Festival>>INPUT 2009>>14-18 Noise and Fury

14-18 Noise and Fury

Hluk a hrôzy prvej svetovej vojny v (príliš) atraktívnom balení

leto 2009 Tomáš Hučko

V súčasnosti, keď pod erozívnym vplyvom času, ale aj v dôsledku meniacich sa hodnotových preferencií blahobytnej spoločnosti Západu (kam v tomto kontexte už celkom patrí aj Slovensko) slabne všeobecné historické povedomie, oslabuje sa záujem a blednú vedomosti aj v spojitosti s podstatne novšími udalosťami našich dejín, ako so svetovým konfliktom z prvej tretiny minulého storočia. Nie jeden zo súčasných maturantov si bez väčších problémov pomýli deje roku 1968 a 1989, aké povedomie môže mať potom napríklad o roku 1948, alebo o druhej svetovej vojne, nehovoriac už o vojne svetovej prvej...?

V tomto zmysle dokument 14-18 Hluk a zbesilosť plní dôležitú misiu, veď sa podujal na špecifickú dokumentaristickú fresku, ktorej cieľom bolo priblížiť nielen priebeh jednotlivých udalostí krvavého konfliktu, ale priniesol divákovi tiež príležitosť pomerne plasticky precítiť utrpenia účastníkov vojny z radov obyčajných vojakov. „Ingrediencie“, ktoré k tomu autori použili, boli vo veľkej miere autentické, bolo to predovšetkým množstvo filmového archívneho materiálu. Ale aj citáty dobových písomných dokumentov, oficiálnych textov i súkromnej vojnovej korešpodencie. A značný priestor v štruktúre a v poetike diela dostali aj prostriedky tvorivej interpretácie, mnohé legitímne ale i niektoré sporné. Výborným tmeliacim princípom je napríklad subjektívna interpretácia – komentár fiktívneho anonymného radového vojaka, ktorý sa vinie celým filmom. Približuje nielen jednotlivé deje a udalosti, ale vďaka subjektívnej interpretácii má divák lepšiu šancu na vcítenie sa do rozsahu utrpenia a hrôz bežných účastníkov zo zákopov. Jedinec, ktorého interpretáciu počúvame, je vlastne výplodom „génového – dramaturgického inžinierstva“ tvorcov, jeho príbehy a prežívania sú kompiláciou mnohých konkrétnych, neraz i neznámych, bezmenných frontových vojakov. Tento princíp je samozrejme známy z literatúry, a nie je cudzí ani vo filmovom dokumente, aj tu sa ujal a skonvencioval. Naznačiť divákovi „pravidlá hry“ pri použití tohto princípu nie je zložité.

Problematickejšie je to však už s inými priamymi zásahmi do autentických materiálov, otázne sú niektoré ich úpravy či spájanie autentických a fiktívnych prvkov. Tak predovšetkým sú všetky použité archívne filmové materiály „farebné“. Teda dodatočne kolorované. Technológia farebného filmu bola v poľných podmienkach prvej svetovej vojny jednoducho nemysliteľná, i keď sa s nielen s tónovaným, ale aj farebným filmom experimentovalo už začiatkom minulého storočia1, i keď mnohé vojnové zákopové scény nie sú autentickým reportážnym záznamom, ale výsledkom rekonštrukcie, niekedy aj ateliérovej. Tak či onak, prvá svetová vojna (a viac než v prevažnej miere aj svetová vojna druhá) je zaznamenaná monochromaticky, akokoľvek nám ju na farebné displeje našich domácností prinášajú viaceré televízne cykly v neadekvátnom pestrofarebnom prevedení.

