Festival>>Etnofilm Čadca 2010

Etnofilm Čadca 2010

16. ročník medzinárodného filmového festivalu o etnológii, sociálnej a kultúrnej antropológii

december 2010 - apríl 2011 Tomáš Hučko
Etnofilm Čadca 2010
Etnofilm Čadca 2010

Takmer prázdne sály na väčšine projekcií. V programe avizovaný titul sa nepodarí odpremietať, lebo dodané DVD si nerozumie s prehrávačom, pokusy o kompromis (prepisy do iných videoformátov) aj iné alternatívy (iné prehrávače) zlyhávajú.

Program projekcií je v priebehu dňa niekoľkokrát zmenený, informáciu o zmene zmeny hlása prilepený papier na vchode do sály. Pred festivalovým publikom (skromným, ale jednak...) sa premietajú aj filmársky insitné videozáznamy študentov etnológie, nakrúcané fotoaparátom či možno dokonca na mobilný telefón. Našťastie nie v súťaži, len v rámci seminára, ale jednak... Jedno z ocenení získa aj film, ktorý podľa oficiálneho programu nesúťažil, mal byť uvedený len v informatívnej sekcii festivalu...

Tradične dobrá je však opäť pokojná, príjemná, takmer rodinná atmosféra festivalu. Tu sa (takmer) každý s každým pozná, nikto sa nikam neponáhľa, ľudia majú na seba čas, možno si posedieť, porozprávať sa. Nie je to veru v dnešnom bláznivom svete na zahodenie, ale jednak sa vkráda istá pochybnosť, či práve toto (alebo len toto) je ten pravý zmysel súčasného filmového festivalu. V Čadci je to však po dvojročnej prestávke opäť tak: na prelome septembra a októbra 2010 prebieha 16. ročník Etnofilmu, bienále etnografického filmu (presnejšie: filmu o etnológii, sociálnej a kultúrnej antropológii).

No žeby sme boli spravodliví, okrem spomínaných rozpakov prináša festival jednak aj zopár pozoruhodných titulov, zaujímavých dokumentov, ktoré nebyť Etnofilmu, zrejme by nedostali šancu predstúpiť pred slovenského diváka. O to viac mrzí, ako je táto jedinečná šanca premárnená... O niektorých konkrétnych tituloch posledného ročníku viac v samostatných textoch.

Etnofilm 1980

Turoň Etnofilmu v logu festivalu
Turoň Etnofilmu v logu festivalu

Je to vraj jeden z najstarších slovenských filmových festivalov. V severnom kúte Slovenska, z pohľadu z Bratislavy v odľahlej kysuckej Čadci, ho ešte v časoch neslobody, zhruba v polčase éry nazývanej normalizácia - v roku 1980, spoločne založila skupina slovenských etnológov a filmárov. Možno by stálo za podrobnejšiu úvahu, ako to v časoch tzv. reálneho socializmu bolo s prirodzenou ľudskou činorodosťou a podnikavosťou, ako sa mohla realizovať, kde boli jej limity, čo všetko bolo tolerované, čo všetko bolo možné v daných inštitucionálnych rámcoch, čo pomimo nich, do akej miery bolo možné jestvujúce rámce modifikovať či prípadne vytvárať nové. Hovoríme totiž časoch, keď sa o súkromnom podnikaní či o slobodnej iniciatíve nikomu ani len nesnívalo, keď bolo takmer na všetko potrebné úradné povolenie monopolnej moci. Keď proste do všetkého nazerali a hovorili mocenské štruktúry jedinej politickej strany – komunistickej, štruktúry rozvinuté to v každej oblasti života a na každej úrovni. Na druhej strane, mocou posvätené podujatia nemali väčšiu starosť o finančné zabezpečenie, ktoré bolo neraz i celkom štedré (čo sa na Etnofilme okrem iného prejavilo nielen v plnom hradení všetkých cestovných a pobytových nákladov účastníkov, ale napríklad aj vo veľkolepých recepciách na úvod i záver podujatia a podobne).

