Etuda>>Magistri dokumentu

Magistri dokumentu

Diplomovaní dokumentaristi na štartovej čiare, alebo sedem statočných

júl 2010 Tomáš Hučko
Sedem statočných, 1960
Sedem statočných, 1960

Na Petra a Pavla, deň pred rozdávaním vysvedčenia na základných a stredných školách sa školský rok skončil aj niektorým vysokoškolákom. Na bratislavskej Vysokej škole múzických umení ukončilo štátnymi skúškami svoje päť až šesťročné štúdium sedem dokumentaristov.

Možno, že nielen mne evokuje sedmička absolventov aj klasický americký western Sedem statočných, či jeho predobraz, Kurosawovo pôvodné spracovanie hrdinského príbehu, v ktorom povedané zjednodušene zápasí dobro so zlom.1 Prečo vlastne, je to v slovenskom kinematografickom a kultúrnom prostredí naozaj tak dramatické? Je snáď slovenská dokumentaristika pravidelne ohrozovaná nájazdmi nejakých cudzích banditov? Samozrejme, že takéto priame porovnanie škrípe, hoci ktosi by bol možno ochotný aj prisahať, že najhoršie vlastnosti hlavného zbojníka Calveru stelesňuje práve ten alebo onen zo súčasnej scény slovenskej kultúry. Nechcem sa púšťať do zjednodušených a lacných porovnaní, zdá sa mi však, že tie filmy "pre pamätníkov" situáciu čerstvých absolventov dokumentu pripomínajú v niečom jednak oprávnene. V čom? Je jasné, že mnohé z vlastností samurajov či westernových hrdinov sú dobrým vzorom cností pre debutujúcich filmárov, ale byť humánnym, čestným, spravodlivým, nebojácnym... by nemalo byť a ani nie je špeciálnou výsadou začínajúcich umelcov, týka sa to predsa všetkých profesií. Nepochybne, no zo špecifika dokumentaristického povolania a poslania jednak zdá sa vyplýva, že dokumentaristi sú so základnými hodnotovými a etickými otázkami konfrontovaní častejšie a intenzívnejšie ako napríklad bankoví úradníci. Filmári vo svojej tvorbe uplatňujú zakaždým nielen svoj talent, tvorivosť či remeslo, ale aj čosi ako „samurajské“ cnosti.

Neistý priestor pre dokumentárnych debutantov

Statoční magistri dokumentu 2010...
Statoční magistri dokumentu 2010...

Zamyslime sa teraz, do akého tvorivo – realizačného priestoru vlastne absolventi, či dokumentárni debutanti v širšom slova zmysle (lebo si treba uvedomiť, že k tvorbe filmov dnes vysokoškolský diplom naozaj nie je nevyhnutným predpokladom) vstupujú. Podobu tohto priestoru určuje viacero takpovediac globálnych faktorov, pôsobiacich univerzálne: technologický vývoj, kultúrno-spoločenské zmeny, trendy a preferencie, no významné (žiaľ skôr negatívne) sú aj niektoré domáce špecifiká. Skúsme si ich zrekapitulovať.

1. Už dlhodobo si takmer vôbec svoje poslanie výrobcu a vysielateľa pôvodnej dokumentárnej tvorby neplní slovenská verejnoprávna televízia. Z hľadiska uplatnenia debutantov tu tak predovšetkým chýba zaujímavé prostredie, ktoré by na jednej strane v tvorbe tzv. „stredného prúdu dokumentaristiky“ či ambicióznejšej publicistiky poskytovalo cenný priestor, v ktorom by sa dali získavať základné realizačné skúsenosti, ako aj tvorivé zadosťučinenie, sebarealizáciu. Na strane druhej chýba tiež priestor, v ktorom by verejnoprávna televízia v primeranej miere poskytovala aj možnosti pre odvážnejšie, osobitejšie prejavy tvorivého hľadania, experimentovania, autorského filmového vyjadrovania.

