Festival>>Krakov 2013>>Filmy, ktoré vyhrali, a ktoré nevyhrali>>Stále populárna dokumentárna meditácia

Stále populárna dokumentárna meditácia

Filmy, ktoré vyhrali (súťaž krátkometrážnych filmov)

jún 2013 Tomáš Hučko

V porote krátkometrážnych filmov spolu pracovali: autor animovaných filmov Igor Kovaľov, nemecká režisérka Maike Mia Höhne, indický autor a producent filmov hraných i dokumentárnych Sourav Sarangi. Poľský scenárista a režisér dokumentárnych aj hraných filmov Andrzej Jakimowski porote predsedal.

V súťaži krátkometrážnych filmov 53. Krakovského filmového festivalu (2013) ocenenie najvyššie – Zlatého draka – získal dokument List (Letter). Dvadsaťminútový film nakrútil vo svete dokumentu známy režisér pochádzajúci z Bieloruska Sergej Loznitsa1, ktorý žije v Nemecku a pracuje prevažne v Rusku.

Loznitsa nezostal nič dlžný svojmu renomé, naplno sa oddal špecifickému prístupu k možnostiam audiovizuálneho obrazu – aj tentoraz sa spolieha najmä na primárnu pôsobivosť obrazov a zvukov a vedome rezignuje na akékoľvek zložitejšie tematické, myšlienkové, alebo hoc aj emocionálne konštrukcie. Jeho najnovší dokument nemá zreteľnejšiu výstavbu, opäť len pomaly plynie, trvá.

V dlhých, zahmlených až neostrých čiernobielych záberoch sleduje z istého odstupu a prevažne v celkových kompozíciách bezčasovosť v priebehu dňa na dvore a v okolí ústavu pre choromyseľných pacientov kdesi v severozápadnom Rusku. Celé minúty sa nič nedeje, pacienti a rožný dobytok sa akoby bezcieľne ponevierajú po okolí, niektorí pacienti pomáhajú pri letných poľných prácach, ktosi zahrá pesničku na harmonike. To je všetko.

Sergej Loznitsa s trofejou, Zlatým drakom, za najlepší krátkometrážny film
Sergej Loznitsa s trofejou, Zlatým drakom, za najlepší krátkometrážny film

Ambíciou autora bolo zrejme s pomocou kontemplácie preniesť čosi z pocitov, z prežívania skutočnosti anonymných hrdinov aj na zúčastneného diváka. Lenže kde berie autor istotu, že pacienti vnímajú skutočnosť práve týmto spôsobom? Odkiaľ vie, že jeho autorská interpretácia je adekvátna?

Tvorivé princípy tohto druhu, ktoré boli v dobovej racionálnej dokumentaristike možno istým osviežením zhruba pred dvadsiatimi rokmi, sú dnes už len príkladmi do značnej miery prekonaných tendencií. Moderný dokument nemusí dnes na jednej strane nutne skĺzať do publicistickej racionality a popisnosti, no nemusel by smerovať ani iba k čisto či senzitívnym stratégiám, k ambíciám, ktoré sú „očistené“ od hlbšej či zložitejšej spätosti s prózou skutočnosti.

Porotu jednak List oslovil a ocenila ho v kategórii všetkých krátkych filmov prekvapujúco cenou najvyššou (Zlatý drak). Okrem toho Loznitsovmu filmu udelila aj cenu PRIX EFA za najlepší európsky film, čo zároveň znamená i nomináciu dokumentu na Európsku filmovú cenu v krátkometrážnej kategórii.

Sošku Strieborného draka za najlepší dokument získal kubánsky film Predchádzajúce scény (Escenas previas) režisérky Alexandry Maciuszek. Rodená krakovianka študovala dokumentárny film na Medzinárodnej škole filmu a televízie (EICTV) v San Antonio de los Baños, pričom polhodinový titul je absolventskou prácou autorky.

Kubánec Enrique, trpiaci na nevyliečiteľnú pľúcnu chorobu, žije spolu so svojou dcérou a niekoľkomesačným vnukom v skromnom príbytku. Lekári odhadujú, že dedkovi zostáva posledných päť mesiacov života. Kamera filmárov zaznamenáva priebeh bežných dní rodiny. Banálne činnosti v domácnosti, opatera dieťaťa, slabosť starca. Jediná návšteva lekára. To je zhruba všetko, čo sa v tom filme udeje. Opäť kontemplatívna observácia, minimum štruktúry či náznakov nejakých filmových možností a cností...

  • V slovenskej transkripcii bieloruského priezviska Лазніца by bolo korektnejšie písať Laznica, k ruskej podobe Лозниця je najbližšie Loznica. Rešpektujeme však na Západe najrozšírenejšiu podobu Loznitsa.