Ani underground, ani propaganda

Etnofilm si vymysleli filmári a etnografi.1 V osobe Martina Slivku, jedného z významných zakladateľov, sa napokon obe profesie spájali, bol filmovým dokumentaristom aj etnológom. V roku 1980 sa konal prvý ročník a hoci sa zrodil s „požehnaním“ mocenských štruktúr (inak to ani nebolo možné), nemožno povedať, že by sa jednalo o režimu poplatnú, či nebodaj propagandistickú akciu.

Súťažná projekcia v roku 2010...
Súťažná projekcia v roku 2010...

Nešlo samozrejme ani o žiadne disidentské podujatie, ale Čadca bola jednak od samého počiatku miestom, kde sa vo všeobecne normalizovanom živote prejavovalo skôr to naozaj normálne, a nie výstupy poplatné oficiálnym spoločensko-kultúrnym líniám (či dobovo povedané – smerniciam). Niežeby v jednotlivých ročníkoch nebolo zastúpených dostatok konvenčných a konformných, „neškodných“ titulov, ale zakaždým sa v Čadci premietalo aj niekoľko dokumentov, ktoré boli v rámci daných možností podnetnými filmovými príspevkami do diskusie o živote človeka v spoločnosti v minulosti i v súčasnosti.

Popri premietaní mnohých zaujímavých filmov bola Čadca od počiatku aj dobrým miestom stretávania sa a podnetnej konfrontácie, tvorivých diskusií. Nielen slovenských tvorcov, aj filmárov z Čiech, ktorí v tom čase neboli ešte hosťami zo zahraničia, žili sme predsa v spoločnom štáte. Práve diskusie Etnofilmu boli napriek neslobodnej epoche slobodnou, otvorenou výmenou názorov tvorcov, ktorá pointovala zmysel filmového podujatia.

Filmy Etnofilmu

V prvom ročníku veľkú cenu vyhral film Sanitrárovci autorskej dvojice Marián Urban – Dežo Ursíny. Dokument, aj keď dnes možno i trochu preceňovaný2, je predsa len sviežim, autentickým - neprikrášleným kolektívnym portrétom pastierskej rodiny, ktorý svojim civilizmom nie je nijako poplatný dobovej filmovej produkcii, predstavujúcej zväčša idealizovanú tvár slovenského vidieka „epochy vyspelého socializmu“.

Ocenenia festivalu
Ocenenia festivalu

Filmársky hodnotnú výpoveď o živote človeka prinášali niektoré dokumenty Etnofilmu aj v ďalších ročníkoch, napríklad na treťom v roku 1984 získala Hlavnú cenu v kategórii dokumentárnych filmov a videozáznamov Jana Ševčíková s dokumentom Piemule. Na piatom, poslednom „totalitnom“ festivale v roku 1988 nielenže Veľkú cenu získal 20 rokov v trezore ležiaci film Dušana Hanáka Obrazy starého sveta,3 ale Hlavnú cenu v kategórii dokumentárnych filmov a videozáznamov získali ex equo filmy Džavas mange dlugone dromena Michala Suchého a Pavol Socháň Martina Slivku. Hoci žánrovo a tvorivými postupmi celkom rozdielne, patria oba ocenené dokumenty k vrcholom dobovej slovenskej dokumentaristiky, no navyše aj k tomu, čo obstojí i v súčasných kritériách. Ale pozoruhodných dokumentov bolo v Čadci zakaždým niekoľko, nielen ocenené filmy. V roku 1984 získal za film Ján Hála Veľkú cenu Vlado Kubenko, takmer pravidelne sa v Čadci premietali Slivkove filmy, od polovice osemdesiatych rokov sa v zozname premietaných, ale aj oceňovaných titulov objavujú napríklad aj filmy Viliama Poltikoviča.4

Treba však zároveň priznať aj to, že festival zakaždým vytváral značný priestor aj pre prezentáciu produkcie (a oceňoval ju tiež), ktorá nemala vyššie tvorivé ambície, bola len jednoducho tematicky spojená s tradičnou ľudovou kultúrou či príbuznými témami. Väčšinou išlo alebo o pomerne prostú dokumentáciu, alebo o jednoduché populárne televízne folklórne formáty, ktorých neraz neobratne maskovaným zmyslom bola obyčajná masová televízna zábava.

