Festival>>MFDF Jihlava 2010

MFDF Jihlava 2010

Odraz aktuálnych premien dokumentu v podobe festivalu na Vysočine

november 2010 Tomáš Hučko
Jihlavské formy
Jihlavské formy

Namiesto obligátnych úvodov, namiesto recyklácie pútavých legiend o pôvodnej akcii jihlavských gymnazistov, túžiacich vidieť dobré filmy (táto legenda však z väčšej časti zrejme vychádza zo skutočnosti), namiesto fascinácie životaschopnosťou a inovatívnosťou podujatia (z väčšej časti je však fascinácia opodstatnená a zaslúžená), namiesto pokusov o zjednodušujúce sumarizujúce hodnotenia prínosu a významu a namiesto ďalších zbytočných „zdvorilostí“, osláv či „povinných jázd“ vložme radšej hneď ruku do „boľavej rany“: z bohatých papierových aj internetových ohlasov jihlavského festivalu (z niekoľkých rokov) je zjavné, že aj terén tohto podujatia je akýmsi „bitevným poľom“ viacmenej vyhranených skupín českých dokumentaristov1, či skupín osobností sa českým dokumentárnym filmom zaoberajúcich (kritika, literárna reflexia a pod.)

„Intelektuálny papiňák“, či škola kritického premýšľania?

Pre výstižnú ilustráciu situácie bude najlepšie zacitovať z odpovedí niektorých tvorcov v ankete o Českom dokumentárnom filme roku 2010, ktorá bola publikovaná v prvom tohtoročnom čísle (1/2010) štvrťročníka FILM a DOBA. Tak trochu provokatívna otázka číslo tri znie: „Takzvaný jihlavský kánon, norma, která se začala formovat asi před patnácti lety v opozici k tehdejšímu střednímu proudu české dokumentaristiky, postupně získala dominantní vliv v tvorbě, médiích i ve výuce. Jak vnímate svůj vlastní postoj k tomuto kánonu?“2

Vo svojej odpovedi zaujíma nekompromisné stanovisko Olga Sommerová: „Pokud slyším slova kánon a norma, leknu se. Zjevují sme mi nechvalně proslulé dogmatické předpisy o umění v dobách totality […] Známkování a nálepkování jednotlivých tvůrců je krátkozraké, poukazuje na fanatičnost vyznavačů jedné víry, a to je zásadní problém jihlavské konfese. Byla by sympatická, kdyby nebyla fanatická, do sebe zahladěná, sama sebou privilegovaná, intolerantní a přesvědčená o své jediné pravdě.“3

Jihlavský klin (lievik)
Jihlavský klin (lievik)

Najprv dialekticky a potom trochu sarkasticky vidí odpoveď na otázku dokumentarista Pavel Štingl:

„...Jihlavský festival v době svého vzniku byl v mnoha ohledech úžasně dynamicky se rozjíždějíci vlak hledání nových i starých cest originálního zrcadlení světa a rozvíjení dialogů o přístupech k dokumentu v širokém smyslu. Jeho základný proud vyšel z okruhu jedné generace studentů FAMU, které rozhodně patří uznání za specifický pohled na dokumentární přístup určitého druhu. Problém ovšem nastává, když se jeden přístup začíná stávat normou a žáci jakýmysi klony svých kantorů.

Pan profesor Vachek se nikterak netají tím, že nejlepší filmy našeho světa vytvářejí zásadně jeho žáci, a jeho žáci dávají rádi najevo, že je jim docela jedno, zda je diváci chápou, nebo ne. Atmosféra Jihlavského festivalu tak už řadu let trochu připomíná intelektuální papiňák. Jezdí sem vyhraněná sestava diváků i tvůrců, kteří analyzují tento svět velmi specifickým způsobem. Budiž jim přáno. Je pěkné, že se jich sjede tolik, že zaplní kinosály po celý týden, a je pěkné, že jsou si věrni.

