Festival>>UNICA 2014 Piešťany

UNICA 2014 Piešťany

Dokumentárny film na svetovej súťaži amatérskych filmov

september 2014 Tomáš Hučko
UNICA 2014 v piešťanskom Dome umenia
UNICA 2014 v piešťanskom Dome umenia

Hoci sa zdá, že na špici obľuby amatérskych filmárov – ako aj ich divákov – sú predovšetkým krátke hrané filmy, niektorí amatérski tvorcovia s chuťou nakrúcajú aj dokumenty. Vlastne je to tak celkom prirodzené, a to hneď z niekoľkých príčin. Aj z tých pragmatických: veď pri nakrúcaní dokumentu napríklad odpadajú starosti s hľadaním či vymýšľaním dobrého, nosného námetu, ako aj s jeho náročným prevodom do kvalitného literárneho až technického scenára. Amatérsky dokumentarista je tiež oslobodený od starostí s castingom (kde zohnať talentovaných hercov, ochotných zahrať bez honoráru?), nehovoriac o náročných predpokladoch kompetentného vedenia hercov v stvárnení predpísaných rolí pred kamerou. A v neposlednom rade v prípade amatérskych dokumentaristov odpadá aj väčšina vysokých nárokov na stvárnenie filmovej scény hraného príbehu, predovšetkým jej svetelného riešenia ale i ďalších prvkov, ktoré patria k zložitejším úlohám režisérov a kameramanov a ktoré predpokladajú nemalé tvorivé a remeselné znalosti a skúsenosti.

V dokumente sa to všetko zdá byť jednoduchšie: „stačí“ intenzívne vnímať svet naokolo. Scenár dokumentu častokrát načrtne sám život: prináša podnety, otázky, rozpory či problémy priamo zo skutočného sveta. Odtiaľ pochádzajú aj autentickí protagonisti – hrdinovia dokumentov. Samozrejme aj dokument si „zaslúži“ kvalitný obraz, ale zodpovedajúci výraz filmov častokrát vystačí iba s prirodzeným svetlom, ako aj bez ďalších špeciálnych technológií nakrúcania a spracovania (náročnejšie tvorivé a realizačné procesy nie sú pravda vôbec vylúčené ani v dokumente).

Medzinárodnú organizáciu pre amatérsky film UNICA (Union Internationale du Cinema d’Amateur) založili už v roku 1937. Vznikla teda už v časoch, keď sa film ako médium a kinematografia ako zložitá hospodársko-inštitucionálna štruktúra ešte len vyvíjali. Od začiatku až dodnes napĺňa UNICA misiu kultúrnej spolupráce, jej zmyslom je konkrétna podpora tvorby a výroby filmov a videí ako nástroja medzinárodného porozumenia. V súlade s týmto cieľom sa predovšetkým každoročne poriada kongres a medzinárodná súťaž amatérskych filmov - zakaždým v inej krajine. Posledný augustový týždeň (23. - 30. augusta 2014) sa UNICA konala v Piešťanoch, pričom Slovensko bolo usporiadateľom súťaže a kongresu v krátkom čase už druhýkrát za sebou - v roku 2007 mala svetová amatérska filmová súťaž svoju slovenskú premiéru v Liptovskom Mikuláši. Sedemčlenná medzinárodná porota (zložená zo skúsených amatérov, profesionálnych tvorcov a filmových žurnalistov) zhliadla tento rok vo veľkej sále piešťanského Domu umenia kolekcie filmov z 29 krajín (spolu 136 titulov, 4 argentínske filmy sa premietali mimo súťaž). Hodinové národné kolekcie reprezentovali nielen amatérsku filmovú tvorbu, ale aj práce poslucháčov filmových škôl a mladých nezávislých tvorcov (súťažiace v samostatnej kategórii) jednotlivých členských krajín za uplynulý rok. Okrem hlavnej súťaže, v ktorej sa udeľovali čestné diplomy, bronzové, strieborné a zlaté medaily za konkrétne filmy, verdiktu diváckeho hlasovania sa podrobilo ešte ďalších 16 titulov, v samostatnej súťaži minútových filmov.

