Filmy>>Drnovické catenaccio aneb Cesta do pravěku ekonomické transformace

Drnovické catenaccio aneb Cesta do pravěku ekonomické transformace

Hravá publicistika, v štylistickom zlepenci a v nízkom rozlíšení...

január 2011 Tomáš Hučko

Patrilo by sa možno ponad rieku Moravu zablahoželať (stojac na slovenskom brehu by sme zároveň mohli hádam aj trochu závidieť) k tomu, ako sú českí dokumentaristi vo svojich filmoch vnímaví aj k mnohým spoločenským otázkam súčasnosti, ale aj nedávnej minulosti. Je pozoruhodné, ako sa pomerne často v jednotlivých tituloch obracajú k témam, ktoré sú pre českú spoločnosť dôležité, závažné. Vyjadrujú sa k tomu, čím krajina žije, alebo ak chcete: ako sa v Česku žije... Pravda, nie vždy sa tvorcom pri rozmotávaní zložitých spletitostí ponovembrovej epochy (napríklad Tenkrát, Papírový atentát) alebo v portrétoch významných protagonistov spoločensko - politického vývoja (Zeman, Šabata...) podarí prekročiť prah publicistiky, hoci niekedy aj invenčnej, nápaditej. Ale občas sa „publicistické prekliatie“ v podobe „hovoriacich hláv“ a vysvetľujúceho komentára podarí prekonať a autori dokumentov diagnostikujúci spoločnosť sú v náročnom hľadaní jedinečného filmárskeho výrazu úspešnejší, alebo aspoň originálni (Auto*Mat, Český sen...).

Dokumenty o českej spoločnosti v Jihlave 2010

Dokumentárne sny...
Dokumentárne sny...

Napokon aj v programe tohtoročnej jihlavskej Českej radosti sa stretlo niekoľko titulov, ktoré boli sústredené na spoločnosť: peripetie a vášne okolo plánovaného amerického radaru plasticky stvárnil Klusákov a Remundov Český mír, Klusákovo Vše pro dobro světa a Nošovic spornými cestami, ale jednak skúma, čo priniesla významná zahraničná investícia – automobilka Hyundai - pre život podbeskydskej obce Nošovice. Alebo film čerstvého absolventa FAMU Martina Kohouta JUDr. Michal Danišovič, ktorý po rokoch portrétuje vysokého dôstojníka Verejnej bezpečnosti, podieľajúceho sa na policajnom zásahu 17. novembra 1989, je dielom skúmajúcim aj naše súčasné postoje k odkazu vtedajších udalostí. A najnovší film režiséra Radima Procházku Drnovické catenaccio aneb Cesta do pravěku ekonomické transformace prináša „humornú“ retrospektívu zázračnej futbalovej kariéry dedinského klubu juhomoravských Drnovíc z obdobia deväťdesiatych rokov, prostredníctvom ktorej sa autor snaží vypovedať aj čosi viac o spoločenskom vývoji v krajine, predovšetkým o prvej ponovembrovej dekáde.

Z malého dedinského futbalového klubu sa miestnemu ambicióznemu futbalovému činovníkovi Janu Gottvaldovi v priebehu zopár rokov (začalo sa to ešte v druhej polovici osemdesiatych rokov) podarilo vyprofilovať prvoligové družstvo, účinkujúce na vrchole svojej závratnej kariéry krátko aj v európskych pohárových súťažiach. Impozantný vzostup, ktorého sprievodným efektom bola aj výstavba ohromného futbalového štadiónu s kapacitou osem tisíc divákov - v dvojtisícovej obci, bol podľa filmu veľmi úzko spätý s érou ekonomickej transformácie deväťdesiatych rokov a jej spletitých procesov: s privatizáciou, s podivnými sponzorskými vzťahmi, s tunelovaním podnikov a bankového sektoru (v prípade drnovického klubu šlo predovšetkým o sponzorské partnerstvo Chemapolu a jeho následný krach, ako aj o podnikateľské fiasko firmy Setuza). Epocha vyšumela, zostali dlhy a nezodpovedané otázky. Viacerí aktéri sa zo scény postupne vytratili, väčšinou bez väčšej ujmy, mnohé sa zaobišlo bez väčšieho objasnenia, bez pokánia, bez trestu. Hlavný protagonista obišiel s trojmesačnou vyšetrovacou väzbou, z ktorej bol napokon prepustený na kauciu dvadsať miliónov korún. Väčšinu strát, a to nielen v materiálnom zmysle, na prvý pohľad dnes nevidieť. Ale určite neprehliadnuteľný je obrovský, chátrajúci štadión v strede Drnovíc. Na jeho tribúnach dnes roztratené hŕstky fanúšikov s nostalgiou spomínajú na zlaté časy miestneho futbalu. Drukujú svojmu mužstvu, ktoré v rámci akejsi reinkarnácie začína „kopať mičudu“ opäť v najnižších futbalových súťažiach...

