Festival>>Krakov 2009>>Unmistaken Child

Unmistaken Child

Vyvolené dieťa

leto 2009 Tomáš Hučko

V roku 2001 vo veku 84 rokov umiera svetovo známy (aspoň v zainteresovaných kruhoch) tibetský majster Lama Konchong. Najvyšší tibetský duchovný, Dalai Lama poveruje oddaného žiaka zosnulého mnícha Tenzina Zopu, ktorý bol od svojich siedmich rokov v službách majstra, aby našiel následné prevtelenie, reinkarnáciu svojho učiteľa. A tak sa teraz už 28 ročný Tenzin, ktorý do smrti svojho majstra neopustil múry kláštora vysoko v himalájskych horách1 vydáva na strastiplnú púť hľadania dieťaťa, v ktorom má duch Konchonga naďalej prebývať. Tenzin putuje po drsnej tibetskej krajine s úchvatnými scenériami pešo, na mulici, vrtuľníkom – vybavený len tým najnutnejším k prežitiu, no najmä zasvätený do tajuplných indícií a podmienok, ktoré musí dieťa spĺňať, a ktoré sa preverujú špecifickými testami, aby sa spoľahlivo určilo telo, v ktorom teraz prebýva duch majstra. Reinkarnácia sa musí určiť do štyroch rokov života chlapca, lebo neskôr by bolo oddelenie dieťaťa od rodičov už nemožné. Kým je Tenzin vo svojom putovaní a hľadaní napokon úspešný, ubehnú práve štyri roky, a za ten čas na mnohých cestách mnícha sprevádza izraelský filmár Nati Baratz, aby nakrútil svoju jedinečnú dokumentaristickú správu o výnimočnej misii.

Výnimočný námet, exkluzívne nakrúcanie

„Môj záujem o Tibeťanov sa datuje od roku 1993, keď som v Tibete trampoval [...] skromný, mierumilovný a šťastný charakter tibetských ľudí sa ma neobyčajne dotkol. Pocítil som však tiež silnú morálnu zodpovednosť, aby som prispel k záchrane tejto neobyčajnej kultúry, ktorá je vážne ohrozená v dôsledku čínskej okupácie a útlaku. Odvtedy mám veľkú túžbu podeliť sa o toto všetko s inými“2, hovorí režisér o svojich prvotných motívoch nakrúcania v Himalájach. V roku 2002 navštívi Baratz Tibet opäť, s manželkou Liat sa po 800 kilometrovej bicyklovej túre z Lhasy do Katmandu zúčastnia mesačného kurzu v kláštore Kopan, aby si podľa vlastných slov „prehĺbili svoje porozumenie tibetského budhizmu“. Zatiaľ by ten príbeh celkom zapadol do známeho rámca, kedy jedinci zo Západu, sklamaní či len znudení domácim prostredím s tradičnými hodnotami západného sveta hľadajú nový životný zmysel a naplnenie v exotických východných destináciách, filozofiách a náboženstvách. Ale na konci kurzu sa režisér stretáva s Tenzinom a dozvedá sa o jeho zosnulom majstrovi, ako aj o zodpovednej výzve hľadania prevtelenia učiteľa. „Celú noc som nemohol zaspať, uvedomujúc si, že tento skvelý mladík práve hľadá majstrovu reinkarnáciu. To bol príbeh, ktorý sa musí nakrútiť“, vyznáva sa režisér. Presvedčí Tenzina o zmysle nakrúcania a ten dokonca režisérovi sľúbi aj maximálne možný, takpovediac exkluzívny prístup k procesu hľadania prevtelenia, k jednotlivým udalostiam. Filmovanie však ešte predtým podlieha schváleniu vysokopostaveného duchovného v tibetskej cirkevnej hierarchii (Lama Zopa Rinpoche), po zdĺhavom čakaní režisér napokon aj z týchto miest dostane exkluzívne povolenie, s podmienkou, že nič z nakrúteného materiálu nesmie zverejniť skôr, ako sa reinkarnácia definitívne potvrdí. To môže pravda trvať i dvadsať rokov, ale Baratz, vkladajúc do neistého filmového projektu len svoje vlastné prostriedky, množstvo energie a drahocenný čas s tvrdými podmienkami súhlasí.