Všetky spomínané predpoklady nie sú celkom výplodom fantázie a zbožných želaní – čosi podobné kedysi na pôde Slovenskej televízie možné bolo – hoci nikdy nie systémovo premyslene, skôr spontánne a skôr krátkodobo ako s dlhodobo budovanou tradíciou, ale jednak: redakcie či centrá disponovali pomerne pestrou škálou dokumentárnych a publicistických formátov a cyklov rôzneho zamerania a rozsahu, okrem toho priestor pre experimentálnu filmovú dielňu poskytoval napríklad voľný cyklus Vidiny (dramaturga Milana Ježíka), svojský priestor si dokázal na pôde televízie vymedziť a dlhodobo obhájiť napríklad Samo Ivaška a v neposlednom rade v televíznej dramaturgii aj výrobe v polovici deväťdesiatych rokov nachádzali priestor školské filmy VŠMU, čo bolo dokonca výsledkom inštitucionalizovanej spolupráce verejnoprávnej televízie a vysokej školy.

2. Nemáme fungujúcu pluralitnú producentskú štruktúru, ktorá by projektom debutantov mohla poskytnúť najprv dôležité dramaturgické, a potom aj realizačno-distribučné zázemie. Na scéne je aktívnych predovšetkým zopár „samoproducentov“, subjekty založené tvorcami – pre vlastné potreby (Peter Kerekes je producentom vlastných filmov, vo vlastnej Artilerii produkuje svoje dokumenty Marko Škop, pravda, „hosťovsky“ tu vznikli aj Lehotského Slepé lásky a Vojtekova Malá domov...), alebo firiem s veľmi úzko vymedzeným portfóliom spolupracujúcich tvorcov (Homolkova firma Leon poskytuje priestor predovšetkým svojmu „dvornému“ filmárovi Jarovi Vojtekovi). To, že spomínané producentské subjekty prevažne neposkytujú priestor aj pre tvorbu iných individualít nie je výčitkou na ich adresu, iba konštatovaním. V neistých pomeroch grantovej podpory kinematografie, ako aj z dôvodu zlyhávania verejnoprávnej televízie ako dôležitého koprodukčného partnera súkromných producentov sa nemožno veľmi čudovať, že väčšej ochoty k zakladaniu otvorenejších dramaturgicko-realizačných dielní jednoducho niet. Možno aj pokusy o širšie koncipované tvorivo-realizačné dielne subjektov ako Trigon alebo trebárs K2 studio či iných sú počinmi, ktoré ustrnuli niekde na pol ceste zo spomínaných či príbuzných dôvodov.

Z atmosféry štátnej skúšky...
Z atmosféry štátnej skúšky...

3. Tí debutanti, ktorí napriek okolnostiam, popísaným v predchádzajúcich dvoch bodoch nerezignujú a - zrejme svojpomocne, možno v „samoprodukcii“ - prekonajú menované úskalia a nakrútia svoje dokumentaristické výpovede, narazia napokon ešte na jeden vysoký „val“. Čo s nakrúteným dokumentom, kde ho ukázať, predviesť, získať (verme že) zaslúženú pozornosť, spätnú väzbu? Ako dielo zo „šuplíka“ zúročí energiu a invenciu do filmu vloženú?

Existujú inštitúcie, ktoré by mohli byť otvorenými, demokratickými fórami pre podnetnú tvorivú konfrontáciu širokej dokumentárnej tvorby. Sú to filmové festivaly. Avšak podujatia, ktoré by v oblasti dokumentu napĺňali takéto poslanie, žiaľ na Slovensku stále nemáme. Okrem antropologického bienále (dvojročná frekvencia je absolútne nedostatočná) Etnofilm v Čadci, ktoré sa navyše dlhodobo potýka s problémami identity a prežitého imidžu, jednoducho dodnes nemáme domáci bilančný festivalový priestor, kde by popri pestrej domácej tvorbe našli svoje miesto i debutanti.2 Susedské podujatia v Jihlave a v Těšíne nemôžu plne saturovať domáce potreby. Čas ukáže, aké možnosti prinesie ďalší rozvoj technológií, čo poskytne postupujúca digitalizácia a internet.

