Festival>>Kino na hranici/Kino na granicy 2011

Kino na hranici/Kino na granicy 2011

13. ročník filmovej prehliadky v Cieszyne a v Českom Těšíne

júl 2011 Tomáš Hučko
Na námestí v Cieszyne

„Trinásť – pánboh pri nás!“ Ale nie v Cieszyne, ani v Českom Těšíne - na povery na brehoch rieky Olzy naozaj nebol čas. Program prehliadky Kino na hranicy/ Kino na granicy bol totiž nabitý zaujímavými filmami. Samozrejme predovšetkým hranými, ale tento rok sa premietalo aj veľa dokumentov.

Retrospektívu mali bratia Lutheroví, slovenský režisér Slavomír Luther a jeho brat Igor, ktorý je kameramanom nielen vynikajúceho Jakubiskovho debutu Kristove roky, ale po svojej emigrácii po vpáde vojsk varšavskej zmluvy do Československa stál aj za kamerou filmov takých slávnych režisérov ako sú Volker Schlöndorff či Andrzej Wajda. Retrospektívu mal samozrejme čerstvý „storočník“ Otakar Vávra, a bola tiež retrospektíva filmov s hudbou predčasne zosnulého skladateľa Krzystofa Komedu (skladal hudbu k mnohým poľským filmom Romana Polanského, ako aj k jeho americkému titulu Rosemary´s Baby).

Maďarský element predstavoval film Bibliothéque Pascal režiséra Szabolcsa Hajdu, no a boli samozrejme aj filmy nové, predovšetkým poľské, české a slovenské. Z tých najnovších, s rokom výroby 2011 spomeňme hádam aspoň tituly: Čas grimás Petra Dimitrova, Odcházení Václava Havla, Izba samovrahov (Sala samobójcow) Jana Komasu, Osmdesát dopisů Václava Kadrnku.

Na divokom východe v Strednej Európe

Pred filmovým predstavením v divadle v Cieszyne

Bolo tento rok však predovšetkým trochu „westernovo“. Ústrednou témou trinásteho ročníka bol filmový western, a to takpovediac z našich končín, z prérií, saván, kaňonov, ale tiež saloonov a wigwamov, ktoré sa nachádzali na tejto strane železnej opony, čiže vlastne na „divokom východe“. Stredoeurópske mutácie tradičných žánrových schém, ale aj ich parafrázu, ironizáciu či iné tvorivé spracovanie sme si pripomenuli vo viacerých filmoch predovšetkým z uplynulých desaťročí minulého storočia: napríklad v jednom z prvých socialistických westernov, už z konca päťdesiatych rokov, vo filme Smrt v sedle režiséra Jindřicha Poláka. Takmer povinnou klasikou je samozrejme aj Lipského Limonádový Joe aneb koňská opera z polovice šesťdesiatych rokov, ale v sekcii sa premietal tiež „eastern“ z medzivojnových Tatier Noční jazdci režiséra Martina Hollého, nakrútený na Kolibe koncom osemdesiatych rokov, a taktiež na konci deväťdesiatych rokov na westernovom pôdoryse nakrúcaný film Vladimíra Michálka Je třeba zabít Sekala.

Poľské „westerny“ reprezentovali tituly Právo a päsť (Prawo i pięść, 1964, réžia Jerzy Hoffmann, Edward Skórzewski, aplikácia westernových konvencií v povojnovej poľskej skutočnosti) a Vlčie ozveny (Wilcze echa, 1968, réžia Aleksander Ścibor-Rylski)

Hrané filmy v sekcii dopĺňalo aj zopár animovaných filmov, napríklad Malý western a Starý kovboj Witolda Giersza, ale aj večerníčková epizóda Bolek a Lolek na divokom západe.