Veriť, či neveriť v reinkarnáciu?

Ilustračné foto

A čo je napokon vo filme samotnom? Sme svedkami, ako režisér s veľkou empatiou a z bezprostrednej blízkosti sleduje putovanie a počínanie si Tenzina Zopu pri napĺňaní svojej misie. Sprevádzaný len dvojčlenným štábom (kameraman a režisér) putuje mladý mních z dediny do dediny, stretáva a rozpráva sa s miestnymi ľuďmi, vyhľadáva rodiny s dieťaťom, ktoré spĺňa základné predpoklady a skúma, či sa napĺňajú aj podmienky sofistikovanejšie. Nevdojak chlapcov podrobuje tajuplným testom, skúškam, ktoré stanovili tibetskí majstri. „Uvedomil som si, že nájsť prevtelenie je úloha tisíckrát dôležitejšia, ako môj život“, hodnotí Tenzin svoje poslanie. Je mníchovo vyhlásenie iba sporným prejavom náboženského fanatizmu, alebo môže byť krajná oddanosť splneniu poverenia, úlohy v niečom aj inšpiratívna, obzvlášť v postmodernej epoche, kedy mnohé tradičné hodnoty a záväzky čoraz viac podliehajú relativizácii či bagatelizácii? Možno, že v prípade Tenzina nejde len o neotrasiteľnú vieru v nadprirodzené veci sprostredkované jeho náboženstvom, ale že súčasne verí, že človek v živote musí mať nejakú úlohu. Keď ju nemá, vtedy je život pustý a nemusí byť dôležitý.

Myslím, že nebude prezrádzaním pointy, keď zverejním, že Tenzin chlapca vyhovujúceho všetkým podmienkam a spĺňajúceho všetky úlohy napokon našiel a Dalai Lama reinkarnáciu do štvorročného chlapca menom Tenzin Phuntsok potvrdil. Veď v opačnom prípade by sme ten film ani nemali možnosť zhliadnuť, lebo sa k tomu Nati Baratz zaviazal. „Po skončení filmu sa ma ľudia často pýtajú, či verím v reinkarnáciu. Myslím si, že je lepšie neodpovedať priamo na túto otázku, a to z viacerých príčin. Jednoznačne rozhodovať o nezávislej existencii mysle a duše je veľmi náročné a vždy zostane otázkou viery. Nezáleží na tom, čo ľudia vidia vo filme, nepresvedčí ich ani jedna možnosť. Dávajúc konkrétnu odpoveď by som u divákov zničil proces ich vlastného hľadania, ten proces však bol vždy mojím hlavným cieľom v tomto filme“, dodáva režisér.

Skutočne, keď ako diváci so zatajeným dychom sledujeme, ako malý Phuntsok úspešne zdoláva úlohu za úlohou skúšky, keď napríklad spomedzi podaných ružencov suverénne siahne práve po obľúbenom predmete Lamy Konchonga, čo vyvolá slzy dojatia Tenzina Zopu, môžeme alebo uveriť, že v telíčku chlapca sa usídlil duch veľkého majstra, alebo sa prikloníme k verzii, že po štyroch rokoch hľadania a testov konečne zahrala zhoda náhod a okolností. Tak či onak, ako diváci máme na výber a naše rozhodnutie v konečnom dôsledku neoslabuje dramatičnosť a pútavosť celého dokumentárneho príbehu.

Dojímavá a vzrušujúca, alebo aj podnetná a inšpiratívna ázijská exotika?

Vo filme Vyvolené dieťa je nepochybne koncentrované množstvo tvorivej i obyčajnej ľudskej energie. Sledujúc to pútavé himalájske roadmovie mi však napadá, či okrem diváckeho zážitku z pôsobivého stvárnenia exkluzívneho námetu zanecháva film vo mne aj čosi iné, ako len zážitok z profesionálne a v intenciách dobrej dramaturgie realizovanej story.

