Festival>>Etnofilm Čadca 2010>>Etnofilm pred dvadsiatimi rokmi...

Etnofilm pred dvadsiatimi rokmi...

Nepublikovaný text o festivale v Čadci z roku 1990

december 2010 - apríl 2011 Tomáš Hučko
Rukopis z roku 1990
Rukopis z roku 1990

Nevyžiadané rukopisy nevraciame! S takouto formuláciou, v miestach niekde okolo tiráže novín a časopisov, sa kedysi bolo možné stretnúť v mnohých periodikách. To bolo ešte v časoch, keď nebol internet, blogy... ani DOKO.

Nasledujúci text, dojmy a postrehy zo šiesteho ročníka festivalu o etnológii, sociálnej a kultúrnej antropológii Etnofilm 1990 som nepísal na objednávku. Spomínam si, že vznikol z vnútornej potreby reflektovať niektoré témy, trendy, prípadne z nutkania vyjadriť názor na niektoré konkrétne tituly. Zrejme som ten text aj niekde ponúkol na zverejnenie, nepamätám si už kam, isto však viem, že zverejnený nebol. A hoci ako „nevyžiadaný rukopis“ mi materiál asi vrátený nebol, zachovala sa u mňa jeho kópia. Píšuc o šestnástom ročníku Etnofilmu na jeseň v roku 2010 som si na ten starý text spomenul, v „archiváliách“ som ho vyhľadal a so záujmom si ho prečítal.

Uznávam, že miestami v tom texte vládne určitá štylistická ťažkopádnosť. No veď ani dnes sa nepovažujem za britkého publicistu, ale v tých časoch som písal podstatne menej ako dnes (aj to väčšinou len scenáre, ktoré sú len akýmisi literárnymi náčrtmi filmových dokumentov a nie vyspelými slohovými útvarmi). Niekde by som dnes už možno inak formuloval aj hodnotenie niektorých titulov. Prekvapilo ma však, že mnohé témy, o ktorých som v súvislosti s Etnofilmom a najmä s jeho súčasnými problémami písal v aktuálnom texte o podujatí v roku 2010 sa v mojich úvahách vyskytli už v roku 1990.

Predkladám ten starý text pred prípadného čitateľa v jeho pôvodnej podobe, bez významnejších zásahov. Lebo si myslím, že subjektívny pohľad na festival spred dvadsiatich rokov môže byť do určitej miery zaujímavý aj dnes: niektoré súčasné otázky Etnofilmu majú svoju dlhšiu prehistóriu, a vypuklo sa prejavili už na šiestom ročníku v roku 1990.

Zverejňujem ten text dnes aj s rizikami, ktoré zo spomínaných limitov a nedostatkov materiálu vyplývajú. Vopred prosím o zhovievavosť, no a tu je predmetný archívny text:

Viac dobrých filmov, menej „glancu“ ako minule

Po dvojročnej prestávke sa v kysuckej metropole v dňoch 23. až 28. septembra konal festival filmovej a televíznej dokumentárnej tvorby Etnofilm Čadca 1990. Svojim tematickým zameraním by to mohla byť ojedinelá príležitosť konfrontácie filmárov strednej a tzv. východnej Európy, pretože v rámci tohto teritória sa podobné akcie pravidelne nekonajú. Ale že náš festival so svojim tematickým zameraním nie je neopodstatneným slovenským rozmarom zdedeným z predchádzajúcej éry (festival pre festival) dokazuje i zaujímavá zhoda: presne v deň otvorenia čadčianskeho festivalu zahájili obdobné prehliadky i v New Yorku a v Manchestri. Etnofilm Čadca teda zaujíma v Európe potenciálne veľmi výhodné postavenie. Aká však bola skutočnosť? Treba povedať, že zatiaľ sa uvedené možnosti naplnili len z malej časti. Etnofilm zostal naďalej len súťažou českých a slovenských filmových a televíznych štúdií, prípadne iných domácich producentov. Zahraničná účasť sa i tento rok obmedzila len na nesúťažné hosťovanie: premietlo sa niekoľko diel z rôznych krajín (Juhoslávia, Maďarsko, Taliansko, Holandsko, Švajčiarsko), osobne bolo prítomných niekoľko tvorcov týchto diel. Bola to napokon o niečo reprezentatívnejšia účasť zahraničia na festivale ako na minulom ročníku, a tak sa hádam o dva roky už konečne podarí dosiahnuť skutočnú medzinárodnosť festivalu tak, ako si to napokon aj sami organizátori želajú.

