Festival>>Krakov 2010

Krakov 2010

Jubilujúci festival, na ktorom prehovárajú nielen hovoriace hlavy...

august 2010 Tomáš Hučko

„Prajem divákom a účastníkom, aby si ten festival, ani žiadny iný nekomerčný festival, nedali vziať. „Normálne“ filmy sa v kinách už nepremietajú. Festivaly, to sú žiaľ posledné miesta, kde ich ešte možno vidieť. Dokedy?“

Jan Švankmajer1

Trochu osobnej nostalgie na úvod...

Z otvorenia Festivalu českých a slovenských filmov v Českých Budějoviciach začiatkom osemdesiatych rokov
Z otvorenia Festivalu českých a slovenských filmov v Českých Budějoviciach začiatkom osemdesiatych rokov

V časoch, keď som študoval dokumentárny film na Vysokej škole múzických umení, bolo dobrým zvykom, že sme sa spoločne - celý ročník, zúčastnili niektorých filmových festivalov. Vlastne je to tak trochu dodnes, súčasných študentov dokumentu možno sem-tam jednotlivo stretnúť na festivaloch, kde sa premietajú aj dokumenty: na Febiofeste či na Jednom svete v Bratislave, na Artfilme v Trenčianskych Tepliciach, či hádam najviac na špecializovanom festivale dokumentov v Jihlave.

V osemdesiatych rokoch minulého storočia Jihlava ešte nebola, boli iné podujatia: v prvom ročníku štúdia sme napríklad v peknom Kroměříži absolvovali Arsfilm (medzitým zanikol), v nasledujúcich rokoch sme boli na Festivale českých a slovenských filmov – prehliadke krátkometrážnej tvorby v Piešťanoch a v Českých Budějoviciach. A pamätám si, ako veľmi sme sa tešili na festival v poľskom Krakove, ktorý bol v časoch železnej opony hádam jedinou príležitosťou stretnúť sa s reprezentatívnou svetovou dokumentárnou tvorbou. Krakov pred nami už absolvoval vyšší ročník a z ich pobytu na festivale sa po škole šírili aj zaujímavé historky, vznikali príťažlivé legendy...

Album k 50. výročiu festivalu
Album k 50. výročiu krakovského festivalu

Lenže do Poľska sme na jar v osemdesiatom prvom už necestovali – po pamätnom štrajku v gdanskej lodenici z letných prázdnin roku osemdesiat, keď následne komunistická moc ustúpila nezávislým odborom Solidarita - sa v nasledujúcich mesiacoch k našim severným susedom privreli vráta, priechodná zostala takpovediac uzučká štrbina. Cez tú sa do Krakova dostali profesionáli , medzi nimi aj naši pedagógovia, ale študenti nie.

Teraz, dodatočne mi napadá, že sa vtedy vlastne vytvorili predpoklady pre dávnejšie odporúčanie súdruha rektora, ktoré vyslovil pôvodne v inej súvislosti a na ktorom sme sa dobre zabávali, lebo nám pripadalo absurdné. Keďže pre naše študijné projekcie boli zakaždým problémy so zabezpečením filmových kópií dôležitých domácich dokumentov z archívu v Prahe (nemal ich jednoducho kto priviezť), rektor „našiel“ praktické riešenie: poradil pedagógom, aby svojim študentom obsah dokumentov prerozprávali...

Krzysztof Kieślowski: Hovoriace hlavy (1980)
Krzysztof Kieślowski: Hovoriace hlavy (1980)

Vlastne nám Martin Slivka obsahy videných filmov v Krakove nerozprával, Hovoril skôr o svojich dojmoch, o trendoch, atmosfére a podobne. Na detaily si už po toľkých rokoch nespomínam, viem len, že to bolo rozprávanie pútavé a v podaní Slivku – ako inak – vtipné, zábavné i poučné. A jednak si spomínam na dva tituly, ktoré nám určite aspoň letmo priblížil. Bol to v tom čase neobyčajne aktuálny film Robotníci 80 (autori Andrzej Chodakowski, Andrzej Zajączkowski a iní) a Kieślowského Hovoriace hlavy (Gadające głowy), oba filmu z roku 1980.