Električkové túžby a nostalgie

Lisabonská električka v Cieszyne

No a hodne bolo v programe aj retrospektív. Tak predovšetkým sa pripomínala storočnica tešínskej električky a tiež storočnica, ktorej sa nedávno dožil Otakar Vávra. Paradoxne, tá električka väčšinu zo svojich sto rokov prežívala len v spomienkach, keďže v roku 1921 bola v meste električková doprava zrušená, pretože povojnové rozdelenie mesta komplikovalo jej prevádzku. Zaujímavé informácie o električke prináša na stránkach katalógu text Macieja Dombinioka. Autor píše napríklad o okolnostiach vzniku trate v roku 1911, keď v národnostne zmiešanom centre rakúskeho Tešínského Sliezska (žili tu predovšetkým Nemci a Poliaci, ale aj asi 5 percentná česká menšina) spojila trasa historické centrum mesta s rozrastajúcimi sa časťami na ľavom brehu rieky (dnešný Český Těšín), a najmä s tam vybudovanou budovou železničnej stanice košicko – bohumínskej dráhy. Zo zasväteného textu sa však dozvieme aj čo – to o ďalších osudoch električkového „hardvéru“ po zrušení prevádzky. Čo sa stalo s vozňami (jazdili ešte v Łodzi a Bielsku), kam sa podeli koľajnice, ktoré budovy sa zachovali a akému účelu slúžia dnes.

Pred cieszynskou radnicou

Električkám, či skôr koľajovej doprave v širšom zmysle bola na prehliadke venovaná tematická retrospektíva s viacerými hranými filmami: Dáma na kolejích (1966) Ladislava Rychmana, Kalamita (1981) Viery Chytilovej, maďarský film Revízori (Kontroll, 2003) Antala Nimróda o svojskom svete veľkomestského metra, či rozkošne naivná Tramvajáda (Tramwajada, 1989) Bolesława Pawicu. Medzi „koľajnicové“ filmy sa do sekcie priplietol ešte i autobusársky Florenc 13.30 (1957) režiséra Josefa Macha, no a farby nefabulárne v retrospektíve hájil aj dokument: pozorovacia štúdia pasažierov prímestského moskovského vlaku Električka (Elektryczka, 2005) režiséra Macieja Cuske.

A na tešínske námestie sa električka dostala napokon aj v takmer reálnej podobe - v podobe veľkoplošného obrazu maliarky a akčnej umelkyne Gabriely Pienias (študovala v Cieszyne a v Lisabone). Znázorňuje pravda električku z najodľahlejšieho kúta Európy, lisabonskú tramvaj eléctrico, ale na odvrátenej strane diela sa na pripnuté petičné hárky adresované primátorom oboch častí mesta bolo možné angažovať za obnovenie starého dopravného spojenia. Tejto myšlienke v meste s funkčným schengenským režimom určite nebránia dôvody, pre ktoré v rokoch po prvej svetovej vojne, pri rozdeľovaní starej monarchie došlo k likvidácii električky, sú však nepochybne prekážky iné, napríklad ekonomické. Ale prekážky sú na to, aby sme ich prekonávali...