Trochu festivalovej „schizofrénie“...

Dom kultúry, dejisko festivalu
Dom kultúry, dejisko festivalu

Treba však priznať aj to, že okrem „osmózy“ folklórnej televíznej konfekcie do programu súťaže zaťažovala festival občas aj ďalšia „trauma“. V charaktere festivalu klíčili od samého počiatku zárodky akejsi schizofrénie. Na jednej strane „profilačnej barikády“ stáli totiž niektorí etnológovia so svojim myšlienkovým svetom a predstavami o vývoji festivalu, na strane druhej filmári. Šťastné spojenie oboch zameraní v osobe jedného tvorcu, ako v prípade spomínaného Slivku (či zo svetovej scény známeho Jeana Roucha), je skôr výnimočné. Etnológovia vo väčšine prípadov nenakrúcajú filmy v pravom slova zmysle (nevedia to, alebo to jednoducho ani nechcú, pretože to nepovažujú za podstatné), Etnofilm však považovali za „svoj“ realizačný priestor a tak občas do jeho programu presadzovali aj výsledky svojej pracovnej metódy, odborné - vedecké záznamy, ktoré boli spracované zväčša bez väčších filmových ambícií či dokonca s absenciou elementárnych kinematografických atribútov, záznamy slúžili pôvodne predsa iným – vedeckým cieľom.5 Niektorým hodnotným dokumentárnym filmom sa zase popri uznaní ich kinematografických kvalít niekedy možno až priveľmi prísne vyčítalo, že s etnológiou nemajú veľa spoločného...

Hoci sa zdalo, že najvyššie ocenenie, prisúdené v prvom ročníku práve dielu výsostne filmovému, s nespornými kinematografickými kvalitami (Sanitrárovci) prináša jasné posolstvo o charaktere a zmysle podujatia aj do budúcnosti, ukázalo sa, že to v ďalšom vývoji festivalu nebolo až tak jednoznačné. K spochybňovaniu profilácie Etnofilmu dochádzalo zo strany niektorých ortodoxných etnológov takmer pravidelne. Táto rozpoltenosť v nazeraní na zmysel a smerovanie festivalu neraz poznačila aj siahodlhé diskusie o tom, čo je to vlastne etnografický film. Spočiatku boli výmeny názorov na tieto témy možno aj podnetné, no keď sa v ďalších ročníkoch opäť a bez zjavného posunu v poznaní po dvojročnej pauze vracali do panelových diskusií, pripomínali už starý evergrín z obohranej platne...

Po roku 89

Tu prebieha súťaž...
Tu prebieha súťaž...

Akademické debaty o charaktere podujatia - etnografický versus kinematografický - zmietla zo stola (aspoň na čas) situácia po roku 1989. Šiesty ročník sa konal na jeseň roku 1990 a odbúranie všetkých cenzúrnych zábran, ktoré sa medzitým prejavilo pochopiteľne aj v audiovizuálnej oblasti, zákonite poznačilo aj festival. Jednoznačne v pozitívnom zmysle, pochopiteľne. Dokumentárne návraty k podobám ľudovej kultúry a k spôsobom života predkov či prípadne obrazy pretrvávajúcich tradícií prestali byť „prirodzene“ prevládajúcim tematickým poľom, v slobodných pomeroch sa výraznejšie obnažil ich niekedy únikový, bezkonfliktný charakter. Autori odrazu mohli slobodne prinášať aj dovtedy problematické témy a zväčša obchádzané či veľmi opatrne traktované spoločenské hľadiská tém. Do filmov sa vrátili napríklad aj otázky súvisiace s religiozitou, či určité historicko-politické súvislosti tém a v neposlednom rade aj dovtedy takmer celkom prehliadané otázky etnicity, menšín. No najvýznamnejšia z hľadiska porevolučnej profilácie festivalu je prezentácia ale aj docenenie filmov, ktoré sa sústredia na prítomnosť, na sociálne a kultúrne prostredie súčasníka, ktoré je neraz aj rozporuplné, môže byť aj zdrojom mnohých napätí a konfliktov.

