Festival>>Krakov 2014>>Záleží na tom, v koho rukách je kamera

Záleží na tom, v koho rukách je kamera

Rozhovor s Bogdanom Dziworskim, laureátom ocenenia Drak drakov (Smok Smoków) 2014

jún 2014 Tomáš Hučko
Bogdan Dziworski
Bogdan Dziworski

Vo svojej kariére získal množstvo ocenení na medzinárodných i domácich filmových festivaloch. Cenu FIPRESCI v Oberhausene (v roku 1977 za film Hokej), Strieborného holuba v Lipsku (v roku 1979 za film Olympiáda), a v Krakove štyri strieborné Lajkoniki (v roku 1973 za film Krzyż i Topór, v 1977 za film Hokej, v 1979 za film Olympiáda, v 1985 za film Šapitó), ako aj jedného Zlatého draka (v roku 1983 za film Niekoľko príbehov o človeku).

Tento rok na pódiu kina Kijów z rúk predsedu programovej rady Krakovskej filmovej nadácie (Krakowska Fundacja Filmowa) prof. Tadeusza Lubelského a riaditeľa festivalu Krzystofa Gierata prevzal cenu za celoživotný prínos do svetového dokumentárneho filmu Drak drakov. Nestor poľského dokumentu - Bogdan Dziworski.

Laureát

Bogdan Dziworski sa narodil v roku 1941 v Krynici. Na Lodzskej filmovej škole (Państwowa Wyższa Szkoła Filmowa, Telewizyjna i Teatralna w Łodzi) študoval kameru, diplom v odbore získal v roku 1967. Ako kameraman spolupracoval na viacerých dokumentoch, realizoval však aj kameru niekoľkých hraných a televíznych filmov, nakrúcal aj hraný film Grzegorza Królikiewicza Večné výčitky (Wieczne pretensje, 1974).

Od roku 1998 udeľuje Krakovský filmový festival každoročne vybranému významnému filmárovi – striedavo z oblasti dokumentu a animovaného filmu – čestné ocenenie za celoživotný prínos k svetovej kinematografii. Je to ocenenie Drak drakov – Smok Smókow. Medzi doterajších laureátov patria takí tvorcovia ako Jan Lenica, Raymond Depardon, Jan Švankmajer, Werner Herzog, Albert Maysles, Jurij Norstein, Kazimierz Karabasz, Raoul Servais, Allan King, Jonas Mekas, ako aj (zatiaľ) jediná žena, dokumentaristka Helena Třeštíková.

Od začiatku 70. rokov pracuje Dziworski aj ako svojbytný autor, režisér i kameraman na svojich vlastných dokumentárnych filmoch, prevažne na pôde Štúdia osvetových filmov v Lodzi (Wytwórnia Filmów Oświatowych).

„Ako málokto dokázal využiť vo svoj prospech obmedzenia, ktoré prinášala práca pre WFO (minimálny rozpočet, nedostatok filmovej suroviny, nemožnosť synchrónneho záznamu obrazu a zvuku, formula krátkometrážna.“1, píše výstižne Daniel Stopa, pričom popri obmedzeniach zohrávala priaznivú rolu zároveň zrejme aj skutočnosť, že osvetové štúdio nepatrilo k hlavným producentom filmov a unikalo tak do určitej miery prísnejšiemu ideologickému dozoru. Naopak, osvietené dramaturgické prostredie štúdia prialo tvorivému rozvoju takých osobností, ako boli Wojciech Wiszniewski i Bogdan Dziworski, ktorí tu realizovali svoje pozoruhodné dokumenty.

Od začiatku osemdesiatych rokov pôsobí Dziworski aj pedagogicky, učí na filmových odboroch Sliezskej univerzity (Wydział Radia i TV Uniwersytetu Śląskiego w Katowicach) istý čas tu pôsobil dokonca vo funkcii dekana, a majster pôsobil tiež na filmovej škole vo Varšave (Warszawska Szkoła Filmowa).

Kreatívny dokument

Režisér v diskusii o svojich filmoch po projekcii v retrospektíve
Režisér v diskusii o svojich filmoch po projekcii v retrospektíve

Retrospektíva priniesla v niekoľkých predstaveniach (predovšetkým v Kine pod Baranami) najzaujímavejšie tituly z filmografie laureáta. Premietal sa dokumentaristický debut Krzyż i Topór z roku 1972, dokumentárna fantázia o dobovom pobyte nemeckého klasicistického skladateľa v Poľsku Cesta Georga Philippa Telemanna zo Żar do Pszczyny (Podróże Georga Philippa Telemanna z Żar do Pszczyny, 1974), ďalej niekoľko športových filmov, ktoré metaforickým presahom prekonávajú svoj primárny tematický rámec (Moderný päťboj, 1975, Hokej, 1976, Olympiáda, 1978, Majster šermu, 1980), filmy s cirkusovou tematikou (Aréna života, 1979, Šapitó, 1984) a samozrejme i dokument Niekoľko príbehov o človeku (Kilka opowieści o człowieku), film z roku 1983, ktorý hádam môžeme považovať za opus magnum režiséra.

