vojenskú intervenciu do Poľska? Neboli by dôsledky invázie oveľa horšie, ako "upratovanie vo vlastnom dome"? Možno, že naozaj bolo stanné právo v danej geopolitickej situácii optimálnym riešením. Ktovie, ale pripusťme to. Niekedy sme nútení voliť kompromis, vybrať si tzv. menšie zlo. Ale nikdy by sme ho nemali chváliť či oslavovať, lebo zlo zostáva zlom, a jeho podstata zostáva zachovaná, aj keď ho je aktuálne "menej". Ale keď sa vedení pochybnými ohľadmi či z akýchkoľvek iných príčin zmierujeme s menším zlom, keď sa ho snažíme ospravedlniť či nebodaj osláviť, to je naša jednoznačná cesta do pekiel. Akokoľvek by sme sa pchali do očistca.

Jaruzelski - a General's Purgatory
Jaruzelski - generálov očistec
Fínsko, 2006, 47 min
Kamera Timo Peltonen
Strih Samu Kuukka
Scenár a réžia Martti Puukko