Apropos>>Možnože nevadí, že nestíham...

Možnože nevadí, že nestíham...

Pour féliciter 2013

január 2013 Tomáš Hučko
Pour féliciter 2013
Pour féliciter 2013

Akože ináč v januári? Samozrejme: Pour féliciter 2013! Pred rokom som to isté (s iným letopočtom samozrejme) poprial návštevníkom týchto stránok a verím, že to tak bude aj o rok. Dúfajme.

Pred rokom som nad stránkami tak trochu aj bilancoval. A priznal som sa k viacerým dlhom, čo všetko som na DOKO chcel urobiť, no nestihol som. Predsavzal som si vtedy, že sa pokúsim ešte čo – to dohnať, lebo niektoré témy, filmy, knihy a niektoré rozhovory stoja za to. Nuž, čosi sa dohnať podarilo, ale nie všetko. Na niečom sa ešte stále pracuje (uskutočnené rozhovory určite zverejním všetky).

„Furt doháňam“, jedným slovom – nestíham. A medzitým uplynul ďalší rok a ten priniesol samozrejme ďalšie resty. Už som sa s tým však zmieril, myslím, že nemá význam priveľmi lamentovať nad tým, čo na stránkach DOKO nie je, lebo nestíham. Teším sa z toho, čo tam je! Stránky DOKO totiž nie sú čosi ako „full time job“, je to „iba“ moje hobby. Preto DOKO nie je spravodajsky aktuálne, neprináša naozaj horúce novinky z filmového diania, recenzie čerstvých filmov. Ale takto to bolo na DOKO od začiatku a myslím, že i tak majú stránky svoje opodstatnenie. Občas mi niekto z čitateľov tento predpoklad potvrdí a to samozrejme poteší.

Toľko k „vlastnej kuchyni“, využil by som tento priestor teraz radšej k prehľadnej bilancii uplynulého roka z hľadiska diania a výsledkov v domácom dokumentárnom filme. Nepôjde teraz samozrejme o skúmanie do hĺbky, celkom zámerne sa rozhliadam po povrchu a do šírky.

Dobrý rok

Na viaceré pozoruhodné tituly minulého roka, ktoré rezonovali v širšom povedomí DOKO prinieslo recenziu, alebo aspoň krátku zmienku - napríklad v súvislosti s uvedením filmu na nejakom podujatí, festivale. Samostatné recenzie sa „ušli“ napríklad filmom Až do mesta Aš, Nemoc tretej moci, Od Fica do Fica, Krehká identita, Zvonky šťastia. Ale pravdepodobne to nie sú všetky tituly, ktoré by si zaslúžili rozsiahlejšie texty (lebo sú vynikajúce, alebo problematické). Možno ešte nejaké texty pribudnú...

Rok 2012 bol z hľadiska tvorby a produkcie dokumentov na Slovensku rokom zaujímavým, nebojme sa to vysloviť: bol rokom dobrým. Keď pre nič iné, tak už len preto, že sa nakrútilo veľa a pestrú úrodu filmov vyprodukovalo rozmanité prostredie. Kto u nás vyrába dokumenty? Etablované produkčné firmy, občas aj individuálni tvorcovia, ale aj občianske združenia (Zvonky šťastia produkovalo OZ Žudro) a nikoho dnes neprekvapuje ani zásadný tvorivý a produkčný prínos nášho filmového školstva. Prím majú predovšetkým dve školy so svojimi katedrami dokumentárneho filmu – bratislavská Filmová a televízna fakulta VŠMU a banskobystrická Fakulta dramatických umení Akadémie umení, ale na obzore sa so svojimi filmovými pokusmi opatrne vynárajú aj niektoré ďalšie akademické dielne, väčšinou z odborov s masmediálnym zameraním.

Na DOCsk 2012 sa skúšali zaliečať...
Na DOCsk 2012 sa skúšali zaliečať...