Filmy v retrospektíve boli vzácnou príležitosťou pripomenúť si po rokoch a v kontexte súčasných dlhých a „urozprávaných“ dokumentov dobový „tvorivý étos“, odlišnú filozofiu dokumentárnej tvorby. Jednotlivé „naozaj krátkometrážne“ tituly zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia, väčšinou s trvaním okolo 20 minút, dokázali svojou hutnosťou a myšlienkovou i estetickou pôsobivosťou presvedčiť aj súčasného diváka. Filmy Dziworského toto všetko dosahujú predovšetkým vďaka dôrazu na obrazovú stránku, ale i dômyselnou montážou (neprehliadnuteľná je zásluha strihačky Agnieszki Bojanowskej, s ktorou Dziworski strihal väčšinu svojich filmov), ako aj špecifickou zvukovou dramaturgiou, keď režisér väčšinou zavrhuje autentickú zvukovú kvalitu skutočnosti, lebo ju považuje za príliš popisnú až naturalistickú, a nahrádza ju štylizovanou podobou, z ktorej selektívne vyberá a neraz i zdôrazňuje zvolené segmenty auditívnej oblasti (využíva k tomu často aj techniku tzv. šlapaných ruchov), no a význam má samozrejme i premyslená, tvorivá práca s hudbou.

Lauretát
Laureát

Tvorbu Dziworského v kontexte poľského dokumentu v texte k festivalovej retrospektíve v katalógu výstižne kvalifikuje Daniel Stopa: „Historici vo všeobecnosti považujú Dziworského za významnú postavu tzv. poľského kreatívneho dokumentu 70. rokov, patrí sem spolu s tvorcami ako Wiszniewski, Królikiewicz, Koterski, Szulkin.

Pre predstaviteľov toho prúdu dokumentu je východiskom vždy skutočnosť, autentické udalosti, pravdiví ľudia vo svojom prirodzenom prostredí – no tvorcovia zároveň radikálne odmietali koncepciu „čistého“ dokumentu, poetiku „trpezlivého oka“, nezaujatý opis sveta a možnosť údajného objektivizmu. Rozhodne im bola bližšia tradícia umeleckého dokumentu, pripúšťajúceho v tvorivom procese komplikované kreatívne postupy a rôzne prostriedky, ktoré roky predstavovali výlučnú doménu filmu hraného. Filmy Dziworského a spomenutých režisérov iniciovali širšiu diskusiu na tému hraníc dokumentu a hraného filmu. Čo všetko si môže autor dovoliť, keď kreuje podobu sveta pred kamerou? Je dovolené prispôsobovať skutočnosť, ´zahusťovať´ ju, inscenovať? Či sú tieto metódy v súlade s umením dokumentu?“2

Možnože vo svojej dobe vyvolávali Dziworského filmy i diela duchovne spriaznených „kreatívnych dokumentaristov“ podobné pálčivé otázky a dilemy, ale dnes s odstupom času už zreteľne vidíme, že sa spomínaní autori nedopúšťali žiadnej svätokrádeže či znesvätenia filmového druhu. Práve naopak:

„Prostriedky výrazu a prvky kreácie Dziworského nás neodďalujú od pravdy, ba práve naopak: dovoľujú nám priblížiť sa k nej, dotknúť sa jej vďaka umelcovi s neobmedzenou predstavivosťou“3, píše k tomu Daniel Stopa a prostriedky, ktoré pritom režisér používa charakterizuje takto:

„Dziworski si rýchlo vypracoval vlastný štýl a dôsledne mu zostáva verný. Odvážne kompozície, svetelné anomálie, vylúčené dialógy, výber a akcentovanie zvukov, metafory ako výsledky montážových postupov, pohyb spomalený, zrýchlený a obrátený, spájanie čiernobielych záberov s farebnými, dramaturgické ´poruchy´ a inscenované scény – to je zostava prostriedkov charakteristických pre jeho filmy.“4

Rozhovor

Dorota Kędzierzawska (vľavo), Wojciech Staroń (v strede) a Bogdan Dziworski (vpravo) na KFF
Dorota Kędzierzawska (vľavo), Wojciech Staroń (v strede) a Bogdan Dziworski (vpravo) na KFF

Bogdan Dziworski si udelenie ocenenia na 54. Krakovskom filmovom festivale evidentne užíval. Atmosféru slávnostného ceremoniálu napokon môžete zažiť aj vo videu, v ktorom je rozhovor s majstrom ilustrovaný zábermi z odovzdania Draka drakov (viď nižšie).

