Menschen am Sonntag

Ľudia v nedeľu

leto 2009 Tomáš Hučko

Do zostavy mnohých tematických sekcií preplneného programu 35. letnej filmovej školy sa popri súčasnej, novšej i archívnej hranej tvorbe dostalo i zopár pozoruhodných dokumentárnych filmov. Nielen z aktuálnej českej, slovenskej a svetovej produkcie, ale aj niekoľko starších i celkom starých dokumentov, ktoré sú nezmazateľne zapísané v dejinách desiatej múzy, a ktoré sú aj po desaťročiach skutočnými lahôdkami, a nielen pre tých, čo majú k evolúcii tohto filmového druhu špeciálnu náklonnosť (ako autor týchto riadkov).

Tak napríklad v sekcii Zvláštne uvedenie sa ocitla nielen Němcova nedávna osobná výpoveď o udalostiach okupácie roku 1968 Holka Ferrari Dino (2008), či Vachkova Vlastnoručná koláž 1963 - 2006, Woodstock Michaela Wadleigha (1970), ale aj v zrode zvukového filmu prelomová Symfónia Donbasu Dzigu Vertova (1930). A v sekcii pod názvom Film a živá hudba sa so zvukovým doprovodom zoskupenia Magnetik premietal Vertovov Muž s kinoaparátom (1929), k dokumentaristickej klasike Roberta Flahertyho Nanuk, človek primitívny (1922) zas zahral Jiří Stivín.

V sekcii Migrácia ako syndróm – smer Hollywood sa popri mnohých zaujímavých a reprezentatívnych hraných filmoch (nielen z kontinentálneho, predemigračného obdobia tvorcov, ale i z čias pôsobenia v Hollywoode, kam sa mnohí uchýlili po vynutenom úteku pred nacistami) v dramaturgii sekcie zaskvel nemecký film Ľudia v nedeľu. Premietal sa výstižne v nedeľu. V kine Mír o jedenástej dopoludnia.

Sviatok hraného aj dokumentárneho filmu v prvú festivalovú nedeľu

Berlín v tridsiatych rokoch
Berlín v tridsiatych rokoch

Nemý film Ľudia v nedeľu vznikol tesne pred nástupom zvukovej éry. Skupina filmových nadšencov, možno by sme ich dokonca mohli nazvať i v dobrom zmysle slova amatérmi1, združená v príležitostnej produkčnej skupine Filmstudio 1929 sa v lete roku 1929 pustila do nakrúcania prostučkého námetu o trávení nedeľného voľna v Berlíne. Tvorcovia v námete skĺbili dokumentaristické mapovanie skutočnosti s jednoduchým hraným príbehom piatich protagonistov. Taxikár Erwin (Erwin Splettstößer), príležitostný obchodník s vínom a sukničkár Wolfgang (Wolfgang von Waltershausen), predavačka gramoplatní Brigitte (Brigitte Borchert), komparzistka Christl (Christl Ehlers), a napokon manekýnka Annie (Annie Schreyer) sú mladí berlínčania, ktorých osudy sledujeme v priebehu krátkeho víkendu, od sobotného večera, a celý deň v nedeľu.

