Predpoklady úspechu

Prečo niektoré filmy vyhrávajú?

jún 2013 Tomáš Hučko
Všetky poroty 53. Krakovského filmového festivalu
Všetky poroty 53. Krakovského filmového festivalu

Nemám rád konšpiračné teórie a báchorky, podľa ktorých sa veci sveta riadia podľa potrieb a vôle nejakých tajomných skupín, neviditeľných centier moci a vplyvu... Isteže, životy ľudí nie sú determinované výlučne šľachetnými a spravodlivými princípmi, ktoré nám napríklad v detstve vštepoval svet rozprávok.1

Jednoducho, nevyhrávajú vždy len tí dobrí a spravodliví a kvalita nehrá vždy rozhodujúcu úlohu. Tak prečo by mali byť film a filmové festivaly niečím iným, ako je celý náš svet, naše normy, princípy, ale aj obyčaje, zvyklosti, naša každodenná prax? Naše cnosti, ale i poklesky a kompromisy?

Možno preto sledujúc výsledkové listiny niektorých súťaží filmových festivalov človek jednak premýšľa nielen o dobre mienených kritériách oceňovania, ale niekedy aj o akomsi sofistikovanom pozadí, o možnej pavučine určitých – povedzme aj utilitárnych - faktorov a vplyvov, ktoré sa na úspechu niektorých titulov mohli do určitej miery tiež podieľať.

Už o tom pravda bola reč, že hodnotenie a oceňovanie filmov nie je výsledkom matematických výpočtov, že je to subjektívne rozhodnutie, na ktoré má každá festivalová porota „sväté právo“, proti ktorému sa odvolávať, búriť či nebodaj bojovať by bolo hlúpe. Lenže ktokoľvek má tiež právo o filmoch aj diskutovať, polemizovať s ich ocenením, spochybňovať každý verdikt poroty. Najmä keď je kritika a polemika „autentická“ a nie tendenčná, keď sa hľadajú argumenty a nepoužívajú sa invektívy. Tak to tak skúsme...

Úspech dokumentu...

Takže niektoré filmy na festivaloch jednoducho úspešné sú, aj keď by vám pripadali akokoľvek zlé, a niektoré úspešné nie sú, nech by vás nadchli akokoľvek.

Festivalové kino Kijów
Festivalové kino Kijów

Mimochodom, čo je to úspech filmu? Keď vyhrá nejaký festival, súťaž? Keď má efektívny marketing, dobrú distribúciu, keď sa výhodne predá? Keď je jeho autor slávny, vystupuje v médiách...?

Nepochybne sú to všetko dôležité hľadiská úspechu, podstatné je však podľa môjho presvedčenia ešte stále to, či je okrem toho konkrétny dokument dobrý, poctivý, zmysluplný. No častokrát to tak žiaľ nie je, prečo asi? Nuž niekedy je to tak práve preto, že sa absolutizujú producentské, marketingové, distribučné a festivalové hľadiská kinematografie, dokumentárnej tvorby.

V posledných desaťročiach sa totiž v svetovej dokumentárnej kinematografii mnoho zásadne zmenilo. Sú to nielen technologické zmeny (filmovú surovinu nahradilo video, najskôr analógové, neskôr digitálne), produkčné a mediálne (modifikovali sa motívy dokumentárnej produkcie, mnohí tradiční producenti zanikli a vzniklo veľa nových subjektov, prispôsobených na nové podmienky, zmenila sa aj pozícia tradičných mediálnych producentov dokumentov – televíznych staníc, prevažne verejnoprávnych), inštitucionálne (vznikli nové organizácie, reagujúce na premeny kinematografických podmienok), distribučné a iné.

Zároveň s týmito metamorfózami sa však postupne menili aj niektoré akcenty, určité aspekty kinematografie boli odrazu oveľa dôležitejšie ako hľadiská ostatné. Jednoducho, uprednostnili sa hľadiská praktické, pragmatické, do popredia sa dostali predovšetkým aspekty ekonomickej povahy – výrobné, distribučné a marketingové. Na druhej strane sa neraz významne potlačili niektoré elementárne aspekty podstaty dokumentárnej filmovej tvorby.