V porovnaní s predchádzajúcim ročníkom festival ako keby stratil čosi zo svojho „glancu“, zo svojej atmosféry. A nebolo to určite len vďaka menšiemu mešcu peňazí na organizovanie, veď napokon mnohé sprievodné akcie filmovej prehliadky (výstavy, tematický výlet) sa s úspechom konali i tento rok. Príčinu možno vidieť skôr v malom záujme tvorcov osobne sa festivalu zúčastniť. S tým pravdepodobne súvisí i rozpačitosť tzv. voľných tribún, kde sa mohlo a malo v pracovnej atmosfére hovoriť o jednotlivých filmoch, no diskusie sa žiaľ skoro vždy skĺzli k odvekému akademickému sporu tejto prehliadky. K dileme, nakoľko je vecný etnografický záznam faktov, ktorý si tak cenia odborníci – etnografi hodnotou v širšom slova zmysle a či je opodstatnené jeho zaradenie do súťažnej filmovej prehliadky. A naopak: nakoľko je filmové dielo dokumentaristov zobrazujúce spôsob života človeka v širších súvislostiach prínosom i pre odborníkov. Zdá sa, že výberová komisia našťastie nebola celkom v zajatí tejto dilemy – tohto roku dostali priestor vo väčšej miere i diela práve s všeobecnejším významom, prínosom. To prinieslo na prehliadku zákonite i ukážky vyššej kultúry filmového vyjadrovania a umeleckého zobrazenia, čo – ako sa vo viacerých prípadoch ukázalo – nemusí byť vôbec v rozpore s odborným prínosom pre etnografickú vedu. Naopak sa opäť dokázalo, že tzv. odborný etnografický záznam je i pre odborníka ťažko použiteľný, či dokonca nečitateľný, keď postráda elementárne prvky gramotnosti a kultivovanosti vo filmovom vyjadrovaní, v zázname reality.

