Festival>>DOCsk 2011

DOCsk 2011

Festival dokumentárnych filmov v Košiciach

máj 2011 Tomáš Hučko
Košice, Hlavná ulica v polovici apríla 2011
Košice, Hlavná ulica v polovici apríla 2011

Zhruba posledné desaťročie postupne upadá najstarší slovenský festival dokumentárnych filmov, bienále Etnofilm Čadca. Prebiehajú medzitým pravda prehliadky či súťaže niekoľkých tematických festivalov (podujatia s horolezeckou, ekologickou či inou tematikou), dokumenty sa premietajú tiež na okraji významných veľkých festivalových podujatí (Bratislava, Trenčianske Teplice, Febiofest), ale koncentrovaný, výlučne na dokument zameraný festival, ktorý by bol reprezentatívnym prehľadom toho, čo sa deje v (predovšetkým domácom) dokumentárnom filme, neexistuje.

Napriek pomerne zložitým realizačným a finančným predpokladom (okrem iného sa komplikujú podmienky pre dokumentárnu tvorbu vo verejnoprávnej televízii), sa na Slovensku neprestávajú dokumenty nakrúcať. Niektorí tvorcovia, spolupracujúci s hŕstkou schopných producentov, alebo často tiež sami obdarení organizačným, producentským talentom, participujú na grantovej podpore štátu a realizujú neraz i nákladnejšie dokumentárne projekty (pochybnosti o opodstatnenosti niektorých vysokorozpočtových projektov ponechajme teraz bokom). Iní tvorcovia naopak takmer z ničoho, iba z vlastných síl a prostriedkov a takpovediac na kolene sa podvoľujú tvorivému pretlaku a nakrútia občas nejaký ten dokumentány titul. Lebo je to vďaka digitálnej technológii pomerne jednoduché a relatívne lacné. Okrem toho každoročne vzniká tiež niekoľko zaujímavých ročníkových cvičení (alebo absolventských filmov) na filmových a príbuzných vysokých školách (predovšetkým bratislavská VŠMU, banskobystrická Akadémia umení a prípadne iné školy).

Dokumenty teda sú, nakrúcajú sa. Je čo „mapovať“, je čo hodnotiť, posudzovať, bilancovať. Možno by bolo aj s čím vzájomne súťažiť, ale určovanie víťazov, porazených či prípadne tých, čo obstáli čestne, nemusí byť najdôležitejším motívom zrodu filmového festivalu, aj keď samozrejme ani súťaž a priori vylúčená nie je. V každom prípade je už dlhšie jasné, že potenciál slovenského dokumentárneho filmu by si zaslúžil renomovanú festivalovú platformu, kde by dochádzalo k spomínanej sumarizácii diania, k sledovaniu pohybov na aktuálnej scéne, ale to všetko prípadne aj v spojení s inými kontextami, napríklad s historickými motívmi vývoja filmového druhu a tiež aj s perspektívami budúcnosti.

Nový festival na scéne

Plagát festivalu
Plagát festivalu

Práve preto treba privítať iniciatívu skupiny mladých ľudí, ktorí si vymysleli nový festival dokumentárnych filmov v Košiciach. Pred rokom usporiadali jeho nultý ročník, na ktorom popri rekapitulácii tvorby tzv. Generácie 90 uviedli v retrospektíve aj niektoré staršie slovenské dokumenty z päťdesiatych až osemdesiatych rokov. Napokon výstižne o svojej motivácii hovorili sami „otcovia“ festivalu na svojej internetovej stránke:

„Nápad na festival dokumentárnych filmov vznikol ešte v roku 2009. Nebolo za ním nič objavné, len negatívny priestor. Dokumentom sa na Slovensku takmer nikto nevenuje. Nemajú vlastný festival, vlastný industry priestor, ani len nejakú ucelenú pravidelnú prehliadku. Iste, existuje viacero festivalov, ktoré sa venujú dokumentom, ale sú žánrovo zamerané a širší pohľad na autorský umelecký dokument absentuje. Fórum.DOCsk sa v roku 2010 v Košiciach pokúsilo tento priestor zaplniť“.1