Vůbec bych neměl důvod kritizovat, že si někdo vytvoří festival salónního umění s příjemnou atmosférou, sežene si na něj peníze a udělá mu slušné PR..., kdyby se ovšem nerozhodl, že z toho svého klubového podniku udělá normu, kterou začne prezentovat světu jako jedinou správnou. Mně vůbec nevadí, že někdo, kdo má třeba jiný vkus než já, získá cenu na festivalu v Jihlavě. On však tady získá cenu, která se hrdě nazývá Dokumentem roku! A to už je trochu moc sebevědomý klub...“4

Jihlavská iluminácia
Jihlavská iluminácia

Vít Janeček a Filip Remunda v ankete akýkoľvek „jihlavský kánon“ odmietajú. Janeček sa v obrane profilu festivalu trochu nešikovne opiera o tzv. divácke filmy, ktoré predsa Jihlava tiež uvádza.5 O kánone píše: „S tímto pojmem jsem se setkal ve veřejném prostoru pouze jedinkrát, loni na podzim v mimořádně ubohém textu v Lidových novinách, který se snažil Jihlavu marginalizovat pomlčením o diváckých filmech v její soutěži při současném důrazu na filmy méně divácké. Skutečnost, že jihlavský festival má dlouhodobý netriviální, a přesto čitelný profil, který si získal respekt v celé Evropě, považuji za dobrou příležitost pro velmi různorodé tvůrčí přístupy, které zde nacházejí svoji scénu.“6

Filip Remunda je v odmietnutí festivalovej normy tiež jednoznačný: „Jihlavský kánon neexistuje. Vymyslel si ho Adam Gebert ve svém článku o jihlavském festivalu...“7

Ozaj, čo sa to vlastne v spomínanom článku o „jihlavskom kánone“ píše? Zacitujme:

„Největší středoevropský festival dokumentárních filmů se dostává do pasti „jihlavského“ stylu. […] festival začal budovat kánon toho, jak má vypadat "dobré dokumentaristické dílo". Zprvu byl hlavním kanonickým vzorem právě Karel Vachek. K tomu se postupně začínalo nabalovat vše, co mělo přídech nonkonformity, jinak řečeno, co stálo v protikladu k tradičnímu televiznímu dokumentu – jakýkoli jiný typ promluvy postav než skrze mluvící hlavy. Racionální odstup bez emocí. Otevřeně aranžované anebo naopak střípkovité, roztřesené a rozostřené záběry inspirované experimentálními filmy. A tak dále.”8

Festival je v meste neprehliadnuteľný...
Festival je v meste neprehliadnuteľný...

Tereza Reichová v ankete FILM a DOBY „jihlavský kánon“ v istom zmysle pripúšťa, festivalu priznáva dokonca isté edukatívne poslanie a verí aj v akúsi ušľachtilosť či pozitívne pôsobenie festivalu, pričom v jeho organizátorov vkladá svoju dôveru:

„Vím, na co narážíte, ale pokud budeme mluvit o kánonu, jsem za tento kánon ráda. Před lety jsem díky Jihlavě zjistila, co vše může být dokumentární film, a že Česká televize a Jeden svět není všechno. Jihlavský festival je právě svým obrovským záběrem schopný nejen uspokojit každý typ diváka, ale hlavně učit kritickému přemýšlení. Nutí člověka nepohybovat se v kolejích líbí-nelíbí, informuje-neinformuje. Takže se zas tak nebojím, že by jihlavští mohli svým „monopolem“ způsobit něco nekalého.“9