Logo Etnofilmu 1990
Logo Etnofilmu 1990

A teraz k samotným filmom a k ich oceneniu. Veľkú cenu Etnofilmu získali filmy Vlak do dospělosti a Tam a späť autora a režisére Fera Feniča. Vlak do dospělosti je atraktívne nakrútenou reportážou z rukovania nováčikov (najmä z ich búrlivej cesty vlakom), sociologicko-psychologickou sondou do ich pocitov a postojov v posledných hodinách v civile, úvahou nad všeobecným javom – odcudzením sa oficiálne proklamovaným hodnotám ako sú obrana socialistickej vlasti a podobne. Film v dobe svojho vzniku (1989) nepochybne odvážny neprikrášľovaním skutočného stavu dnes „vinou“ spoločenských zmien čiastočne stratil zo svojej atraktívnosti spočívajúcej v drsnosti zobrazovania skutočnosti. Samozrejme, spoločenské zmeny nevyriešili problémy, ktoré sú predmetom režisérovho záujmu, len sa z dnešného hľadiska ponúka potreba i možnosť o nich vo filmových dielach hovoriť podstatne analytickejšie, možno na úkor určitej atraktívnosti, ale o to hĺbavejšie. To však v dobe vzniku spomínaného filmu nebolo celkom dobre možné. Filmu Tam a späť, donedávna „trezorovému“ dielu, ktoré mapuje osudy a pocity pendlujúcich slovenských robotníkov podieľajúcich sa na výstavbe hlavného mesta Prahy, sa v Čadci dostalo zaslúženej satisfakcie za nesporný prínos svojej výpovede. I keď nepriaznivé okolnosti tvorby začiatkom osemdesiatych rokov sa i na ňom dosť výrazne podpísali. Možno práve vďaka nim by sme dnes mohli dielu vyčítať určitú zbytočnú preferenciu atraktívnosti, filmárskej exhibície v zobrazení problematického sociálneho javu na úkor hĺbky vyjadrenia skutočnosti. Bolo by samozrejme na jednej strane veľmi lacné z dnešnej pozície, keď sme zrazu všetci „zmúdreli“ a všetko je nám jasné, paušálne odsudzovať diela z minulých rokov (či minulého roku) len preto, že niektoré skutočnosti nevedeli alebo nemohli predvídať a následne vo svojich dielach vyjadriť. Ale na druhej strane je tak isto dôležité priznať si určitú relativitu našich postojov, priznať si otvorene, že mnohé hodnoty čas jednoducho nepreveril, vývoj prekonal. V prípade oboch Feničových filmov tomu tak celkom nie je, majú čo – to povedať divákovi i dnes. Z týchto hľadísk však už podstatne menej úspešne dopadla celá kolekcia súťažných (!) filmov zo šesťdesiatych rokov, prihlásených Slovenskou filmovou tvorbou Bratislava. Filmy Obec plná vzdoru (r. L. Kudelka), Omša (D. Hanák), Zasľúbená zem (Š. Kamenický), Roľníci (J. Pogran) sú všetko diela, ktorým bol celé dve desaťročia súdený trezorový osud. Filmy rozhodne zaujímavé, ale do značnej miery už aktuálne neoslovujúce dnešné publikum, napríklad svojimi na svoju dobu presnými publicistickými postrehmi (Obec plná vzdoru, Zasľúbená zem). I keď sa bohužiaľ väčšina problémov spred dvadsiatich i tridsiatich rokov dodnes nevyriešilo a sú teda pre nás akútnymi, myšlienkové a tvorivé bariéry doby, v ktorej spomínané filmy vznikali sú príčinou toho, že už neoslovujú dnešného človeka bezprostredne, ale len sprostredkovane: ako hodnotný dokument doby a dokument úrovne tvorby tých rokov. A práve preto sa javí zaradenie týchto filmov do súťaže ako veľmi problematické. Najmä keď ďalšie podobné diela zo starších čias (Príbetská jar, Dvanásť rozhnevaných predsedov, Som prekliaty fotograf a ďalšie) našli adekvátne a dôstojné miesto v rámci festivalu v nesúťažnej kolekcii Slovenský sociálny dokument. Podobne vhodne bola do programu festivalu zaradená i kolekcia filmov Karola Skřipského z obdobia 60-tych a 70-tych rokov. V prípade tzv. trezorových súťažných filmov treba oceniť triezvosť hodnotiacej poroty, ktorá vo svojom verdikte jednoducho nenaletela povesti filmov rokov šesťdesiatych.

Dobový katalóg festivalu
Dobový katalóg festivalu

Osobitnú cenu poroty získal film Rodina z Perneku (r. V. Bojanovský) za „komplexný a dynamický obraz viacgeneračnej rodiny z pohraničia v historickej perspektíve“ (citovaný výrok poroty). Je to film, ktorý by si rozhodne zaslúžil samostatnú úvahu. Na tomto mieste treba aspoň letmo oceniť vysokú kultúru filmového vyjadrovania, silu emotívneho pôsobenia. Originálnym útržkovitým spôsobom rozprávania a jeho skladbou do mozaiky poznatkov, dojmov, emócií sa podarilo tvorcom vytvoriť jedinečný a výsostne filmový obraz zo života konkrétnej rodiny z pohraničia na pozadí konkrétnej historickej epochy (od nadšeného – a problematického – osídľovania v päťdesiatych rokoch až po čiastočnú stratu ilúzií koncom osemdesiatych rokov). Avšak práve vďaka svojej neortodoxnej výpovedi spôsobil film u časti divákov problémy s pochopením stanoviska autorov v otázkach hodnotenia jednotlivých konkrétnych historických javov problematického obdobia uplynulých štyridsiatich rokov (osídľovanie pohraničia a pod.). Je to film o tom, že spoločnosť dnes (r.1989) bohužiaľ dospela k strate správnych ideálov otcov z čias osídľovania? Alebo hovorí o falošných ilúziách generácie otcov a o nemožnosti ich naplnenia a dezilúzii vnukov? Aj na príklade tohto filmu možno dokumentovať nevyužitú šancu voľných tribún festivalu, kde sa tieto a podobné problémy mohli v širšom kruhu vydiskutovať.