O čo zhruba ide: seladon Wolfgang sa v sobotu večer pri stanici metra ZOO – Bahnhof zoznámi s brunetkou Christl a dohodnú sa, že sa stretnú aj v nedeľu a letný víkend strávia spolu. Medzitým sa berlínsky taxikár Erwin po šichte vracia domov, kde sa zatiaľ nudí manekýnka Annie. Po večeri sa chystajú vyjsť si, ale po banálnej škriepke sa nikam nejde, Erwin napokon strávi večer v kartovej partičke s priateľom Wolfgangom, ktorý medzitým hašteriaci sa pár navštívil. Nedeľa ráno. Erwin spolu s Wolfgangom cestujú do prírody za mesto. Na stretnutie s Wolfgangom privedie Christl aj svoju najlepšiu priateľku, blondýnku Brigitte z obchodu s gramoplatňami. Erwin do poslednej chvíle čaká na svoju partnerku Annie, ktorú sa mu ráno nepodarilo zobudiť, a ktorej nechal písomný odkaz. Zo stanice sa ju ešte márne snaží zastihnúť telefonicky, Annie však ešte stále spí a tak sa napokon mladí ľudia vydajú k vode na Nikolassee vo štvorici. Nedeľa prebieha vo veselosti, v žartovaní pri kúpaní sa i pri jedle. Wolfgang medzitým kurizuje obom dievčatám súčasne, s blondýnkou Brigitte sa na nejaký čas ostatným stratia, v intímnych chvíľach kamera švenkuje po stromoch... Keď je skupinka opäť pokope, vychádza na povrch chvíľková žiarlivosť až nevraživosť dievčat, z ktorej si najmenej starostí robí bodrý Erwin, značnú časť popoludnia napokon prespal pod stromom. Skupinka si ešte zajazdí po jazere na vodnom bicykli a napokon sa všetci vracajú do Berlína. Stretnutie o týždeň si teraz s Wolfgangom dohovára Brigitte. Ktovie, či k nemu príde, pretože keď muži ostanú sami, Erwin priateľovi pripomína, že o týždeň v nedeľu predsa idú na futbal. Je nedeľa večer, Erwin prichádza domov. Annie až teraz vstáva z lôžka a chystá sa na víkend... Nedeľa sa definitívne končí. Začína sa nový týždeň, je pondelok. No 4 milióny už znova čakajú na jediné: na nasledujúcu nedeľu...

Hneď prvé titulky filmu dávajú na známosť, že postavy filmu nie sú hercami, že vlastne hrajú samých seba: “Ľudia v nedeľu. Film bez hercov. Títo ľudia stáli prvý krát v živote pred filmovou kamerou a dnes všetci opäť pracujú vo svojom povolaní. Taxikár, obchodník s vínom...”

Šiestym protagonistom filmu je bez nadsázky Berlín, hlavné mesto Weimarskej republiky. Nie sú to však len domy a ulice metropoly konca dvadsiatych rokov a ich obyčajné ilustratívne zobrazenenie, či ľúbivé pohľadnicové zábery z prírodného okolia mesta. Uličný ruch ako aj prírodné kulisy a rekreačné hemženie ľudí v prímestskej prírode, na jazerách Nikolassee a Wannsee sú prostredníctvom kamery Eugena Schüfftana zachytené s veľkým dokumentaristickým citom pre autenticitu, s množstvom zachytených detailov, autentických momentov a motívov majú nesmiernu výpovednú, atmosférotvornú a v neposlednom rade i dokumentačnú silu a hodnotu.