4. Zostáva pravda ešte otázka, do akej miery môžu byť v uplatnení debutantov prospešné rôzne tzv. pitching fóra, s ktorými akoby sa v poslednom čase roztrhlo vrece (vznikajú ako samostatné iniciatívy rôznych inštitúcií, ako aj v podobe sekcií rôznych podujatí, predovšetkým filmových festivalov), a do akej miery sa možno spoliehať na grantovú pomoc štátnych kultúrnych inštitúcií, aktuálne na Slovensku stelesnenú v Audiovizuálnom fonde.

Začnime tým druhým menovaným. Odhliadnuc od nedávnych sporov, v ktorých sa jednoznačným stanoviskom angažovala aj stredná generácia slovenských dokumentaristov a ktorých podstatou je netransparentnosť mechanizmov podpory, a s tým spojené riziká klientelizmu a podobných neduhov (vypuklých obzvlášť v našej malej domovine, kde každý každého pozná, no nie každý každého „ľúbi“ a kde je akútny nedostatok nezávislých a nezainteresovaných odborníkov, pretože každý má nejaký ten filmový „biznis“ či záujem...), je tu ešte jeden dosť veľký handicap, obzvlášť vzhľadom na debutantov. Na ceste ku grantovej podpore stojí jednoducho povedané príliš veľa papierov, administratívy až byrokracie, čo sú fenomény pôsobiace značne v rozpore s tvorivou podstatou dokumentaristiky. Je pochopiteľné, že štátne inštitúcie nemôžu desaťtisíce podpory rozdávať takpovediac cez ulicu, a tak sa získanie grantu stáva de facto full-time job-om, čiže plnohodnotnou pracovnou náplňou pre profesionálov z oblasti produkcie, nie akousi „pridruženou výrobou“ rozochvených a začínajúcich filmárov, ktorú by mali zvládať ľavou zadnou... Lenže profesionálov, venujúcich sa produkovaniu dokumentárnej tvorby – okrem spomínaných „samoprodukcií“ – na Slovensku jednoducho nemáme (viď bod č.2)...

Čosi podobné napokon platí aj pre tie nešťastné pitching fóra. Tento inštrument, podozrievam že zrodený z pohodlnosti televíznych dramaturgov (už aktívne nevyhľadávajú hodnotné témy a ich autorov, „predvarených“ si ich nechajú servírovať na tácke na pitchingoch...), možno dokonca živený potrebou istého pocitu nadradenosti a v neposlednom rade pravda poskytujúci tiež nezanedbateľné benefity dramaturgickým demiurgom, v mojich očiach robí v dokumentarizme viac zlého ako osohu. Svojou podstatou prináša do tejto oblasti nemiestne prvky súťaživosti. Zdĺhavosť vývoja filmových projektov navyše zabíja spontánnosť a autenticitu (podstatné vlastnosti dokumentárnej tvorby), marketizácia všetkých stránok vývoja spoľahlivo ničí tvorivosť.

Avšak napriek všetkému, čo som v bode číslo 4 napísal, si myslím, že tu spomínané možnosti (grantové podpory a pitching fóra) by debutanti nemali automaticky odmietať a zavrhovať. Možno si popri vnucovaných pravidlách týchto inštitútov dokážu zachovať viac než dostatok vlastnej integrity, tvorivej autonómie. Treba bojovať, treba to skúsiť, možno to vyjde. Ktovie...

Magistri dokumentu a ich rozdielne predpoklady

Veselí absolventi štúdia...
Veselí absolventi štúdia...

Celkom vedome som na situáciu debutantov dosiaľ v tomto texte nehľadel z čisto pragmatických hľadísk – nerozoberal som otázky ich obživy. Určite nie sú zanedbateľné ani tieto aspekty, aj dokumentarista musí pravdaže z niečoho žiť. No keď pripustíme, že uživiť sa filmár nemusí apriori svojou ambicióznou tvorbou (ale napríklad prácou na iných, účelových filmových a televíznych projektoch, či z nejakých iných, príbuzných činností – napríklad písaním, učením...), nemusíme sa hádam viac na tomto mieste týmito otázkami zaoberať.