Cenu za populárno – vedecký film získali hneď tri filmy tých istých autorov: scenáristu a dramaturga René Lužicu a spoluscenáristu a režiséra Milana Pribiša. Sú to filmy: Okolo Piliša I., Detské zvukové hračky, Fašiangové masky. Spomínaní autori obsadili súťaž ešte ďalšími dvoma filmami: Okolo Piliša II., Gajdošský rod. O všetkých by sa dalo povedať v podstate to isté: ide o „klasické televízne“ filmy s etnografickými ambíciami, avšak bez väčšej tvorivej invencie. A žiaľ i s niektorými elementárnymi dramaturgickými a režijnými chybami. Túto – doslova kolekciu však vzali do svojej „ochrany“ etnografi, argumentujúc cenným odborným materiálom, ktoré vraj tieto diela priniesli. V tejto súvislosti je hádam na mieste spomenúť iné dva filmy: Loutkařství a Kovářství z televízneho cyklu Dědicové starých řemesel (r. J. Večeřa). Určite tak isto priniesli množstvo vzácneho materiálu pre odborníkov, no navyše sa vyznačovali i kultivovanosťou filmového vyjadrovania.

Cenu časopisu Umění a řemesla určenú mladému tvorcovi udelila porota filmu A pomáhal jen bůh (r. V. Kvasnička). Škoda, že autor nevyužil naplno práve jeden z najsilnejších motívov svojho filmu: prvú slobodnú silvestrovskú noc a nasledujúci Nový rok našich krajanov žijúcich v rumunskej dedinke niekde v horách. A to radšej na úkor sekvencií z Temešváru, ktoré mali pravdepodobne zdokumentovať priebeh decembrovej revolúcie, kam však filmári dorazili zrejme neskoro.

Okrem cien poroty festivalu rozdeľovali ocenenia ešte dve poroty – trojčlenná tzv. divácka porota, ktorá cenu diváka udelila 70 minútovému dokumentu Vedľajšie zamestnanie: matka (r. E. Štefankovičová) a porota Únie slovenských televíznych tvorcov, ktorá svoju cenu „šalamúnsky“ rozdelila medzi dva televízne filmy: Vyhasínanie do svetla (r. P. Gerža) a Slováci v Maďarsku 1990 (r. P. Vrchovina). Štefankovičovej film je tiež jedným z tých, ktoré „postihol“ spoločenský vývoj a zrelativizoval silu a invenčnosť jeho výpovede. Výlučne publicistickými prostriedkami film nekompromisne kriticky mapuje sociálne postavenie ženy v spoločnosti tzv. reálneho socializmu. Možno, že práve vďaka spoliehaniu sa na výlučne publicistický uhol pohľadu (realizovaný na dosť neadekvátne veľkej ploche) sa tvorcom v čase vzniku filmu nepodarilo celkom odhaliť hlbšie, všeobecnejšie súvislosti „ženského problému“ súčasného sveta, ktoré by mali i nadčasovú platnosť. A tak sa to tvorcovia už v dobe po spoločenských zmenách snažili suplovať aspoň „súčasným“ komentárom, čo však celkom dobre nejde. Slováci v Maďarsku 1990 je filmom, ktorý dokumentuje život našich krajanov v južnom Maďarsku v blízkosti rumunských hraníc. Žiaľ, nevyhol sa trochu tendenčnému prístupu k problematike asimilácie, ale treba rozhodne oceniť prínos filmu v poznávaní donedávna celkom neznámych spoločenstiev našich krajanov v cudzine. I keď zároveň si treba uvedomiť nebezpečenstvo konjunktúry týchto tém v blízkej budúcnosti. Štyridsať minútové Vyhasínanie do svetla bolo neúmerne dlhým mapovaním každodenného života vymierajúcej moravskej obce Sovinec, v ktorom zaujíma zvláštne postavenie kultúrna aktivita fotografa Jindřicha Štreita a jeho priateľov – výtvarníkov. Autori priveľmi vsadili na výpovednú silu zachytených atmosférotvorných momentov, na poéziu všednosti, ktorá sa však v nadužívaní zmenila na nudu.