Veľkú cenu Etnofilmu Čadca 1990 získali ex equo dva filmy jedného režiséra, ktoré sú vnímavé práve k spomínaným hľadiskám súčasnosti. Film Fera Feniča Tam a späť z roku 1980 (po dokončení odložený takmer na celú dekádu do trezoru) neprikrášlene zaznamenáva každodennosť cezpoľných robotníkov zo slovenského Východu, v týždňovkách budujúcich veľké dopravné stavby hlavného mesta (Prahy). Feničov ďalší film Vlak do dospelosti z roku 1988 je ešte o niečo drsnejším svedectvom, nemilosrdným zrkadlom každoročne sa opakujúceho rituálu nástupu mladých brancov k svojej „najčestnejšej občianskej povinnosti“, vojenskej službe socialistickej vlasti.

Feničova spoločensky angažovaná tvorba však nebola v programe Etnofilmu v roku 90 ojedinelá, naopak. Sociálne a nie primárne „folklórne“ súvislosti témy sú dominantné aj v dokumente Vítězslava Bojanovského Rodina z Perneku, ktorý za obraz peripetií v životoch generácií roľníckej rodiny na pozadí spoločensko-politického vývoja v Československu získal Osobitnú cenu poroty. Výrazne sociálne angažovaný (a skôr publicisticky koncipovaný) je napokon aj film ocenený priazňou divákov (Cena diváka), Vedľajšie zamestnanie: Matka režisérky Evy Štefankovičovej. Nielen idylické obrazy zo života etnických menšín, ale aj „objav“ spoločensko-politických súvislostí priniesol napríklad film Slováci v Maďarsku Petra Vrchovinu (Cena Únie slovenských televíznych tvorcov), pričom sa pravda celkom nevyhol niektorým zjednodušeniam, a bol trochu poplatný prúdom, z ktorých vyvierala aj dobová nacionalistická vlna, determinujúca spoločensko-politický život Slovenska v priebehu celých deväťdesiatych rokov. Filmársky pohľad na udalosti v Rumunsku za pádu komunizmu, ako ho prežívala česká a slovenská menšina priniesol film Vladislava Kvasničku A pomáhal jen bůh.

Ale ani filmové obrazy prejavov tradičnej kultúry neboli v „prelomovom“ ročníku celkom prehliadnuté. Cenou za populárno-vedecký film boli poctené filmy z dielne tvorivého tandemu Milan Pribiš (režisér) a René Lužica (dramaturg): Okolo Piliša I., Detské zvukové hračky, Fašiangové masky.

Od prestíže k úpadku...

Zmena programu...
Zmena programu...

Tak či onak, trúfam si aj dnes tvrdiť, že Etnofilm bol nielen v roku 1990, ale aj v priebehu celých deväťdesiatych rokov (a do istej miery ešte aj chvíľu po roku 2000) takpovediac na pulze doby. Netvrdím, že to bolo najdôležitejšie filmové podujatie v Československu - a po rozdelení krajiny na Slovensku, ale zaujímavá a určite i dôležitá platforma na prezentáciu tvorby, zaujímavé miesto pre podnetnú konfrontáciu a stretávanie sa tvorcov – dokumentaristov, to všetko Čadca nepochybne bola6. Veď tu mali svoju festivalovú premiéru alebo prinajmenšom prestížne uvedenie viaceré významné dokumentárne tituly renomovaných tvorcov: Vynárania Tomáša Pašteku (Veľká cena Etnofilmu Čadca 1992 – Zlatý turoň), Deti vetra Martina Slivku (Veľká cena 1992 – Strieborný turoň), Dom Malinovských Ľubomíra Štecku (Veľká cena 1994), tu sa tiež premietal a Bronzového turoňa v roku 1994 získal dokument Drahomíry Vihanovej Denně předstupuji před tvoji tvář. Čadcu so svojimi filmami naďalej navštevoval Viliam Poltikovič, tu sa premietali tiež viaceré školské dokumenty a debuty študentov z bratislavskej Filmovej a televíznej fakulty VŠMU, tzv. Generácie 90. Študentský film Kameň po kameni Jara Vojteka získal v Čadci v roku 1996 čestné uznanie, v tom istom roku získal študentský film Petra Kerekesa O troch dňoch v Jasovskom kláštore cenu diváka. Na desiatom Etnofilme v roku 1998 získal školský film Mareka Kuboša Železničná stanica 2. triedy – Kraľovany dokonca Strieborného turoňa, Kerekesov absolventský film Ladomýrske morytáty a legendy si odniesol Cenu filmových novinárov. A Cenu riaditeľa festivalu za dokument Východ získal vtedy ešte len začínajúci Robert Sedláček.