Otakar Vávra

V kine v Českom Těšíne

Koncom februára sa dožil sto rokov, médiá nám to výročie pripomenuli v bohatom rozsahu, a neobišlo sa to tiež bez celkom pochopiteľných úvah a protichodných diskusií o jeho prínose pre kinematografiu a zároveň o jeho kontroverzných, či bez eufemizmu na rovinu povedané - negatívnych činoch a postojoch. Táto diskusia v českých médiách bola poučná a nepochybne prospešná. Vzhľadom na dramaturgický charakter prehliadky sa pokračovanie diskusie do Těšína ani Cieszyna explicitne neprenieslo, čo je asi škoda, ale ťažko by sme to hodnotili jednoznačne ako nedostatok. Veď k vlastným úvahám vnímavého a aspoň trošku zorientovaného diváka napokon nabádali samotné filmy, ktoré boli náplňou režisérovej retrospektívy. Zastúpené boli klasické filmy zo štyridsiatych rokov, Turbina s Lídou Baarovou, Krakatit s Karlom Högerom a slávna Romance pro křídlovku z polovice šesťdesiatych rokov, z obdobia tzv. druhého dychu, keď sa odrazu v tvorbe klasika trochu prekvapivo objavili dobové polohy filmového výrazu, napríklad lyrizmus, prvky inšpirované tvorbou príslušníkov "novej vlny". Vrcholom retrospektívy však bol nepochybne film z roku 1969, ktorý je zrejme aj vrcholom Vávrovej povojnovej tvorby - Kladivo na čarodějnice, a podľa viacerých pozorovateľov z nej takpovediac vytŕča. No a v kontexte týchto filmov je potom rozhodne zaujímavý aj režisérov filmový paškvil z roku 1989 Evropa tančila valčík, ktorý je aspoň jednou výstižnou ukážkou režimu poplatnej filmovej produkcie (slovo „tvorba“ sa tu urputne vzpiera užitiu...), ktorá názorne ilustruje onú „kontroverznosť“ tvorcu. Ten film je priehľadnou, účelovou interpretáciou dejín z pozícií marxisticko – leninských doktrín a demagógie. „Odhaľuje“ rozpory a príčiny, ktoré doviedli národy ku konfliktu prvej svetovej vojny, pričom príslušníci európskych panovníckych rodov sú všeobecne vykresľovaní ako neschopní tajtrlíci, hnaní vo svojom neuváženom konaní nielen reakčnými mocenskými ambíciami, ale neraz i osobnými rozmarmi a úchylkami. Veľkej pocte sa vo filme naopak tešia motívy slovanskej vzájomnosti, solidarity utlačovaných národov, náznaky sociálnych aspektov príbehov. Dalo sa potom už takmer s istotou očakávať, že pointou filmu musí byť katarktická zmienka o zmetení starého svetového poriadku v dôsledku ruskej boľševickej revolúcie... Vzhľadom na rok realizácie filmu – 1989 – nesvedčí to však už veľmi o povestnom Vávrovom inštinkte k meniacim sa režimom, o jeho umení „včas uhnout“... Koniec posledného roka z tých osemdesiatych - v minulom storočí, rok realizácie filmu Evropa tančila valčík, predsa zmietol práve ten vo filme oslavovaný boľševický svetový poriadok...

Dodo Banyák nakrúca pre reláciu STV Kinorama

Ale retrospektíva priniesla tiež dve viac než zaujímavé snímky z úplného počiatku Vávrovej filmovej kariéry. Experimentálny filmík Světlo proniká tmou z roku 1931 nakrúcal režisér ešte ako študent brnenskej architektúry, spolu s priateľom Františkom Pilátom. K vizuálnej fantázii o fenoméne elektriny v duchu dobovej filmovej - montážovej avantgardy nakrúcali tvorcovia inšpirovaní kinetickým artefaktom Zdeňka Pešánka. Štvorminutový film možno pokojne označiť za raritný, jeho ozvučená verzia je síce k dispozícii na YouTube, ale v pôvodnej kondícii - na plátne kina len zriedka. Tuším ho kedysi uviedli už na niektorom z ročníkov Febiofestu – a teraz, aktuálne v súvislosti s režisérovým výročím, v Těšíne (v kine Centrál, ako predfilm Romance pro křídlovku).

V Cieszynskom divadle sa zase v bloku s ďalšími režisérovými dokumentami (Moje Praha a diel cyklu Zlatá šedesátá s O.V.) premietol pozoruhodný Vávrov experimentálny dokument z roku 1934 Žijeme v Praze. „Filmový fejtón“ z pražských ulíc so zaujímavou kamerou Jaroslava Tuzara a s hudbou Emila Františka Buriana prináša opäť dobovú fascináciu z montážovej filmovej reči (obrazovej ale i zvukovej) a svojou tematickou i dramaturgickou koncepciou pripomína tak trochu obdobné filmové počiny z tridsiatych rokov. To však neznižuje hodnotu invenčnej snímky, ktorá je aj po rokoch zaujímavým filmovým zážitkom. Na prehliadke premietnutá na plátne veľkého kina, z filmového pásu.

Maskot westernovej prehliadky - kaktus...