Ale i tak, aj bez pragmatických úvah je toho dosť, čo možno „straší“ terajších absolventov a všetkých možných dokumentárnych debutantov na symbolickej štartovej čiare tvorivej „kariéry“. Ako sa s nástrahami vysporiadajú, záleží na nich. Je možné, že niektorí z nich to jednoducho vzdajú, z dokumentaristiky celkom rezignujú. Napokon, nebolo by to tak po prvý krát, a neprekvapilo by to: za tridsaťtri rokov existencie študijného odboru (dokumentárna tvorba sa vtedy ešte na Divadelnej fakulte VŠMU po prvý krát otvárala v roku 1977) by som absolventov, ktorí sú dodnes tvorivo aktívni v tejto oblasti vedel vymenovať a spočítať hádam s pomocou prstov dvoch, nanajvýš troch rúk...

Ale niektorým sa to nepochybne podarí, lebo jednoducho chcú. Niektorí už počas štúdia preukázali, že okrem filmárskeho talentu a tvorivej invencie majú dostatok húževnatosti a zmyslu aj pre to, aby sa so svojim nadaním dokázali presadiť vo svete budovanom na zásadách nekompromisného marketingu.

Dobrým príkladom v tomto zmysle je z terajších absolventov Miro Remo. V posledných dvoch ročníkoch nenakrútil len dva zaujímavé filmy (Studený spoj a Arsy – Versy), ale predovšetkým ich rozposlal na množstvo filmových festivalov (z mnohých sa vrátili s cenami), prevádzkuje vlastnú internetovú stránku, ktorú pravidelne aktualizuje, so záujemcami komunikuje cez Facebook, ukážky z filmov sprístupnil prostredníctvom rôznych serverov (YouTube, Vimeo)... Odozva nedala na seba dlho čakať, pričom takto získaný kredit môže byť do budúcnosti dobrým východiskom a pomocou na ceste za realizáciou ďalších tvorivých plánov. Nič nenasvedčuje zatiaľ tomu, že by sa súčasný úspech a mediálny ohlas mohol v budúcnosti stať samoúčelom, zmyslom robenia filmov, či výlučne pragmatickým prostriedkom materiálneho zabezpečenia.

Na prvý pohľad ťažšie to môžu mať tí, pre ktorých schopnosti presadiť sa v tlačenici nie sú prirodzenou a samozrejmou výbavou ich osobností, hoci by aj boli akokoľvek tvorivo invenční a talentovaní. V podmienkach, o ktorých som písal vyššie, to naozaj nebudú mať ľahké. Tu je každá rada drahá, ale možno pomôže aspoň skromné povzbudenie, že (obzvlášť) dokumentárny film má zmysel robiť aj vtedy, keď o jeho tvorcoch nepíšu na titulných stránkach kultúrnych príloh, keď sa z festivalov nevracajú s vavrínmi, keď ich dokonca na mnohé festivaly ani nevyberú. Pretože zmysel dokumentárneho filmu tkvie kdesi inde ako v sláve, v mediálnej odozve a v marketingových súvislostiach, akokoľvek by sa to dnes na prvý pohľad zdalo byť práve tak. Nie je to tak a tí, čo sa pred piatimi – šiestimi rokmi na túto rehoľu dali a dodnes to neoľutovali to zrejme už tušia, ba možno aj vedia.

Sedem filmov

Na záver si ešte zrekapitulujme, s čím konkrétnym na spomínanú štartovú čiaru naši „samuraji“ nastupujú. Aspoň letmo si pripomeňme ich absolventské filmy. Zamyslime sa v kontexte vyššie opísaných podmienok realizácie debutantov, aké možné smery rozvoja dokumentu tie filmy naznačujú, aké sa v nich zračia limity ale aj prípadné slepé uličky.