Festival, to sú samozrejme predovšetkým filmy, ale nielen ony. S Etnofilmom sú spojené aj viaceré známe mená z oblasti kultúry a kinematografie, spomeňme len niektorých: v porote sa v jednotlivých ročníkoch vystriedali osobnosti ako napríklad Pavel Branko, Vladimír Merta, Hans-Joachim Schlegel, Jarmila Poláková, Otto Olejár a ďalší.

A jednak sa časom v Čadci čosi zásadne zmenilo a Etnofilm v novom tisícročí postupne upadá. Slovenské dokumenty majú odrazu svoje premiéry na iných festivaloch, nie na Kysuciach. Autori filmov do Čadce cestujú čoraz sporadickejšie. Hoci sa v priebehu deväťdesiatych rokov festival konečne stáva medzinárodným podujatím, niektoré tituly v súťaži vyvolávajú niekedy dojem, že sa hodne improvizuje (a že sú v súťaži skôr náhodou)...

Čo sa s Etnofilmom stalo? Ako akási univerzálna odpoveď sa ponúka tvrdenie o nedostatku peňazí. S peniazmi pochopiteľne v dnešnom svete (ale vlastne vždy to tak bolo) veľa súvisí. Nepochybne je rozpočet podujatia z roka na rok menší, lenže zvaľovať vinu na scvrkávajúci sa mešec mi pripadá zjednodušené až alibistické. Čoraz menej zdrojov je skôr dôsledkom, prejavom úpadku. Príčiny sú inde, pričom faktorov je niekoľko.

Slávnostná atmosféra zakončenia festivalu v roku 2010
Slávnostná atmosféra zakončenia festivalu v roku 2010

Sumarizujúc problémy Etnofilmu by som si trúfol tvrdiť, že festival nedokázal svoj obsahový, dramaturgický a organizačný profil, a v neposlednom rade ani to, čo by sme možno nazvali módnym slovom „imidž“, prispôsobiť zásadným zmenám, ktoré medzitým v audiovizuálnom teréne či špeciálne v oblasti dokumentárneho filmu nastali. V prvých rokoch nového milénia sú tieto zmeny výraznejšie viditeľné už aj v dlho stojatých domácich vodách, keďže aj Slovensko sa medzičasom stalo súčasťou otvoreného sveta a sme tak „nemilosrdne“ konfrontovaní s jeho výzvami.

Príčin problémov Etnofilmu je niekoľko, možno sa mi teraz nepodarí vymenovať ich tu jednotlivo všetky. Ale určite medzi tie popredné patrí napríklad prežitá dvojročná periodicita festivalu. Určite je závažná aj absencia jednoznačného, nespochybniteľného a ofenzívne presadzovaného dramaturgického konceptu podujatia (ktorý by bol okrem iného odolný aj voči erózii koncepčných „schizofrénií“ a pod.), nadväzujúceho na to najlepšie, čo sa v tradícii festivalu potvrdilo ako opodstatnené a životaschopné. Takýto suverénny koncept by mal byť v podmienkach nových možností (napríklad cezhraničné kontakty) rozvíjaný a informácie o ňom by mali byť tiež v kruhoch najširšej (kultúrnej) verejnosti intenzívne a úspešne šírené.

