Apropos>>P.F. 2012

P.F. 2012

Malá priebežná bilancia...

január 2012 Tomáš Hučko
Kliknite prosím na obrázok!
Kliknite prosím na obrázok!

Je január, prvý týždeň nového roku. Okrem iného to býva aj čas na uplatnenie niektorých tradičných zvykov a rituálov. Alebo ich ignorovanie. Čo - to zo zvykov ctím, ale niektorým veciam sa radšej vyhýbam. Tak napríklad som si opäť nedával žiadne záväzky. S fajčením prestať nemusím, lebo som ešte nezačal, a ostatné neresti a zlozvyky nepovažujem za natoľko zhubné, aby bolo treba s nimi bojovať akurát od prvého prvý. Ale s radosťou som podľa každoročného rituálu aj tentoraz spáchal jednoduchú péefku a na zopár mailových adries ju rozposlal. Ibaže ma pritom trochu hryzie aj pocit, že som na niekoho zabudol, komu by som ju určite poslať chcel. Takže v dobrej vôli a s vierou v šťastnú náhodu (že sem zablúdi ten, komu moje prianie náleží) ten obrázok umiestňujem aj na tomto mieste. Pour féliciter 2012!

No a keď sme sa už na tomto mieste stretli, tak by som to chcel využiť aj na malú bilanciu. DOKO je tu prítomné od novembra 2009, takže to bude zúčtovanie mierne nevýročné, „asynchrónne“... Okrem toho nebude sumarizáciou toho, čo „sa dosiahlo“, veď to by predsa malo byť na stránke vidieť, stačí trochu preklikať...

Staré a ešte staršie dlhy...

V bilancii na začiatku roka by som si chcel radšej pripomenúť, čo všetko som v priebehu minulého roka na tie stránky priniesť plánoval a chcel, ale som to nestihol. Nechcem sa pritom za vyjavené podlžnosti ospravedlňovať, napokon už v „úvodníku“ pri štarte stránky pred dvoma rokmi som napísal, že DOKO nebude aktuálnym, spravodajským médiom, ktoré operatívne reaguje na dianie a udalosti vo svete dokumentu. Ale že som ešte v priebehu apríla na košickom festivale DOCsk urobil zaujímavý rozhovor s Mišom Suchým a dodnes som ho nezverejnil, to ma trochu mrzí. O niečo neskôr som podobne zaujímavý rozhovor viedol s Petrom Kerekesom a tiež ešte nie je spracovaný...

Lenže tých „restov“ sa postupne nazbieralo ešte viac. Tak napríklad som chcel priniesť aj recenziu zaujímavej knižky Billa Nicholsa Úvod do dokumentárního filmu, ktorú na jihlavskom festivale predstavili ešte v jeseni 2010. Prečítal som ju v zápätí, zaujala ma a chuť na ňu reagovať som mal okamžite. No keďže som to zaneprázdnený pracovnými povinnosťami (písanie na DOKO pre mňa prácou nie je) neurobil hneď po prečítaní, šance na serióznu recenziu sa postupom času čoraz znižovali a dnes by som na kompetentnú reakciu tú knižku potreboval prečítať znova. Ak sa nájde čas, rád to urobím.

Balóniky šťastia na Silvestra 2011
Balóniky šťastia na Silvestra 2011

Podobnú podlžnosť cítim aj k útlej knižke Márie Ferenčuhovej Odložený čas, ktorá je na svete už od roku 2009 a ktorá si pozornosť určite zaslúži pre viaceré podnetné úvahy o otázkach historiografie a dokumentárneho filmu.1

Nechcem ako argument na svoju obranu zneužívať skutočnosť, že o knižke až teraz referuje aj časopis Kino/Ikon (v čísle 1/11 z jesene minulého roka o nej píše Peter Michalovič pod titulom Oneskorená recenzia), napokon promptné reakcie na aktuálne dianie nie je náplňou a ambíciou ani tohto špecializovaného periodika, zameraného na „vedu o filme a pohyblivom obraze“. Ferenčuhovej knižka si spätnú väzbu zaslúži po publikovaní Michalovičovho jednoznačne pozitívne hodnotiaceho textu o to viac, že popri nespornom prínose štúdie sa žiadajú na svetlo aj určité výhrady a kritické pripomienky.