Gadające głowy

Utkvelo mi v pamäti najmä Slivkovo nadšenie z Kieślowského filmu. Režisér sprofanovanú filmársku metódu (všeobecne známu pod pejoratívnym označením „hovoriace hlavy“) povýšil na výstižný tvorivý princíp. „Kto si a čo by si si prial?“ pýta sa respondentov rôzneho veku Kieślowski a odpovede „hovoriacich hláv“ na otázky2 sú vo filme uložené v chronológii – od novorodenca po storočnú babičku. Odpovede a túžby sú samozrejme rozmanité, niekedy sú detsky naivné, inokedy smiešne, ale aj vážne, reálne aj romantické. S vekom sa prirodzene menia priority, a v časti odpovedí akosi nevdojak – no celkom jednoznačne vzniká prienik: viacerí ľudia sa zdôverujú so svojou túžbou po slobode, ktorá je predpokladom splnenia všetkých ostatných prianí.

2010: propagácia festivalu na Rynku
2010: propagácia festivalu na Rynku

Ten film nie je primárne politický, no jednak výstižne charakterizuje dobovú atmosféru.3 Zároveň je aj nadčasový: je zaujímavou črtou o univerzálnych otázkach človeka moderného sveta. Preto je ten film živý dodnes. Keď som konečne po rokoch ten film videl, moje očakávania, ktoré som k tomu titulu mal na základe dávneho rozprávania nášho pedagóga, sa naplnili.

Chcel som si na webe overiť, kedy a či vôbec sa v Krakove Kieślowského film premietal, či tam nezískal nejaké ocenenie.

Chcel som sa uistiť, či nám o tom filme Slivka nehovoril náhodou v súvislosti s jeho uvedením v Oberhausene (kam náš pedagóg tiež chodieval), kde v roku 1981 ten film získal čestné uznanie.

Na webe je všetko, len akurát nie to, čo práve potrebujete. Ako to bolo s uvedením Hovoriacich hláv na festivale v Krakove v roku 1981 som sa teda (zatiaľ) nedozvedel. Dosadiac do vyhľadávača toto filmárske pejoratívne slovné spojenie, charakterizujúce realizačnú metódu pohodlných tvorcov, som zato naďabil na zaujímavý článok v súvislosti s tohtoročným jubilejným krakovským festivalom.

V čase festivalu sa Visla v Krakove vyliala po druhýkrát
Začiatkom júna, v čase festivalu sa Visla v Krakove vyliala už po druhýkrát v tomto roku

Autor textu Tomasz Bielenia hodnotí festival kriticky a pomerne nekompromisne. Pranieruje v programe podujatia priveľa filmov vybudovaných na princípe „hovoriacich hláv“ (pravda, píše predovšetkým o tituloch uvedených mimo súťažných sekcií) a dospel k viac než pesimistickému záveru. Už v názve svojho článku vyslovil nad jedným z najstarších filmových festivalov v Strednej Európe nemilosrdný ortieľ: Nuda a konzervativizmus.4

V texte Bielenia okrem iného píše: „Sú chvíle, kedy sa mi zdá, že sa Krakovský filmový festival stane moderným, do budúcnosti orientovaným filmovým podujatím. No potom sa ocitnem na niekoľkých predstaveniach, ktoré ma opätovne utvrdzujú v presvedčení, že je to jeden z najkonzervatívnejších festivalov v Poľsku“.5

Ako je to teda naozaj? Je ten festival moderný, alebo to tam skutočne riadne páchne starinou? O súčasnej podobe krakovského festivalu bude ešte reč a ja budem s tvrdením poľského novinára polemizovať. Ešte predtým si však aspoň letmo pripomeňme mladšie roky dnešného jubilanta.

Kto vymyslel festival?

Túto otázku si v úvodnom článku retrospektívneho albumu (ktorý vyšiel práve pri príležitosti okrúhleho jubilea) kladie súčasný riaditeľ podujatia Krzysztof Gierat6 a je trochu prekvapujúce, že okolnosti súvisiace so vznikom podujatia v roku 1961 dnes, zdá sa už nikto nepozná. „Nevieme, kto vymyslel festival, prečo práve vtedy a prečo krátkometrážny. Bolo to obdobie súmraku „poľskej školy“ a vo svete sa práve rodili „nové vlny“.7