S úpadkom prestíže nepochybne súvisí tiež skutočnosť, že Čadca prestala byť miestom premiérového alebo aspoň prestížneho uvedenia nových slovenských dokumentov. Nové filmy sa uvádzajú každoročne napríklad v Trenčianskych Tepliciach, nie v Čadci. Prečo je to tak? V každom prípade je to z hľadiska kysuckého podujatia veľká škoda. Aj úspešné filmy tvorcov tzv. Generácie 90 (Vojtek, Kerekes, Lehotský a iní), ktorí tu ešte v lepších časoch Etnofilmu so svojimi školskými prácami či dokumentaristickými debutmi štartovali, sa dnes na festivale napokon v súťaži objavia, ale vždy len na záver svojej „festivalovej cestománie“, keď už sú ovenčené vavrínmi z iných, prestížnych zahraničných podujatí. Nemusí sa nám to páčiť, ale ťažko to odsudzovať, je to z hľadiska distribučných a festivalových stratégií producentov celkom logické a prirodzené: prestíž titulov sa získáva a potvrdzuje na prestížnych podujatiach, nie na problémových...

Áno, k Etnofilmu sa podobne ako k potápajúcej sa lodi postupne obracali chrbtom viacerí, žiaľ postupne aj viaceré filmové inštitúcie a filmárska obec. Zrejme by však bolo naivné očakávať, že hádam z nostalgie či z nejakých iných emócií by sa ktokoľvek usiloval cestovať loďou, ktorá pomaly, ale jednoznačne klesá ku dnu. Treba ju udržať na hladine...

Kto za to môže a čo sa s tým dá robiť?

...vložte iný disk
...vložte iný disk

Kým sme ich v roku 90 pri ich odchode z krajiny nevyprevadili, dalo sa na otázku, kto za to môže, alibisticky odpovedať: ruskí vojaci... Žarty bokom, hľadajme vo vlastných radoch! Na zlej adrese by sme však určite pátrali vtedy, ak by sme chceli všetky problémy Etnofilmu zvaliť na miestnych spoluorganizátorov podujatia, od počiatku sa grupujúcich z kruhov kysuckých kultúrnych inštitúcií a organizácií (Kysucké múzeum a podobne), ako aj jednotlivých nadšencov (mnohých menovite uvádza spomínaný Marákyho článok). Tí boli vždy spolupracujúcimi partnermi, myslím že dobrými a obetavými, participujúcimi v rámci svojich možností a schopností, a stabilnými partnermi napokon zostali až doteraz. Hlavná iniciatíva Etnofilmu však prišla odinakiaľ, z iného zdroja – a tento prameň akosi vysychá. Tu dochádzajú myšlienky a nápady, zrejme sa vytráca vôľa pokračovať.

Jedna generácia etnografov a filmárov si na začiatku osemdesiatych rokov svoj festival vymyslela a dokázala ho aj v podmienkach neslobody úspešne zrealizovať. Žiaľ, nenašla sa generácia nasledujúca, ktorá by dokázala overenému konceptu tematického filmového festivalu vdýchnuť nový život aj v nových, zmenených, slobodných podmienkach.

Čo konkrétne by však „vysychajúcemu“ festivalu pomohlo? Ponúkam niekoľko námetov, pravdaže sú to všetko nápady do diskusie, nie zaručené recepty. Ale aj samotná diskusia by už aspoň na začiatok možno pomohla, určite by bola prospešná. Takže:

1. Dvojročná periodicita festivalu bola pochopiteľná v počiatkoch, ale už nie v druhej a tobôž nie v tretej dekáde podujatia. Pravidelná každoročná edícia festivalu je v záujme povedomia o kontinuite absolútnym imperatívom a to obzvlášť v konkurencii desiatok obdobných festivalových podujatí v Európe a vo svete.

2. Akokoľvek môžeme mať (často oprávnené) výhrady voči všeobecnej marketizácii všetkého okolo nás, kultúru a umenie nevynímajúc, niet pomoci: bez profesionálneho marketingu, bez public relations a podobných nástrojov dnes nemá žiadne kultúrne podujatie väčšiu šancu na úspech. K spomínaným nástrojom netreba pristupovať s predsudkami, tieto nástroje predsa môžu slúžiť aj v prospech a k presadzovaniu nesporných kultúrnych hodnôt, a ich prínosu.7

3. Etnofilm dnes pôsobí ako „armáda bez velenia“. V čele festivalu sa striedajú profesionálne vyťažení ľudia (riaditelia múzea či zaneprázdnení filmoví producenti), ktorí môžu festival aj pri najlepšej vôli spravovať len čosi ako záhumienok... Podujatie akútne potrebuje profesionálne vedenie, stačí malý, ale dynamický tím ľudí, ktorí majú jasnú predstavu o charaktere podujatia, jednoznačný koncept, presnú predstavu o PR podujatia. A v týchto otázkach určite netreba vymýšľať všetko nanovo, treba vychádzať z hodnotnej tradície podujatia, z jeho pôvodných zámerov, pretože na nich možno budovať a tvorivo ich rozvíjať.