Výsada amatérskych dokumentaristov

Takže by sa zdalo, že dokument je amatérom bližšou košeľou, ako kabátom hraných príbehov. Obsadenie domácich (ale napríklad aj českých) amatérskych filmových súťaží zdá sa potvrdzuje tento predpoklad, lenže v širšom medzinárodnom kontexte to tak zrejme celkom nie je. Na svetovej amatérskej scéne sú najväčším hitom filmy hrané. Potvrdila to napokon aj svetová súťaž UNICA, ktorej 76. ročník sa koncom augusta 2014 konal v Piešťanoch. Na plátne vo veľkej sále Domu umenia totiž prevládali predovšetkým filmy hrané a animované. Z celkového počtu premietnutých filmov (136) bolo iba 28 titulov takých, ktoré by sa dali zaradiť medzi dokumentárne. Prečo je to tak? Neexistuje jednoznačná odpoveď, ale určité indície nepochybne nájdeme v samotných dielach. Kým však pristúpime k zmienke o konkrétnych dokumentárnych tituloch, venujme najprv zopár riadkov úvahe o tom, v čom by sa mohli (a možno i mali) amatérske dokumenty líšiť od filmov profesionálnych dokumentaristov.

Zástupkyňa kórejskej filmovej delegácie
Zástupkyňa kórejskej filmovej delegácie

V prípade amatérov - dokumentaristov je najväčšou hodnotou - ak chcete výhodou či prednosťou - predovšetkým sloboda ich tvorivej motivácie. Nič nemusia a môžu (takmer) všetko. Žiadna téma nie je pre amatérov povinná, predpísaná či nariadená. Môžu nakrúcať naozaj o tom, čo ich zaujíma či teší, alebo naopak to, čo ich trápi, znepokojuje a štve.

Pravdaže aj profesionálni dokumentaristi môžu byť v tých lepších prípadoch motivovaní svojimi autentickými tvorivými záujmami, lenže v realizačnom procese zložitých súvislostí audiovizuálnej produkcie ich tvorbu v konečnom dôsledku významne determinuje predovšetkým konkrétny účel produkcie. Profesionáli jednoducho nenakrúcajú „len tak“, z čistej radosti z filmovania, z nelimitovanej vnútornej potreby vyjadriť sa filmom k svetu. Profesionáli sa viac alebo menej (ale takmer vždy) prispôsobujú až podrobujú pomerne striktne daným okolnostiam a podmienkam, ktoré sú definované efektivitou konkrétnych cieľov a stratégií filmových či televíznych spoločností. Profesionálny dokument napĺňa nejaký vopred stanovený účel, napĺňa pomenované ciele a niekedy (čoraz častejšie) aj komerčné ambície a prípadne vyvíja úsilie o festivalové úspechy. Profesionálne dokumenty pomerne zriedka vznikajú z čistej radosti z tvorby, z „bezúčelného“ záujmu či nadšenia o podnety a prejavy okolitého sveta. Táto „výsada“ však ešte stále - a celkom bezpodmienečne - zostáva vyhradená pre filmárov amatérov.

Ako sa spomínaných „výsad“ amatérski dokumentaristi zhostili? Pozrime sa konečne na niektoré konkrétne dokumentárne tituly z tohtoročnej súťaže UNICA.

Dokumenty na UNICA v Piešťanoch

Odborná porota UNICA 2014, predsedá Dave Waterson (Veľká Británia)
Odborná porota UNICA 2014, predsedá Dave Waterson (Veľká Británia)

Amatérski dokumentaristi si svoju neohraničenú slobodu tvorivej motivácie užívajú rozmanito. Našťastie sme v súťaži videli aj niekoľko ozajstných amatérskych dokumentov, ktoré sa zrodili z autentickej fascinácie skutočnosťou, okolitým svetom, prostredím, v ktorom autori žijú a dôverne ho poznajú, a majú ambíciu o ňom komunikovať s divákmi prostredníctvom svojej osobitej filmovej výpovede. Príliš veľa však bolo medzi premietanými filmami aj dokumentov, ktoré si brali za príklad zlé vzory televíznej publicistiky. Jej konvencie a klišé poznačili niekedy tematický výber a zámer filmov (informácia, dokumentácia, propagácia), ale veľmi často aj formu dokumentov: filmy prekypovali hovoriacimi hlavami či informatívnymi komentármi.

Ukážkou problematického prístupu ku skutočnosti bol napríklad bulharský dokument Voľba (ИЗБОРЪТ). 7 minútový film, ktorý nakrútil Simeon Simeonov, prináša viac než konvenčný publicistický televízny informatívny príspevok o penzionovanom architektovi, ktorý si dni svojho dôchodku užíva v dome postavenom v súlade so svojimi celoživotnými ekologickými zásadami. Zaujímavá téma by s najväčšou pravdepodobnosťou umožnila aj celkom iný uhol pohľadu ako prezentovaný objektívny publicistický prístup. Mohol byť oveľa vzrušujúcejší a viac osobne angažovaný.