Etnofilm, festival s dlhoročnou tradíciou
Etnofilm, festival s dlhoročnou tradíciou

Z neocenených filmov treba ešte rozhodne spomenúť dielo Jak šel čas (r. M. Kučera). Je to portrét trochu čudáckeho dedinského učiteľa, ktorému sa celoživotnou láskou stali dejiny – tie v širšom slova zmysle – dejiny národa a dejiny svetové a potom aj dejiny v užšom slova zmysle: história dedinskej komunity, v ktorej žije. A práve poznanie miestnych dejín vedie k porovnávaniu hodnôt dedinského života kedysi a pseudohodnôt dnešného unifikovaného dedinského života, ktorý však nie je nevyhnutným dôsledkom pokroku. Na pozadí úsmevného portrétu učiteľa, ktorý prichádza do konfliktu so svojim profesným okolím práve pre svoje neortodoxné vnímanie dejín sa nám tak ponúka nový, objavný pohľad na problematiku spôsobu života súčasnej dediny. Je to pohľad výsostne sociálny i etnografický.

Napriek mnohým výhradám pri jednotlivých filmoch možno konštatovať, že v porovnaní s predchádzajúcim ročníkom sa tohto roku premietalo podstatne viac dobrých alebo aspoň trochu zaujímavých filmov. Verme, že to nebola celkom náhoda, pretože ani po šiestom ročníku nie je publicita festivalu medzi tvorcami najlepšia a ani sa organizátormi nejak cieľavedome nepestuje. To sa však bude musieť rozhodne zmeniť, najmä ak chce byť Etnofilm skutočne medzinárodným festivalom.

A na záver ešte jedna chúlostivá otázka. Viacerým účastníkom sa v priebehu festivalu neustále natískala otázka, či je mesto Čadca adekvátnym miestom konania prehliadky. Nie snáď preto, že by tu nebolo dosť obetavých ľudí, i vďaka nim sa predsa každé dva roky deje ten zázrak, že sa festival vôbec uskutoční. Čadci chýba niečo iné: atraktívnosť prostredia, ktorá je do značnej miery predpokladom pre atmosféru festivalu. Čadca je totiž zdevastované provinčné (hoci okresné) mesto „socialistickej výstavby“, kde nie sú adekvátne stravovacie ani ubytovacie podmienky pre udalosť medzinárodného významu a problematické je i kultúrne zázemie. Na druhej strane v prospech Čadce hovorí tradícia šiestich ročníkov, šikovnosť usporiadateľov a ich ochota poriadať i ďalšie ročníky. Rozhodne by však bolo veľkou škodou, keby sme v dôsledku neriešenia tejto dilemy prepásli jedinečnú príležitosť: aby sa Etnofilm konaný v Československu stal medzinárodnou prehliadkou rovnocennou s festivalmi v New Yorku a Manchestri, s ktorými bol tohto roku tak symbolicky synchrónne zahájený. Náš Etnofilm má na to jedinečnú šancu, pretože na starom kontinente sa zatiaľ podobná prehliadka nekoná.

jeseň 1990