Čo mám pri tom na mysli? Predovšetkým to, že dokumentárny film je popri nevyhnutných produkčných atribútoch zároveň aj priestorom slobodnej, no k divákovi zodpovednej autorskej tvorby. Že zmysluplný filmový dokument tu nie je len pre biznis producenta a zábavu diváka (nič z toho však nevylučujem ani a priori, ani absolútne, len to nepreceňujem!), ale je aj sprostredkovateľom, hýbateľom či „rezonátorom“ elementárnych hodnotových a etických otázok, ktoré talentovaný tvorca nachádza v ozajstných životoch ľudí, v nemanipulovanej skutočnosti, a ktoré divákom predkladá v pútavej a pôsobivej podobe. Takéto vnímanie dokumentárneho filmu je v poslednom období v útlme, ale nemožno jednoznačne tvrdiť, že by sa hodnotné dokumenty už nenakrúcali celkom. Ibaže tie "ekonomizované" majú výraznú a efektívnu všeobecnú podporu, je o nich jednoducho všade počuť. Okrem iného vyhrávajú mnohé festivaly...

Denník z cesty
Denník z cesty

O miere "ekonomizácie" a "marketizácie" nakrúcania dokumentov, javov, ktoré sa postupne vkradli do výsostného priestoru relatívne slobodnej tvorivej ľudskej aktivity2, svedčia napríklad aj viaceré a rozmanité podporné, vývojové, tréningové a školiace či iné príbuzné programy a procesy, aj so svojimi ako huby po daždi vznikajúcimi organizáciami, fondami, nadáciami či jednoducho firmami. Niekedy sa zdá, že to, čo malo pôvodne slúžiť tvorbe, ju postupne prerástlo a pohltilo a stáva sa zmyslom samé pre seba.

V sebavedomom presvedčení o legitímnosti svojich cieľov zdôrazňujú tieto subjekty najmä nevyhnutnosť pragmatických rozhodnutí, a to nielen na poli ekonomicko – výrobných kinematografických procesov, ale aj vo výsostne tvorivých oblastiach: predovšetkým v dramaturgii, ale neobchádzajú sa ani otázky podoby režijnej realizácie či zostrihu dokumentu. Za týmto účelom sa zostavujú tiež rôzne tímy expertov, konzultantov a tútorov, ktorých rady a skúsenosti by mali prispieť k optimálnej podobe „úspešného“ dokumentárneho projektu. Pomoc a podpora v tomto zmysle sú tvorcom naporúdzi vlastne vo všetkých fázach dokumentárnej tvorby. Od vývoja projektov (rôzne pitching fórá) trebárs až ku konzultáciám o podobách hrubého a jemného zostrihu dokumentu...

V kuloároch festivalu
V kuloároch festivalu

Je pochopiteľné, že spomínané subjekty svoje aktivity nevyvíjajú pre modré oči režisérov a režisériek, a že hoci pomerne hlasno pri každej možnej príležitosti deklarujú predovšetkým svoj záujem o profesionálnu úroveň dokumentárnej kinematografie, výroby i tvorby zároveň, nezanedbateľným – a niekedy i hlavným – motívom je vlastne ich profit.

A čo z toho ešte vyplýva? V dôsledku privilegovania produkčných a marketingových aspektov súčasnej dokumentárnej kinematografie dnes úprimnú, slobodnú a zmysluplnú tvorbu neraz nahrádzajú iba na vkus priemerných divákov optimalizované dramaturgické a realizačné modely a schémy.

No a dlhodobá tendencia unifikácie podôb na úspech predurčených dokumentov má zhruba po dvoch desaťročiach dnes už dôsledky aj veľmi široké, takpovediac všeobecné. Môžu to byť napríklad aj nezanedbateľné vplyvy na myslenie a rozhodovanie výberových komisií festivalov, ale tak isto to môžu byť aj dôsledky pre rozhodovanie súťažných grémií. Mor komerčnej digitálnej kinematografie žiaľ zasiahol v plnej miere aj dokumentárny film...

Prečo niektoré filmy vyhrávajú?

Niekedy sa naozaj zdá, že na filmoch žiaľ ani tak veľmi nezáleží - veď divákov dokáže presvedčiť dobrý marketing a PR filmu, profesionálny lobing špecifických subjektov (vývoj, tréning, produkcia...) dokáže zabezpečiť účasť na renomovaných podujatiach (nebodaj aj ocenenia...?), takže čo tam už po filme, stačí vyhovieť vopred stanoveným atribútom, kritériám.

Už plagát filmu Poslední čiernomorskí piráti je veľavravný...
Už plagát filmu Poslední čiernomorskí piráti je veľavravný...