Vo veľkej sále Domu kultúry (na filme Pavla Barabáša)
Vo veľkej sále Domu kultúry (na filme Pavla Barabáša)

Inšpiráciu o tom, ako dnes vyzerajú súčasné filmové podujatia, netreba hľadať ďaleko – napríklad aj v českej Jihlave, na trenčianskom Artfilme, na budapeštianskom antropologickom festivale Dialëktus, na tradičnom krakovskom filmovom festivale či v česko-poľskom Tešíne (Kino na hranici), ale aj inde. Všade tam sa možno poučiť, no netreba pritom bezducho kopírovať, mechanicky preberať formy a zvyklosti. Márne a nepatričné by boli napríklad všetky snahy o akúkoľvek mondénnosť, výlučnosť či extravaganciu. K profilu Etnofilmu sa nablýskané limuzíny či večerné róby hviezd, ale ani pózy „umeleckej“ avantgardy nehodia...

4. Ešte raz chcem zdôrazniť svoje presvedčenie, že pôvodný koncept Etnofilmu, zdedený od jeho zakladateľov je v zásade životaschopný aj dnes. Treba ho len správne rozvíjať v súlade s požiadavkami doby. Že je etnografický festival opodstatnený dokazujú i niektoré obdobne tematicky orientované filmové festivaly, s úspechom organizované v zahraničí, napríklad už spomínaný národopisný a antropologický festival Dialëktus v Budapešti, ale je ich vo svete samozrejme aj viac.

Etnofilm v Čadci má ešte jeden významný potenciál, ktorý je takmer úplne nevyužitý, akoby prehliadaný. Vďaka svojej zaujímavej geografickej polohe je ľahko dostupný takmer zo všetkých strán, od istého času vďaka diaľničnému spojeniu je v celkom krátkom čase dosiahnuteľný z nášho hlavného mesta, a relatívne blízko je do kysuckej Čadce aj od takmer všetkých našich susedov. Najbližšie hádam z Česka a z Poľska, z krajín s rozvinutou, životaschopnou dokumentaristikou, aj takou, čo je tematicky blízka etnologickému zameraniu. Ale v Čadci sa tvorcovia z Čiech so svojimi filmami objavujú viac – menej sporadicky, ešte zriedkavejšie prichádzajú z dokumentaristickej veľmoci nášho severného suseda, z Poľska. Ani maďarskí či rakúski autori nebývajú tradičnými hosťami v Čadci, hoci by do centra Kysúc trafili tou istou diaľnicou (do Žiliny) a rýchlostnou komunikáciou (medzi Žilinou a Čadcou) ako bratislavčania.

Drahé cestné ani železničné spojenie sveta s Etnofilmom teda už netreba budovať, stačia len kontakty... Získanie a pestovanie dôležitých kontaktov vôbec nemusí stáť veľa, malo by byť súčasťou agendy spomínaného profesionálneho tímu, vedenia festivalu.

Bola by to škoda...

Mesto v prestavbe, festival verný tradícii...
Mesto v prestavbe, festival verný tradícii...

Možno sa ktosi po prečítaní tohto textu jednak opýta: ale kde na to všetko vziať? Kto to všetko zaplatí?

Už som na viacerých miestach naznačil, že mnohé z toho, čo je dôležité či nevyhnutné, aby sa vykonalo, nemusí stáť veľa peňazí, mnohé môže byť takmer zadarmo. Je to známy paradox – ale najlacnejší a najdrahší zároveň je nápad. Dobrá myšlienka, koncept, projekt. Som presvedčený o tom, že kde je dobrý nápad a voľa, tam sa napokon nájdu aj peniaze. Naopak to však akosi nefunguje, nikto neinvestuje tam, kde nevidí šancu na progres, kde nie je dobrý nápad, kde necítiť energiu, ťah na bránku. Je to tak v podnikaní, kde je motorom zisk, je to v niečom podobné aj v kultúrnych aktivitách, napríklad pri organizovaní filmových festivalov (nejde samozrejme v prvom rade o zisk, ale v získaní grantovej podpory a v získaní sponzorov tiež treba presvedčiť dobrým plánom). Mali by sme si na to zvyknúť.