Festival bol spočiatku národnou, poľskou záležitosťou. V prvom ročníku prvú cenu vyhral Karabaszov film Muzikanti (Muzykanci). O tri roky neskôr, v roku 1964 mala svoju premiéru aj medzinárodná súťaž. V jej porote sedel okrem iných aj legendárny tvorca britskej školy dokumentu Basil Wright (autor filmu Song of Ceylon, spoluautor dokumentu Nočná pošta - Night Mail) či kameraman Flahertyho Príbehu z Louisiany, popredný predstaviteľ amerického cinema direct Richard Leacock. Grand Prix v poľskej i medzinárodnej súťaži zároveň získal poľský film Návrat lode (Powrót statku) Mariana Marzyńského - režisér bol na julibejnom 50. ročníku predsedom poroty dokumentárnych filmov.

Tradičné miesto konania - kino Kijów
Tradičné miesto konania - kino Kijów

V medzinárodnej súťaži na štvrtom ročníku získal jedného zo Zlatých wawelských drakov aj film Martina Slivku Voda a práca. Slovenský film v Krakove ocenili potom až v roku 2001, keď za dokument Svedok získal Dušan Hudec Strieborného draka. Ale filmári z Československa cestu do Krakova so svojimi filmami, či aj bez nich, len tak „na skusy“ či inšpiráciu merali radi a často. Veď aj pre našich tvorcov znamenal Krakov to, čo pre poľských filmárov: „Do roku 1989 bol festival pre poľských tvorcov oknom do sveta a pre poľských divákov predovšetkým oázou slobody. Tie banálne charakteristiky najlepšie a najkratšie vystihujú funkciu festivalu v tej epoche. Tu bolo možné nadchnúť a nasýtiť sa svetovými výtvormi a tak isto, hoci len na chvíľu, zabudnúť na zlopovestnú cenzúru a jej všemocnosť v komunistickej realite. Zvláštne ako sa to stalo, ale partnerským festivalom v tých časoch nebolo enderácke Lipsko, ale západonemecký Oberhausen...“8

Metamorfózy festivalu

Prestížne ocenenie Drak drakov (Smok smoków)
Prestížne ocenenie Drak drakov (Smok smoków)

Na Krakovský filmový festival som sa po prvý krát dostal v roku 2004, odvtedy som tam každoročne. Na vlastné oči som spoznal teda už festival skonsolidovaný po radikálnych spoločenských zmenách, ktoré prebehli na počiatku deväťdesiatych rokov (v rokoch 1990 – 1996 sa napríklad nekonala poľská súťaž, samostatná národná súťaž sa opäť vyhlasuje až od roku 1997), po zmenách technologických (postupný prechod od filmovej suroviny k videu), po niektorých modifikáciách pravidiel. Tie sa napokon menia stále – pred tromi rokmi sa popri súťaži dokumentárnych filmov do 60 minút zaviedla kategória tzv. dlhých dokumentov. Tento rok bola popri súťaži dokumentov (už bez obmedzenia minutáže) vyhlásená súťaž v kategórii krátkych filmov (do 30 minút), v ktorej sa zvlášť oceňovali filmy animované, hrané a dokumentárne.

Od roku 1998 festival každoročne udeľuje významnému filmárovi – striedavo z oblasti dokumentu a animovaného filmu – čestné ocenenie za celoživotný prínos k svetovej kinematografii Drak drakov. Medzi laureátov patria takí tvorcovia ako Jan Lenica, Raymond Depardon, Jan Švankmajer, Werner Herzog, Albert Maysles, Jurij Norstein, Kazimierz Karabasz, Raoul Servais, Allan King a iní. V tomto roku prestížne ocenenie prevzal legendárny tvorca amerického nezávislého filmu Jonas Mekas.

Sto lat, sto lat?