„Objektívny“ je napokon aj 25 minútový fínsky dokument Aktivistka (Aktivisti), ktorý nakrútila Seija Mannila (čestné uznanie). Film prináša portrét mladej ženy, ekologickej aktivistky a zároveň námornej dôstojníčky v zálohe, ktorá sa rozhodla svoju budúcnosť zasvätiť zápasu o zachovanie prírodných hodnôt v radoch organizácie Greenpeace. Nasýtená informatívnosť až epická popisnosť filmu, ktorá sa v diele presadila na úkor osobitejšej dramaturgickej koncepcii a napokon i osobnejšej tvorivej angažovanosti je o to prekvapujúcejšia, že za kamerou stála matka hlavnej hrdinky dokumentu.

Dom umenia v Piešťanoch
Dom umenia v Piešťanoch

„Zhubnému“ publicistickému vplyvu sa celkom nevyhol ani ambiciózny luxemburský dokumentárny projekt Follow me home (strieborná medaila), ktorý nakrútil Vito Labalestra. 23 minútový dokument totiž prináša predovšetkým televízne „hovoriace hlavy“ bezdomovcov, rozprávajúcich o svojich osudoch a peripetiách prežívania na ulici. Výsledkom je však pomerne popisná prezentácia fenoménu bez odkrytia nejakého hlbšieho psychologického, no najmä sociologicky relevantného zázemia v jednotlivých prípadoch. Film rezignuje tiež na zaznamenanie nejakého konkrétneho, signifikantného konania protagonistov, väčšinou sa autori uspokojili iba so synchrónnou výpoveďou svojich hrdinov. Možno sa na publicistickej kvalite filmu podpísala pôvodná motivácia projektu - vznikol z iniciatívy neziskovej organizácie "Stemm vun der Strooss", v rámci ktorej mal na luxemburských školách slúžiť v konkrétnych didaktických zámeroch. Hrany televíznych konvencií jednak pomerne úspešne obrusuje kreatívny spôsob snímania protagonistov (talentovaná kamera), ako aj tvorivá práca s hudobnou dramaturgiou, film doprevádza zaujímavá komponovaná hudba.

Doslova diktátom konštrukcie rozhovoru pred filmovou kamerou bol zbytočne poznačený lichtensteinský dokument Kováčstvo uspokojuje (Schmieden macht zufrieden, 17 minút), ktorý nakrútil Ueli Bietenhader. V portréte osemdesiatročného majstra dominovala „hovoriaca hlava“ sympatického kováča, pričom sekvencie z jeho práce priniesli len popisnú, ilustračnú kvalitu, väčšinou v nezaujatých celkových záberoch, nanajvýš v polocelkoch (takmer bez pohľadov do sústredenej tváre umeleckého kováča).

Súťaže sa zúčastnilo 29 krajín sveta
Súťaže sa zúčastnilo 29 krajín sveta

Svoju vizuálnu vnímavosť a talent potvrdil Vito Labalestra aj vo svojom kratučkom (3 minúty) filmíku Niekde v USA (Somewhere USA, strieborná medaila), čo je síce len jednoduchá, no pôsobivá montáž ikonických amerických motívov. Filmová impresia je zložená z typických záberov: rozľahlá krajina, higway, motel, hamburger, ventilátor v pustom bare, balíček dolárov, biblia v hotelovej izbe...

Podobne jednoduchou, až triviálnou dramaturgiou sa napokon vyznačuje aj macedónsky film Čas (Vreme, čestné uznanie), ktorý nakrútili Oliver Angeleski a Zoran Piloski. Päť minútový filmík prináša záznam práce starého barbiera v zapadnutom mestskom holičstve. Holenie zákazníka malo zrejme evokovať archaické balkánske univerzum so svojou jedinečnou atmosférou, lenže vzhľadom na nízku tvorivú úroveň snímania a spracovania zostáva film vo výsledku viac menej nepodareným popisným záznamom kuriózneho prostredia a vecnou registráciou činnosti protagonistu.

V „zakliatí“ akejsi „etnologicky korektnej popisnosti“ zostáva aj rumunský dokument o zhotoviteľovi tradičného ľudového nástroja, ktorý kombinuje husle s rezonátorom v podobe kovovej trúbky. Dokument Bacea Dorel din Lazuri nakrútil Lucian Negrutiu. Film má 9 minút, čo sa vzhľadom na monotónnu popisnosť (a monotónnosť hudobnej produkcie...) javí ako celá večnosť.