Dokument sa zmenil a mení sa

Nemá význam pokúšať sa robiť arbitra v citovaných postojoch, napokon zrnko pravdy by sme zrejme našli v každom z nich a odpovede dohromady tiež spoluvytvárajú plastický a zaujímavý obraz o situácii. Keď navyše trochu odstúpime od bezprostredných vášní polemiky o festivale, z perspektívy nadhľadu uvidíme, že tu ide vlastne aj o meritórnu diskusiu o dokumentárnom filme samotnom, o jeho súčasných podobách a premenách. A to je zaujímavá, vzrušujúca téma. A diskusia o nej, hoci aj ústiaca do polemiky, niekedy aj trošku vášnivej, je vlastne dobrá, prospešná vec. Dôležitá, nevyhnutná. Lebo dokument sa zmenil a mení sa, pričom niektoré jeho „tradičné“ princípy sú zároveň ťažko spochybniteľné (lebo keď ich prestávame uznávať, opúšťame teritórium dokumentu).

Na prvom poschodí Domu kultúry
Na prvom poschodí Domu kultúry

Akokoľvek obtiažne je dokumentárny film definovať vlastne už od jeho počiatkov (a ukazuje sa, že exaktná definícia nie je len nemožná ale nie je ani potrebná), dnes je viac než evidentné, že dokument sa ako umelecký druh naďalej vyvíja, významne sa mení ako kultúrny fenomén, mení sa tiež technicky a technologicky, pôsobí v nových súvislostiach ako špecifický prostriedok mediálnej komunikácie, a nové možnosti poskytuje tiež ako zaujímavý obchodovateľný produkt. Všetky tieto zmeny sa odohrávajú tak v širšom kultúrno-produkčnom prostredí, obklopujúcom tvorbu, jednotlivé tituly „zvonku“, no môže to mať taktiež aj významný vplyv na jedinečnú umeleckú štruktúru (niektorých) titulov, čiže na to, čo sa nachádza medzi úvodnými a záverečnými titulkami filmov. A samozrejme je to úzko spojené aj s tvorivými ľuďmi, uvedenými v záverečných titulkoch.

Pravdaže, namieste by bola podrobnejšia analýza spomínaných zmien. Čo konkrétne sa to vlastne v súčasnom dokumente zásadne mení, čo zásadné z princípov zostáva? Takáto analýza ďaleko presahuje zámer a možnosti tohto textu, preto radšej zostaňme len pri konštatovaní, že dokument sa v mnohých hľadiskách mení. Na tom sa hádam dokážeme zhodnúť takmer všetci. Napokon, určitý obraz o prebiehajúcich zmenách filmového druhu, ako sa prejavili v konkrétnych tituloch tohtoročného jihlavského festivalu, prináša pokračovanie tohto textu, v ďalších statiach pojednávajúcich o jednotlivých filmoch.

Spomínané premeny filmového druhu sa v tzv. verejnom kultúrnom priestore (okrem festivalov napríklad aj televízne vysielanie, filmové predstavenia, ohlasy teórie a kritiky a iné) prejavujú rôzne. Ako sa ukazuje, práve jihlavský festival vyvoláva občas aj reakcie kontroverzné. Ako sme už naznačili, nemusí to byť ešte na škodu veci, skúsme si však priblížiť, prečo k tomu vôbec prichádza.

Jihlavský festival na obraz meniaceho sa dokumentárneho filmu a možné zdroje polemiky

Vlajková výzdoba v uliciach mesta
Vlajková výzdoba v uliciach mesta

Premeny dokumentárneho filmu zatiaľ zväčša nezanechávajú výraznejšie stopy v profile televíznej dokumentaristiky. V jej vysielaní nebadať veľmi tvorivé prejavy, ktoré by výrazne prekvapovali či nebodaj provokovali, v kvantite vyrábaných a vysielaných formátov sa ojedinelé „netradičné“ tituly „rozpúšťajú“, a tak nespôsobujú zásadnejšie, rozsiahlejšie kontroverzie (napríklad vysielanie Gogolových „nedokumentov“10 a iných ojedinelých „nekonformných“ titulov v programe Českej televízie možno vyvoláva jednotlivé reakcie, vždy však zrejme adresované len ku konkrétnym titulom.)