Vyšší počet nakrútených dokumentov zákonite prináša pestrosť tematickú, širšiu škálu tvorivých metód a kvantita je zároveň aj predpokladom, že sa medzi titulmi nájde zopár filmov zaujímavých a kvalitných. Mária Ferenčuhová vo svojej bilančnej správe o slovenských dokumentoch na stránkach Film.sk píše, že „festivalového uvedenia sa v roku 2012 dočkalo okrem Krehkej identity viac ako 50 ďalších dokumentov“1 Ten počet je na naše pomery celkom impozantný.

No a keď už bola zmienka o festivaloch, tak v tejto oblasti to jednak stále trochu škrípe. Diagnóza je prostá: nemáme reprezentatívnu festivalovú platformu s podobným významom, aký má pre český dokument festivalová Jihlava. Košický DOCsk sa zatiaľ nedokázal etablovať (druhý ročník na jar 2012 vraj trpel určitým nezáujmom zo strany verejnosti a zrejme i profesionálov a budúci rok si chcú sklamaní organizátori zobrať oddychový čas). Ešteže sa slovenské dokumenty premietali aspoň na viacerých „zmiešaných“ festivaloch: uvádzajú filmy hrané aj dokumentárne, alebo sa slovenské dokumenty uvádzajú v špeciálnej sekcii v rámci medzinárodných prehliadok a festivalov, niekde aj súťažne. Napríklad na Cinematiku v Piešťanoch, či v Bratislave na festivale Jeden svet. A ešte stále aj v Čadci na Etnofilme, ktorý napriek svojej dlhodobejšej „smrteľnej diagnóze“ jednak naďalej žije!

Televízne dokumentárne cykly, absolventi, generácie...

Zdá sa, že sa z dlhého spánku jednak prebudila aj Šípková Ruženka – Slovenská televízia (vlastne RTVS, lenže na skratku telerozhlasu si zvykám len pomaly...). Verejnoprávna televízia priniesla v minulom roku na obrazovku hneď niekoľko cyklov dokumentárnych filmov. Fotografi, Konzervy času, Jeden deň, Celluloid Country. Píšem o nich v sérii samostatných článkov.

Apropo absolventi. Keď som asi pred dva a pol rokmi písal o siedmych statočných absolventoch Ateliéru dokumentárnej tvorby na bratislavskej VŠMU, kládol som si prirodzene otázku, čo s nimi asi bude bude, ako a kde v teréne našej audiovízie uplatnia svoj talent, aké majú možnosti. Nuž, dnes vidíme, že sa nestratili celkom, aspoň niektorí určite nie. S menami niektorých sa stretnete aj v jednotlivých recenziách televíznych cyklov (pozoruhodný realizačný výkon Šimona Ondruša v cykle Jeden deň, výborný film Dom Jakuba Julénya z cyklu Konzervy času a ďalšie).

Nuž a pre absolventa dokumentu Tomáša Krupu bola situácia vlastnej generácie, ktorá sa na prahu profesného života musí vysporiadať s mnohými problémami súčasnosti inšpiratívna natoľko, že o nej nakrútil impozantný celovečerný dokument Absolventi (2012). V rozplietaní peripetií osudov troch absolventov umeleckých odborov banskobystrickej Akadémie umením by možno neškodilo trošku viac odstupu, a hádam aj o niečo viac humoru či dokonca irónie (všetko sa berie priveľmi vážne), kontraproduktívny je aj monumentálny výraz filmu (patetická hudba či efektné snímanie s pomocou žeriavov a podobne). Film je však minimálne prísľubom, že jeho autor sa nestratí a zdá sa, že ešte o ňom budeme v blízkej budúcnosti počuť.