Dziworski bol však okrem toho aj mimoriadne aktívnym účastníkom festivalu. Zúčastnil sa všetkých predstavení svojej retrospektívy a ochotne po premietaní s divákmi o svojich filmoch diskutoval. Okrem toho v rámci festivalového programu viedol tiež masterclass, ktorá sa venovala metódam nakrúcania dokumentárnych filmov a tešila sa mimoriadnemu záujmu návštevníkov.

Aj my sme využili príležitosť a komunikatívnosť majstra a v kuloároch festivalu sme ocenenému tvorcovi položili niekoľko otázok.

Podľa všeobecného konsenzu filmových kritikov a publicistov ste súčasťou tzv. kreatívneho dokumentu. Aká je bilancia tohto prúdu dnes, po takmer štyroch desaťročiach od jeho najväčšieho rozvoja?

Aká je bilancia? Jednoducho, výsledok je kladný, lebo sa mi zdá, že tie filmy nezostarli. Po mnohých rokoch som videl tri svoje filmy a mal som pocit, že naozaj nezostarli. Ale keďže sú to filmy bez komentára a narábajú predovšetkým obrazom, každý divák dostáva príležitosť vlastnej interpretácie tých titulov, však? Neviem, ako rozumiete tým filmom, v každom prípade je to individuálna záležitosť. Pokiaľ však ide o formu, som si istý, že tie filmy nezostarli.

Takže ak teraz budem robiť svoj nasledujúci film o Andy Warholovi, nakrútim ho takou istou metódou, v rovnakom štýle: menej slov a viacej rozprávania obrazom. No a takto dávam väčšiu príležitosť divákovi k jeho vlastnej interpretácii.

Bogdan Dziworski s ocenením Drak drakov
Bogdan Dziworski s ocenením Drak drakov

Kreatívny dokument takpovediac zahusťuje skutočnosť. Prosté pozorovanie okolitého sveta už nestačí, akoby k závažnejšiemu autorskému vyjadreniu skutočnosť sama o sebe nestačila ...

Keď nakrúcam film a poznám „pravdu“ o skutočnosti, to ja k tej skutočnosti musím niekedy niečo dokrútiť, aby mi naozaj vyšla, aby som ju vystihol. Musím ju takpovediac stvoriť. Východiskom je teda stále skutočnosť, ale v kreatívnom dokumente sa v rámci tvorivého prístupu používajú aj určité autorské konštrukcie, tvorca vytvára vlastné kreácie.

Nakrúcam tak od počiatku svojej kariéry, hoci môj prvý film Krzyż i Topór sa po rokoch môže trochu javiť, že je takpovediac iný, neskôr som nakrúcal filmy viac kondenzované, dynamickejšie. Využíval som mnohoraké prostriedky výrazu, v športových filmoch to bol napríklad pomerne tesný kontakt s pretekármi, a s tým súviasiace obrazové sústredenie sa na ich konanie, prežívanie situácií a podobne. To si žiadalo hodne rozmýšľania, ako aj dôkladnú prípravu snímacej aparatúry. Tak, aby som aj s vtedajšou ťažkou kamerou získal patričnú dynamiku výrazu.

Nakoľko je kreatívny dokument všeobecne zrozumiteľný? Nakoľko je komunikatívny? Ako ho prijímali a prijímajú diváci?

Nuž, v prvom rade sa držím svojho štýlu, lebo som o ňom presvedčený. Som slobodným človekom, získavam prostriedky na svoje filmy a robím ich potom podľa vlastných predstáv, tak, ako chcem ja. Isteže, záleží napokon od diváka, či pochopí moje filmy.

Lenže základnou podmienkou v tvorbe je v každom prípade byť samým sebou, však? Tak to treba robiť. Ja prajem každému, aby nakrúcal filmy podľa tlkotu svojho srdca! Keď robíš, ako ti srdce káže, vtedy je to zaujímavé!

Niektoré postupy špecifického výrazu kreatívneho dokumentu boli vo svojich časoch technicky náročné, získavali sa mimoriadne obtiažne. Dnešná digitálna technológia ich umožňuje takmer bez problémov. A jednak sa zdá, že dnešní tvorcovia skoro vôbec nevyužívajú fantastické možnosti, ktoré im rozvoj techniky priniesol. Mnohí sa uspokojujú s konvenčným výrazom, nanajvýš podľahli maniere dlhých záberov, nízkej hĺbky ostrosti a podobne. Dlhé synchróny hovoriacich hláv sú naďalej evergrínom mnohých dokumentov...