Osobitú skupinu amatérskych dokumentov predstavujú prírodopisné filmy. V ich prípade je zvýšená miera informatívnosti napokon prirodzená. Solídnu úroveň (bez väčších prekvapení) priniesli dokumentácie Čas močiarov (Moor Zeiten, Švajčiarsko, 18 minút, bronzová medaila. Film nakrútili: Christine Schwarz, Werner Breiter), či britský dokument Vážka (Dragonfly, 15 minút, čestné uznanie), ktorý nakrútil Andy Holt. A precíznu prácu s informáciami o živote obojživelníka, ktorý čelí nástrahám civilizácie, lebo ľudia výstavbou sídiel zasahujú do jeho tradičného biotopu, priniesol film Revír salamandra (Im Revier des Feuersalamanders, 15 minút, bronzová medaila). Autorom dokumentu je nemecký filmár Frank Lauter.

Účastníci UNICA 2014
Účastníci UNICA 2014

Zaujímavým amatérskym dokumentom bol napokon aj slovenský film Vladimíra Kružica Fujarovania. Vo svojej forme a výraze neprekvapuje síce nejakým osobitým prístupom (príznačný príbeh z expozície filmu o vyrastenom dreve v ruinách rodičovského domu, z ktorého vznikne fujara, je pravdupovediac dosť nepravdepodobný a pôsobí ako autorská schválnosť), ale film zaujme prirodzeným autorským záujmom o tému. „Civilné“ tvorivé angažovanie sa v téme je prosté obvyklých nostalgizujúcich či mýtizujúcich pohľadov na kultúrne dedičstvo a predstavuje fenomén tradičnej slovenskej fujary v jej súčasných kultúrnych súvislostiach (film popri tradičných domácich interprétoch predstaví aj zahraničných fujaristov či dokonca ženu - fujaristku).

No a nakoniec aspoň dva príklady dokumentov, ktoré takmer bezo zvyšku napĺňajú spomínané amatérske „výsady“ - slobodnú motiváciu tvorby - a dosahujú pritom i vysokú úroveň tvorivého spracovania. Vynikajúcim filmom je určite 7 minútová Železnica v USA (Railroading in USA, čestné uznanie), ktorú nakrútil nórsky autor Terje Idsø. Ide o výsostne subjektívnu, ba v istom zmysle možno autobiografickú filmovú črtu, ktorá je však zároveň príťažlivá aj pre široký okruh divákov. Obsah filmu je prostý, hovorí o tom, ako autor od detstva holduje železničným modelom a momentálne vrchol jeho modelárskej vášne predstavuje v garáži postavený model krajiny s tradičnou americkou traťou. Ten filmík nie je ničím viac (ale ani menej), ako účelným a zrozumiteľným, ale zároveň aj emocionálne predchnutým a miestami aj vtipným portrétom konkrétneho modelárskeho diela konkrétneho autora. Filmár v dramaturgickej a skladobnej stratégii filmu preukázal predovšetkým veľký cit pre detail, pre účelnú filmovú štruktúru a napokon i pre špecifickú atmosféru a pôsobivý filmový rytmus.

Vynikajúcim dokumentom je aj 9 minútový nemecký film Pastier Arefi (Arefi, der Hirte, strieborná medaila), ktorý nakrútil mladý autor Asadi Faezi Daniel. Film je empatickým portrétom pastiera, ktorý sa - nadväzujúc na dlhoročnú rodinnú tradíciu - v dunách stredoiránskej púšte stará o stádo 300 kôz a ovcí. Film prináša pôsobivý portrét človeka, spätého s prírodou i s miestnymi kultúrnymi a sociálnymi tradíciami.

Piešťanské lekná koncom augusta...
Piešťanské lekná koncom augusta...

Dokument vďaka tvorivej inteligencii autora účinne sprostredkuje rozmanité roviny skutočnosti zároveň: film je psychologickým, sociologickým ale aj etnologickým náčrtom skutočnosti, s neprehliadnuteľným filozofickým podtextom a odkazom. Je to film o jednoduchom ľudskom šťastí a naplnení.

Čo teda dokázali dokumenty na tohtoročnej súťaži UNICA? Predovšetkým prezentovali mnohé zaujímavé výseky sveta, v ktorom žijeme. Mnohé tituly pravda potvrdili starú bolesť amatérskych dokumentov: neopodstatnené nasledovanie zlých televíznych vzorov... Tie najlepšie z premietnutých dokumentárnych filmov na UNICA 2014 v Piešťanoch však opäť dokázali, že dokument je adekvátnym filmovým druhom aj v rukách ambicióznych amatérskych filmárov, dokumentaristov.