O rok neskôr, v štyri dni v polovici apríla (13. - 16.4.2011) sa teda konal prvý ročník nového festivalu. Napriek niektorým indíciám spred roka sa podujatie zaobišlo bez súťaže (zatiaľ?), ale nepovažujem to za zásadný problém, otázku. Teraz, po skončení festivalu môžeme už podujatie zhodnotiť, a konštatovať, že deklarované východiská spred roka „ctí“ aj prvý, ostrý ročník, aj keď opodstatnené motívy festivalu akoby sa organizátori pokúsili tak trochu zahmliť. Napríklad úvodnými slovami katalógu, kde píšu s nesporným poetickým rozletom:

„Toto je prvý ročník festivalu dokumentárnych filmov. Chceme vedieť čo premietame a prečo to robíme. Kým sa dokumentárny film narodí a my budeme vedieť aký je, musíme sa ho zbaviť. Rozoberme ho, prežime ho... až keď nám v rukách zostane nahý, dajme mu meno. Naozaj sa dívame na realitu? Je toto „dokumentovanie“ skutočnosti? Ale kde potom zostáva autor so svojím unikátnym videním. Kde je jeho hľadanie príbehov alebo subjektívne vnímanie reality? Poďte s nami do kina... pozrime si film a skúsme sa zamyslieť či to čo vidíme je naozaj také aké nám to ukazujú... keby sme tam namiesto kamery stáli my, videli by sme to isté?“2

Smrť dokumentárnemu filmu?

Trochu morbídne chúťky...
Trochu morbídne chúťky...

Listujúc v katalógu festivalu (v pomerne skromnom, ale v účelnom prevedení) a v programe projekcií (graficky možno v pôsobivom, ale v mimoriadne neprehľadnom riešení, sťažujúcom orientáciu), pripomínam si programovú náplň festivalu. Oceňujem jej dramaturgiu, ktorá je zdá sa viac v súlade s pôvodne deklarovanými ambíciami (zaplniť voľný priestor v mapovaní a reflexii slovenského dokumentárneho filmu) ako s morbídnou ústrednou tézou aktuálneho ročníka („smrť dokumentárnemu filmu!“) vypožičanou z desať rokov starej diplomovej práce Jana Gogolu ml, ktorý bol hosťom tohtoročného košického festivalu. Bez toho, aby sme sa teraz púšťali do rozsiahlejšej polemiky so známymi tézami českého autora, môžeme konštatovať, že v Košiciach sa dokumentárny film nepodarilo ani zabiť či inak zničiť, ani vyzliecť donaha, ani zrodiť, ani nanovo pomenovať...

Priznajme a uznajme usporiadateľom právo na použitie marketingového potenciálu podobných „fatálnych“ vyhlásení (asi malo jednoducho zaujať...), ale nič viac. Snaha spochybniť dokumentárny film ako špecifický filmový druh z iniciatívy niektorých tvorcov, dramaturgov či kritikov nie je vôbec nová, a tak už neprekvapuje. Z času na čas sa pravda vracia do „diskurzu“, ale podnetný príspevok k téme nepredstavuje.3

Keďže sa nepodarilo na festivale dokument zabiť ani vyzliecť donaha, skúsme si položiť otázku, čo sa teda podarilo?

Dobrá dramaturgia, ale aj čo – to k zlepšeniu...

Košický festival pripravovala skupina mladých ľudí a hoci zrejme nemajú väčšie predchádzajúce skúsenosti s podobnými podujatiami, nemožno im uprieť invenciu a angažovanosť. Zaujala predovšetkým snaha o konkrétnu dramaturgickú profiláciu podujatia. Podobne ako napríklad v Jihlave (zrejme mal jihlavský festival aj určitý inšpiračný vplyv) aj v Košiciach v dokumentárnej tvorbe zdôrazňujú a pred prežitými konvenciami a televíznou konfekciou uprednostňujú jednoznačný a jedinečný autorský prístup. Ale tak ako je toto legitímna tendencia v Jihlave (hoci občas vyvoláva aj určité kontroverzie, bližšie o tom v textoch o Jihlave), podobne na ňu určite „majú nárok“ aj v Košiciach. A napokon ku cti košičanov slúži aj to, že pri tom neabsolituzujú jediný výraz, jedinú obľúbenú poetiku, aktuálne módnu tvorivú metódu, ale že prejavujú ambície o mapovanie širokého terénu s mnohotvárnosťou dokumentárneho filmu.