S ambíciou ponúknuť aj pohľad ponad hranice nášho chotára som chcel reagovať tiež na súbor textov a novinových článkov maďarskej filmovej publicistky Kláry Tóthovej, súhrnne vydaný v publikácii Neviditeľná krajina, Maďarský dokumentárny film a médiá 1992 – 2010 (A láthatatlan ország, A magyar dokumentumfilm és média 1992 - 2010), ktorá vyšla práve v čase konania poslednej bilančnej filmovej prehliadky v Budapešti Magyar Filmszemle na jar v roku 2011. Keďže som však bol v tom období zaneprázdnený písaním rozsiahlejšieho textu o stave maďarskej národnej kinematografie po prevzatí moci orbánovskou garnitúrou, kde sa našiel priestor aj pre zopár postrehov z kuchyne hraných filmov, reflexia aktuálnych maďarských dokumentov z Filmszemle sa na DOKO napokon nedostala. A žiaľ ani časť spomínaného rozhovoru o situácii v maďarskom dokumentárnom filme s Petrom Krekesom, ktorý bol členom poroty dokumentov, a ako nezaujatý pozorovateľ vystihol mnohé problémy našich susedov veľmi trefne. Štve ma tento deficit, hádam sa to dá ešte napraviť. Kým sa mi to podarí, odporúčam do pozornosti aspoň spomínaný text o celkovej situácii, ktorý vyšiel na stránkach Kino/Ikonu 1/11 pod názvom: Úspechy a frustrácie národnej kinematografie. Maďarský film v zahraničí a pred domácim publikom, medzi ekonomikou a politikou.

Bez slov
Bez slov

A keď už pohľad za naše ploty, tak by stálo za to spomenúť pár slovami napríklad aj festival Off Cinema, ktorý sa konal v polovici novembra v poľskej Poznani. Je to súťaž dokumentárnych filmov autorov do 35 rokov, no možno že viac ako súťažné tituly (viaceré dokumenty boli známe už z iných festivalov, napríklad aj z Krakovského filmového festivalu) boli pozoruhodné sprievodné podujatia – retrospektíva Andrzeja Papuzińského zahŕňala jeho autorské filmy prevažne s tematikou umenia, ktoré režisér realizoval v priebehu štyroch dekád uplynulého storočia (šesťdesiate až deväťdesiate roky).

Nepochybne zaujímavá bol aj sprievodná vedecká konferencia so síce tak trochu tradičnou ústrednou problematikou o vzájomnom prelínaní a ovplyvňovaní sa hraného a dokumentárneho filmu, avšak v celkom aktuálnom kontexte – v podobe dokumentárnej tvorby prvej dekády 21. storočia.2 Pri všetkej skromnosti si dovoľujem uviesť, že na konferencii odznel aj môj príspevok o tendenciách v súčasnom slovenskom dokumentárnom filme.3

A ešte raz kniha – a vlastne skôr film. Ten film – Hrdina našich čias režisérky Zuzany Piussi - je totiž prílohou memoárov filmového publicistu a kritika Pavla Branka, ktorý minulý rok oslávil svoju deväťdesiatku. Pamäti autora nie sú v prvom (a vlastne ani v druhom) rade „filmovou“ knižkou, pútavo však približujú peripetie jeho dramatického života na pozadí dejinných epoch (detstvo v medzivojnovom Československu, mladosť a odbojárska činnosť a následné väznenie počas Slovenského štátu, útrapy v koncentračnom tábore v rakúskom Melku, povojnové vytriezvenie z komunistických ideálov, publicistická a prekladateľská činnosť v šesťdesiatych rokoch, „mäkká“ perzekúcia v podobe publikačného zákazu v rokoch normalizácie, reflexia ponovembrového vývoja...). Memoáre Proti prúdu sú zaujímavou príležitosťou spoznať aj životné zázemie a myšlienkové východiská známeho filmového publicistu, ktorý významnú časť svojej autorskej aktivity venoval práve dokumentárnemu filmu. A spomínaný osobitý portrétny film na priloženom dévédéčku si žiada kritickú reflexiu. Skúsim si na ňu nájsť čas.