Zásadné zmeny súčasného dokumentárneho filmu nepochybne reflektuje filmová teória, možno kulturológia. Témy teoretických úvah a hodnotení prebiehajúcich procesov v dokumentárnej tvorbe však oslovujú len veľmi malý okruh zainteresovaných (zdá sa, že ten okruh sa dokonca nachádza pomimo väčšiny tvorcov, dotýka sa skôr len sveta teórie) a tak aj v prípade rozdielnych názorov a polemiky nevyvolávajú väčšie kontroverzie v širšom verejnom priestore.

Avšak celkom iná situácia sa vytvára na jihlavskom filmovom festivale: hoci je programovo koncipovaným podujatím a v mnohých aspektoch je „šitý na mieru“ meniaceho sa súčasného dokumentárneho filmu, je pritom aj kultúrnou „vecou“ pomerne širokého okruhu ľudí, vyvoláva všeobecný záujem, priťahuje rozsiahlu mediálnu pozornosť.

(Aj) jihlavský festival je zaujímavou a nepochybne plodnou platformou širšej diskusie, ak chcete konfrontácie, a to nielen teoretikov, kritikov, ale aj tvorcov a divákov. Diskusie, v ktorej sa vedú spory o všeličom možnom v spojitosti s jihlavským festivalom (niekedy samozrejme aj o nepodstatnom), ale ktorá sa dotýka aj spomínaných meritórnych premien dokumentárneho filmu. O niečom podobnom píše vo svojom texte napokon aj Vít Janeček, i keď pri tom trochu možno preceňuje vplyv a význam jedného festivalového podujatia na európsky a celosvetový kultúrny vývoj:

Z otvorenia festivalu
Z otvorenia festivalu

„V regionu Evropy tak organizátoři předznamenali vzestup významu dokumentu v evropském i celosvětovém měřítku, k němuž došlo v první dekádě nového tisíciletí, a rovněž tento faktor napomohl etablování Jihlavy jako jedné z budoucích klíčových domén spoluurčujících hodnoty a trendy zejména v evropském prostoru.“11

Filmový festival svojím pôsobením, so svojimi bohatými prepojeniami s najširším kultúrno-spoločenským prostredím na jednej strane a so svojimi dramaturgicko-organizačnými ambíciami vo vzťahu k fenoménu meniaceho sa dokumentu na strane druhej nevyhnutne vyvoláva kontroverzie. S tým by sme mali počítať, no mohli by sme to aj považovať za prirodzené a plodné.

Nemôžeme na tomto mieste samozrejme nespomenúť tiež presvedčenie, že pod strechou pohybov dokumentarizmu a jeho premien sa nepochybne ukrýva aj ich vedomé predstieranie, experimentátorstvo a novátorstvo zrodené čisto z pragmatických, konjunkturálnych motívov, či jednoducho ako póza. Ale neraz aj spontánne a neuvedomelé epigónstvo, slepé a naivné nasledovanie vzorov („žiaci sú klonmi svojich kantorov“). Nepochybne sa s niečím podobným môžeme stretnúť aj v Jihlave a pochopiteľne aj tu (v odhalení respektíve v obhajobe týchto javov) pramenia niektoré zdroje možných kontroverzií.

Denný program festivalu aj pre rodičov
Denný program festivalu aj pre rodičov

No a v neposlednom rade môže byť zdrojom určitého napätia až konfliktov aj mimoriadne úspešný vývoj a rast projektu jihlavského festivalu od jeho počiatkov až podnes. K slovu sa možno niekedy dostáva nielen obyčajná ľudská závisť, ale aj pocity marginalizácie či vytesňovania niektorých tvorivých výsledkov zložitého, štruktúrovaného terénu dokumentárnej tvorby v mene tzv. progresívnych prúdov a ich sebavedomých prejavov, pričom čo je progresívne, je vždy otázkou zložitej diskusie. Tá pri impozantnom rozbehu jihlavského projektu od samého počiatku pochopiteľne nemusela vždy prebiehať v plnej hĺbke a mohla tak niekedy nastať istá nevyváženosť, prevaha, až akási hegemónia jednej filozofie, jedného konceptu.