Otázku, prečo niektoré dokumenty vyhrávajú, si v poslednej dobe na rôznych festivaloch kladiem častejšie. Na záver týchto úvah sa však priznám, že k napísaniu predchádzajúcich riadkov ma aktuálne motivoval konkrétny film: Poslední čiernomorskí piráti (Poslednite černomorski pirati). Ale podobných príkladov by sme nepochybne v súčasnej produkcii našli neúrekom...

Sedemdesiatdvojminútový bulharský film režiséra Svetoslava Stojanova som videl v súťaži dokumentov na 53. Krakovskom filmovom festivale začiatkom júna roku 2013.3 Nezískal síce žiadne z hlavných ocenení poroty, ale „ušla“ sa mu aspoň cena poroty Medzinárodnej federácie filmových kritikov (FIPRESCI)4, ktorá zdôvodnenie svojho verdiktu formulovala takto: „za zábavné a romantické stretnutie dvoch druhov hľadačov pokladov: hľadačov starého zlata pirátov a kapitalistov tvoriacich nový biznis“.

Bulharský dokument je dobrým príkladom viacerých tendencií opisovaných v tejto úvahe. Napríklad je zrejmé, že skutočnosť je vo filme značne prispôsobená potrebám "vzorovej" dramaturgie. Z celého filmu totiž vanie neprehliadnuteľná manipulácia v zmysle vopred stanoveného konceptu. Je zjavná z premyslenej a manipulatívnej dramaturgie, ale aj z realizačných, režijných postupov.

Evidentná je vlastne už z prostého opisu obsahu filmu vo festivalovom katalógu: „Nad bulharskou plážou Karadere veje vlajka s lebkou. Ako tvrdí legenda, niekde tu piráti z 19. storočia ukryli poklad ulúpený z otomanských lodí. Snívajú o ňom samozvaní potomkovia dávnych korzárov, čiže outsideri žijúci na okraji kapitalistickej spoločnosti. V jeden deň však ich sloboda, sny a nekonvenčný spôsob života sú konfrontované so skutočnou hrozbou: developerská firma plánuje vybudovať kúpele na divokej čiernomorskej pláži. Či sa pirátom podarí uchrániť svoj poklad?“

Aké dokumenty doby zanecháme pre budúcu generáciu? (Prekladateľ a filmový fanúšik Pavel Peč s dcérkou na KFF)
Aké dokumenty doby zanecháme pre budúcu generáciu? (Prekladateľ a filmový fanúšik Pavel Peč s dcérkou na KFF)

Obávam sa, že značnú časť spomínaného „dokumentárneho“ príbehu či "výstižného spoločenského konfliktu" na skupinku bezdomovcov, ponevierajúcich sa na čiernomorskej pláži, jednoducho „našili“ ambiciózni a v rôznych dokumentárnych programoch dobre trénovaní tvorcovia filmu...

No a čo sa ocenenia FIPRESCI týka, netrúfam si vypúšťať akékoľvek indície o nejakých priamych vplyvoch či machináciách pri rozhodovaní poroty, to určite nie.

Ale nemohlo by ocenenie „prefabrikovaného“ filmu byť do určitej miery aj výsledkom súčasného všeobecného zamorenia povedomia o dokumentárnom filme, ako o tom bola v tomto texte reč?

Možno, že k intoxikácii došlo už aj u kritikov a publicistov, ktorých primárnou úlohou by bolo pýtať sa, pátrať, pochybovať...? (samozrejme, že aj chváliť...) Naplnenie konfekčných kritérií konkrétneho filmu ocenili zrejme celkom spontánne, nevedomo, nevdojak... A to je smutné, to je škoda.

  • Dobro vždy zvíťazí nad zlom – pripomínam, ak by niekto medzičasom už zabudol...
  • Celkom slobodná a nezávislá nebola dokumentárna tvorba nikdy: spomeňme si napríklad iba na bohaté propagandistické služby dokumentu...
  • Film ešte pred Krakovom absolvoval už impozantnú festivalovú túru: svetovú premiéru mal v apríli na festivale Visions du Réel vo švajčiarskom Nyone, na prelome apríla a mája sa premietal na festivale Hot Docs v Toronte v Kanade a inde. Zaujímavá festivalová a distribučná budúcnosť nepochybne titul ešte len čaká.
  • V porote FIPRESCI na 53. KFF zasadali: Lesław Roman Czapliński (Poľsko), Marco Lombardi (Taliansko), Harri Römpötti (Fínsko).