Ľudia v Berlíne v rokoch tridsiatych
Ľudia v Berlíne v rokoch tridsiatych

Je film Ľudia v nedeľu hraný, alebo dokumentárny? Napokon, prelínanie hraného a dokumentárneho filmu už oddávna nie je vôbec neobvyklé. V určitých obdobiach si režiséri fabulovaných príbehov od dokumentárneho filmu s obľubou požičiavali čo – to z ich výrazu (napríklad reportážny štýl kamery, „dokumentarizmus“ evokovalo tiež nakrúcanie v autentických prostrediach, či angažovanie nehercov – naturščikov apod.) Inokedy zas dokumentaristi z rôznych príčin využívajú dramaturgické a realizačné postupy typické pre hraný film. Inscenácia a rekonštrukcia sú za dodržania istých podmienok už dávno legitímnou súčasťou realizácie dokumentu, stretávame sa však aj s problematickejším užívaním inscenácie a využitia fabulácie, keď motiváciou je skôr snaha vyjsť ústrety masovému vkusu diváka, jeho návykom k stereotypom filmovej narácie. Tak či onak, dokumentárny a hraný film sa v mnohých prípadoch vzájomne plodne ovplyvňujú v prospech diela a diváckeho zážitku a funguje to často aj bez zbytočných komplexov z akejsi druhovej čistoty. Pravda, trochu znervózňujúca pritom môže byť neistota, ako ten - ktorý titul onálepkovať, zaradiť, zaškatuľkovať. Hraný alebo dokumentárny? Polohraný dokument, polodokumentárny hraný film? V konkrétnom prípade filmu Ľudia v nedeľu celkom vedome ponúkam do systematického chaosu a terminologického babylonu ďalší výklad. Podľa mňa je ten film hraný aj dokumentárny zároveň. Obsahuje čisto dokumentárne pasáže, neuveriteľne výstižné vykreslenie atmosféry mesta a rekreácie a popri tom aj pasáže jednoznačne fabulované a hrané, aj keď naturščikmi. Lebo čo „dokumentárne“ je napríklad na večernej zvade partnerov o postavení striešky klobúka, ústiace do vtipného vzájomného ničenia si fotografií filmových idolov. Odohráva sa to všetko v ateliérových kulisách a v príslušnom zasvietení, a je to všetko milé a vtipné, ale jednak v duchu klasického ponímania mizanscény hraného filmu. Naopak, jednotlivé autentické zábery berlínskych exteriérov, ale aj rozsiahlejšie dokumentárne sekvencie (napríklad z masového víkendového exodu berlínčanov z mesta, či scény kúpania sa na pláži Wansee, ale ani epizóda fotenia rekreantov plážovým fotografom) neobsahujú nič, čo by prezrádzalo akúkoľvek významnú režijnú realizáciu obvyklú v hranej kinematografii. No čo je vo filme Ľudia v nedeľu vynikajúce, je spôsob, ako sú tieto dva prístupy, dve zásadné polohy jedného diela spolu skĺbené do jedného organického filmového tvaru. Nezlievajú sa pritom, neprechádzajú nebadane jeden do druhého, „nepodvádzajú“ diváka tak, že fabulované motívy by sa nám zaliečali ako dokumentárne a naopak, autentické motívy nie sú vopred naprojektované a následne realizované, inscenované či aranžované. Pravda, až tak „posvätný“ nie je ani tento film. V podstate však nejde o nejaké „hriechy“, ide o toto: popri hlavných postavách príbehu a ich rovnomenných laických predstaviteľoch listina osôb a obsadenia na filmportal.de uvádza aj štyri postavy chodcov, interpretované (ne)hercami s konkrétnymi menami. Je medzi nimi aj Kurt Gerron,  populárny nemecký kabaretný a filmový herec medzivojnového obdobia2, ktorý si zahral jednu z drobučkých úloh práve v krásnej dokumentárnej sekvencii s fotografom na pláži. Výnimka potvrdzujúca pravidlo, obzvlášť pre všetkých tých, ktorým Gerronova fyzická podoba nie je známa.

Keď sa okolo nedeľného poludnia v kine Mír končila projekcia filmu Ľudia v nedeľu, diváci počas záverečných titulkov spontáne tlieskali. Vyjadrenie priazne filmu a jeho tvorcom je prirodzené najmä vtedy, ak je niekto z realizátorov či predstaviteľov diela na projekcii fyzicky prítomný, napríklad pri príležitosti retrospektívneho uvedenia a podobne. Nuž v Uherskom Hradišti sa prítomným autorom tuším tlieskalo vždy, a nie je teraz podstatné, či to niekedy nebol skôr zdvorilostný potlesk ako prejav spokojnosti. Stalo sa však, že sa zatlieskalo i premietnutému filmu, ktorého autori neboli v sále – o to je takéto vyjadrenie samozrejme úprimnejšie a cennejšie! No že sa spontánne tlieskalo filmu, ktorý vznikol pred rovnými osemdesiatimi rokmi (v roku 1929, premiéru mal vo februári 1930) a ktorého autori už dávno nie sú medzi živými, jednak trochu prekvapilo. Je to však jednoznačný dôkaz, že umenie smrteľných ľudí neumiera, že ak je ozajstné, je stále živé. Tlieskal som pochopiteľne tiež...