Jan Gottvald

O tom, že šlo skutočne o vážnejší dobový fenomén, presahujúci športové zákulisie a presakujúci do širších spoločenských súvislostí epochy svedčí napokon aj to, že futbalové osudy Drnovíc neboli v krajine výlučné, obdobný príbeh sa odohrával aj v niektorých iných dedinách, pravda, nie všade bol možno tak trpký a nezanechal tak evidentné dedičstvo priamo v strede obce.1

Z dramaturgického hľadiska teda o fenoméne vidieckeho futbalového velikášstva, ktorému sa obzvlášť dobre darilo v živnej pôde výdatne hnojenej výdobytkami počiatočnej ekonomickej transformácie, je určite opodstatnené nakrúcať práve v Drnoviciach, o tom niet väčších pochybností. Ako však prakticky na to, pokiaľ majú tvorcovia ambície prekročiť horizont publicistickej analýzy či investigatívy (s jej limitmi a s filmovým „prekliatím“ v podobe hovoriacich hláv a vševedúceho komentára)? Ako na to, keď je cieľom film dokumentárny, teda vlastne audiovízia pôsobiaca nielen v rovine noetiky, ale aj s presahmi do sfér umenia? Je to pri odkrývaní zložitých vecných súvislostí zamotaných káuz, spočívajúcich predovšetkým v racionálnej oblasti vôbec možné? Zámerne nechám akademické otázky tohto druhu nezodpovedané, ale na konkrétny pokus a jeho výsledok sa môžeme pozrieť. Pointu prezradím hneď: v prípade filmu Drnovické catenaccio aneb Cesta do pravěku ekonomické transformace sa to žiaľ vôbec nepodarilo.

Filmári v Drnoviciach

Štadión v Drnoviciach z vtáčej perspektívy
Štadión v Drnoviciach z vtáčej perspektívy

Z úvodných leteckých záberov filmu je hneď jasné, aký obrovský pomník v podobe megaštadiónu v strede dediny tu epocha zanechala, pričom komentár naše poznanie spresňuje: „Stadion je metaforou Česka na sklonku minulého tisíciletí. Všecho bylo možné, všechno bylo legální.“ Pri svojom príchode do Drnovíc však filmári nepokračujú v naznačenom štýle Triumfu vôle, ešte v Prahe nasadnú do auta a tunelom (zrejme letenským - žeby hneď pod úvodnými titulkami alúzia na tunelovanie, o ktorom bude vo filme reč neskôr?) opúšťajú mesto v smere južná Morava, Drnovice. Cestou sa zastavia v Dino parku, čo funguje ako evokácia spielbergovského Jurassic Parku, ale aj starého Zemanovho filmu Cesta do pravěku (podtitul „catenaccia“ svedčí skôr o tom druhom), ale v zápätí sa tvorcovia pohrávajú s metódou, ktorá pre zmenu tak trochu pripomína Záhadu Blair Witch - keď sa filmový štáb prediera húštinou parku a vytvára sa atmosféra, že všade číha neznáme nebezpečenstvo. V tejto metóde štáb Radima Procházku tak trochu pokračuje aj vtedy, keď filmári vyzbrojení baterkovým svetlom vstupujú do schátralých útrob štadiónu. V neporiadku nepoužívaných kancelárií nachádzajú „cenné“ nálezy: kronika klubu so zdvorilostným zápisom Václava Klausa, nejaké videokazety (ktoré vo filmovej montáži poslúžia ako prechod k citácii archívneho televízneho spravodajstva), šanón s výstrižkami o vrcholnom zápase klubu s bundesligovým mužstvom TSV 1860 München a iné „dôkazy“.

Pyramída pragmatických vzťahov za socializmu v znázornení autorov filmu
Pyramída pragmatických vzťahov za socializmu v znázornení autorov filmu

Záznam priebehu „expedície“ (expedícia v interpretácii autorov) je v skladbe titulu okrem archívnych záberov a archívnych televíznych výpovedí striedaný aj so súčasnými výpoveďami vybraných autorít. Vo „vachkovskom“ prechádzkovom štýle po drnovických humnách o fenoméne dedinského futbalu napríklad medituje sociológ. O fungovaní ekonomických vzťahov v časoch reálneho socializmu za pomoci banálnych názorných pomôcok (pomaranč, plátky mäsa, hračkárske autíčko), ktoré sú následne aj rozpohybované jednoduchou animáciou, hovorí filozof číslo 1 (Petr Fischer, šéf Kultúrnej redakcie Českej televízie). Neskôr sa podobným spôsobom (synchrón plus animácia zaváraninových fľašiek) vyjadruje aj o dobovej finte s LTO (lehké topné oleje), ktorou sa bohatlo už v časoch trhového hospodárstva. S filozofom číslo 2, Miroslavom Petříčkom v televíznom štúdiu o hernom princípe catenaccio spolu uvažuje samotný autor, pričom ide znova najprv o „vtipný“ dvojzmysel, ktorého inotaj je v dialógu čoskoro prezradená, divák význam dostáva takpovediac polopate: stratégia nepreniknuteľnej obrany vo futbalovom zápase, s vytváraním priestoru pred bránkou, kam sa nikto nedostane a kam ani nikto nevidí sa tu spája s činnosťou vychytralých podnikateľov, futbalových funkcionárov a politikov.