A možno ešte čosi: podobne ako aj v prípadoch iných podujatí aj s jihlavským festivalom je spojený konkrétny okruh ľudí. Niektorí stáli už pri zrode podujatia a sú mu „verní“ dodnes, niektorí sa „pridali“ počas jeho cesty. A sú aj tvorcovia, ktorých k jihlavskému podujatiu viaže puto voľnejšie, alebo žiadne. Niektorí autori – a ich filmy – majú k festivalu pochopiteľne priamejšiu cestu ako iní. Napokon ani kamarátstvo, duchovná, hodnotová či názorová spriaznenosť by nemali byť posudzované a priori negatívne (ak sa neabsolituzujú). Vždy ide o mieru.

Jihlavský kánon?

Skúsme si to zhrnúť. Existuje teda niečo ako „jihlavský kánon“, alebo neexistuje? Odpoveď je zložitejšia... Existuje napriklad čosi ako „duše festivalu“, text z roku 2005, ktorého „básnické“ formulácie (spolu so záverečným bonmotom: „IX. Toto není manifest Mezinárodního festivalu dokumentárních filmů Jihlava“) skôr navodzujú len akúsi náladu, atmosféru, „doporučený stav mysle a citu“, pravda, prísnym kritikom podujatia prilievajú skôr olej do ohňa ich výhrad, ako by niečo objasnili...12 Manifest sem, manifest tam, nedajme sa pomýliť ani vyprovokovať básnickými obrazmi, akokoľvek by sa nám zdali byť pôsobivé alebo by dráždili, nie sú zásadné.

Dom kultúry prízemie...
Dom kultúry prízemie...

Opakujem, mali by sme sa „zmieriť“ s tým, že dokument sa mení, a prijať, či dokonca oceniť, že jihlavský festival je aj vďačným a zaujímavým laboratóriom tohto vývoja.

Voľba konkrétneho dramaturgického profilu festivalu je legitímnym výberom jeho „otcov“. To isté platí aj pre preferenciu konkrétnych tvorivých prúdov, najmä ak je otvorene deklarovaná. A v Jihlave ju naozaj neskrývajú, je všeobecne známa, komunikuje sa mnohými kanálmi, počnúc známym (a vďačne ironizovaným) heslom „Myslet filmem“. Podobne ako DNA v každej bunke organizmu sú aj dramaturgický profil a preferencie festivalu obsiahnuté vo všetkých prvkoch podujatia, čo je nielen profesionálne, ale nepochybne aj vysoko účinné z hľadiska public relation a marketingu.

Pravda, absolútne deklarácie typu: „najlepší český dokument roka“ všetko trochu problematizujú. Nebyť valcujúcej prestíže festivalu, ktorá prispela k etablovaniu a k všeobecnej akceptácii tohto titulu a jemu podobných kategorických atribútov, bolo by východisko celkom prosté – vyhlásenia tohto typu by sa jednoducho nemali brať vážne. Lenže sa na škodu veci vážne berú, podobne ako sa napríklad celý rad zlých filmov všeobecne presadzuje na základe pridelenej ceny americkej filmovej akadémie...

Dokumentárne sny - s čistými rukami!
Dokumentárne sny - s čistými rukami!

Ale práve preto je tak veľmi dôležitá poctivá analýza tvorby, jednotlivých festivalových titulov. Ak je filmová kritika naozaj kompetentná, tak si nedá nadiktovať, čo je „dokumentom roka“, ale skúma, hľadá a pomáha „zvestovať“, čo je naozaj nové a podnetné, a čo sa naopak na to len tvári, čo predstiera. Pri naozaj kritickom, nepredpojatom prístupe k jednotlivým filmom (v každej festivalovej „etape“, teda aj v predvýbere) a k ich tvorcom nebezpečenstvo nejakých uzatvorených noriem či kánonov nehrozí.