A komu vlastne? Kto sú tí nadšení “amatéri”, ktorí v predvečer zvukového filmu nakrútili ten neuveriteľne svieži, moderný a “vzdušný” film plný talentu, mladosti, vitality a ľudskosti3? Nuž, s autorstvom to tiež nie je celkom jednoznačné. Aktuálne titulky filmu uvádzajú režisérov dvoch: Robert Siodmak a Edgar G. Ulmer. Scenár podľa reportáže Kurta Siodmaka napísal Billie Wilder. A za kamerou stál už spomínaný Eugen Schüfftan. Na filmportal.de sa ako spolurežisér spomína ešte Rochus Gliese, ktorý vraj spolupracoval v prvých dňoch nakrúcania. A ďalšie zdroje (napríklad wikipedia) medzi režisérov uvádza aj Freda Zinnemanna. Toho za spolurežiséra pasuje aj katalóg filmovky a okrem toho nielen Roberta, ale oboch surodencov Siodmakovcov. Ale napokon, až tak dôležité to hádam ani nebude, veď úprimný potlesk si zaslúžia naozaj všetci, čo nejako priložili ruku k tomuto výnimočnému filmovému dielu. Že to boli pravoverní „amatéri“ a nie diletanti, potvrdzuje aj ich neskoršia filmová kariéra. Edgar B. Ulmer sa stal nekorunovaným kráľom tzv. B filmov, bratia Siodmakovci majú za sebou úspešnú tvorivú filmovú dráhu v zámorí i v Európe. A hoci ani najprestížnejšie ocenenia nemusia vždy vyjadrovať skutočné kvality, jednak Billy Wilder ani Fred Zinnemann svoje sošky Oscarov vo svojich  časoch určite nedostali iba za úspešný lobing svojich producentov. To by Sunset Boulevard, Niekto to rád horúce, Byt, či Na pravé poludnie a niektoré ďalšie filmy boli už dávno zabudnutými titulmi...

Ľudia v Berlíne dnes
Ľudia v Berlíne dnes
Menschen am Sonntag
Ľudia v nedeľu
Nemecko, 1929, 73 min
Scenár Billy Wilder
Kamera Eugen Schüfftan
Réžia Robert Siodmak, Rochus Gliese, Edgar G. Ulmer
  • O ich profesných a profesionálnych schopnostiach svedčí o.i. aj ich neskoršia úspešná filmárska kariéra, aj v Hollywoode
  • Kurt Gerron mal smutný životný osud. Pred nacistami utiekol najprv do Francúzska, potom do Holandska. Po jeho obsadení ako riaditeľ židovského divadla zostal v krajine, v roku 1943 ho gestapo zatklo. V Terezíne bol nútený režírovať propagandistický dokumentárny film o dobrých životných podmienkach života v lágri, ktorý mal ovplyvniť svetovú verejnú mienku. Tento motív je aj súčasťou hraného filmu Zdeňka Brynycha Transport z ráje z roku 1962. Gerron napokon zahynul v plynovej komore v koncentračnom tábore v Osvienčime, kam bol po skončení prác na filme v októbri roku 1944 transportovaný. Podľa CineGraph – Lexikon zum deutschsprachigen Film, Richard Boorberg Verlag, München 1984, citované podľa: http://www.filmportal.de/df/index.html
  • Tematickým zameraním sa na bežný život obyčajných ľudí, spontánnym zobrazovaním bezprostrednosti všedného života je film Ľudia v nedeľu okrem iného považovaný za vrcholného reprezentanta nemeckej novej vecnosti „Neue Sachligheit“ vo filme, či za predchodcu povojnového talianskeho neorealizmu alebo aj predchodcu francúzskej novej vlny v šesťdesiatych rokoch.