Začnime hneď už spomínaným Mirom Remom. Predstavil vlastne ešte len rozpracovaný projekt, nie hotový film Comeback, preto ťažko zodpovedne o diele napísať čokoľvek konkrétne a vyvodiť nejaké závery. Hádam len toľko, že hoci Remo vychádza z autentického materiálu (svet odsúdených, prepúšťaných po výkone trestu na slobodu), opäť je evidentná vysoká miera kreácie (zrejme dosiaľ najvyššia) v ceste za výsledným tvarom filmu.

Diana Novotná venovala enormné tvorivé, no najmä organizačné úsilie v realizácii svojho filmu Thajské sny, v ktorom predstaví dve podoby života štvorice thajských dievčat (či skôr žien), ktoré si svoje živobytie zabezpečujú prácou v nočnom bare hlavného mesta (a zrejme aj prostitúciou, explicitne vo filme neprezentovanou, no ani len nepomenovanou). Všetky hrdinky zároveň disponujú aj rodinným zázemím, pravda žijú bez stáleho partnera. Na thajskom vidieku, priemerne v tisíckilometrovej vzdialenosti od miesta ich práce žijú v tradičných pomeroch ich rodičia, súrodenci, ale aj deti. Film je obdarený veľkou mierou empatie k hrdinkám, pravda prínosom by bola možno väčšia vnímavosť aj k rozporom a konfliktom ich neľahkej životnej situácie a dôraz na adekvátne filmové stvárnenie kontrastov.

Vedúci Ateliéru dokumentárnej tvorby Prof. Balco oznamuje výsledky magisterských skúšok
Vedúci Ateliéru dokumentárnej tvorby Prof. Balco oznamuje výsledky magisterských skúšok

Enormnú dávku empatie k hrdinke svojho filmu preukázal aj Laci Blažek v dokumente Eva, ktorá je portrétom matky, samostatne vychovávajúcej syna postihnutého Downovým syndrómom. Vďaka svojmu prístupu k hrdinom filmu sa Blažekovi podarilo odkryť mnohé zákutia osobnosti pani Evy, otázkou pravda je, do akej miery môže byť psychologická sonda človeka s konkrétnym ľudským údelom zdrojom diváckeho poznania a obohatenia okrem toho, že k filmovej hrdinke môže spontánne cítiť sympatiu či súcit.

Na osobnostné, tak trochu kuriózne vlastnosti a psychologizované peripetie životných osudov svojich hrdinov sa vo svojich filmoch sústredili aj Peter Kováčik a Šimon Ondruš. Kováčik vo filme Druhý život prináša portrét trochu čudáckeho dospelého chlapca, ktorý únik z dusivej rodinnej atmosféry nachádza vo virtuálnom svete počítačových hier. Ondruš vo filme Kto je K? portrétuje hyperaktívneho, trochu exentrického študenta divadelnej vedy, s miernou rečovou vadou (ktorej sa v priebehu filmu snaží zbaviť tréningami s logopédom), s pridruženým záujmom o zoologickú záhradu, ktorého popri mnohých divadelných aktivitách a záujmoch vo filme sledujeme tiež pri nesmelých pokusoch o nadväzovanie partnerských vzťahov. Film je vďaka svojmu hrdinovi miestami smiešny, ale hlbší zmysel portrétu kurióznej postavy dosť uniká.

Zato zmysel portrétu prezidenta ZSSR (Záhorácka samostatná a svoubytná republika, či tak nejak) je zdá sa celkom transparentný – chce len zabaviť. Avšak to, čo možno celkom úspešne boduje na doskách v Záhoráckom divadle, alebo recesistickými výstupmi a vyhláseniami rozosmieva spriaznené srandistické duše kamarátov a miestnych priaznivcov, či to, čo je jednoducho - slovami Laca Húňa, samozvanej hlavy záhoráckej republiky z Unína: „prča, pučovina a ptákoviny“, ešte nemusí byť legitímnym či zmysluplným námetom na hodnotný dokumentárny film. V prípade filmu Michaela Schlossera Nech žije republika ním ani zďaleka nie je. Vo filme absentuje predovšetkým závažnejšia dokumentaristická ambícia, zdravá zvedavosť a tvorivá pochybnosť voči svojmu hrdinovi a jeho konaniu.