Nové dlhy na obzore

To, že som teraz zverejnil svoje „resty“, poukázal na mnohé z nich prstom, robím celkom vedome, zámerne. Chcel by som totiž aspoň niektoré z nich ešte „splatiť“. Väčšina z nich by si to totiž zaslúžila, veď napríklad v rozhovoroch s Mišom Suchým či Petrom Kerekesom je mnoho nadčasových myšlienok, nebavili sme sa o nejakých konkrétnych dokumentárnych hitoch sezóny...

Budúce výnosy (a možno i dlhy) zatiaľ pod pokrývkou...
Budúce výnosy (a možno i dlhy) zatiaľ pod pokrývkou...

Spomínané publikácie prinášajú tiež podnetné myšlienky o dokumentárnom filme, ktoré určite nezostarli odbitím polnoci na Silvestra... So životnosťou viacerých dokumentárnych titulov, ktoré ma neraz zdvíhali zo stoličky, to už nie je také jednoznačné. Skôr naopak, festivalové projekcie, televízne vysielanie či diskové edície a internetové publikovanie prináša množstvo filmov, ktoré si svoj „jepičí“ život zaslúžia – ale aj to je téma, o ktorej by sa malo písať! Prečo nás mnohé súčasné dokumenty dvíhajú zo stoličky a prečo na ne na druhý deň ochotne zabúdame? Takže ako dlh pociťujem aj to, keď nestíham reflektovať spomínaný jav.

Ale aspoň niektoré resty by som v priebehu tohto roka dohnať chcel, aj keď už teraz viem, že vzniknú dlhy nové a nové. Ale čo už, celý svet dnes žije na dlh! Neprepadám panike, ani v prípade svetovej situácie a ešte menej v bilancii DOKO. Veď moje dlhy vznikali hádam na okraji určitých „výnosov“ - čo sa za zhruba dva roky na stránky DOKO podarilo priniesť, o tom sa možno presvedčiť ich preklikaním. Takže resty, dlhy, podlžnosti, deficity... sú na DOKO vždy sprievodným javom jeho reálneho obsahu. To, čo na DOKO nie je, je akýmsi siamským dvojčaťom toho, čo tam je. Myslím si, že to nebude až tak zlé, keď to tak bude aj v budúcnosti. Keď síce bude na DOKO všeličo aj chýbať, ale keď tam zároveň vždy v primeranej kvantite a kvalite aj niečo bude! K tomu si prajem trochu šťastia a trpezlivosti, porozumenia a priazne. Vopred za všetko ďakujem. A v každom prípade ešte raz: Pour féliciter 2012!

  • Pre ilustráciu stačí uviesť názvy troch hlavných častí štúdie: 1. Problém reprezentácie vo filme a v historiografii, 2. Film ako historický prameň, 3. Film ako historický dokument
  • Názov konferencie: Nový realizmus? Medzi filmom faktov a filmom fikcie. Tendencie v hranom a dokumentárnom filme prvej dekády 21. storočia. (V pôvodnom znení: Nowy realizm? – między kinem faktów a kinem fikcji. Tendencje w filmie fabularnym i dokumentalnym pierwszej dekady XXI wieku).
  • Príspevok s názvom: Čo zaznamenáva, a čo predstiera súčasný slovenský dokument. Dokumentárny film v poňatí „Generácie 90“