Jonas Mekas na tlačovej konferencii
Jonas Mekas na tlačovej konferencii

„...všetko najlepšie do ďalšieho polstoročia! ...nech žije festival, najmenej nasledujúcich päťdesiat rokov! ...rezervujte mi kreslo na stý festival!“ To sú len niektoré z gratulácií od filmových osobností, ako ich zozbierali tvorcovia spomínaného spomienkového albumu.9

Krakovský festival za päťdesiat rokov, na prelome mája a júna 2060? Ktovie, možno... Ale čo keď majú pravdu skeptici a filmový festival drží dnes pri živote viac menej už len tradícia a zotrvačnosť? Čo keď aj krakovský festival, podobne ako niektoré iné tradičné a kedysi slávne kultúrne podujatia, ušité pôvodne na potreby človeka minulého storočia, je dnes napriek ešte stále efektnému lesku a trblietaniu vlastne už skôr práchnivejúcim dinosaurom? Prežitou ustanovizňou, ktorú rozožiera technologická revolúcia (digitalizácia, internet...) a na prvý pohľad možno nenápadné, no zásadné a hlboké kultúrno-spoločenské zmeny, v ktorých sa modifikuje význam a poslanie umenia a kultúry. Veď napríklad aj festivaly populárnej piesne, progresívne a obľúbené od konca päťdesiatych rokov minulého storočia, celkom dobre prežívajuce ešte v rokoch šesťdesiatych, v nasledujúcich dekádach takmer bez výnimky zanikli, alebo sú dnes celkom bezvýznamné. Za desaťročia sa totiž svet pop music neuveriteľne zmenil – a koho dnes ešte vzrušuje San Remo, Sopoty, Bratislavská Lýra..?

Jonas Mekas s prestížnym ocenením
Jonas Mekas s prestížnym ocenením

Áno, aj film sa za desaťročia neuveriteľne zmenil a neustále sa mení. Ale keďže časť kinematografie - akokoľvek je to časť malá - nie je len zábavou, ale má aj vyššie kultúrne ambície a v neposlednom rade aj šancu byť umením, môžu byť niektoré filmové diela takpovediac nadčasové. Zrejme sú to tie filmy, o ktorých Švankmajer hovorí, že sú „normálne“. No a filmové festivaly, aj ten krakovský, sú platformou, kde sa s niektorými z nich, ale neraz aj s ich tvorcami možno stretnúť.

Na festivale má človek príležitosť vidieť dokumenty na veľkom plátne, divák zažíva tradičné „kinové“ kolektívne sledovanie a môže s davom súzvučiť, či naopak vzpierať sa prevažujúcej atmosfére v sále (porovnaj s individuálnym sledovaním na monitore počítača). Tu sa možno spontánne o filmoch pohádať, autorom slušne vynadať (porovnaj s anonymnou diskusiou na internetovom fóre...), tu sa možno rozochvieť množstvom doplnkových zážitkov (diskusie, fóra, vernisáže, koncerty, bankety...).

Možno, že gén dlhovekosti niektorých filmových festivalov pochádza od samotných filmov – pravdaže len niektorých. Tých, ktoré sú nadčasové. Práve kvôli takýmto filmom bude mať zrejme nadčasovú životnosť aj inštitúcia, kde sa takéto filmy premietajú. Keď sa teda majster Švankmajer s určitými obavami pýta, dokedy to tak bude, ponúka sa optimistická odpoveď: pokiaľ sa budú nadčasové filmy, alebo ak chcete filmy „normálne“ nakrúcať. Dovtedy budú mať zmysel aj tie festivaly, kde sa takéto filmy budú premietať. Trebárs aj za päťdesiat rokov. Niektorí z nás to možno ešte uvidia, zažijú...

50. ročná tradícia festivalu
50. ročná tradícia festivalu

Krakov 2010 – konzervatívny aj progresívny zároveň

Prepnime však teraz z futurológie opäť na prítomnosť. Takže aký bol jubilejný, päťdesiaty ročník? Konzervatívny a nudný, ako o tom píše Tomasz Bielenia, pretože sa na ňom odpremietalo niekoľko dokumentov klasicky zostavených z hovoriacich hláv a explikujúceho komentára? Alebo progresívny, pretože nielen v jednotlivých nesúťažných sekciách, ale aj vo všetkých kategóriách súťaže – a napokon aj medzi ocenenými - bolo množstvo debutov a titulov mladých filmárov?