Celý film do veľkej miery stojí a padá na dvoch veciach: na výnimočnosti námetu – hľadanie a „nájdenie“ reinkarnácie je skutočne výnimočný, nie typický príbeh. A potom na exkluzivite, čiže vďaka získaniu výnimočného prístupu k námetu a jeho protagonistom. K obom sa napokon režisér sám priznáva a tieto aspekty samozrejme samy o sebe dielo nediskvalifikujú (výnimočnosť námetu a exkluzivita prístupu nie sú v dokumente ani tvorivým „hriechom“, ale ani automatickou zárukou hodnôt). Navyše autor v náročnej realizácii prejaví vysokú mieru filmárskeho talentu, ale aj ľudskej pokory a svoj jedinečný príbeh takpovediac nespáli. Lenže čím ten pekný a dojemný príbeh z opačnej strany zemegule inšpiruje diváka zo Západu? Podobne ako tisícky iných dokumentov z Ázie, a pripusťme, že aj oveľa horších, povrchnejších a narýchlo zbúchaných cestopisov, ale v konečnom dôsledku aj kultivované Vyvolené dieťa svojím prínosom v podstate len rozmožuje naše divácke poznatky o iných, exotických kultúrách z končín sveta, kde sa po stáročia zastavil čas. Ako sú však tieto poznatky použiteľné v našich európskych životoch, či v životoch ľudí z Ameriky, či v krajine pôvodu autora – v Izraeli? Či je v našich západných, nepochybne komplikovaných a problémových reáliách naozaj inšpiratívny a použiteľný budhistický modus vivendi? Nuž, možno sa dohodneme, že rôzne kultúrne modely z rozličných kútov našej planéty sa nedajú celkom dobre mechanicky prenášať a aplikovať naprieč kontinetami, v protiklade k historickej a kultúrnej determinácii, ani proti stupňu civilizačného rozvoja (nech už ho chápeme akokoľvek, pozitívne či s výhradami, či dokonca negatívne). Pravda, popri niektorých neraz módnych, ale jednak marginálnych trendoch, ktoré sa o to v našich pomeroch pokúšajú (v dňoch, keď píšem tieto riadky napríklad vyvoláva pobavené úsmevy na perách bratislavčanov skupinka v oranžových hábitoch s vyholenými hlavami, do omrzenia vyspevujúca svoje hari krišna, hari hari...), môžeme byť vo vzťahu k iným, aj k exotickým kultúrám ešte stále triezvymi partnermi. Môžeme byť vnímavými ale aj tvorivými divákmi, poslucháčmi, ktorí k exotike nepristupujú ani výlučne nekriticky obdivne, ani konzumentsky pasívne, ani povýšenecky a autoritatívne, ani apriori zamknutí a odmietajúco. A tak hoci film Natiho Baratza pristupuje k tibetskej realite skôr s obdivom a so sympatiami ako analyticky podnetne, okrem antropologicky hodnotnej dokumentácie podôb života v súčasnom Tibete môže mať pre nás ten film predsa len aj určitý inšpiratívny prínos. Najmä vtedy, ak si divák bez ohľadu na svoju geografickú a kultúrnu determinovanosť, bez ohľadu na svoje filozofické východiská, bez ohľadu na svoju vieru a jej podobu či jej absenciu z filmu napokon „vydoluje“ a potvrdí to univerzálne ľudské, čoho je v konečnom dôsledku nositeľom aj skromný, sympatický mladý mních, hľadajúci reinkarnáciu svojho majstra, s najväčším nasadením plniac svoju úlohu, svoje životné poslanie. Bez ohľadu na to, či v reinkarnáciu veríme, alebo nie.

Unmistaken Child
Vyvolené dieťa
Izrael, 2008, 102 min
Scenár Nati Baratz, Ilil Alexander, Ron Goldman
Kamera Yaron Orbach
Strih Ron Goldman
Réžia Nati Baratz