V bohatom festivalovom programe jihlavského festivalu nachádza erudovaná kritika naozaj bohaté zdroje k podnetným úvahám. Nemenej dôležitá je však aj nestranná kritika podujatia ako takého. Analýza jeho dramaturgie, sekcií, preferencií, sprievodných segmentov. V prípade dobre mienenej kritiky je potom zbytočná každá precitlivelá reakcia, podráždená odpoveď.

Aby sme boli konkrétni a spravodliví – z priebehu posledného ročníku jihlavského festivalu mám pocit, že bez toho, aby sa festival spreneveril svojmu pôvodnému poslaniu, snaží sa obratne balansovať v mnohých často diskutovaných otázkach. Aj v nástrahách, ktoré mohli byť zdrojmi kontroverzií, ktoré vyplývajú aj z odpovedí ankety FILM a DOBY (a ktorú som v úvode citoval). Nemám dostatok relevantných informácií k tomu, aby som podal vyčerpávajúci aktuálny profil festivalu, ale na základe niekoľkých indícií, vlastných spomienok a súčasných pozorovaní nadobúdam dojem spomínaného balansu13 a jeho relatívneho úspechu.

Jihlava, Masarykovo námestie
Jihlava, Masarykovo námestie
Česká radost v Jihlave
Neľahká cesta k balansu...
Vše pro dobro světa a Nošovic
Dokument, ktorý v protiklade k svojmu názvu vyvoláva skôr klasickú otázku: qui bono?
Drnovické catenaccio aneb Cesta do pravěku ekonomické transformace
Hravá publicistika, v štylistickom zlepenci a v nízkom rozlíšení...
Karel Vachek v Jihlave
Okrúhle životné jubileum a reality show
  • S rizikom zjednodušenia môžeme hovoriť na jednej strane o skupine vychádzajúcej viac – menej z tradičného vzťahu dokumentárneho filmu ku skutočnosti, druhú stranu predstavuje tzv. Vachkova škola, ktorá prekračuje tradičné chápanie filmového druhu, žánrovo i druhovo otvára dokument v rozmanitých smeroch (poézia, filozofia, performance...), čo v extrémnych prípadoch vedie až k jeho popretiu (Jan Gogola: dokumentární film neexistuje).
  • Český dokumentární film 2010, anketa v časopise FILM a DOBA 1/2010, s. 16
  • Olga Sommerová in: Český dokumentární film 2010, anketa Filmu a doby, FILM a DOBA 1/2010, s. 16 - 17
  • Pavel Štingl in: Český dokumentární film 2010, anketa Filmu a doby, FILM a DOBA 1/2010, s. 17
  • dilema divácky – nedivácky je trochu zavádzajúca, napokon festivalové sály nemávajú núdzu o divákov ani pri „najodvážnejších experimentoch“
  • Vít Janeček in: Český dokumentární film 2010, anketa Filmu a doby, FILM a DOBA 1/2010, s. 20
  • Filip Remunda in: Český dokumentární film 2010, anketa Filmu a doby, FILM a DOBA 1/2010, s. 21
  • Adam Gebert: Jihlavský festival dokumentů: Stop. Znovu a víc rozostřeně!
  • Tereza Reichová in: Český dokumentární film 2010, anketa Filmu a doby, FILM a DOBA 1/2010, s. 24-25
  • Tento „termín“ som si dovolil vzhľadom na vyjadrenia autora: „dokumentární film neexistuje“
  • Vít Janeček: Jihlava v širším rámu, in Film a doba 1/2010, s. 4
  • Text „duše festivalu“ možno nájsť na stránke festivalu
  • Zámerne nepoužívam slovenskejšie slovo rovnováha, pretože evokuje vyvážený stav, balans chápem skôr ako dynamické, sústavné vyvažovanie...