V strede Krysztof Zanussi, predseda poroty súťaže krátkych filmov, vpravo A. Odorowicz, riaditeľka PISZF
V strede Krysztof Zanussi, predseda poroty súťaže krátkych filmov, vpravo A. Odorowicz, riaditeľka PISF

Myslím, že ten festival bol taký, aj onaký. To, že je polstoročné kultúrne podujatie v niečom konzervatívne, je myslím celkom prirodzené, možno je to akýsi dôsledok „ťarchy“ vlastnej tradície. V programe festivalu (v súťaži i mimo nej) sa niektoré „staromódne“ filmy z času na čas objavujú jednoducho zrejme preto, lebo sú dôležitým reprezentantom určitých tradičných kultúrnych prúdov alebo nositeľmi hlbšej kultúrnej tradície. Možno, že tie diela nie sú práve formálne progresívne a tak nejak „trendi“, ale netrúfal by som si ich v programe festivalu a priori diskvalifikovať ako nelegitímne.10 No a treba v záujme korektnosti zároveň zdôrazniť, že konzervatívne prúdy rozhodne nie sú v profile Krakova prevažujúce. Naopak, dominantná je spomínaná programová orientácia na mladého tvorcu a generačne príbuzného diváka. Niekedy je možno dokonca študentských filmov v súťaži aj priveľa, akoby festival trochu konkuroval špecializovanému filmovému podujatiu Etuda, odohrávajúcemu sa v Krakove každoročne v novembri.

Takže konzervatívny, či progresívny? Dúfam, že to nevyznie ako alibizmus, ale trúfam si tvrdiť, že festival v Krakove je už niekoľko rokov v konečnom výsledku taký, aký ho chcete mať, aký si vyberiete, zostavíte. Určite ani jubilejný ročník nebol bez chýb, ale najväčším pozitívom krakovského festivalu v abrahámovinách je to, že si máte z čoho vyberať. Že si do veľkej miery zostavíte podujatie na svoj vlastný obraz sami. A že naozaj máte z čoho, lebo ponuka je skutočne pestrá a bohatá.

Mladé publikum festivalu
Mladé publikum festivalu
Päť minút (a čosi) z jubilejného festivalu...
Krátka filmová impresia
Život je niekde inde?
Krátke a najmä dlhé rodinné dokumenty v Krakove
Stretnutia a zápasy
Nepriatelia ľudu a pomníky obetiam
Dokumentárny film existuje
Nudný život v dokonalom svete na sever od Kalábrie?
Ucieknijmy od niej
Rodinná dokumentárna telenovela vo filme Marcina Koszałku Utečme od nej
Návraty Mariana Marzyńského
Nielen o úspešnom dokumentárnom debute Návrat lode, ale aj o súčasnom dokumentárnom filme hovorí Marian Marzyński
Jonas Mekas a jeho krakovská proklamácia
Obrana „celuloidu“ a „šestnástky“
  • Citované podľa: Krakow Film Festival 50/1961 - 2010, s.165
  • Vlastne sa vo filme vyskytujú otázky štyri: kedy si sa narodil (odpoveď zakaždým titulku), kto si, čo je pre teba najdôležitejšie a čo by si si prial – čo očakávaš od budúcnosti?
  • Podobnú generačnú a zároveň nadčasovú výpoveď pomocou jednoduchého princípu ankety nakrútil v Československu už v roku 1964 vo svojom filme Největší přání Jan Špáta
  • Text možno násť na tejto stránke
  • Citované podľa Tomasz Bielenia: Nuda a konzervativizmus, www.muzyka.interia.pl
  • úraduje v čele festivalu počas ostatnej, piatej dekády, od roku 2000
  • Krzysztof Gierat: Kto vymyslel festival? in Krakow Film Festival 50/1961 - 2010, s. 9
  • tamže
  • Citované priania sú v poradí za sebou od: Marek Hendrykowski, filmový teoretik, publicista, Stephen a Timothy Quay, režiséri, Laurence Boyce, riaditeľ Medzinárodného krátkometrážneho filmu v Hull
  • Najvýstižnejším reprezentantom filmového konzervativizmu tohtoročného festivalu by mohol byť napríklad film Čo tu robím? Tadeusz Konwicki (Co ja tu robie? Tadeusz Konwicki) režiséra Janusza Andermana. Takmer hodinový dokument je po formálnej stránke iba prostým a konvenčným interview s významným prozaikom, scenáristom a režisérom, pričom však v rozhovoroch so striedajúcimi sa partnermi (literáti, kritici, filmoví publicisti) vzniká pútavá reflexívna freska o tvorbe, spoločnosti a dejinách. Film bol súčasťou poľskej národnej súťaže.