Na záver si dovolím byť aj trochu expresívny a parafrázovať bonmot o nápadoch ležiacich na ulici: zdá sa, že Etnofilm dnes leží na ulici. Treba sa poň len zohnúť a zdvihnúť ho. Neviem, kto by to mohol, mal urobiť, len dúfam, že sa niekto nájde, že kultúrna úroveň slovenskej spoločnosti dokáže vygenerovať na to schopný subjekt, skupinu. Bola by to premárnená šanca, ak by sa tak nestalo, boli by sme oveľa chudobnejší, ak by sme do Čadce prestali chodiť na dobré filmy, na zaujímavé stretnutia, na plodnú výmenu názorov. Bola by to škoda.

Filmy Etnofilmu 2010
Rozmanitá titulová ponuka
Malaccal teljes (Full of Greas)
Nielen Plno masti, ale aj humoru, empatie a optimizmu. V maďarskom dokumente o hrdých Rómoch
Som niekde uprostred toho...
Rozhovor s Viliamom Poltikovičom o slobode a radosti tvorby a života
Etnofilm pred dvadsiatimi rokmi...
Nepublikovaný text o festivale v Čadci z roku 1990
  • Podrobne a výstižne o okolnostiach založenia a začiatkoch Etnofilmu píše jeden zo zakladateľov festivalu Peter Maráky v texte: ETNOFILM viac ako 30-ročný. Spomienky na začiatky, v katalógu 16. ročníka, s.115 - 119
  • Z hľadiska originálnosti umeleckej štruktúry, pretože formálne spracovanie aj zvolená dramaturgická stratégia diela boli skôr návratom k overeným postupom zo šesťdesiatych rokov ako novým, pôvodným výrazom. Pravda, v kontexte „normalizovanej“ produkcie dokument pôsobil neobyčajne sviežo...
  • Na uvedení a ocenení filmu si organizátori dodnes dosť zakladajú a vlastne oprávnene. Hoci ešte pred festivalovým premietaním na jeseň v roku 1988 film vo vysielaní uviedla Československá televízia (v rámci distribučného uvoľnenia niektorých titulov zo šesťdesiatych rokov perestrojkovo sa tváriacim režimom), ocenenie najvyššou poctou v súťaži bolo jednoznačnou a suverénnou deklaráciou preferencií Etnofilmu.
  • V roku 1986 Amaro drom – Naše cesta, 1988: Samostatná rota
  • Výnimkou sú napríklad aj v Čadci uvedené a ocenenené filmy etnológa Daniela Luthera, ktorého vedecké audiovizuálne záznamy sa vyznačujú aj istými kinematografickými kvalitami
  • Vážni festivaloví konkurenti vznikali len postupne: Febiofest v roku 1993, Jihlava až v roku 1997. Tematické festivaly dokumentov ako Academia film Olomouc či Artfilm Trenčianske Teplice mali iný, diametrálne odlišný dramaturgický záber ako Etnofilm.
  • Dobré PR nemusí byť nevyhnutne drahé, mnohé by vyšlo dokonca úplne grátis. Napríklad: od počiatku festivalu bola spoluorganizátorom Slovenská televízia, no ani raz sa v jej vysielaní neobjavil informačný spot o Etnofilme (nanajvýš nezáživná reportáž z podujatia v regionálnom spravodajstve). Spoty vo vysielaní pritom majú pravidelne podstatne marginálnejšie podujatia. Lenže Etnofilm nemá nielenže spoty, nemá ani festivalovú zvučku! Jedno i druhé by určite vedeli – grátis, či povedzme za akreditáciu – pripraviť poslucháči niektorého s audiovíziou súvisiaceho odboru nášho bohato rozkošateného akademického prostredia...