S filozofom č. 2 v štúdiu "Dohráno"
S filozofom č. 2 v štúdiu "Dohráno"

Trivializácii v dokumente zostávajú autori verní aj ďalej: výpoveď filozofa číslo 3 – Václava Bělohradského je zosnímaná z obrazovky počítača, zrejme z komunikácie cez skype či cez obdobný protokol. Pôsobí to mimoriadne „lacno“... Takto však pôsobí aj výpoveď – prednáška ekonóma pri tabuli, na ktorú kreslí „pavúka“ mechanizmu podnikateľskej stratégie vedúcej k tunelovaniu vlastného podniku a k úpadku, k stratégii výstižne pomenovanej ako „mariášová hra betla“. Aby nedošlo k nedorozumeniu, samotný obsah prednášky ekonóma je zaujímavý, výstižný a neraz i vtipný, ale spomínaný „lacný“ spôsob realizácie (v zmysle invencie, nie skutočných realizačných nákladov nakrúcania scény...) je v diele už s elementárnymi tvorivými ambíciami určite neadekvátny.

Autentické výpovede hlavného protagonistu celej kauzy v dokumente zaznejú len z archívnych záberov. Procházkovi sa ho nepodarilo získať do svojho filmu, účinkovať odmietol. To sa napokon môže stať, ale nemusí to byť zásadnou prekážkou pri vzniku filmu, nech je význam postavy akokoľvek kardinálny, vždy sa to dá nejako riešiť a pritom so zachovanou autorskou cťou.2 Avšak celkom nevhodnou manipuláciou je trápny „rozhovor“ režiséra s ručiacim dinosaurom, ktorý má zastúpiť absentujúceho Gottvalda a ktorému sú formou prekladových titulkov prisúdené autormi vymyslené repliky. To nepotrebuje ďalší komentár.

Film „hravý“, zlý a v nízkom rozlíšení

Partner na "rozhovor"...
Partner na "rozhovor"...

Vráťme sa však ešte na chvíľu do útrob tribúny drnovického štadiónu. V prítmí podzemia, v dramatickom kuželi baterkového svetla pri jednej z automatických pračiek autor hovorí do kamery: „...a tady v tých pračkách se praly ty špinavé peníze, co se tady čistily. A na prádlo už nezbylo, to zostalo špinavý “, pričom pred kameru zo zeme zdvihne akýsi kus špinavej handry. Možno, že to na niekoho pôsobí duchaplne, vtipne alebo dokonca výstižne, ale argumentačnú hodnotu to naozaj nemá absolútne žiadnu. Podobných manipulácií, nepodložených kategorických tvrdení je však vo filme požehnane. Ale prečo vlastne, keď problematické okolnosti fungovania klubu v minulosti sa zdajú byť viac ako pravdepodobné, o čom napokon svedčí aj ich pomerne podrobná mediálna publicistická analýza z čias, keď bola kauza ešte takpovediac horúca? Žeby predvádzané filmárske „hrátky“ s témou a jednoznačná rezignácia na argumentáciu súvisela so snahou striktne sa odlíšiť od výrazu publicistiky a prehovoriť vlastným, jedinečným hlasom? Napokon, pozrime sa, čo k tomu hovorí sám autor: „Mám rád parafráze, parodie a perzifláže. Kromě toho mám rád televizní publicistiku a etnografické filmy. Přesněji jejich žánrové postupy, jejich stylistiku. V průniku těchto lásek je třeba hledat inspiraci k tomuto filmu. Jsem přesvědčený o tom, že humor nepoužívám samoúčelně, ale naopak se jím snažím zesílit vážné věci, o kterých film vypráví. Divoký nástup kapitalismu v 90. letech se totiž do dnešní doby promítá ne méně než neodsouzené monstrprocesy z padesátých let minulého století“3

Nuž, v prvom rade je ťažko porovnávať politické procesy päťdesiatych rokov a kotrmelce transformácie rokov deväťdesiatych. Ale záujem o súvislosti ponovembrovej epochy je určite chvályhodný. Avšak nepremyslený, akoby svojvoľný mix nezlučiteľných prvkov, figúr a postupov, násilný humor (urobím všetko, čo mi napadne) a neférová manipulácia vedie k ťažko stráviteľnému eklektickému patvaru, z ktorého sa ťažko zrodí hodnotný, originálny filmový výraz. Súčasný dokument je samozrejme otvorený do mnohých strán a už dávno nie je obmedzovaný používaním výlučných tvorivých metód, lenže ani dnes nejde spojiť dohromady hocičo so všeličím... Niekedy sa zdá, ako keby v Procházkovom filme ani tak nešlo o kauzu samotnú, o spoločenské javy rokov deväťdesiatych, o poznanie a obohatenie, ale o podivuhodnú „hru na film“, o rozšafnú a infantilnú zábavu s karnevalovo pestrou paletou tvorivých, žánrových a výrazových možností.