Tak v nultom ročníku popri retrospektíve tvorby skupiny aktuálne „silnej v kramflekoch“ - nazývanej tiež Generáciou 90, priniesla prehliadka v záujme vnímania súvislostí tiež viaceré vybrané tituly rokov päťdesiatych až osemdesiatych. V tomto ročníku organizátori v spomínanom zmysle svoje zámery potvrdzujú okrem iného napríklad aj dvoma retrospektívnymi sekciami – Horizont histórie priniesol zaujímavý výber z produkcie filmovej spoločnosti Nástup z rokov Slovenského štátu (s lektorským úvodom Petry Hanákovej, škoda len, že sa pre technické problémy nepodarilo odpremietať zostavu v plánovanej a avizovanej podobe), v sekcii Subjektív vybrané tituly pripomenuli televízny cyklus, mapujúci búrlivú spoločenskú atmosféru Slovenska počiatkom deväťdesiatych rokov.

Košický rabín Jossi Steiner (protagonista), Darina Srmžová (strih) a režisér filmu "Celý svet je úzky most" Dušan Hudec
Košický rabín Jossi Steiner (protagonista), Darina Srmžová (strih) a režisér filmu "Celý svet je úzky most" Dušan Hudec

Letmo si s katalógom v ruke teraz pripomeňme hlavné sekcie festivalu. Možno trochu zavádzajúco nazvaná sekcia Súčasná romantika priniesla pestrú a predpokladajme, že i pomerne reprezentatívnu vzorku aktuálnej slovenskej dokumentárnej produkcie posledného obdobia (všetky filmy sekcie s rokom výroby 2010 a 2011). Boli to tituly prevažne od nezávislých producentov, a festivalové podujatia sú tak vlastne jednou z mála príležitostí verejne ich prezentovať. Takúto šancu v Košiciach dostali napríklad filmy Cigarety a pesničky Mareka Šulíka a Jany Kovalčíkovej, Chránené územie Adama Hanuliaka či Identity Petržalky Juraja Chlpíka a ďalšie. Niektoré filmy sekcie boli vyrobené v koprodukcii s verejnoprávnym vysielateľom (či na jeho objednávku), napríklad Mnohoženstvo z televízneho cyklu Nie si sám (réžia Tereza Nvotová), výrobcom dvoch titulov bola i samotná Slovenská televízia (Celý svet je úzky most, režia Dušan Hudec, Hľadači, réžia Marcel Pázman). Pomerne hojne bolo zastúpené aj domáce akademické prostredie, pričom nie vždy školské diela svojou úrovňou presvedčili o opodstatnenosti zaradenia do reprezentatívneho výberu (napríklad Pošta pre teba, ale možno i ďalšie tituly, ktoré som však nemal šancu vidieť – prečo, o tom za chvíľu...). V rámci sekcie prebehla i premiéra filmu Petra Kerekesa Slovenská krčma z nového cyklu, vyrábaného v spolupráci so Slovenskou televíziou, tematicky približujúceho epizódy z dejín slovenskej kinematografie.

Nepochybne „dobrým ťahom“ boli obe hlavné personálne retrospektívy, s osobnou účasťou autorov. Pripomenuli nám tvorbu v Amerike pôsobiaceho Miša Suchého (premietli sa filmy Šiel som dlhou cestou, 1988, O psoch a ľuďoch, 1993, Home movie, 2002, Krátky film pre Lidu, 2003, Ikonopis, 2007, Giving Voice, 2010) i už spomínaného českého filmára Jana Gogolu ml. (Nonstop, 1998, České Velenice európske, 2004, GEN.Sk: Jožo Ráž, 2008, Mám ráda nudný život, 2009, Hranice po našimu, 2010). Nápaditým počinom bola tiež na osobnú retrospektívu nadväzujúca tzv. Suchého päťka, v rámci ktorej režisér vybral 5 titulov, ktoré ho významne ovplyvnili, ktoré na ňom „zanechali stopu“: Odchádza človek (1968) Martina Slivku, Peklo (1967) Vlada Kubenka, Piemule (1984) Jany Ševčíkovej, Titicut Follies (1967) Frederika Wisemana a Zlodej bicyklov (1948)Vittoria de Sicu.