Premyslená kompozícia obrazu, sofistikovaná montáž a zvuková dramaturgia sa dnes akosi nenosí, hoci realizačne je vďaka technologickému pokroku dostupná prakticky každému..

Stopercentne súhlasím! Máte absolútne pravdu!

Ale prečo je to tak?

"Záleží na tom, v koho rukách je kamera..."
"Záleží na tom, v koho rukách je kamera..."

Nuž, to je otázka! Jednoducho, časy sa zmenili. Dnešná snímacia technika je naozaj dostupná pre každého, hocikto môže byť režisérom či kameramanom. Keďže v týchto kamerách je automatika, ľudia už nemusia uvažovať o svetle, o atmosfére, o kompozícii, vždy to nejako vyjde. A tak nakrúcajú nadmieru materiálu až napokon nevedia, čo s tým všetkým. Nevedia, čo z toho vybrať...

Ja som mal voľakedy filmový materiál v pomere 1:8, takže som sa musel hlboko zamýšľať, čo robím. Aby som neskôr mohol použiť relevantné zábery. Teraz sú veci k nakrúcaniu všeobecne dostupné, a vtedy kamery boli dostupné len pre filmárov, neboli súkromné kamery. A preto by sa dnes mnohé zaujímavé a kreatívne postupy dali hravo využiť. Lenže ľudia buď využívajú všetko nadmerne, a nedá sa na to pozerať, alebo možnosti vôbec nevyužijú. Je to jednoducho tak, žijeme v takých časoch.

V čom väzí jadro tohto problému?

Nuž to neviem. Učím na viacerých školách, mám kontakt s mládežou, so študentami. Pokúšam sa ich uviesť na dráhu filmu, ale výučbu nezačínam od digitálu, ale od analógu. Viete, čo hrozí od digitálu? Takzvaná digitálna demencia! Čítal som o tom výstižnú knižku. Digitálna demencia je o tom, že všetci a v každej chvíli majú po ruke laptop, smartfón... Každý s tým dokonca môže čokoľvek zaznamenať, nakrútiť film...

Ako hodnotíte postoj súčasnej dokumentaristickej generácii k dedičstvu, či k odkazu kreatívneho dokumentu?

Časy sa zmenili, každý sa uzatvára do seba, niet tak ako kedysi priestor a čas na diskusie pri pive či inde. Svet sa zmenil, každý pracuje na svoj účet, vládne konkurencia, nežijeme v časoch obzvlášť prajných umeniu. Umenie sa rodí častokrát v bolesti, niekedy sa o tom treba porozprávať s kolegom, vytvoriť skupinu ľudí, ktorí budú pracovať nad filmom.

Bogdan Dziworski
Bogdan Dziworski

Teraz je napríklad taká tendencia, že dokumenty sa nakrúcajú príliš dlhé, hoci by mohli byť kratšie. Ale čas televízneho vysielania býva neúprosný, tvorca sa musí zmestiť do vopred stanoveného formátu, väčšinou do 52 minút. A pritom film 20 – 30 minútový nielenže neunaví diváka, ale je kondenzovanejší, určite je lepší.

Takže sú isté ťažkosti, ale napokon je všetko v poriadku. Veď svet je farebný! Ja som robil aj na čiernobiely film a bolo dobre, teraz je film farebný a tiež môže byť celkom dobre!

Akú veštíte s ohľadom na súčasný stav filmovej a mediálnej kultúry budúcnosť dokumentu?

Pravdupovediac neviem. Robím si svoje filmy. Myslím, že dokumentárny film vo všeobecnosti má budúcnosť, ale záleží to od toho, v koho rukách je kamera a kto robí tie filmy. Záleží to od konkrétneho človeka.

Dokument samozrejme má budúcnosť. Má zmysel vtedy, keď je o človeku. Častokrát sa oveľa zaujímavejšie veci dejú v dokumente ako v hranom filme. Dokument prináša sviežosť, divák zažíva autentickosť, ktorej uverí. Potom treba už len trpezlivo vyčkať na adekvátne situácie, pravdaže treba mať veľmi dobrý koncept filmu, musím vedieť, o čom chcem nakrúcať a musím aktivizovať svoju predstavivosť. Treba to spojiť so skutočnosťou, vtedy môže čosi vyjsť. Len aby!

Ďakujem za rozhovor.

  • Daniel Stopa: Triumf obrazu nad slovom. Filmy Bogdana Dziworského (Triumf obrazu nad słowem. Filmy Bogdana Dziworskiego). Text k retrospektíve režiséra v katalógu 54. KFF, s. 290 - 294
  • Tamže
  • Tamže
  • Tamže