Režisér Radim Procházka (vpravo) v diskusii po premietaní filmu v Jihlave (vľavo filozof č.1)
Režisér Radim Procházka (vpravo) v diskusii po premietaní filmu v Jihlave (vľavo filozof č.1)

Ak by sme mali nájsť vo filme čo je dobré – objavíme to napríklad vo výpovediach bývalých fanúšikov Drnovíc či v spovedi bývalého funkcionára klubu. Tu odrazu autor tlmí svoj hlas demiurga s kategorickými tvrdeniami, ktoré sa neunúva podložiť argumentáciou, tu namiesto nemiestneho šaškovania, škerenia sa do kamery (napríklad pri vypľúvaní „dopingových“ cukríkov, ale aj inde) odrazu počúva, čo hovoria iní. A to, čo vravia respondenti, názorne a výstižne ilustruje, čo je v celom prípade tiež podstatné a čo je zároveň aj „filmové“ a nemusí byť a priori „publicistické“. Ide tu o konkrétne podoby ľudskej mentality a vlastností: prepiaty lokálpatriotizmus a vidiecke velikášstvo, ale aj relativizácia mravných princípov a podobne. Odrastení fanúšikovia napríklad pripúšťajú ba až uznávajú prešľapy a machinácie drnovického bossa, ale plne ich tolerujú, pretože tak to predsa chodí a navyše „Honza byl vodsaď, byl náš“. A zhovorčivý funkcionár má zrejme pravdu, keď vraví, že futbal nie je horší ako spoločnosť, ale trochu zamrazí, keď kritizuje rozhodcu, ktorý nedokáže účinne kamuflovať, že je podplatený, keďže nadstavuje zápas o dvadsať minút, až kým uprednostnené mužstvo konečne nedá gól... Škoda, že takéto dokumentaristické postrehy vo filme zanikajú v záplave spomínaných samoúčelných filmárskych exhibícií a manipulácií.

Ako celkom nepochopiteľná sa však javí aj zvolená technológia snímania dokumentu. Takmer celý film je nakrútený na amatérsku filmovú surovinu super 8 (okrem scén z televízneho štúdia s Petříčkom, kde sa z chabej filmovej okeničky v pomere 4:3 zrazu obraz – ale len na chvíľu - zázračne roztiahne do pomeru strán 16:9). Prečo je to na osmičke? Tu už nefunguje žiadna evokácia, alebo je ukrytá veľmi, veľmi hlboko (v deväťdesiatych rokoch sa napríklad už na osmičku nenakrúcalo, vtedy už „letelo“ video...). Obraz v nízkom rozlíšení je zrnitý, zašumený, neostrý.

Ale amatérska v tom pejoratívnom zmysle slova je aj práca kamery. Nevhodné je zasvetlenie (napríklad pri výpovedi filozofa 1, nehovoriac o samotnom prostredí výpovede), diletantské sú kompozície a pohyby kamery. Zmysel toho všetkého uniká, naopak, vyrušuje to. Titulok pred filmom pri jeho televíznej premiére vo vysielaní na druhom programe Českej televízie v januári 2011 oznamuje: „Následující pořad můžete sledovat v HD rozlišení“. Je to čosi ako nepodarený vtip...

Pre ilustráciu pripájam ešte linky na dve zaujímavé, diametrálne odlišné recenzie.4

Dedičstvo deväťdesiatych rokov v Drnoviciach...
Dedičstvo deväťdesiatych rokov v Drnoviciach...
Drnovické catenaccio aneb Cesta do pravěku ekonomické transformace
ČR, 2010, 57 min
Kamera Jakub Halousek
Strih Josef Krajbich, Saša Gojdičová
Scenár a réžia Radim Procházka
  • Viac o futbalových dedinách napríklad v článku na stránke Českého rozhlasu
  • Napríklad leitmotívom filmu Michaela Moora Roger a ja je úporná snaha autora jednak získať interview s šéfom General Motors, ktorý účasť v dokumente tvrdošíjne odmietal
  • Citované podľa stránky Českej televízie
  • Recenzia Jaroslava Sedláčka na CFN, takto o filme píše "Cival" na MovieZone