Ilustračné foto

Archívne zábery dokumentu 14-18 Hluk a zbesilosť sú však navyše aj ozvučené. Autentické zábery vznikali samozrejme ako nemé, v tom čase a vo frontových podmienkach (nielen tam, ani v zázemí) nebol ešte k dispozícii kvalitný záznam zvuku, nehovoriac už o jeho synchronizácii s obrazom. Ale nebuďme ortodoxní puristi. Ide o mieru, dodatočná, citlivá práca s archívnymi ruchmi môže predsa prepožičať sekvenciám atmosféru, posilniť ich pôsobenie, častokrát účinnejšie ako akákoľvek hudba, ktorá napokon tiež nie je autentickou súčasťou predkamerovej reality. Ale prečo potom  ruchy či hudba áno a farba nie? Nuž preto, že archívne ruchy nie sú natoľko konkrétne, natoľko determinujúce, ako obrazová farebná informácia. Ruchy svojou približnosťou v interpretácii reality nevytvárajú nejaké kategorické kvality, ktoré by bezo zvyšku určovali (vlastne by predstierali), aká je, či bola predkamerová realita.

Tvorcovia však nezostali len pri evokovaní atmosféry archívnych materiálov prostredníctvom ruchov, nabrali dokonca guráž vybaviť ich replikami, synchrónnymi rečovými prejavmi. Nie je to technicky nijak zložitý proces, bežnou dabingovou technológiou možno staré nemé zábery „dovybaviť“ replikami, dialógmi, ktoré stačí len približne napasovať na ústnu artikuláciu a ilúzia je takmer dokonalá (veď na tomto princípe pomerne jednoduchej ilúzie vlastne funguje dabing všetkých cudzojazyčných filmov a seriálov). Nuž nazdávam sa, že takáto invencia, takáto snaha sprítomniť, dotvoriť archívny materiál už prekračuje únosnú mieru, že dochádza k manipulácii s autentickými záznamami, k deformácii dokumentárneho materiálu.

Vrcholom manipulácie je napríklad scéna, v ktorej mužstvu britských či francúzskych vojakov (napriek farebnému rozlíšeniu uniforiem som si nezapamätal ich národnú príslušnosť, napokon nie je v tomto prípade podstatná) vojenský lekár prednáša propagandistickú charakteristiku nepriateľa. Lekár „v synchrone“ zápalisto vykresľuje Nemcov ako ľudí (či skôr neľudí), ktorí páchnu, majú smradľavý dych a podobne. Záber lekárovej prednášky je snímaný v pomerne veľkom celku, na ústa lekára nevidíme, ale postoj tela a gestikulácia sú plne v súlade, v synchrone s dodanou zvukovou podobou prednášky. Keď sa v diskusii na varšavskom INPUT-e viacerí účastníci pozastavili nad použitým princípom, obhajovali sa tvorcovia, že frapujúci propagandistický text je skutočný, autentický (citácie pochádzajú z overiteľných autentických písomných dokumentov). Nepochybujem o autenticite textu, výsledku pracných rešerší, ale synergický výsledok, vďaka manipulatívnemu spojeniu dvoch pôvodne autentických ingrediencií je falošný. Akokoľvek je farebný a zvukový.

Nepochybne, zámery tvorcov ozrejmujúcich dejiny sú chválihodné2. V priblížení udalostí dávnejších rokov súčasnej generácii, hľadajúc nové spôsoby a formy zodpovedajúce súčasnosti však zároveň hrozí aj nebezpečie, že dnešní mladí, ktorým sa zaliečame atraktívnymi farebnými a synchrónnymi filmovými archívmi ľahko uveria, že v rokoch 1914 – 18 sa tak skutočne nakrúcalo. Synchrónne a vo farbe. Napokon, až tak by tento omyl, toto zavádzanie vadilo? Určite, pretože tam, kde dnes nevadí „malá lož“, nebude v prípade potreby prekážať ani veľká. A to je nebezpečné, v tomto sú filmy s pôvodne ušľachtilými ambíciami priblížiť vyprchávajúce deje minulosti súčasným generáciám prístupným, atraktívnym jazykom kontraproduktívne.

14-18 Noise and Fury
14-18 Hluk a zbesilosť
Belgicko, 2008, 100 min
Scenár Isabelle Rabineau
Strih Olivier Martin
Réžia Jean Francois Delassus