Štyridsať minútový dokument Moje Praha (2002), jeden z mála autorských počinov režiséra po osemdesiatom deviatom je nepochybne zaujímavým subjektívnym pripomenutím Prahy z rokov tridsiatych, prípadne jej porovnaním so súčasnosťou. Film z tematického cyklu Febia s komentárom v podaní samotného autora neraz plasticky a farbisto opisuje atmosféru, aktérov, okolnosti, deje a príhody tej epochy, ktorej jedným z posledných žijúcich pamätníkov je práve Otakar Vávra. Diváckym potešením zo spontánneho a autentického vykreslenia doby pravda trošku otrasie poznanie, že monológy autora sú takmer doslovnou recykláciou spomienok, publikovaných v písomnej podobe dokonca už pri niekoľkých iných príležitostiach. Navyše je dobré si uvedomiť, že predmetný film je nielen priestorom pre pôsobivý obraz minulosti, ale tiež vďačnou príležitosťou pre sebaprezentáciu vo zvolenom, priaznivom svetle, príležitosťou aj pre ľubovoľnú interpretáciu vlastných postojov a činov. Asi tak, ako si to na českej scéne všimli mnohí, ako to napríklad na portáli 25 fps napísal aj Martin Čípek: “...vypráví historky, fabuluje, s chladným kalkulem říká jen to, co chce a co považuje za důležité. Velice dobře si je vědom skutečnosti, že jej nemůže kdokoli zpochybnit. Stylizuje se do masky prvorepublikového elegána, co si od mládí potrpí na luxus, na výběr nejlepších a nejdražších látek, jídel a vín.“1

Vďaka spomínanej mediálnej diskusii, ktorá nedávno prebehla v súvislosti s režisérovým jubileom má aspoň trochu zorientovaný divák z krajín bývalého Československa príležitosť k vnímaniu osobnosti Otakara Vávru a jeho diela aj v širšom kultúrnom, spoločenskom, politickom, prípadne etickom kontexte, a vďaka retrospektíve a jej konkrétnym titulom (okrem tých dostupnejších sme videli aj niektoré raritnejšie) dostal tiež zaujímavú príležitosť k vlastným, nepredpojatým úvahám, konfrontáciám a záverom. Otázne je, či takúto šancu mali aj diváci z pravého brehu rieky Olza (z Poľska)...

Dokumenty na hranici

Kino na hranici

A už len celkom stručne, aspoň telegraficky o dokumentoch, ktoré sa v Kine na hranici/Kine na granicy tento rok premietali, a ešte o nich v tomto texte nebola zmienka. Neraz ide už o tituly pomerne známe (o mnohých z nich sme už na stránkach DOKO písali v inej súvislosti), čo je zároveň aj istou (určite nie absolútnou) zárukou hodnoty vybranej kolekcie. Bolo by možné si pravda predstaviť aj trochu odvážnejší a otvorenejší prístup k dokumentárnej tvorbe, ale v konečnom dôsledku by sa to zrejme vymykalo overenému a legitímnemu dramaturgickému profilu prehliadky. Těšín naozaj nemusí a nemá suplovať selektívnu platformu v takmer neprehľadnom mori produkovaných dokumentov súčasnosti. A napokon v prospech Kina na hranici jednak hovorí napríklad aj zaradenie pozoruhodného Ostrochovského dokumentu Iľja do programu (film je o hudobnom skladateľovi Iľjovi Zelienkovi a jeho odchádzaní z pozemského sveta). Tomuto nie celkom docenenému dielu sa tak v Cieszyne dostalo festivalového zadosťučinenia, ktoré si zaslúži (hoci ho vo vysielaní uviedla už i koprodukujúca STV, festivalové pocty a podstatne väčší mediálny ohlas si vyslúžili viaceré oveľa slabšie „tutovky“, ako napríklad vyslovene zlý Nesvatbov...).

Zoznam dokumentov je tento rok v každom prípade naozaj impozantný a reprezentatívny, s už spomínanými výhradami... V Těšíne či Cieszyne sa tento rok hrali dokumentárne filmy: Český mír Víta Klusáka a Filipa Remundu, Vše pro dobro světa a Nošovic Víta Klusáka, Katka Heleny Třeštíkovej, Mongolsko v tieni Džingischána Pavla Barabáša, Nebe peklo Davida Čálka, Nesvatbov Eriky Hníkovej, Osadné Marka Škopa, Arsy – versy Mira Remu.

Žijeme na hranici
Filmová impresia z Cieszyna s prvkami medzivojnovej avantgardy a westernu