Masterclass Miša Suchého
Masterclass Miša Suchého

Mnohé z dobrej dramaturgie žiaľ prekazila realizácia. Dobré zámery totiž celkom nevyšli v dôsledku problematickej zostavy programu. Zaujímavé sekcie, ale aj ďalšie podujatia – diskusie, prednášky, masterclass, prezentácie, exkurzia - si vzájomne konkurovali. Isteže, aj na iných festivaloch sa nedá absolvovať úplne všetko, aj tam prebieha paralelný program, ale väčšinou sa zostavovateľom darí program skladať alternatívne, aby sa pritom vyhovelo rôznym, rozmanitým záujmom a chutiam festivalového publika. V Košiciach však stáli oproti sebe kľúčové, podstatné sekcie a podujatia, ktoré boli chrbtovou kosťou prehliadky, ktoré tvorili zmysel a poslanie festivalu. Navyše si sekcie konkurovali celkom zbytočne – až na záverečnú sobotu boli všetky tri dopoludnia voľné, celkom bez programu. Avšak v popoludňajších hodinách bol vážny záujemca o súčasný slovenský dokument postavený pred dilemu, či sa napríklad zúčastní prezentácie Nový slovenský dokument , alebo zhliadne dva nové slovenské dokumenty v projekcii vo veľkej sále (Matka, 2010, réžia Dávid Horínek, Hľadači, 2010, réžia Marcel Pázman), alebo upredností zriedkavú príležitosť k sledovaniu produkcie spoločnosti Nástup v treťom bloku sekcie Slovenský štát ... Pred podobné rozhodnutia bol divák stavaný viackrát...

Myslím si tiež, že rozdelenie projekcií do dvoch kinosál je zatiaľ zbytočné – vzhľadom na rozsah programu, ale aj vzhľadom na pomerne nízku návštevnosť. Program prehliadky ani divácky záujem neboli tak „husté“, aby sa to nedalo absolvovať pod strechou jediného kina, napríklad zaujímavého priestoru Veľkej sály historickej radnice. Akoby sa festival zbytočne „rozťahoval“, rozpínal (a zrieďovala sa tak jeho podstata), pričom sa mal skôr sústrediť, koncentrovať, „zahusťovať“. Pomohlo by to fakticky aj psychologicky, inak príjemná atmosféra podujatia mohla byť oveľa intenzívnejšia (ľudia by sa napríklad stretávali navzájom častejšie...).

Mimochodom, nízka návštevnosť projekcií je trochu prekvapujúca. Košice sú s približne 240 000 obyvateľmi druhým najväčším mestom v krajine, sídlia tu štyri (!) univerzity (a navyše aj niekoľko fakúlt ďalších slovenských univerzít a vysokých škôl), v meste pôsobí tiež stredná filmová škola (Súkromná stredná umelecká škola filmová)... A sály boli takmer prázdne.

Nelámme však nad novým festivalom palicu! O jeho opodstatnení niet pochýb, napriek spomínaným výhradám priebeh prvého ročníka plne potvrdil zmysel takéhoto podujatia. Nedostatky, ktoré sa vyskytli, môžu byť banálnymi detskými chorobami, ktoré sa čoskoro podarí prekonať. Držíme festivalu DOC.sk palce. Slovenský dokumentárny film si podujatie tohto druhu zaslúži, potrebuje ho.

Košice, Hlavná ulica
Košice, Hlavná ulica
Obrázky z Košíc
Krátka filmová impresia z festivalu DOCsk 2011
Almanach slovenského dokumentárneho filmu
Príspevok k rozmýšľaniu o našich dokumentoch
Ako sa rodí domov v cudzine
Rozhovor s Mišom Suchým o Amerike, o virtuálnom svete, o filmoch priameho dotyku
  • Citované zo stránky DOCsk
  • "Úvod, smrť dokumentárnemu filmu!" V katalógu DOCsk 2011, s. 5
  • S tézou, že dokumentárny film neexistuje som už na stránkach DOKO polemizoval v súvislosti s uvedením Gogolovho filmu Mám ráda nudný život na Krakovskom filmovom festivale. Aj v aktuálnej súvislosti tvrdím, že dokumentárny film existuje, neexistuje iba jeho exaktná, vyčerpávajúca definícia. Myslím si, že sa s tým dá celkom dobre žiť...