Dokumenty prichádzajú aj z televíznej obrazovky
Dokumenty prichádzajú aj z televíznej obrazovky

A čo robia ďalší slovenskí dokumentaristi? Čo pripravuje „generácia 90“? ? Peter Kerekes pracuje tuším paralelne na dvoch projektoch: budú to zrejme opäť výpravné dokumenty Zamatoví teroristi a Náhradníci. Oba sa pripravujú už niekoľko rokov a v medzinárodnej koprodukcii. Juraj Lehotský prehodenie výhybky k hranému filmu signalizoval už Slepými láskami (2008), akokoľvek bol film vnímaný ako dokument. Tak či onak, dobyté územia medzinárodného úspechu bude obhajovať tentoraz hraným filmom Zázrak (film má byť onedlho uvedený na festivale v Benátkach, jeho februárová domáca premiéra sa preto presúva na neskorší termín.). Jaro Vojtek v tomto roku nakrúcal opäť svojho obľúbeného hrdinu Sendreia, známeho už z predchádzajúceho kratšieho dokumentu Malá domov (2008). Sendrei je aj hrdinom celovečerného filmu Cigáni idú do volieb (2012), pričom si myslím, že režisér opakovane vsadil na zlého koňa. K svojmu protagonistovi pristupuje celkom nekriticky, a to je v dokumente problém. Ani to neviem sformulovať výstižnejšie, ako to vo svojej ročnej bilancii napísala Mária Ferenčuhová: „Sendreiovým cieľom akoby ani nebol vstup do komunálnej politiky, ale úloha, ktorú sa rozhodol hrať v spoločnosti i vo filme.“2

No a koniec roka na slovenskej dokumentárnej scéne nepochybne patril Zuzane Piussi. O väčšine jej diel z posledného obdobia som písal v samostatných recenziách.

Takže, nebol to dobrý rok? Kiež by bol podobne plodný, zaujímavý a trebárs aj kontroverzný aj rok 2013. Aby sa bolo na čo pozerať, aby bolo o čom písať. Možnože nevadí, že nestihnem napísať na DOKO o všetkých nových dokumentoch. Veď napíšu aj iní. Ale texty o slovenskom dokumente budú určite aj na DOKO. Napokon, nielen o slovenskom. Budem rád, keď sem kliknete. Pour féliciter 2013!

Post scriptum

Druhého januára zomrel Karel Čáslavský, 75 rokov by sa dožil koncom mesiaca. Už niekoľko rokov patrím k fanúšikom jeho pravidelnej nedeľnej relácie Hledání ztraceného času.

Pán Čáslavský v spolupráci s režisérom Pavlom Vantuchom vyrobili za vyše dvadsať rokov okolo päťsto vydaní (Česká televízia cyklus vysiela od apríla 1991), v ktorých uvádzal menšie či väčšie fragmenty archívnych filmových materiálov, občas aj celé krátke filmy.

Posledné vydania cyklu sú z roku 2012, autor ich pripravil ešte začiatkom minulého roka, väčšinu času bol potom pán Čáslavský hospitalizovaný. Televízia cyklus po celý minulý rok vysielala ďalej, pre divákov Hledání sa v nedeľné rána nič nezmenilo. Od začiatku nového roku Česká televízia vo vysielaní cyklu pokračuje. Má z čoho čerpať, reprízovanie dielov týždeň čo týždeň opäť približuje pútavé podoby minulosti, v ktorých ožíva množstvo tieňov a niekedy aj duše ľudí, ktorí už dávno nie sú medzi nami.

V cykle sa zakaždým v úlohe sprievodcu objaví i ten sympatický, múdry pán. Prihovorí sa svojim divákom, účelne a výstižne okomentuje staré filmy, neraz so štipkou svojského humoru. Hovorí hlasom, ktorý je všelijaký, len nie mikrofonický, no ktorý sa vždy oplatí počúvať. Vďaka médiu, ktoré pán Čáslavský toľko miloval, sa sám stal nesmrteľným. Určite sa vždy v nedeľu budem pozerať.

Televízne dokumentárne cykly
Konzervy, živly, fotografie a filmy v televíznych dokumentoch
Hledání ztraceného času
Vzácne výnimočné aj banálne filmové obrazy minulosti
  • Mária Ferenčuhová: Bohatý rok, no nie rok veľkých autorských dokumentov, In: Film.sk No.01/2013
  • tamže