To najlepšie nakoniec – Martina Spurná a jej film Horní Jiřetín. Autorka dlhodobo (vo filme sa objavujú zasnežené scenérie i rozkvitnuté lúky) mapuje životy a predovšetkým životné očakávania štvorice dobre zvolených reprezentantov obyvateľov viesky, ktorá je ohrozená rozširujúcou sa povrchovou ťažbou mosteckej uhoľnej panvy. Nikto nevie kedy presne sa to stane, ale všetci vedia, že dni obce sú jednak spočítané.

O svojich pocitoch v špecifickej situácii vo filme hovorí správca miestneho cintorína (muž v strednom veku, ktorý do Jiřetína prišiel s holými rukami a za roky si tu od základu vybudoval svoju jednoduchú, no hodnotnú existenciu), filozofujúci správca miestnej farnosti, zrelá žena, ktorá už raz prežila sťahovanie pred postupujúcou ťažbou a pocit spolupatričnosti s ostatnými obyvateľmi si utužuje aktívnosťou v spolkových a telovýchovných organizáciách, chovateľ rýb prevádzkujúci úspešné rybné hospodárstvo, ktoré by ešte podľa vlastných slov dokázal rozbehnúť od nuly aj niekde inde, ak by k tomu došlo hneď, okamžite. Za niekoľko rokov už vraj nebude mať energiu, ani vôľu...

Všetci protagonisti pútavo opisujú svoju životnú situáciu, vyspovedajú sa z pocitov, hovoria o neistých predpokladoch do budúcnosti a režisérka to empaticky počúva, zaznamenáva, triedi. No ponad všetky osobné výpovede z filmu vďaka jej autorskému postoju vyznieva aj vzácne zobecňujúce posolstvo o takých hodnotách akými sú domov, ľudská dôstojnosť či jednoducho šťastie. Napriek viacerým realizačným, prevažne skladobným nedostatkom film Martiny Spurnej boduje vzácnou vyrovnanosťou v záujme o psychologickú rovinu autetických hrdinov, ako aj o ich sociálne väzby a pôsobenie. Myslím si, že kvalitou záujmu o človeka vo filme Horní Jiřetín sa nepochybne napĺňa a potvrdzuje základný a nadčasový zmysel filmového dokumentarizmu.

Akademickí samuraji...

Zopakujme si to ešte raz: dokumentárny film môžete nakrúcať – obzvlášť v dnešných podmienkach, zdemokratizovaných technologickým rozvojom, digitalizáciou - aj bez toho, aby ste na to mali akýkoľvek „papier“. A jednak sa dokumentárny film vyučuje na vysokej škole – a celkom oprávnene. Ba čo viac, aj v oblasti dokumentu možno dosiahnuť vysokú akademickú hodnosť. Vedúci ateliéru dokumentárnej tvorby na bratislavskej Vysokej škole múzických umení si len deň pred tým, ako siedmim čerstvým absolventom blahoželal k magisterským titulom, sám z rúk prezidenta SR prevzal vymenovanie za profesora.

Držme siedmim statočným, siedmim samurajom, ktorí práve vstupujú na dokumentárnu scénu palce! Možno o nich už čoskoro bude kdekade reč, jasné že tak v prípade zaujímavých filmov bude opäť aj na týchto stránkach. Doprajem im to, úprimne sa na to teším a už si brúsim pero...

Sedem samurajov, 1954
Sedem samurajov, 1954
  • Klasické dielo svetovej kinematografie Sedem samurajov (Shichinin no samurai) nakrútil v Japonsku roku 1954 režisér Akira Kurosawa, americký remake z roku 1960 režiséra Johna Sturgesa sa volá Sedem statočných (The Magnificent Seven)
  • Očakávania by v budúcnosti hádam mohol naplniť zakladaný festival dokumentu v Košiciach